Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 264/2015
PDF · 523.45 KB
No categories available
III. ÚS 264/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015
prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom Mgr. Lukášom Lapšanským, Kysucká 5, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4 Cob 8/2012 307 z 30. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Cob 8/2012 307 z 30. januára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
zaviazal sťažovateľa v merite veci zaplatiť obchodnej spoločnosti STAVSTAV s. r. o. (ďalej
len „navrhovateľ“) sumu 20 000 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 31. júla 2009 do
zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti a vzájomný návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 6
358,50 € zamietol. Rozsudok okresného súdu bol rozsudkom krajského súdu sčasti
potvrdený, pričom výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, výrok o trovách konania
a výrok o trovách štátu krajský súd zrušil a v zrušenom rozsahu bola vec vrátená
na prerokovanie okresnému súdu. Sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku krajského
súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 odmietol z dôvodu
jeho neprípustnosti.
V obsiahlej sťažnosti (asi 24 strán tlačeného textu) sťažovateľ namieta skutkové
a právne závery krajského súdu, pokiaľ ide o ním uplatnenú námietku o dodatočnej
nemožnosti plnenia (vykonania diela) a osobitne právny názor krajského súdu, že
povinnosťou preukázania tvrdenia o vzniku dodatočnej nemožnosti plnenia bol zaťažený
sám sťažovateľ. Podľa sťažovateľa je právny názor krajského súdu, podľa ktorého
«sťažovateľ odôvodňoval dodatočnú nemožnosť navrhovateľa vykonať dielo tak: „... akoby
celý predmet zmluvy vykonal sám.“... zavádzajúci, svojvoľný a neudržateľný a jeho
sformulovaním odvolací súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces...» Uvedený
záver predstavuje „neprípustné zúženie otázky dodatočnej nemožnosti navrhovateľa vykonať
dielo na otázku, či sťažovateľ osobne uskutočnil všetky výstupy použité pri príprave diela...
Táto interpretácia a aplikácia ustanovení upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti
plnenia, ktorá a priori, bez vecného posúdenia, vylúčila mnohé okolnosti, ktoré podľa
ustálenej judikatúry... sú okolnosťami zakladajúcimi dodatočnú nemožnosť zhotoviteľa
vykonať dielo, predstavuje ústavne neakceptovateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovení
upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá popiera ich účel a význam...».
Sťažovateľ namieta, že aj keď odvolací súd mohol, nesformuloval žiadny skutkový alebo
právny záver o tom, či dielo, ktoré odovzdal sťažovateľ 6. apríla 2009 investorovi
a stavebným firmám, spĺňalo požiadavky zmluvy o dielo medzi investorom a sťažovateľom
a kto toto dielo vykonal. Tým sa mal odvolací súd dopustiť ústavne nekonformnej aplikácie
§ 554 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka ignorujúcej účel tohto ustanovenia. Týmto
postupom krajský súd „neposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na skutkovo a právne
nanajvýš relevantnú otázku“, čím urobil toto svoje rozhodnutie arbitrárnym. Nadväzne
na uvedené sťažovateľ namieta aj nedodržanie podmienok kladených na odôvodnenie
rozsudku. Postup a rozhodnutie odvolacieho súdu tak považuje za porušujúci právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti následne formuluje argumenty, pokiaľ ide o závery
krajského súdu o ním tvrdenom platnom odstúpení od zmluvy. Namieta, že krajský súd
nesprávne posudzoval „nedostatok výstupov navrhovateľa odovzdaných 30.6.2009
“ iba ako vadu diela a nevyvodil z toho záver o nesplnení povinnosti
odovzdať dielo. V tejto súvislosti namieta nevykonanie dokazovania, ktoré malo podľa
sťažovateľa za následok znemožnenie spoľahlivého zistenia relevantných skutkových
okolností spôsobilých privodiť zásadne odlišné posúdenie nárokov uplatnených v konaní.
Zároveň namieta, že sa krajský súd nevysporiadal s v odvolaní uplatnenou námietkou
týkajúcou sa právneho posúdenia nedostatku výstupov odovzdaných 30. júna 2009
o absencii CD obsahujúceho výkaz výmeru častí architektúra a statika. Poukazujúc na obsah
odovzdacieho protokolu sťažovateľ uvádza, že akceptovanie tejto námietky mohlo podľa
sťažovateľa privodiť zásadne odlišné posúdenie sťažovateľom uplatnených nárokov.
Odvolací súd podľa mienky sťažovateľa neodpovedal ani na jeho argumentáciu, podľa ktorej
bol sťažovateľ oprávnený zadržať úhradu faktúry splatnej 30. júla 2009. Poukazujúc na
poradu so svojím právnym zástupcom nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, že
dodatočná výzva na splnenie zmluvnej povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31. marci
2009 už na plnení zmluvy nemal záujem.
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že v dôsledku
odmietnutia dovolania sa najvyšší súd vecne nezaoberal námietkami sťažovateľa o zániku
zmluvy o dielo, pričom najvyšší súd mal nesprávne posúdiť absenciu dovolacieho dôvodu
zakotveného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
spočívajúceho v postupe krajského súdu, ktorý podľa sťažovateľa sformuloval svoje právne
závery prvýkrát až v odvolacom konaní bez toho, aby mu bola poskytnutá možnosť sa k nim
vyjadriť.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal
vo veci po prijatí sťažnosti takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46
ods. 1 a 2 Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 30.1.2013, sp. zn. 4Cob/8/2012, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.1.2013, sp. zn. 4Cob/8/2012, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby o nej znovu konal a rozhodol.
3. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1
a 2 Ústavy ... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa
29.5.2014, sp. zn. 3 Obdo/32/20I35 porušené bolo.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 29.5.2014, sp. zn. 3 Obdo/32/2013, sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu..., aby o nej znovu konal a rozhodol.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.
ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.
1998).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 Cob 8/2012 307 z 30. januára 2013
Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd už
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky dovolacieho
prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné, zostala
ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu
možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Cob 8/2012 307 z 30. januára 2013
k sťažovateľovej zásadnej námietke o zániku zmluvy o dielo pre dodatočnú nemožnosť
plnenia z dôvodu, že záväzok zo zmluvy splnil sťažovateľ sám, po uvedení znenia
dopadajúceho § 575 Občianskeho zákonníka uviedol:
„Záväzok zo zmluvy môže zaniknúť aj v prípade, ak po jej vzniku nastane určitá
okolnosť, ktorá objektívne znemožní dlžníkovi, povinnému zo zmluvy, aby poskytol
dojednané plnenie, prípadne jeho časť, Je možné, že takouto okolnosťou bude splnenie
zmluvnej povinnosti, v danom prípade zo zmluvy o dielo, jej objednávateľom. Nemožnosť
plnenia je povinný podľa § 352 ods. 4 Obchodného zákonníka preukázať dlžník, zo zmluvy
o dielo teda zhotoviteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu však v prípade, ak objednávateľ
tvrdí, že záväzok zo zmluvy o dielo splnil sám, je dôkazné bremeno na preukázanie takéhoto
tvrdenia na objednávateľovi, pretože z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivejšie právne dôvody. V posudzovanej veci odporca zánik zmluvy pre dodatočnú
nemožnosť plnenia odôvodňuje tak, akoby celý predmet zmluvy vykonal sám. Pritom sám
odporca v konaní uviedol a vyplýva to aj z e mailových správ, že navrhovateľ mu odovzdal
v dojednanej lehote minimálne tzv. slepé matrice. Z vykonaného dokazovania však vyplýva,
že na USB kľúči odovzdal navrhovateľ odporcovi aj ďalšie výstupy, ktorých nejasné,
prípadne sporné problémy odporca s navrhovateľom konzultoval a následne projekt
kompletizoval. Pokiaľ odporca namietal, že mu navrhovateľ neodovzdal výkaz výmer a že
tento zabezpečil sám, nepreukázal, kto mal túto činnosť vykonať, keďže , ktorý
mal nielen kompletizovať, ale aj doprojektovať určité činnosti, uviedol, že on výkazy výmer
nerobil, ale dostal ich od odporcu. Je pravdou, že následná nemožnosť plnenia sa môže
týkať aj len časti plnenia, podľa názoru odvolacieho súdu však odporca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal rozsah, v akom činnosti, ktoré mal podľa zmluvy o dielo vykonať
navrhovateľ, vykonal odporca. Vzhľadom na to, že tieto rozhodujúce skutočnosti
nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno na ním tvrdené skutočnosti, a preto nie je možné
rozhodnúť v jeho prospech a uzavrieť, že k zániku zmluvy došlo v dôsledku následnej
nemožnosti plnenia.“
Z uvedenej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že otázkou splnenia
podmienok zániku zmluvy o dielo na základe dodatočnej nemožnosti plnenia (vykonania
diela) sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a k relevantným
právnym otázkam aj zaujal odôvodnené stanovisko. Z obsahu rozsudku krajského súdu je
zrejmé, že krajský súd v sťažnosti nepopiera niekoľkokrát opakovanú argumentáciu, že
dodatočná nemožnosť plnenia sa môže týkať aj len časti záväzku a že aj nesplnenie časti
záväzku môže spôsobiť jeho zánik, avšak rozsudok krajského súdu v danej veci vychádza zo
záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, keďže ten nepreukázal, ktorú časť
nesplneného záväzku namiesto navrhovateľa splnil. Pritom rozsudok krajského súdu
neobsahuje len tento hodnotiaci záver, ale opiera sa aj o výsledky vykonaného dokazovania.
Podľa názoru ústavného súdu tak uvedený právny záver nevykazuje znaky zjavného omylu
konajúceho súdu pri hodnotení zistených skutkových okolností prípadu ani v právnom
posúdení veci a konštatuje jeho ústavnú udržateľnosť. Z hľadiska obsahu základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru neobstojí ani spochybňovanie povinnosti sťažovateľa preukázať ním tvrdené
skutočnosti, pretože pokiaľ krajský súd na uvedenú povinnosť poukázal, konal v súlade
s právnym predpisom vydaným na realizáciu označených práv (čl. 46 ods. 4 ústavy), pretože
§ 120 Občianskeho súdneho poriadku ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení nielen navrhovateľovi, ale každému účastníkovi konania (vrátane
sťažovateľa).
Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že krajský súd sa
podrobne zaoberal všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktoré podal
ústavne konformné odpovede. Vyjadril sa pritom k existencii všetkých skutočností, ktoré
podľa sťažovateľa mali viesť k zániku zmluvy o dielo. V prvom rade vysvetlil dôvody, pre
ktoré nie je možné považovať spornú zmluvu o dielo za fixnú zmluvu v zmysle § 349 ods. 3
Obchodného zákonníka. Následne rozviedol dôvody, pre ktoré nemohla zaniknúť zmluva
o dielo ani odstúpením od zmluvy z dôvodu, že navrhovateľ ako zhotoviteľ neodovzdal
dielo riadne a včas. Krajský súd svoje závery v tomto smere odvodil zo skutkových
okolností, konkrétne že sťažovateľ navrhovateľovi „nielenže neoznámil bez zbytočného
odkladu, že od zmluvy odstupuje, ale o tri mesiace neskôr v júni 2009 ho vyzval
na odovzdanie diela, teda trval na splnení zmluvnej povinnosti, a od zmluvy odstúpil až
v auguste 2009, teda po viac ako piatich mesiacoch odo dňa, kedy mal navrhovateľ splniť
zmluvnú povinnosť. Samotná výzva s uložením dodatočnej lehoty na splnenie zmluvnej
povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31.3.2009 už nemal záujem na splnení zmluvy.“.
S ohľadom na uvedené ústavný súd hodnotí obranu sťažovateľa, podľa ktorej výzvu
na splnenie povinnosti doručil navrhovateľovi len na základe konzultácie so svojím
právnym zástupcom ako nedôvodnú, pretože je právne irelevantné, na podnet koho pri tom
sťažovateľ konal. V danom prípade je podstatné, že krajský súd vychádzal z dokazovaním
preukázanej skutočnosti, že na splnení povinnosti sťažovateľ trval aj po 31. marci 2009
a na základe toho vec ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil.
Nadväzne na to krajský súd s poukazom na § 349 ods. 2 Obchodného zákonníka
uzavrel, že vzhľadom na to, že „navrhovateľ v dodatočne poskytnutej lehote svoj záväzok
splnil, odporca už následne nemohol pre omeškanie navrhovateľa so splnením povinnosti
vyplývajúcej mu zo zmluvy o dielo od tejto zmluvy platne odstúpiť. Vyplýva to z citovaného
ustanovenia, ktoré určuje lehotu na zánik práva na odstúpenie od zmluvy Navrhovateľ
v dodatočnej lehote odovzdal projektovú dokumentáciu, čo písomne potvrdil aj odporca,
jeho záväzok zo zmluvy preto zanikol splnením, ak splnil svoj záväzok riadne, teda v súlade
so zmluvou.“. V tejto súvislosti krajský súd na námietku sťažovateľa osobitne skúmal, aj či
povinnosť zo zmluvy dlžník riadne splnil a či zodpovednosť za vady diela bola
u navrhovateľa včas uplatnená. K posúdeniu uvedených právne významných otázok krajský
súd uviedol:
«V posudzovanej veci navrhovateľ preukázal, že písomným odovzdávacím
protokolom odovzdal dňa 30.6.2009 projektovú dokumentáciu pre realizáciu stavby, ktorá
pozostávala z troch častí architektonicko stavebného riešenia, statiky a výkazu výmer.
Dielo prevzal , ktorý podľa záveru súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na
základe vykonaného dokazovania, bol osobou oprávnenou za odporcu projektovú
dokumentáciu prevziať. V odvolacom konaní tento záver súdu prvého stupňa nebol
spochybnený.
Odporca od zmluvy odstúpil výslovne z dôvodu podľa článku VIII bod 8.3 zmluvy,
teda pre omeškanie s plnením predmetu zmluvy, listom zo dňa 24.8.2009. V uvedenom liste
súčasne vytýkal navrhovateľovi aj to, že ním spracovaný projekt nepovažuje za kompletný
realizačný projekt, osobitne však neuviedol, že od zmluvy odstupuje aj z dôvodu vád diela.
To by znamenalo, že ak by si týmto podaním odporca splnil notifikačnú povinnosť,
neuplatnil si z tohto dôvodu práva zo zodpovednosti za vady diela podľa § 436 Obchodného
zákonníka, ak považoval vady diela za podstatné porušenie zmluvy, alebo podľa § 437
Obchodného zákonníka, ak išlo o nepodstatné porušenie zmluvy.
Odvolací súd vychádzal z obsahu listu odporcu zo dňa 24.8.2009 a dospel k záveru,
že týmto podaním odporca odstúpil od zmluvy nielen pre omeškanie navrhovateľa
so splnením zmluvnej povinnosti, ale aj pre vady diela.
Z obsahu spisu však vyplýva, že odporca neoznámil vady diela včas, teda bez
zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal
zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa § 562 ods. 1
Obchodného zákonníka. Odporca, resp. za odporcu, totiž prevzal projektovú
dokumentáciu dňa 30.6.2009. Listom zo dňa 7.7.2009 odporca oznámil navrhovateľovi
okrem iného, že po jej preštudovaní sa vyjadrí k jej úplnosti. V odpore proti platobnému
rozkazu pritom odporca uviedol, že „V prípade, že by bol odporca prítomný v kancelárii,
po jednoduchom prehliadnutí odovzdávanej dokumentácie by skonštatoval, že
dokumentácia je nekompletná a nedokončená a ako takú by ju určite neprevzal.“ To
znamená, že ak vady diela boli také jednoznačné, odporca neoznámil navrhovateľovi vady
diela bez zbytočného odkladu potom, ako mal a mohol vady zistiť pri prehliadne projektovej
dokumentácie už v júni 2009, ale oznámil vady diela až listom zo dňa 24.8.2009, a to len
všeobecným poukazom na nekompletnosť a povrchné spracovanie projektovej dokumentácie
bez podrobnej špecifikácie vád, ktorá by odôvodňovala tento časový odstup od prevzatia
diela.
Vzhľadom na to, že odporca neoznámil vady diela včas, podľa § 441 Obchodného
zákonníka nemôže od zmluvy z tohto dôvodu odstúpiť. Odporca si však iné práva
zo zodpovednosti za vady (dodanie chýbajúcich častí diela, oprava odstrániteľných vád
diela, primeraná zľava) v oznámení vád diela (24.8.2009), ani bez zbytočného odkladu
po tomto oznámení neuplatnil, nemohol ich teda ani súd prejednať a o nárokoch odporcu
z vád diela voči navrhovateľovi rozhodnúť.»
Citovaná časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu právne závery krajského súdu
k námietkam o zániku sťažovateľom napádanej zmluvy o dielo odstúpením od nej vykladá
presvedčivo a v dostatočnej miere, pričom vzhľadom na ním odôvodnený záver o včasnom
neuplatnení zodpovednosti za vady dodaného diela sťažovateľom, ktorého dôsledkom je, že
o nárokoch sťažovateľa z vád diela súd nerozhodoval, možno podľa názoru ústavného súdu
považovať sťažovateľom v odvolaní navrhnuté znalecké dokazovanie, či navrhovateľom
dodaná dokumentácia spĺňa požiadavky kladené na štandardný realizačný projekt,
za nadbytočné.
V súvislosti s uplatnenou námietkou o nevykonaní navrhnutého dokazovania ústavný
súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich
zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho
„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08,
III. ÚS 462/2012 ). Pritom ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia
všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných
dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese
vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov
a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej
logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie
(m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako
tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi
omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade zákona
o konkurze) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a
je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.
Posudzujúc obsah rozsudku krajského súdu vo svetle námietok predložených
sťažovateľom dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní
rešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sa
zaoberal všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa a poskytol na ne ústavne
akceptovateľné odpovede. V napadnutom rozsudku sa podľa názoru ústavného súdu krajský
súd pomerne obšírne zaoberal splnením podmienok pre priznanie práva navrhovateľovi
na zaplatenie žalovanej sumy, ako aj dôvodmi, pre ktoré malo sťažovateľovo právo
na odstúpenie od zmluvy zaniknúť a pre ktoré nemohol krajský súd sťažovateľovej obrane
priznať súdnu ochranu, ani pokiaľ išlo o jeho tvrdenie o zániku záväzku zo zmluvy o dielo
následkom dodatočnej nemožnosti splniť záväzok. Predložené sťažnostné námietky
v skutočnosti len odzrkadľujú nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom napadnutého konania,
čo však samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle
judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam.
V danom prípade teda ústavný súd nevzhliadol v postupe krajského súdu a v jeho
rozsudku také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy
a aplikovateľných právnych inštitútov upravených Obchodným zákonníkom, prípadne
Občianskym zákonníkom, pričom skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom
uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Odôvodnenie
rozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsah
súdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska ho hodnotí ako ústavne udržateľné.
S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, za zjavne neopodstatnenú.
Rovnako neopodstatnená je sťažnosť, aj pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46
ods. 2 ústavy, keďže v danom prípade bolo predmetom súdneho konania rozhodovanie
o žalobe o plnenie zo zmluvy uzavretej podľa obchodného práva, a nie súdny prieskum
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Preto absentuje akákoľvek relevantná súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva zaručeného čl. 46
ods. 2 ústavy, čo aj vo vzťahu k tomuto právu zakladá záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že jeho dovolanie proti
rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté napriek tomu, že v odvolacom konaní mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „nemal možnosť účinne namietať správnosť
právnych záverov súdu ohľadne námietok o zániku zmluvy o dielo – prvý krát
sformulovaných až odvolacím súdom – na inštančne vyššom súde“.
Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238
OSP, so zreteľom na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP, ktoré dovolaciemu súdu ukladá
povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, preskúmal obsah
dovolania osobitne sa zaoberajúc existenciu sťažovateľom tvrdeného dôvodu, že postupom
krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
K sťažovateľom predloženým námietkam najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia uviedol:
«Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým
účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.
Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup
nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé
postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania
o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným
postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade
nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím
súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že
účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá
ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje
podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García Ruiz proti Španielsku/.
Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom
vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku,
nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom
stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.
Zároveň dovolací súd poukázal na to, že Ústava SR neupravuje dôsledky jednotlivých
procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky,
za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších
stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú
prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných vád
vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods.2 písm. b/, c/ O. s. p./, avšak vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
„inú vadu konania“ podľa § 241 ods.2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p.
V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní najmä existenciou procesnej vady
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods.2 písm. a/ O. s. p., ku ktorému
názoru dovolací súd vyslovil, že jednak v konaní neboli zistené také procesné vady, ktoré by
mohli mať za následok nesprávnosť napadnutého uznesenia a jednak i v prípade
nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia by nešlo o vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
ale o inú vadu podľa § 241 ods.2 písm. b/, ktorá však bez ďalších predpokladov nezakladá
prípustnosť dovolania /I.ÚS 184/2010, I.ÚS 264/2011, I.ÚS 141/2011, III.ÚS 184/2011,
IV.ÚS 481/2011, IV,ÚS 499/2011, I.ÚS 418/2012/.
Pokiaľ dovolateľ opiera svoje dovolanie, ktoré inak nie je prípustné, o ust. § 237
písm. f/ O. s. p., dovolací súd prijal názor, že neboli zistené také vady konania, ktoré by
mali za následok splnenie predpokladov dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Postup
odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa, dovolací súd vyhodnotil ako správny.»
Z ústavným súdom uvádzanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal
s otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na obsah
dovolania pripojeného k sťažnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne
zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského
súdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f)
OSP (t. j. k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom), resp. k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu dáva na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v dovolaní
dostatočnú odpoveď, ktorej podstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako
v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci,
ktoré vyznieva v neprospech sťažovateľa.
Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanému dovolaciemu dôvodu o odňatí možnosti
účastníka konať pred súdom postupom odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého nemal podľa
jeho názoru možnosť účinne namietať správnosť ustálených právnych záverov, ústavný súd
zistil, že sťažovateľ námietku takéhoto obsahu v dovolacom konaní neuplatnil. Ústavný súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných
práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,
ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi (v danom prípade pred najvyšším súdom
ako súdom dovolacím), ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumu
tejto otázky najvyšším súdom v konaní o dovolaní, ústavný súd túto námietku bližšie
neposudzoval.
Ústavný súd navyše pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je
vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného
práva na súdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomoc
preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o
existencii inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods.
2 písm. b) OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
Na základe uvedeného ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu
právne uzatvára, že sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 neporušil, a preto sťažnosť
aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košiciach 9. júna 2015