Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 268/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 predbežne

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro inžiniering, s. r. o., Rakytovská

cesta 130, Banská Bystrica, zastúpenej advokátskou kanceláriou ATTORNEYS GROUP

s. r. o., Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ing. Miroslav Ďuraj, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 189

z 28. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

249 zo 16. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro inžiniering, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro inžiniering, s. r. o (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“ alebo „navrhovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 249 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok zo 16. októbra 2013

alebo „namietaný rozsudok“) a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. 189 z 28. januára 2013 (ďalej len „rozsudok

z 28. januára 2013).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobca sa v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. domáhala proti žalovanému úhrady istiny

s príslušenstvom na základe ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorej predmetom bol záväzok

žalobcu vypracovať a odovzdať žalovanému projektovú štúdiu – vstupné údaje

pre Slovenskú elektrizačnú a prenosovú sústavu, a. s., týkajúcu sa stavby „

“ a stavby „ “.

Okresný súd rozsudkom z 28. januára 2013 zamietol žalobu sťažovateľky a krajský

súd rozsudkom zo 16. októbra 2013 potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok

okresného súdu z 28. januára 2013. Okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli k záveru,

že nárok uplatnený sťažovateľkou nie je možné priznať, pretože v zmysle § 107 ods. 2

po vznesení námietky žalovaným došlo k jeho premlčaniu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013, ako

aj rozsudkom krajského súdu z 16. októbra 2013 došlo k porušeniu jej v sťažnosti

označených práv, pretože podľa jej názoru okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní

vo veci, ako už bolo na inom mieste tohto uznesenia uvedené, dostatočne „neobjasnili

použitie dĺžky premlčacej doby z hľadiska účelu a zmyslu bezdôvodného obohatenia

a uspokojili sa len s konštatovaním, že premlčanie v tomto prípade podlieha režimu

“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že krajský súd a okresný súd

v rozsudkoch „... dostatočne nezdôvodnili, prečo prihliadli na námietku premlčania

vznesenú žalovaným, poukázali jedine na novšiu judikatúru v tejto veci, vôbec však

nezohľadnili skutočnosť, že rozhodnutia, resp. závery v judikatúre predloženej žalovaným

neodporujú sťažovateľom predloženej judikatúre, práve naopak, dopĺňajú ju o iné situácie.

Oba súdy zároveň neobjasnili použitie dĺžky premlčacej doby z hľadiska účelu a zmyslu

bezdôvodného obohatenia a uspokojili sa len s konštatovaním, že premlčanie v tomto

prípade podlieha režimu . V zmysle vyššie uvedeného mám za to, že

reálne nedošlo k naplneniu obsahu základného práva na súdnu ochranu tak, ako to vyplýva

z ustálenej judikatúry ústavného súdu.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Právo obchodnej spoločnosti Elektro inžiniering, s.r.o., so sídlom Rakytovská

cesta 130, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 788 121 na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru a právo podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica,

č. k. zo dňa 28. 01. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. a zároveň prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vo veci

č. k. , začal opätovne konať do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu z 28. januára 2013

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom

krajského súdu zo 16. októbra 2013 a rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013, a preto

sa domáha ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie okresnému súdu. Ústavný súd

vo vzťahu k preskúmaniu rozsudku okresného súdu z 28. januára 2013 konštatuje, že postup

okresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmateľné na základe dostupného opravného

prostriedku – odvolania, ktorý sťažovateľka využila, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu zo 16. októbra 2013

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámci

ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu,

ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu

zo 16. októbra 2013.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ síce vypracoval štúdiu

vstupné technické údaje pre SEPS, a.s., ktoré aj odporcovi odovzdal, avšak odvolací súd sa

stotožňuje s tým, že navrhovateľ nepreukázal, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená

ústna zmluva o dielo. Zároveň odvolací súd má jednoznačne preukázané, že za žalovaného

odporcu v dobe, keď malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvnému vzťahu, boli oprávnení konať

dvaja konatelia spoločne, čo sa v danom prípade nestalo. Prvostupňový súd teda dospel

z vykonaného dokazovania k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade nedošlo

k uzatvoreniu zmluvy o dielo, pričom navrhovateľovi vzniklo právo na bezdôvodné

obohatenie v rozsahu plnenia. Z dôvodu, že navrhovateľ účtoval cenu vykonaných prác

podľa Sadzobníka Unica, ide o sumu obvyklú pre zhotovenie obdobnej štúdie. Prvostupňový

súd vykonal dokazovanie i v súvislosti so vznikom nároku navrhovateľa na vydanie

bezdôvodného obohatenia v súlade s a nasl. a správne dospel

k záveru, že má za preukázané, že odporca aj keď osobne od navrhovateľa štúdiu neprevzal,

mohli ju prevziať tam pracujúce sekretárky odporcu a zároveň je preukázané, že štúdie boli

osobne doručené spoločnosti SEPS a.s., čím prvostupňový súd dospel k správnemu názoru,

že navrhovateľovi vzniká právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z dôvodu, že odporca namietol premlčanie nároku navrhovateľa v zmysle § 107

, prvostupňový súd pristúpil k ustáleniu, či sa v danej veci jedná

o vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, alebo o vydanie bezdôvodného

obohatenia z neplatnej zmluvy. Prvostupňový súd mal za preukázané, že zo strany odporcu

nedošlo k prejaveniu vôle uzavrieť zmluvný vzťah s navrhovateľom o takom obsahu, ktorý

tvrdil navrhovateľ, a preto mal za to, že sa jedná o prípad vydania bezdôvodného

obohatenia bez právneho dôvodu. Z tohto dôvodu prvostupňový súd sa priklonil k judikátom

predloženým zo strany odporcu, a to napr. k rozhodnutiu NS ČR zo dňa

10. 8. 2010, v ktorom dovolací súd konštatoval, že úprava premlčania obsiahnutá

v nie je vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu úpravou komplexnou.

predstavuje v rámci posúdenia premlčania práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia lex specialis voči Zákonníku občianskemu. Z uvedeného vyplýva,

že otázky neupravené sa riešia podľa príslušných ustanovení

Zákonníka občianskeho. V prípadoch sinallagmatických (správne synalagmatických, pozn.)

záväzkov vznikajúcich z dvojstranných neplatných zmlúv teda musí síce prihliadnuť

k ustanoveniam , čím však nie je vylúčená aplikácia

ustanovenia a . Z dôvodu, že prvostupňový súd

nemal preukázané, že v danom prípade by sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie,

v danom prípade prichádza do úvahy podľa

premlčacia lehota tri roky, pričom prvostupňový súd mal za preukázané, že k odovzdaniu

projektovej štúdie navrhovateľom pre odporcu došlo dňom 27. 3. 2008, resp. 28. 3. 2008,

teda trojročná lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula dňom 28. 3. 2011, pričom

navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 23. 12. 2011, a preto súd v zmysle § 100 ods. 1

vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nárok navrhovateľovi

nepriznal.

Odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s právnym a skutkovým stavom, z ktorého

vychádzal prvostupňový súd pričom k námietke navrhovateľa, že v danom prípade sa jedná

o obchodno právny vzťah, a teda že na premlčanie treba prihliadať podľa ustanovení

, podľa ktorého je štvorročná premlčacia lehota, a teda si uplatnil

svoj nárok včas, odvolací súd uvádza, že ním predložené judikáty, o ktoré opiera svoj

právny názor sú už judikatúrou prekonané, a preto je potrebné prihJiadať k judikatúre

novšej, podľa ktorej je možné aplikovať ustanovenie § 457 a § 107 ods. 3 Občianskeho

zákonníka aj na záväzky vznikajúce z dvojstranných neplatných zmlúv s prihliadnutím

k ustanoveniu . Zároveň odvolací súd uvádza, že

prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočne a v celom rozsahu vysporiadal

so všetkými vzniknutými skutkovými a právnymi námietkami účastníkov konania, pričom

odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s prijatými závermi vyslovenými prvostupňovým

súdom vo svojom rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd po preskúmaní veci rozsudok okresného súdu

podľa , ako vecne správny potvrdil...“

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietaný rozsudok

krajského súdu aj náležite odôvodnený. Podľa názoru ústavného súdu nemožno teda

namietaný rozsudok krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,

t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

a .

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy teda vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

Inými slovami, ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie

a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ). K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu,

resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť

rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek

domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým,

keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia

(napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. ). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú

skutočnosť, ktorá by namietaný rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným,

a teda vyžadujúcim ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby krajský súd v namietanom

rozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, konkrétne Občianskeho

zákonníka a , ktorá by bola popretím účelu a významu týchto

právnych kódexov (pozri k tomu bližšie napr. Fekete, I.: 1. Veľký

komentár, Bratislava : Eurokódex, 2011, s. 1230, alebo Weinhold, D.: Promlčení a prekluze

v obchodních závazkových vztazích. Praha : C. H. Beck, 2000, s. 58 ̶61). Rovnako

ústavný súd nezistil, že by dôvody, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajského

súdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo

právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (zrušenie

namietaného rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie úhrady

trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015