Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aaf/391980.5c20c7.pdf
PDF · 119.13 KB
No categories available
7Cdo/139/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 139/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ P. M., bývajúceho v K.,
2/ M. M., bývajúceho v X.K., 3/ A. M., bývajúcej v X.K., 4/ MUDr. R. P., bývajúceho v N.,
5/ M. Š., bývajúceho v K., 6/ E. H., bývajúcej v X.K., 7/ I. B., bývajúcej v X.K., zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom v Ţiline, Vojtecha
Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti ţalovaným 1/ M. T., bývajúcemu v K., 2/ A. S.,
bývajúcej v K., zastúpeným JUDr. Martinom Olosom, advokátom so sídlom v Ţiline,
M. R. Štefánika 71, o určenie neplatnosti zmluvy o vstavbe bytu a o určenie neplatnosti
darovacích zmlúv, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 14 C 60/2011, o
dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. septembra
2012, sp. zn. 10 Co 34/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcom 1/ aţ 7/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia 1/ aţ 7/ sa ţalobou pôvodne domáhali voči ţalovaným 1/ a 2/ určenia
neplatnosti Zmluvy o vstavbe bytu z 5. júna 2008, ku ktorej bol vklad vykonaný rozhodnutím
Správy katastra K. pod č. j. V. zo dňa 8.7.2008 a zároveň určenia podielov vlastníkov na
spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve k bytovému domu č. s. X. na K..
Okresný súd Ţilina uznesením zo 4. mája 2011, č. k. 14 C 60/2011-22 konanie v časti
o určenie podielov vlastníkov na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve
k bytovému domu č. s. X. na K. zastavil v zmysle § 96 ods. 1 aţ 3 O.s.p., skôr, neţ sa začalo
pojednávanie.
Okresný súd Ţilina uznesením zo 14. decembra 2011, č. k. 14 C 60/2011-41 konanie
o ţalobe ţalobkyne 7/ (I. B.) zastavil v zmysle § 96 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Rozhodol tak na základe
podania z 5. septembra 2011 (č. l. 31 spisu), ktorým sa táto rozhodla netrvať na podanej
ţalobe, pretoţe vec nechcela riešiť súdnou cestou.
Na základe návrhu ţalobcov 1/ aţ 6/ Okresný súd Ţilina uznesením zo 7. februára
2012, č. k. 14 C 60/2011-59 nepripustil I. B. do konania na strane ţalobcov. Vychádzal
z toho, ţe pokiaľ I. B. (ako ţalobkyňa 7/) vzala svoj ţalobný návrh späť (vyuţijúc svoje
dispozičné právo) a takémuto návrhu bolo vyhovené (rozhodnutie o späťvzatí ţaloby
ţalobkyňou 7/ nadobudlo právoplatnosť), nemoţno pripustiť jej opätovný vstup do konania
(pre nenarušenie nerozlučného spoločenstva ţalobcov), pretoţe späťvzatie ţaloby nemoţno
odvolať (R 95/1998).
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ uznesením z 27. septembra 2012,
sp. zn. 10 Co 34/2012 (m.i.) v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa vo výroku o nepripustení jej vstupu do konania na strane ţalobcov a vec
tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe I. B. svojim späťvzatím návrhu na začatie konania uţ prejavila vôľu, aby sa
nekonalo o jej ţalobe, tieţ súhlasil s tým, ţe späťvzatie návrhu nie je moţné odvolať. Za
nesprávny označil názor súdu prvého stupňa, ţe z uvedených dôvodov uţ nemoţno menovanú
pripustiť do toho istého konania. Takýto záver nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia občianskeho súdneho poriadku.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu (ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa
o nepripustení vstupu I. B. do konania na strane ţalobcu) podali ţalovaní 1/ a 2/ dovolanie.
Jeho prípustnosť odôvodnili tvrdením, ţe im postupom odvolacieho súdu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, a ţe jeho rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolatelia
zastávajú právny názor, podľa ktorého O.s.p. neumoţňuje, aby účastník, vystupujúci na strane
ţalobcu, ţalobu vzal späť a po právoplatnom zastavení konania, ten istý subjekt ako ţalobca
znovu vstúpil do konania. Takýmto spôsobom (ľubovoľným vystupovaním a vstupovaním) sa
porušujú princípy spravodlivého procesu (okrem hospodárnosti konania), lebo ţalovaný
nevie kto je alebo kto bude ţalobcom a aká má byť jeho obrana; na ktoré procesné úkony
ţalobcu by mal súd prihliadať. Ţalobkyni nebráni, aby si svoje práva uplatnila v inom
samostatnom konaní. Z týchto dôvodov dovolatelia navrhli, aby dovolací súd uznesenie
odvolacieho súdu (v napadnutom) zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalobcovia 1/ aţ 7/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe sa plne stotoţňujú
s rozhodnutím odvolacieho súdu, navrhli preto dovolanie zamietnuť. Dodali, ţe toto konanie
sa vyznačuje nerozlučným spoločenstvom účastníkov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadli ţalovaní dovolaním, nemá znaky ţiadneho
z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením zrušil rozhodnutie súdu
prvého stupňa o nepripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane ţalobcov,
dovolanie tak nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ
c/ O.s.p. Dovolanie ţalovaných preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné
nie je.
K systému dovolacích dôvodov sa ţiada dovolateľom vysvetliť, ţe existencia
procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade
tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) moţno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde
o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených
v § 239 ods. 3 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek).
Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, ţe v prípade procesne neprípustného
dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľmi uplatnené dovolacie
dôvody zaloţené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľmi uplatnený dovolací
dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) dovolací súd nemohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je
umoţnené zaoberať sa tým, či odvolací súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj
(ne)správne vykladal.
Dovolanie ţalovaných by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti, viď napríklad R 117/1999, R 34/1995).
Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (i uzneseniu) vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle
§ 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto ani z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V dovolaní ţalovaní namietajú, ţe odvolací súd svojím zrušujúcim rozhodnutím im
odňal moţnosť konať pred súdom a dotkol sa ich práva na spravodlivý proces, pokiaľ
vyslovil názor, ţe vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane ţalobcu môţe i ten, kto sa uţ
skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, ţe ako ďalší zo ţalobcov vzal svoju
ţalobu späť.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
moţnosť uplatňovať procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolatelia argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladajú na tvrdení, ţe súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo ţe nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemoţnili im urobiť niektorý procesný
úkon a podobne. Podstatou ich dovolacích námietok je, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nespočíva na správnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona - § 92 ods. 1 O.s.p. - či
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu moţno I. B. znovu pripustiť do konania
na strane ţalobcov. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z ich
strany nejde o námietku odňatia moţnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú
dovolatelia uvádzajú vo väzbe na otázku správneho právneho posúdenia veci, na ktorej v
danom prípade zaloţil svoje zrušujúce rozhodnutie odvolací súd. Takto formulovaná výhrada
dovolateľov voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v rámci ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Uvedená činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Ustanovenie
§ 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba
s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno
úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne
právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tieţ R 54/2012 a
niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 216/2013). I keby
tvrdenia dovolateľov ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
K námietke dovolateľov o porušení ich práva na spravodlivý proces dovolací súd
poznamenáva:
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe
nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces
(čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj
povinnosť súdu svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vţdy so zreteľom
na konkrétny prípad a aj so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (obdobne II. ÚS 373/08).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe uznesenie odvolacieho súdu spĺňa poţadované
kritéria pre odôvodňovanie (§ 157 ods. 2 O.s.p.) zrušujúceho rozhodnutia opierajúce sa
o zákonný dôvod § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p tak z formálneho ako aj z obsahového hľadiska.
Preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne
(svojvoľné). Interpretácií ustanovenia § 92 ods. 1 vety prvej O.s.p. („Na návrh účastníka môţe
súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.“) prima facie neodporuje názor
odvolacieho súdu, podľa ktorého vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane ţalobcu môţe
i ten, kto sa uţ skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, ţe ako ďalší zo ţalobcov
vzal svoju ţalobu späť. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia
dovolateľov v dovolaní, najmä ţe ide o rozhodnutie nezlučiteľné s poţiadavkami
vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom 1/ aţ 7/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcom 1/ aţ 7/ dovolací súd
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania za uplatnený jeden úkon právnej sluţby, lebo ho
vzhľadom na neprípustnosť dovolania nepovaţoval po obsahovej stránke za právne účinný
prostriedok na bránenie práva (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. júna 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková