Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 248/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOM, spoločnosť s ručením

obmedzeným, Pokroku 8, Rozhanovce, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Kreibikom,

Opálová 18, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 29. novembra 2013 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOM, spoločnosť s ručením obmedzeným,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOM, spoločnosť s ručením obmedzeným,

Pokroku 8, Rozhanovce (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2013 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 10. februára 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou

v súdnom konaní o zaplatenie sumy 483 656,80 € s príslušenstvom vedenom Okresným

súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa domáha

proti advokátovi (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia jej

náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania, ktorého sa mal

žalovaný dopustiť v súvislosti s tým, že včas nepodal mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) proti meritórnemu rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. zo 17.

marca 2009, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu

sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. podala

návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd po tom, ako jej návrh

na oslobodenie od súdnych poplatkov prerokoval, uznesením sp. zn.

z 5. septembra 2012 rozhodol tak, že oslobodenie od súdnych poplatkov jej nepriznal. Proti

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 18. decembra 2012 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia postupom podľa § 219 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) skonštatoval vecnú správnosť dôvodov

uznesenia okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky oba všeobecné súdy vec nesprávne

právne posúdili, a to v dôsledku svojvoľného výkladu ustanovenia , keď

zohľadňovali skutočnosť, že ide o podnikateľský subjekt, ktorý znáša podnikateľské riziko,

a konštatovali, že pre nepriaznivú situáciu nemôže byť účastník konania automaticky

oslobodený od súdnych poplatkov. Podľa sťažovateľky „objektívny nedostatok finančných

prostriedkov resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva

na súde“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru najvyššieho súdu, ktorý vo

viacerých svojich rozhodnutiach (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 5

Obo 128/2008, sp. zn. ) judikoval, že v prípade rozhodovania o návrhu

účastníka na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov je povinnosťou súdu skúmať

objektívnu neschopnosť účastníka zaplatiť súdny poplatok, a nie skúmať, na základe akých

skutočností nastala. Sťažovateľka je toho názoru, že predložila dostatočné dôkazy o svojich

nepriaznivých majetkových pomeroch, a preto jej mal súd priznať oslobodenie od súdnych

poplatkov.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 26. februára 2013 zastavil

konanie v zmysle o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktoré bolo

na základe odvolania podaného sťažovateľkou potvrdené uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu naplnenia

dovolacieho dôvodu v zmysle tvrdiac, že rozhodnutiami krajského súdu

a okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd rozhodol

o dovolaní sťažovateľky tak, že ho odmietol. Podľa názoru sťažovateľky bol najvyšší súd

povinný skúmať celkový postup súdov nižšieho stupňa, ktorý viedol k zastaveniu konania

a ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení sťažovateľky.

Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí o dovolaní podľa sťažovateľky jej

argumentáciou dostatočne nezaoberal, neodpovedal na jej relevantné argumenty jasným

a presným spôsobom, neodôvodnil odklon od existujúcej judikatúry v analogických veciach

a neodôvodnil aplikáciu neurčitých právnych pojmov („povinnosť znášať podnikateľské

riziko“).

Uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka

nepreskúmateľné, ústavne neakceptovateľné, a tak nezlučiteľné so základným právom

na súdnu ochranu podľa , ako aj s právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa KOM, spoločnosť s ručením obmedzeným upravené

v Dohovoru a v uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 2. 2015, sp. zn. porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 2. 2015,

sp. zn. a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €..., ktorý

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...

Základné právo sťažovateľa KOM, spoločnosť s ručením obmedzeným upravené

v Dohovoru a v uznesením Krajského

súdu Košice zo dňa 29.11. 2013, sp. zn. 107 porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 29.11. 2013, sp. zn.

107 a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €..., ktorý

je Krajský súd Košice povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.

Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v rámci námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia

súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania po tom, ako bolo právoplatne

rozhodnuté o tom, že sťažovateľke sa oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva, tvrdí,

že odvolací súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia uplatnil svojvoľný a ústavne

nekonformný výklad ustanovenia , ktorý v podstate vylučuje právnické

osoby z možnosti súdnej ochrany, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným

súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«V zmysle o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov (ďalej len „ZoSP“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú

za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh uvedené v sadzobníku

súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí

prílohu ZoSP. V zmysle položky 1a/ sadzobníka v občianskom súdnom konaní sa vyberajú

poplatky z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba 6 % z ceny

(z úhrady) predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu, najmenej 16,50 €, najviac

16 596,50 €. V zmysle §5 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 a § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP poplatková

povinnosť vzniká a stáva sa splatnou podaním žaloby, poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak podľa sadzobníka je ustanovený poplatok z návrhu.

Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, prvostupňový súd vyzve

poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od

doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie

zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený (§ 10 ods.

1, veta prvá a druhá ZoSP).

Preskúmaním obsahu príslušného spisového materiálu odvolací súd zistil, že

na základe žaloby žalobcu proti žalovanému dňom 14.3.2012 začalo konanie o zaplatenie

483 656,80 € s príslušenstvom. Žalobca ako poplatník poplatkového úkonu súčasne

s podaním žaloby nesplnil svoju poplatkovú povinnosť, ktorá mu vznikla v sume 16 596 €

a stala sa splatnou podaním žaloby. Nesplnil ju ani dodatočne v súdom určenej lehote na jej

splnenie (do 15, resp. do 10 dní od doručenia výzvy), pričom bol poučený o následkoch

nezaplatenia poplatkoch spočívajúcich v zastavení konania. Na žalobcu pritom sa

nevzťahuje osobné ani vecné zákonné oslobodenie (§ 4 ZoSP), od poplatkovej povinnosti

nebol oslobodený ani rozhodnutím súdu v zmysle (uznesenie nadobudlo

právoplatnosť v spojení s uznesením odvolacieho súdu dňom 11.1.2013). Preto súd prvého

stupňa postupoval v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keď pre nezaplatenie

súdneho poplatku zo žaloby konanie zastavil.

Keďže žalobca súdny poplatok nezaplatil ani do konca lehoty na podanie odvolania

(§ 10 ods. 3 ZoSP), odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnuté vecne správne

uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku potvrdiť podľa § 219

ods. 2 .»

Vychádzajúc z citovaného je ústavný súd toho názoru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie okresného súdu. V napadnutom uznesení krajský súd primeraným

spôsobom odôvodnil, prečo z dôvodu nesplnenia poplatkovej povinnosti bolo konanie

o návrhu sťažovateľky zastavené, pričom jeho odôvodnenie je logickým výsledkom

vyplývajúcim zo skutočností preukázaných v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavný

súd nemá zásadnejšie výhrady k sťažovateľkou namietanej časti argumentačnej línie

krajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako

nositeľov práv priznaných jej a ktorá podľa názoru

ústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola

z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem

krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľkou namietaný výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Povinnosť zaplatiť súdny poplatok patrí medzi zákonné podmienky domáhania sa

súdnej ochrany podľa , a teda nezaplatenie súdneho poplatku v zákonom

ustanovenej výške znamená, že sťažovateľka sa na súde nedomáhala svojho práva zákonom

ustanoveným postupom. Ak teda krajský súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho

poplatku, a postupoval pritom tak, ako to vyžaduje zákon (), tak

tým v okolnostiach prípadu ani nemohol porušiť sťažovateľkino právo na prístup k súdu.

Uznesenie krajského súdu sa navyše netýka rozhodovania o oslobodení od súdneho

poplatku, ale len vymedzuje nevyhnutný zákonný dôsledok z faktu jeho nezaplatenia

po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Pre úplnosť ústavný súd už len poznamenáva, že aj najvyšší súd v súvislosti

s rozhodovaním o oslobodení právnickej osoby od platenia súdneho poplatku zaujal

obdobný právny záver ako všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľky (napr. uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. mája 2012 a sp. zn.

z 30. marca 2011).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie ako

neprípustné.

Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd odmietol

dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v súlade s § 243b

ods. 5 v spojení s , keďže podľa jeho záverov prípustnosť

dovolania nevyplývala z a neboli zistené ani iné vady uvedené v .

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o neexistencii vady podľa § 237 písm. f)

.

Podľa ustanovenia , , a platia

pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Ústavný súd k predmetnej námietke sťažovateľky poznamenáva, že najvyšší súd

v súlade so svojou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z preskúmal,

či napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo postihnuté niektorou z procesných vád

uvedených v , pričom však nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania

podľa citovaného ustanovenia.

Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení ,

ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikoval a , keď jej dovolanie

odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď rozhodol o jej

dovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu nesplnenia zákonom

ustanovených podmienok. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký

postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizáciu tých procesných práv,

ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv

a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať

pred súdom považuje aj taký postup, keď súd zastaví konanie, hoci pre také rozhodnutie

neboli splnené zákonné podmienky. O takýto prípad ale v preskúmavanej veci nejde.

Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa listom z 24. januára 2013

(č. l. 80 spisu) vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny

poplatok 16 596,50 € za žalobu s tým, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd

konanie zastaví. Výzva bola žalobcovi doručená 4. februára 2013 (doručenka pripojená

k č. 1. 80 spisu). Žalobca v súdom určenej lehote súdny poplatok nezaplatil. Súd prvého

stupňa potom uznesením z 26. februára 2013 č. k. 82 konanie zastavil.

Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že súd zastavil konanie o žalobe žalobcu o splnenie

povinnosti žalovaným z dôvodu, že žalobca v súdom určenej lehote nezaplatil súdny

poplatok, hoci o následkoch jeho nezaplatenia bol poučený.

Podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov, ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania

alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú

určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol

zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť

poplatník vo výzve poučený. Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného

podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od

zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie

alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu

môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť.

Podľa dovolacieho súdu súdy nižších stupňov na zistený stav použili správny právny

predpis a náležité ho aj vyložili pri riešení otázky, či sú tu dôvody pre zastavenie konania.

Z dôvodov dovolania (bod III. dovolania) vyplýva, že žalobca naostatok ani

nespochybňuje aplikáciu a výklad ustanovenia ; namieta,

že súdy nižších stupňov nesprávne vyložili ustanovenia , keď v svojich

uzneseniach z 5. septembra 2012 č. k. , resp. z 18. decembra 2012 sp. zn.

ustálili, že u neho nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Takéto odôvodnenie dovolania ale nie je ale spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia

súdov nižších stupňov o zastavení konania.

Na základe primeraného použitia ( )

nadobúda uznesenie právoplatnosť v tých prípadoch, kedy ho už nie je možné napadnúť

odvolaním a za splnenia zákonnej podmienky vyslovenej v ustanovení ,

že bolo doručené.

Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný

uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené, a ak netreba

doručovať, len čo bolo vyhotovené.

Podľa ( ) výrok právoplatného rozsudku je

záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je

záväzný pre každého.

Podľa ( ) len čo sa o veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Žalobca v žalobe, súdu doručenej 14. marca 2012, odvolávajúc sa na svoje pomery

požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov Súd prvého stupňa uznesením z 5. septembra

2012 č. k. 66 žiadosti nevyhovel. Odvolací súd uznesením z 18. decembra

2012 sp. zn. rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Doručením žalobcovi

11. januára 2013 rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť. Súd prvého

stupňa rozhodujúci po neúspešnej výzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku o tom, či

sú tu podmienky pre zastavenie konania podľa bol

viazaný právoplatným záporným rozhodnutím o návrhu žalobcu na jeho oslobodenie od

súdnych poplatkov a pre prekážku už právoplatne rozhodnutej veci už nemohol nanovo

skúmať, či u neho nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138

ods. 1 Keďže žalobca proti uzneseniu odvolacieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn.

nepodal dovolanie, správnosť postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu

nemohol preskúmať ani dovolací súd. Žalobca proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu

o zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov podal na Ústavnom súde

Slovenskej republiky sťažnosť, ktoré ale bolo uznesením z 23. septembra 2013 sp. zn.

odmietnuté.

Dovolací súd majúc na zreteli vyššie uvedené dospel k záveru, že dovolaním

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z 29. novembra 2013 sp. zn.

a jeho postupom, ktorý vydaniu predchádzal, nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle ustanovenia “

Vychádzajúc z citovaného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku aplikovateľné v danej veci, pričom právne závery, ku ktorým dospel

v dovolacom rozhodnutí vo vzťahu k neprípustnosti dovolania [predovšetkým vo vzťahu

k ], sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu

a zmyslu tých právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom právne závery, na ktorých je založené, nie sú

v takej príčinnej súvislosti s obsahom sťažovateľkou označených práv, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nezistil prejavy svojvôle,

resp. zjavnej neodôvodnenosti, a preto nepovažuje argumentáciu sťažovateľky, ktorej

podstata smeruje proti rozhodovaniu o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré

predchádzalo rozhodovaniu o zastavení konania v danej veci, za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu kvalifikovať ako ústavne

neakceptovateľné a neudržateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu

podľa odmietol.

Nad rámec uvedeného, zohľadňujúc argumentáciu sťažovateľky, ako aj svoje

predchádzajúce rozhodnutie vo veci sťažovateľky – uznesenie sp. zn.

z 23. septembra 2013, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky smerujúca proti rozhodnutiam

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v danej veci odmietnutá (proti okresnému

súdu z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu a proti krajskému súdu pre

neprípustnosť), ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom

() ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych

poplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na

princíp nezávislosti súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov

vychádzať. Ústavnému súdu taktiež neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných

súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z ustanovenia vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení

od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku

súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme

bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré

sú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru

majetku, platobnú schopnosť a pod. Nepriaznivá hospodárska situácia podnikateľa ako

dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010).

Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi

konania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový

priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už uviedol, že nedostatok finančných

prostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov (, ). Ústavný súd tiež

konštatuje, že nemá zásadnejšie výhrady ani k sťažovateľkou namietanej argumentácii

krajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako

nositeľov práv priznaných im a ktorá podľa názoru

ústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola

z ústavného hľadiska neakceptovateľná (m. m. ) .

Samotná skutočnosť, že účastník konania svoje súčasné pomery subjektívne vníma

ako pomery nepriaznivé, ešte nepredstavuje dôvod, pre ktorý by už boli splnené podmienky

v zmysle . Súd v takomto prípade musí skúmať celkové pomery účastníka,

prihliadať na charakter sporu a výšku poplatku, ktorý má byť zaplatený, a to s ohľadom na

posúdenie, či splnenie poplatkovej povinnosti je v reálnych možnostiach účastníka alebo

nie.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci preto dospel k záveru, že

všeobecné súdy postupovali aj pri rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov (ktoré predchádzali rozhodnutiu o zastavení konania) ústavne konformným

spôsobom. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 18. decembra 2012 a jemu

predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu základného práva na súdnu ochranu

zakotveného v a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dodáva, že aj v prípade preskúmavania

rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov najvyšším súdom (na ktoré

z dôvodu oneskorenosti podaného dovolania nebol oprávnený) za súčasného nesplnenia si

poplatkovej povinnosti sťažovateľkou by najvyšší súd nemohol dospieť k inému právnemu

záveru, ako vyslovil v napadnutom uznesení, ktorým zastavenie konania z dôvodu

nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľkou ani v dodatočnej lehote nepovažoval

za odňatie možnosti konať pred súdom.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015