Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 264/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015

prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom Mgr. Lukášom Lapšanským, Kysucká 5, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. z 30. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. z 30. januára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

zaviazal sťažovateľa v merite veci zaplatiť obchodnej spoločnosti STAVSTAV s. r. o. (ďalej

len „navrhovateľ“) sumu 20 000 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 31. júla 2009 do

zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti a vzájomný návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 6

358,50 € zamietol. Rozsudok okresného súdu bol rozsudkom krajského súdu sčasti

potvrdený, pričom výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, výrok o trovách konania

a výrok o trovách štátu krajský súd zrušil a v zrušenom rozsahu bola vec vrátená

na prerokovanie okresnému súdu. Sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku krajského

súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2014 odmietol z dôvodu

jeho neprípustnosti.

V obsiahlej sťažnosti (asi 24 strán tlačeného textu) sťažovateľ namieta skutkové

a právne závery krajského súdu, pokiaľ ide o ním uplatnenú námietku o dodatočnej

nemožnosti plnenia (vykonania diela) a osobitne právny názor krajského súdu, že

povinnosťou preukázania tvrdenia o vzniku dodatočnej nemožnosti plnenia bol zaťažený

sám sťažovateľ. Podľa sťažovateľa je právny názor krajského súdu, podľa ktorého

«sťažovateľ odôvodňoval dodatočnú nemožnosť navrhovateľa vykonať dielo tak: „... akoby

celý predmet zmluvy vykonal sám.“... zavádzajúci, svojvoľný a neudržateľný a jeho

sformulovaním odvolací súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces...» Uvedený

záver predstavuje „neprípustné zúženie otázky dodatočnej nemožnosti navrhovateľa vykonať

dielo na otázku, či sťažovateľ osobne uskutočnil všetky výstupy použité pri príprave diela...

Táto interpretácia a aplikácia ustanovení upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti

plnenia, ktorá a priori, bez vecného posúdenia, vylúčila mnohé okolnosti, ktoré podľa

ustálenej judikatúry... sú okolnosťami zakladajúcimi dodatočnú nemožnosť zhotoviteľa

vykonať dielo, predstavuje ústavne neakceptovateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovení

upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá popiera ich účel a význam...».

Sťažovateľ namieta, že aj keď odvolací súd mohol, nesformuloval žiadny skutkový alebo

právny záver o tom, či dielo, ktoré odovzdal sťažovateľ 6. apríla 2009 investorovi

a stavebným firmám, spĺňalo požiadavky zmluvy o dielo medzi investorom a sťažovateľom

a kto toto dielo vykonal. Tým sa mal odvolací súd dopustiť ústavne nekonformnej aplikácie

prvej vety ignorujúcej účel tohto ustanovenia. Týmto

postupom krajský súd „neposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na skutkovo a právne

nanajvýš relevantnú otázku“, čím urobil toto svoje rozhodnutie arbitrárnym. Nadväzne

na uvedené sťažovateľ namieta aj nedodržanie podmienok kladených na odôvodnenie

rozsudku. Postup a rozhodnutie odvolacieho súdu tak považuje za porušujúci právo

na súdnu ochranu podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti následne formuluje argumenty, pokiaľ ide o závery

krajského súdu o ním tvrdenom platnom odstúpení od zmluvy. Namieta, že krajský súd

nesprávne posudzoval „nedostatok výstupov navrhovateľa odovzdaných 30.6.2009

“ iba ako vadu diela a nevyvodil z toho záver o nesplnení povinnosti

odovzdať dielo. V tejto súvislosti namieta nevykonanie dokazovania, ktoré malo podľa

sťažovateľa za následok znemožnenie spoľahlivého zistenia relevantných skutkových

okolností spôsobilých privodiť zásadne odlišné posúdenie nárokov uplatnených v konaní.

Zároveň namieta, že sa krajský súd nevysporiadal s v odvolaní uplatnenou námietkou

týkajúcou sa právneho posúdenia nedostatku výstupov odovzdaných 30. júna 2009

o absencii CD obsahujúceho výkaz výmeru častí architektúra a statika. Poukazujúc na obsah

odovzdacieho protokolu sťažovateľ uvádza, že akceptovanie tejto námietky mohlo podľa

sťažovateľa privodiť zásadne odlišné posúdenie sťažovateľom uplatnených nárokov.

Odvolací súd podľa mienky sťažovateľa neodpovedal ani na jeho argumentáciu, podľa ktorej

bol sťažovateľ oprávnený zadržať úhradu faktúry splatnej 30. júla 2009. Poukazujúc na

poradu so svojím právnym zástupcom nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, že

dodatočná výzva na splnenie zmluvnej povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31. marci

2009 už na plnení zmluvy nemal záujem.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že v dôsledku

odmietnutia dovolania sa najvyšší súd vecne nezaoberal námietkami sťažovateľa o zániku

zmluvy o dielo, pričom najvyšší súd mal nesprávne posúdiť absenciu dovolacieho dôvodu

zakotveného v (ďalej aj „OSP“)

spočívajúceho v postupe krajského súdu, ktorý podľa sťažovateľa sformuloval svoje právne

závery prvýkrát až v odvolacom konaní bez toho, aby mu bola poskytnutá možnosť sa k nim

vyjadriť.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal

vo veci po prijatí sťažnosti takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46

ods. 1 a 2 ... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 30.1.2013, sp. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.1.2013, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1

a 2 ... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa

29.5.2014, sp. zn. 3 Obdo/32/20I35 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 29.5.2014, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu..., aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , II.

ÚS 98/06, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také

odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces

(m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.

1998).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

č. k. z 30. januára 2013

Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru ústavný súd už

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky dovolacieho

prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné, zostala

ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu

možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. z 30. januára 2013

k sťažovateľovej zásadnej námietke o zániku zmluvy o dielo pre dodatočnú nemožnosť

plnenia z dôvodu, že záväzok zo zmluvy splnil sťažovateľ sám, po uvedení znenia

dopadajúceho uviedol:

„Záväzok zo zmluvy môže zaniknúť aj v prípade, ak po jej vzniku nastane určitá

okolnosť, ktorá objektívne znemožní dlžníkovi, povinnému zo zmluvy, aby poskytol

dojednané plnenie, prípadne jeho časť, Je možné, že takouto okolnosťou bude splnenie

zmluvnej povinnosti, v danom prípade zo zmluvy o dielo, jej objednávateľom. Nemožnosť

plnenia je povinný podľa preukázať dlžník, zo zmluvy

o dielo teda zhotoviteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu však v prípade, ak objednávateľ

tvrdí, že záväzok zo zmluvy o dielo splnil sám, je dôkazné bremeno na preukázanie takéhoto

tvrdenia na objednávateľovi, pretože z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba

priaznivejšie právne dôvody. V posudzovanej veci odporca zánik zmluvy pre dodatočnú

nemožnosť plnenia odôvodňuje tak, akoby celý predmet zmluvy vykonal sám. Pritom sám

odporca v konaní uviedol a vyplýva to aj z e mailových správ, že navrhovateľ mu odovzdal

v dojednanej lehote minimálne tzv. slepé matrice. Z vykonaného dokazovania však vyplýva,

že na USB kľúči odovzdal navrhovateľ odporcovi aj ďalšie výstupy, ktorých nejasné,

prípadne sporné problémy odporca s navrhovateľom konzultoval a následne projekt

kompletizoval. Pokiaľ odporca namietal, že mu navrhovateľ neodovzdal výkaz výmer a že

tento zabezpečil sám, nepreukázal, kto mal túto činnosť vykonať, keďže , ktorý

mal nielen kompletizovať, ale aj doprojektovať určité činnosti, uviedol, že on výkazy výmer

nerobil, ale dostal ich od odporcu. Je pravdou, že následná nemožnosť plnenia sa môže

týkať aj len časti plnenia, podľa názoru odvolacieho súdu však odporca neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal rozsah, v akom činnosti, ktoré mal podľa zmluvy o dielo vykonať

navrhovateľ, vykonal odporca. Vzhľadom na to, že tieto rozhodujúce skutočnosti

nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno na ním tvrdené skutočnosti, a preto nie je možné

rozhodnúť v jeho prospech a uzavrieť, že k zániku zmluvy došlo v dôsledku následnej

nemožnosti plnenia.“

Z uvedenej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že otázkou splnenia

podmienok zániku zmluvy o dielo na základe dodatočnej nemožnosti plnenia (vykonania

diela) sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a k relevantným

právnym otázkam aj zaujal odôvodnené stanovisko. Z obsahu rozsudku krajského súdu je

zrejmé, že krajský súd v sťažnosti nepopiera niekoľkokrát opakovanú argumentáciu, že

dodatočná nemožnosť plnenia sa môže týkať aj len časti záväzku a že aj nesplnenie časti

záväzku môže spôsobiť jeho zánik, avšak rozsudok krajského súdu v danej veci vychádza zo

záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, keďže ten nepreukázal, ktorú časť

nesplneného záväzku namiesto navrhovateľa splnil. Pritom rozsudok krajského súdu

neobsahuje len tento hodnotiaci záver, ale opiera sa aj o výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa názoru ústavného súdu tak uvedený právny záver nevykazuje znaky zjavného omylu

konajúceho súdu pri hodnotení zistených skutkových okolností prípadu ani v právnom

posúdení veci a konštatuje jeho ústavnú udržateľnosť. Z hľadiska obsahu základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , prípadne práva zaručeného

dohovoru neobstojí ani spochybňovanie povinnosti sťažovateľa preukázať ním tvrdené

skutočnosti, pretože pokiaľ krajský súd na uvedenú povinnosť poukázal, konal v súlade

s právnym predpisom vydaným na realizáciu označených práv ( ), pretože

ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení nielen navrhovateľovi, ale každému účastníkovi konania (vrátane

sťažovateľa).

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že krajský súd sa

podrobne zaoberal všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktoré podal

ústavne konformné odpovede. Vyjadril sa pritom k existencii všetkých skutočností, ktoré

podľa sťažovateľa mali viesť k zániku zmluvy o dielo. V prvom rade vysvetlil dôvody, pre

ktoré nie je možné považovať spornú zmluvu o dielo za fixnú zmluvu v zmysle § 349 ods. 3

. Následne rozviedol dôvody, pre ktoré nemohla zaniknúť zmluva

o dielo ani odstúpením od zmluvy z dôvodu, že navrhovateľ ako zhotoviteľ neodovzdal

dielo riadne a včas. Krajský súd svoje závery v tomto smere odvodil zo skutkových

okolností, konkrétne že sťažovateľ navrhovateľovi „nielenže neoznámil bez zbytočného

odkladu, že od zmluvy odstupuje, ale o tri mesiace neskôr v júni 2009 ho vyzval

na odovzdanie diela, teda trval na splnení zmluvnej povinnosti, a od zmluvy odstúpil až

v auguste 2009, teda po viac ako piatich mesiacoch odo dňa, kedy mal navrhovateľ splniť

zmluvnú povinnosť. Samotná výzva s uložením dodatočnej lehoty na splnenie zmluvnej

povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31.3.2009 už nemal záujem na splnení zmluvy.“.

S ohľadom na uvedené ústavný súd hodnotí obranu sťažovateľa, podľa ktorej výzvu

na splnenie povinnosti doručil navrhovateľovi len na základe konzultácie so svojím

právnym zástupcom ako nedôvodnú, pretože je právne irelevantné, na podnet koho pri tom

sťažovateľ konal. V danom prípade je podstatné, že krajský súd vychádzal z dokazovaním

preukázanej skutočnosti, že na splnení povinnosti sťažovateľ trval aj po 31. marci 2009

a na základe toho vec ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil.

Nadväzne na to krajský súd s poukazom na

uzavrel, že vzhľadom na to, že „navrhovateľ v dodatočne poskytnutej lehote svoj záväzok

splnil, odporca už následne nemohol pre omeškanie navrhovateľa so splnením povinnosti

vyplývajúcej mu zo zmluvy o dielo od tejto zmluvy platne odstúpiť. Vyplýva to z citovaného

ustanovenia, ktoré určuje lehotu na zánik práva na odstúpenie od zmluvy Navrhovateľ

v dodatočnej lehote odovzdal projektovú dokumentáciu, čo písomne potvrdil aj odporca,

jeho záväzok zo zmluvy preto zanikol splnením, ak splnil svoj záväzok riadne, teda v súlade

so zmluvou.“. V tejto súvislosti krajský súd na námietku sťažovateľa osobitne skúmal, aj či

povinnosť zo zmluvy dlžník riadne splnil a či zodpovednosť za vady diela bola

u navrhovateľa včas uplatnená. K posúdeniu uvedených právne významných otázok krajský

súd uviedol:

«V posudzovanej veci navrhovateľ preukázal, že písomným odovzdávacím

protokolom odovzdal dňa 30.6.2009 projektovú dokumentáciu pre realizáciu stavby, ktorá

pozostávala z troch častí architektonicko stavebného riešenia, statiky a výkazu výmer.

Dielo prevzal , ktorý podľa záveru súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na

základe vykonaného dokazovania, bol osobou oprávnenou za odporcu projektovú

dokumentáciu prevziať. V odvolacom konaní tento záver súdu prvého stupňa nebol

spochybnený.

Odporca od zmluvy odstúpil výslovne z dôvodu podľa článku VIII bod 8.3 zmluvy,

teda pre omeškanie s plnením predmetu zmluvy, listom zo dňa 24.8.2009. V uvedenom liste

súčasne vytýkal navrhovateľovi aj to, že ním spracovaný projekt nepovažuje za kompletný

realizačný projekt, osobitne však neuviedol, že od zmluvy odstupuje aj z dôvodu vád diela.

To by znamenalo, že ak by si týmto podaním odporca splnil notifikačnú povinnosť,

neuplatnil si z tohto dôvodu práva zo zodpovednosti za vady diela podľa § 436 Obchodného

zákonníka, ak považoval vady diela za podstatné porušenie zmluvy, alebo podľa § 437

, ak išlo o nepodstatné porušenie zmluvy.

Odvolací súd vychádzal z obsahu listu odporcu zo dňa 24.8.2009 a dospel k záveru,

že týmto podaním odporca odstúpil od zmluvy nielen pre omeškanie navrhovateľa

so splnením zmluvnej povinnosti, ale aj pre vady diela.

Z obsahu spisu však vyplýva, že odporca neoznámil vady diela včas, teda bez

zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal

zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa § 562 ods. 1

. Odporca, resp. za odporcu, totiž prevzal projektovú

dokumentáciu dňa 30.6.2009. Listom zo dňa 7.7.2009 odporca oznámil navrhovateľovi

okrem iného, že po jej preštudovaní sa vyjadrí k jej úplnosti. V odpore proti platobnému

rozkazu pritom odporca uviedol, že „V prípade, že by bol odporca prítomný v kancelárii,

po jednoduchom prehliadnutí odovzdávanej dokumentácie by skonštatoval, že

dokumentácia je nekompletná a nedokončená a ako takú by ju určite neprevzal.“ To

znamená, že ak vady diela boli také jednoznačné, odporca neoznámil navrhovateľovi vady

diela bez zbytočného odkladu potom, ako mal a mohol vady zistiť pri prehliadne projektovej

dokumentácie už v júni 2009, ale oznámil vady diela až listom zo dňa 24.8.2009, a to len

všeobecným poukazom na nekompletnosť a povrchné spracovanie projektovej dokumentácie

bez podrobnej špecifikácie vád, ktorá by odôvodňovala tento časový odstup od prevzatia

diela.

Vzhľadom na to, že odporca neoznámil vady diela včas, podľa § 441 Obchodného

zákonníka nemôže od zmluvy z tohto dôvodu odstúpiť. Odporca si však iné práva

zo zodpovednosti za vady (dodanie chýbajúcich častí diela, oprava odstrániteľných vád

diela, primeraná zľava) v oznámení vád diela (24.8.2009), ani bez zbytočného odkladu

po tomto oznámení neuplatnil, nemohol ich teda ani súd prejednať a o nárokoch odporcu

z vád diela voči navrhovateľovi rozhodnúť.»

Citovaná časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu právne závery krajského súdu

k námietkam o zániku sťažovateľom napádanej zmluvy o dielo odstúpením od nej vykladá

presvedčivo a v dostatočnej miere, pričom vzhľadom na ním odôvodnený záver o včasnom

neuplatnení zodpovednosti za vady dodaného diela sťažovateľom, ktorého dôsledkom je, že

o nárokoch sťažovateľa z vád diela súd nerozhodoval, možno podľa názoru ústavného súdu

považovať sťažovateľom v odvolaní navrhnuté znalecké dokazovanie, či navrhovateľom

dodaná dokumentácia spĺňa požiadavky kladené na štandardný realizačný projekt,

za nadbytočné.

V súvislosti s uplatnenou námietkou o nevykonaní navrhnutého dokazovania ústavný

súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. ,

). Pritom ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia

všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných

dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese

vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov

a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej

logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie

(m. m. ). Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako

tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade zákona

o konkurze) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a

je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

Posudzujúc obsah rozsudku krajského súdu vo svetle námietok predložených

sťažovateľom dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní

rešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sa

zaoberal všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa a poskytol na ne ústavne

akceptovateľné odpovede. V napadnutom rozsudku sa podľa názoru ústavného súdu krajský

súd pomerne obšírne zaoberal splnením podmienok pre priznanie práva navrhovateľovi

na zaplatenie žalovanej sumy, ako aj dôvodmi, pre ktoré malo sťažovateľovo právo

na odstúpenie od zmluvy zaniknúť a pre ktoré nemohol krajský súd sťažovateľovej obrane

priznať súdnu ochranu, ani pokiaľ išlo o jeho tvrdenie o zániku záväzku zo zmluvy o dielo

následkom dodatočnej nemožnosti splniť záväzok. Predložené sťažnostné námietky

v skutočnosti len odzrkadľujú nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom napadnutého konania,

čo však samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle

judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam.

V danom prípade teda ústavný súd nevzhliadol v postupe krajského súdu a v jeho

rozsudku také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy

a aplikovateľných právnych inštitútov upravených , prípadne

, pričom skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsah

súdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska ho hodnotí ako ústavne udržateľné.

S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, za zjavne neopodstatnenú.

Rovnako neopodstatnená je sťažnosť, aj pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46

ods. 2 , keďže v danom prípade bolo predmetom súdneho konania rozhodovanie

o žalobe o plnenie zo zmluvy uzavretej podľa obchodného práva, a nie súdny prieskum

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Preto absentuje akákoľvek relevantná súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 , čo aj vo vzťahu k tomuto právu zakladá záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. mája 2014

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že jeho dovolanie proti

rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté napriek tomu, že v odvolacom konaní mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „nemal možnosť účinne namietať správnosť

právnych záverov súdu ohľadne námietok o zániku zmluvy o dielo – prvý krát

sformulovaných až odvolacím súdom – na inštančne vyššom súde“.

Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238

, so zreteľom na druhú vetu , ktoré dovolaciemu súdu ukladá

povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , preskúmal obsah

dovolania osobitne sa zaoberajúc existenciu sťažovateľom tvrdeného dôvodu, že postupom

krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

K sťažovateľom predloženým námietkam najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia uviedol:

«Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým

účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.

Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup

nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé

postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania

o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným

postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade

nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím

súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že

účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá

ust.

Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García Ruiz proti Španielsku/.

Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom

vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku,

nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom

stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Zároveň dovolací súd poukázal na to, že SR neupravuje dôsledky jednotlivých

procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ako aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších

stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. , ktoré zakladajú

prípustnosť dovolania. považuje, okrem procesných vád

vymenovaných v , aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, za relevantný dovolací dôvod /, /, avšak vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

„inú vadu konania“ podľa , nie však vadu procesnú podľa

V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní najmä existenciou procesnej vady

konania podľa v spojení s , ku ktorému

názoru dovolací súd vyslovil, že jednak v konaní neboli zistené také procesné vady, ktoré by

mohli mať za následok nesprávnosť napadnutého uznesenia a jednak i v prípade

nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia by nešlo o vadu podľa ,

ale o inú vadu podľa § 241 ods.2 písm. b/, ktorá však bez ďalších predpokladov nezakladá

prípustnosť dovolania /I.ÚS 184/2010, , , ,

, , I.ÚS 418/2012/.

Pokiaľ dovolateľ opiera svoje dovolanie, ktoré inak nie je prípustné, o ust. § 237

písm. f/ , dovolací súd prijal názor, že neboli zistené také vady konania, ktoré by

mali za následok splnenie predpokladov dovolania podľa Postup

odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa, dovolací súd vyhodnotil ako správny.»

Z ústavným súdom uvádzanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal

s otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na obsah

dovolania pripojeného k sťažnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne

zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského

súdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f)

(t. j. k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom), resp. k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu zaručeného . Odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu dáva na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v dovolaní

dostatočnú odpoveď, ktorej podstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako

v prípade sťažnosti podľa nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci,

ktoré vyznieva v neprospech sťažovateľa.

Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanému dovolaciemu dôvodu o odňatí možnosti

účastníka konať pred súdom postupom odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého nemal podľa

jeho názoru možnosť účinne namietať správnosť ustálených právnych záverov, ústavný súd

zistil, že sťažovateľ námietku takéhoto obsahu v dovolacom konaní neuplatnil. Ústavný súd

v tejto súvislosti poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných

práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,

ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi (v danom prípade pred najvyšším súdom

ako súdom dovolacím), ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumu

tejto otázky najvyšším súdom v konaní o dovolaní, ústavný súd túto námietku bližšie

neposudzoval.

Ústavný súd navyše pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomoc

preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o

existencii inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods.

2 písm. b) ] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [ ].

Na základe uvedeného ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

právne uzatvára, že sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 ani právo na spravodlivé súdne konania podľa dohovoru

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2014 neporušil, a preto sťažnosť

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 9. júna 2015