Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 224/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a , , zastúpených advokátom

JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. 78 z 27. septembra 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. septembra 2014 elektronickým podaním doručená sťažnosť ,

, a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 78

z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. júna 2014.

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

zo 7. februára 2012 nepripustil, aby do konania ako navrhovateľka v 6. rade vstúpila

, ktorá už pôvodne bola účastníčkou konania na strane navrhovateľa ako

navrhovateľka vo 4. rade, avšak svoj návrh vzala späť, na základe čoho bolo konanie v časti

zastavené. Zároveň okresný súd rozhodol o pripustení zmeny žalobného návrhu.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia v časti týkajúcej sa pripustenia

zmeny žalobného návrhu a tiež v časti týkajúcej sa nepripustenia

jej vstupu do konania na strane navrhovateľov odvolanie.

Krajský súd sťažnosťou namietaným uznesením zrušil odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu v časti výroku o nepripustení vstupu

do konania na strane navrhovateľov a vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Zároveň krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľov podané proti výroku

o pripustení zmeny návrhu.

Proti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. júna 2014 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov je uznesenie krajského súdu „svojvoľné, arbitrárne,

v nesúlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcich okruh účastníkov konania

a vymykajúce sa ustálenej procesnej praxi súdov a judikatúre. Možno konštatovať, že postup

krajského súdu pri rozhodnutí o podanom odvolaní bol nesprávny, pričom súd krajský súd

nám svojím procesným postupom odňal možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovatelia argumentujú skutočnosťou, že po „späťvzatí žaloby a zastavení konania

môže žalobca svoj nárok uplatniť na súde opätovne, avšak až v samostatnom novom konaní

s pridelením veci zákonnému sudcovi. Zastavením konania na základe dispozitívneho úkonu

žalobcu sa jeho účasť v tomto konaní nezvratne procesne končí, pričom podľa judikatúry,

ako správne uviedol okresný súd, späťvzatie nemožno odvolať. Nové podanie žaloby v tom

istom konaní by tak bolo obchádzaním zákona. Nič pritom nebráni žalobcovi p.

, aby svoje práva uplatnila v inom samostatnom konaní, pokiaľ

v predchádzajúcom konaní zobrala žalobu späť. Treba uviesť, že neumožňuje založiť

procesnú situáciu resp. procesný chaos, aby účastník vystupoval na strane žalobcu, žalobu

zobral v plnom rozsahu späť a po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vo vzťahu

k tomuto žalobcovi následne ten istý subjekt vstúpil do toho istého súdneho konania opäť

na strane žalobcu. síce takýto stav výslovne neupravuje, však iba z jediného dôvodu

nakoľko ide o totálnu absurditu a nepredpokladanú zmätočnosť v postupe žalobcu, ktorá

však v praxi nastala. Takto by každý subjekt mohol do toho istého konania vstupovať

a následne vystupovať z neho neobmedzene podľa svojej ľubovôle, čím by okrem

nehospodárnosti a zmätočnosti konania objektívne dochádzalo i k markantnému porušeniu

princípov spravodlivého procesu vo vzťahu k žalovanému, nakoľko samotný žalovaný by

v takomto konaní ani nevedel upriamiť pozornosť na to, kto je a kto bude v konečnom

dôsledku žalobcom a aká má a môže byť jeho obrana. Súčasne vystáva otázka, či by boli

všetky vykonané procesné úkony takého žalobcu procesne účinné a na ktoré procesné úkony

by tak mal súd vlastne prihliadať. Ak by totiž žalobca do toho istého konania vstúpil

opätovne, súd by tak musel prihliadať na všetky úkony takéhoto žalobcu v konaní, pričom by

častokrát išlo o protichodné úkony. Žalobca by tak v konaní nemal žiadnu procesnú

zodpovednosť za svoje konanie, čo je v sporovom konaní neprípustné a porušením rovnosti

účastníkov a princípu právnej istoty pre žalovaného.“.

Sťažovatelia vo vzťahu k obom namietaným uzneseniam uvádzajú, že konajúce súdy

nimi „odmietli vecne preskúmavať opravné prostriedky a čisto arbitrárne odmietli

rozhodnúť o podaných opravných prostriedkoch účastníka, ktorý sa účinne bránil voči

nezákonnému postupu prvostupňovému súdu v konaní. Procesnú obranu účastník môže

uplatniť nielen až v rozsudku vydanom merite veci, a o týchto námietkach by mal súd

rozhodnúť a nie odvolanie formalisticky odmietať.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli vysloviť porušenie nimi označených

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovatelia tiež

navrhli zrušiť namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a priznať im spoločne

a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru uzneseniami

krajského súdu a najvyššieho súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovatelia

namietajú najmä skutočnosť, že tento nesprávne rozhodol, pokiaľ zrušil rozhodnutie

okresného súdu v časti výroku o nepripustení vstupu do konania na strane navrhovateľov

, teda osoby, ktorá už v minulosti účastníčkou konania na strane

navrhovateľov bola, avšak jej účastníctvo zaniklo z dôvodu späťvzatia návrhu s následným

zastavením konania. Sťažovatelia tiež namietajú, že krajský súd ani najvyšší súd sa

meritórne nezaoberali ich odvolaním proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku

o pripustení zmeny žalobného návrhu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

K námietke smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu ústavný súd uvádza, že lehoty

na podanie sťažností proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

(obdobne napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , II.

ÚS 101/03, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Krajský súd v relevantnej časti namietaného uznesenia týkajúcej sa rozhodovania

o odvolaní proti nepripusteniu jej vstupu do konania na strane

navrhovateľov uviedol:

«Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

späťvzatím svojho návrhu prejavila voči súdu vôľu, aby sa nekonalo o jej návrhu

a meritórne sa vo veci nerozhodlo. Takisto je správny názor, že ak navrhovateľ vzal návrh

späť, nemôže späťvzatie odvolať.

Podľa názoru odvolacieho súdu však uvedené nemá za následok nemožnosť domáhať

sa nového, ďalšieho vstupu do konania, resp. uplatňovania práva v tom istom konaní

opäťovne na základe „nového“ návrhu. Taký postup nie je vylúčený, keďže žiadne

ustanovenie ho neznemožňuje. Späťvzatie návrhu ako

prejav vôle účastníka, aby sa nekonalo o tomto jeho návrhu, však súvisí bezprostredne s

tým ktorým návrhom na začatie konanie ako procesným úkonom; teda aby sa nekonalo na

základe konkrétneho návrhu (ktorý bol vzatý späť). Takisto nemožnosť odvolať späťvzatie

návrhu je potrebné vnímať bezprostredne ku konkrétnemu procesnému úkonu späťvzatia

návrhu, teda, že nie je možné odvolať konkrétne späťvzatie. Uvedené však nevylučuje, aby

sa subjekt opätovne domáhal, hoc aj v tom istom konaní (v duchu súdom prvého stupňa

konštatovaného, že späťvzatím návrhu uplatnený nárok nezaniká a možno ho uplatniť

znova); v súdenej veci je to možné, keďže na strane navrhovateľa vystupuje niekoľko

subjektov a nedošlo k zastaveniu konania ako celku.

Prejav vôle navrhovateľa, aby sa nepokračovalo v konaní, aby nebolo súdom

rozhodnuté o merite veci, resp. nemožnosť odvolať späťvzatie návrhu však nezostáva bez

dôsledkov. Jedným z najvýznamnejších je plynutie premlčacej doby.»

K odvolaniu sťažovateľov proti výroku uznesenia okresného súdu o pripustení zmeny

návrhu krajský súd uviedol:

„Podľa , odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. Vzhľadom k tomu, že podľa vyššie

citovaného ust. nie je odvolanie prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa pripustila zmena návrhu, pričom odporcovia podali odvolanie práve proti

takémuto uzneseniu, odvolací súd nemal inú možnosť, než ich odvolanie odmietnuť. Preto sa

dôvodmi v ňom uvedenými ani bližšie nezaoberal.“

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, sťažovatelia namietali skutočnosť,

že najvyšší súd (rovnako ako krajský súd) arbitrárne odmietol rozhodnúť o podaných

opravných prostriedkoch sťažovateľov.

Najvyšší súd v namietanom uznesení k dovolaniu sťažovateľov uviedol:

«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1

a 2 V zmysle je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadli žalovaní dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania

na strane žalobcov, dovolanie tak nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému

až c/ Dovolanie žalovaných preto podľa ustanovení

ods. 1 a 2 prípustné nie je. K systému dovolacích dôvodov sa žiada dovolateľom

vysvetliť, že existencia procesnej vady konania v zmysle , na ktorú poukazuje

ustanovenie , zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) a tiež nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ) možno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť

dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne

vylučuje (v prípadoch uvedených v ) a súčasne ak je dovolanie procesne

prípustné (v prípadoch uvedených v a ), čo však nie je tento prípad

(viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade

procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľmi

uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle a

Dovolateľmi uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci

odvolacím súdom ( ) dovolací súd nemohol podrobiť

dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým, či odvolací súd

na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal...

V dovolaní žalovaní namietajú, že odvolací súd svojím zrušujúcim rozhodnutím im

odňal možnosť konať pred súdom a dotkol sa ich práva na spravodlivý proces, pokiaľ

vyslovil názor, že vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane žalobcu môže i ten, kto sa už

skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, že ako ďalší zo žalobcov vzal svoju

žalobu späť. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa , je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť uplatňovať procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania

priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolatelia argumentáciu

o existencii procesnej vady konania uvedenej v nezakladajú

na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia upravujúce postup

súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru

prejednania veci, znemožnili im urobiť niektorý procesný úkon a podobne. Podstatou ich

dovolacích námietok je, že rozhodnutie odvolacieho súdu nespočíva na správnej aplikácii

a interpretácii ustanovení zákona – – či vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu možno znovu pripustiť do konania na strane

žalobcov. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ) teda z ich strany

nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolatelia

uvádzajú vo väzbe na otázku správneho právneho posúdenia veci, na ktorej v danom

prípade založil svoje zrušujúce rozhodnutie odvolací súd. Takto formulovaná výhrada

dovolateľov voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v rámci ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Uvedená činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci.

Ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.

s. p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou

konania v zmysle a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo

62/2010, , , , , , 7

Cdo 216/2013). I keby tvrdenia dovolateľov ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci

odvolacím súdom boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by

posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo)...

Dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa požadované

kritéria pre odôvodňovanie ( ) zrušujúceho rozhodnutia opierajúce sa

o zákonný dôvod tak z formálneho ako aj z obsahového

hľadiska. Preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne

arbitrárne (svojvoľné). Interpretácií ustanovenia vety prvej („Na návrh

účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.“) prima facie

neodporuje názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vstúpiť do prebiehajúceho konania

na strane žalobcu môže i ten, kto sa už skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým,

že ako ďalší zo žalobcov vzal svoju žalobu späť. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré

by potvrdili tvrdenia dovolateľov v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaných

nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Závery prezentované krajským súdom a najvyšším súdom v odôvodnení namietaných

rozhodnutí nejavia podľa názoru ústavného súdu znaky arbitrárnosti alebo svojvôle.

Oba konajúce súdy zrozumiteľným a dostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie,

a to tak vo vzťahu k odvolaniam účastníkov (krajský súd), ako aj vo vzťahu k dôvodom

odmietnutia dovolania sťažovateľov (najvyšší súd).

Samotná skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom osobitne krajského súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu tak právny výklad

krajského súdu vo vzťahu k otázke možného pripustenia vstupu ďalšieho účastníka

do konania na strane navrhovateľov a k odmietnutiu odvolania sťažovateľov, ako aj výklad

najvyššieho súdu k dôvodom odmietnutia ich dovolania takéto nedostatky nevykazujú.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne

odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení konajúcich súdov,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu či najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal už ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,

návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015