Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 336/2015
PDF · 449.47 KB
No categories available
II. ÚS 336/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 9227/2014,
Rvp 9396/2014, Rvp 9397/2014, Rvp 9398/2014, Rvp 9399/2014, Rvp 9400/2014,
Rvp 10895/2014, Rvp 10896/2014, Rvp 10897/2014, Rvp 10899/2014, Rvp 11141/2014,
Rvp 11232/2014, Rvp 12282/2014 a Rvp 12432/2014, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prievidza v konaniach vedených pod spisovými značkami:
15 Er 2528/08 a uznesením zo 6. septembra 2012 (Rvp 9227/2014), 16 Er 1827/06
a uznesením z 12. apríla 2012 (Rvp 9399/2014), 16 Er 43/07 a uznesením
z 24. januára 2014 (Rvp 10899/2014), 16 Er 1140/04 a uznesením zo 6. marca 2012
(Rvp 11141/2014), postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach vedených
pod spisovými značkami: 23 Er 3510/03 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 9396/2014)
a 23 Er 214/04 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 12282/2014), postupom Okresného
súdu Považská Bystrica v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Er 659/07
a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 9397/2014), 4 Er 158/07 a uznesením
z 25. októbra 2013 (Rvp 9398/2014), 8 Er 681/07 a uznesením zo 4. februára 2014
(Rvp 10895/2014), 10 Er 134/07 a uznesením z 1. marca 2013 (Rvp 10896/2014),
6 Er 506/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 10897/2014), 8 Er 505/07 a uznesením
z 3. februára 2014 (Rvp 11232/2014) a 6 Er 152/07 a uznesením z 9. januára 2014
(Rvp12432/2014) a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Er 711/08 a uznesením zo 17. júna 2013 (Rvp 9400/2014), ako aj porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 CoE 14/2014 a uznesením
z 30. apríla 2014 (Rvp 9227/2014), 2 CoE 68/2014 a uznesením zo 17. júna 2014
(Rvp 9396/2014), 2 CoE 40/2014 a uznesením z 20. mája 2014 (Rvp 9397/2014),
16 CoE 1/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9398/2014), 19 CoE 6/2014
a uznesením z 15. mája 2014 (Rvp 9399/2014), 17 CoE 2/2014 a uznesením
z 30. apríla 2014 (Rvp 9400/2014), 2 CoE 62/2014 a uznesením zo 17. júna 2014,
17 CoE 148/2013 a uznesením zo 4. júna 2014 (Rvp 10896/2014), 8 CoE 88/2014
a uznesením z 10. júna 2014 (Rvp 10897/2014), 2 CoE 70/2014 a uznesením
z 24. júna 2014 (Rvp 10899/2014), 16 CoE 74/2013 a uznesením z 18. júna 2014
(Rvp 11141/2014), 8 CoE 505/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 11232/2014),
16 CoE 167/2014 a uznesením z 9. júla 2014 (Rvp 12282/2014) a 2 CoE 52/2014
a uznesením z 15. júla 2014 (Rvp 12432/2014), a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 9227/2014, Rvp 9396/2014, Rvp 9397/2014, Rvp 9398/2014, Rvp 9399/2014, Rvp
9400/2014, Rvp 10895/2014, Rvp 10896/2014, Rvp 10897/2014, Rvp 10899/2014, Rvp
11141/2014, Rvp 11232/2014, Rvp 12282/2014 a Rvp 12432/2014 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9227/2014.
2
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1., 5.
a 27. augusta 2014 a 3., 5., 19. a 23. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Prievidza v konaniach vedených
pod spisovými značkami: 15 Er 2528/08 a uznesením zo 6. septembra 2012
(Rvp 9227/2014), 16 Er 1827/06 a uznesením z 12. apríla 2012 (Rvp 9399/2014),
16 Er 43/07 a uznesením z 24. januára 2014 (Rvp 10899/2014), 16 Er 1140/04 a uznesením
zo 6. marca 2012 (Rvp 11141/2014), postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach
vedených pod spisovými značkami: 23 Er 3510/03 a uznesením z 21. januára 2014
(Rvp 9396/2014) a 23 Er 214/04 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 12282/2014),
postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 6 Er 659/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 9397/2014), 4 Er 158/07
a uznesením z 25. októbra 2013 (Rvp 9398/2014), 8 Er 681/07 a uznesením
zo 4. februára 2014 (Rvp 10895/2014), 10 Er 134/07 a uznesením z 1. marca 2013
(Rvp 10896/2014), 6 Er 506/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 10897/2014),
8 Er 505/07 a uznesením z 3. februára 2014 (Rvp 11232/2014) a 6 Er 152/07 a uznesením
z 9. januára 2014 (Rvp12432/2014) a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
(spolu ďalej len „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 711/08 a uznesením
zo 17. júna 2013 (Rvp 9400/2014) (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako
aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47
charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 8 CoE 14/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9227/2014), 2 CoE 68/2014
a uznesením zo 17. júna 2014 (Rvp 9396/2014), 2 CoE 40/2014 a uznesením
z 20. mája 2014 (Rvp 9397/2014), 16 CoE 1/2014 a uznesením z 30. apríla 2014
(Rvp 9398/2014), 19 CoE 6/2014 a uznesením z 15. mája 2014 (Rvp 9399/2014),
17 CoE 2/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9400/2014), 2 CoE 62/2014
a uznesením zo 17. júna 2014, 17 CoE 148/2013 a uznesením zo 4. júna 2014
(Rvp 10896/2014), 8 CoE 88/2014 a uznesením z 10. júna 2014 (Rvp 10897/2014),
2 CoE 70/2014 a uznesením z 24. júna 2014 (Rvp 10899/2014), 16 CoE 74/2013
a uznesením z 18. júna 2014 (Rvp 11141/2014), 8 CoE 505/2014 a uznesením
z 30. júna 2014 (Rvp 11232/2014), 16 CoE 167/2014 a uznesením z 9. júla 2014
(Rvp 12282/2014) a 2 CoE 52/2014 a uznesením z 15. júla 2014 (Rvp 12432/2014) (ďalej
len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
4
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy a charty a práva podľa dohovoru a dodatkového
protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz
udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov
ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné
preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom ktorom prípade k dispozícii exekučný
titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný.
Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy veci
nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali
za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
6
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v
napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných
súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň
jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, chartou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom
a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami
krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a orgánu verejnej moci, proti ktorému
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,
že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresných súdov
8
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a
napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy
vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd
nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky
nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto
exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií).
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresných
súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske
zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa nej nie je prameňom práva. Sťažovateľka
tiež namieta, že krajský súd a pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné
konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru
na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom
prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských
súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník
splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že
tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie
tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred
súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností konštatuje, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal.
Ústavný súd sa s argumentáciou, ktorú uplatnil v predchádzajúcich rozhodnutiach
pri odmietnutí tých častí sťažností, ktoré smerovali proti rozhodnutiu odvolacích súdov, plne
stotožňuje. Ide o argumentáciu uplatnenú napr. v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22.
augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18.
10
septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30.
októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.)
alebo v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31.
januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11.
decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej
argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia aj v tomto uznesení.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu
jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C 472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie
z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniam
okresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel
k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajský súd a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť
vyslovenia porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch ako
neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má
pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,
ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre sťažovateľku
s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobom
zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v
konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom
období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému
súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS
3/2013).
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
12
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutým
uzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
ich zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015