Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 46/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

MOZACHEM s. r. o. v likvidácii, Líščie nivy 10, Bratislava, zastúpenej Consilior Iuris

s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Michala Kemku, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V

č. k. -54 z 1. februára 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -65 z 30. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MOZACHEM s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MOZACHEM s. r. o. v likvidácii, Líščie

nivy 10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo

„sťažovateľ“), zastúpenej Consilior Iuris s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Kemku, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -54 z 1. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -65 z 30. mája

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka si «podaním

zo dňa 24. 08. 2012 uplatnila na Okresnom súde Bratislava V svoj nárok na vrátenie sumy

74.932,89 EUR voči... (žalovanému, pozn.). Dňa 05. 09. 2012 bol navrhovateľ konajúcim

súdom vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku zo žalovanej sumy vo výške 4495,50 EUR

v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Navrhovateľ dňa 16. 10. 2012 požiadal Okresný súd

Bratislava V o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OSP“) a svoju

žiadosť odôvodnil tým, že súdny poplatok vo výške 4495,50 EUR nie je schopný zaplatiť,

pretože to jeho majetkové pomery neumožňujú. Svoje pomery zdokladoval vyplneným

tlačivom a taktiež doložil konajúcemu súdu daňové priznanie k dani z príjmov právnickej

osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011. Súd sa oboznámil so spisovým materiálom a zistil,

že za zdaňovacie obdobie roku 2011 navrhovateľ nevykázal žiaden zisk a z výpisu

z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I tiež zistil, že hodnota základného

imania ku dňu 26. 03. 2009 predstavuje 6.639,- EUR. Následne Okresný súd Bratislava

V svojím uznesením č. k.: -54 zo dňa 01. 02.2013 navrhovateľovi nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov...».

Podľa sťažovateľky «názor vyjadrený uznesením Okresného súdu Bratislava V

č. k.: -54 zo dňa 01. 02. 2013 ako aj uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -65 zo dňa 30. 05. 2013 nie je správny a nesúhlasíme

so stanoviskom, že: pre oslobodenie od súdnych poplatkov celkom a lebo sčasti pre účely

aplikácie ust. nebola splnená prvá podmienka – a to majetkové pomery

navrhovateľa. Súd pri svojom rozhodovaní dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto vec aj nesprávne právne posúdil. Podľa

ustanovenia , na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne

súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky

zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Pod pojmom pomery teda

zákon chápe majetkové pomery žiadateľa (v prípade fyzickej osoby tiež rodinné, sociálne

pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré ne sú len dočasnej či prechodnej povahy

a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či z časti nemôže splniť poplatkovú povinnosť

alebo, že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať. Objektívny nedostatok

finančných prostriedkov resp. iného majetku by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa

svojho práva na súde. Sťažovateľ skutočnosť týkajúcu sa majetkových pomerov preukázal

v tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka konania z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol

v čase podania tejto žiadosti v omeškaní viac ako 30 dní s plnením peňažných záväzkov

v celkovej výške 13 909,20 EUR. Chceli by sme zároveň uviesť, že sťažovateľ sa v konaní

domáha zaplatenia čiastky 74 932,89 EUR s príslušenstvom, pričom je potrebné

poznamenať, že to bolo práve konanie žalovaného..., ktoré priviedlo sťažovateľa do zlej

finančnej situácie. Sťažovateľ ako obchodná spoločnosť sa toho času nachádza v likvidácii

a nakoľko nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, hnuteľným, či nehnuteľným

majetkom je len otázkou času, kedy bude likvidácia z dôvodu predĺženia spoločnosti

zastavená. Súd vo svojom odôvodnení uznesenia ďalej uvádza: Je vecou každého

podnikateľa vytvoriť si určité finančné rezervy, ktoré by v období nevykázania zisku pokryli

prípadné straty podnikateľského subjektu a zabezpečili bežný chod subjektu. Tu je potrebné

uviesť, že sťažovateľ dlhé roky pôsobil na trhu ako úspešne fungujúca spoločnosť

zaoberajúca sa nákupom, predajom pohonných látok a hmôt, ropných produktov,

olovnatých a bezolovnatých benzínov, motorovej nafty, mazív, palív a vykurovacích olejov,

pričom do času kým nezačal obchodovať so žalovaným mal so svojho podnikania vytvorené

aj finančné rezervy. S poukazom na vyššie uvedené ako aj odôvodnenie uznesenie

konajúcim súdom prvého stupňa je potrebné opäť zdôrazniť, že v predmetnej právnej veci

sa sťažovateľ domáha oslobodenia od súdnych poplatkov z toho dôvodu, že práve konaním

žalovaného sa sťažovateľ dostal do neriešiteľnej finančnej situácie, ktorá sťažovateľovi

teraz znemožňuje zaplatiť súdny poplatok z uplatneného nároku.

Na základe vyššie uvedených skutočností sme dospeli k takému výkladu ustanovenia

, že zákon pri použití termínu „účastník“ tohto nijakým spôsobom ďalej

nerozlišuje a teda z uvedeného možno vyvodiť záver, že skutočnosť, či daný účastník, či už

fyzická osoba alebo právnická osoba, je subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť je

pre aplikáciu ustanovenia irelevantná. Vzhľadom na uvedené má preto

súd s právnickými osobami, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkom konania povinnosť

konať rovnakým spôsobom ako s účastníkom konania, ktorý je fyzickou osobou.

Skutočnosť, že zisťovanie pomerov právnickej osoby pri rozhodovaní o oslobodení od

súdnych poplatkov by malo byť obtiažne alebo nákladné, sama osebe nemôže byť dôvodom

k tomu, aby u takéhoto účastníka konania bola vopred a bez ďalšieho vylúčená možnosť

použitia ustanovenia S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že

sťažovateľ dostatočným spôsobom preukázal a doložil majetkové a sociálne pomery,

ktorými žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodnil, preto je potrebné

skonštatovať, že sťažovateľ ako žiadateľ o oslobodenie sa nachádza v takej situácii, ktorá

mu znemožňuje uplatňovať nárok voči žalovanému z dôvodu vysokého súdneho poplatku

z podanej žaloby. Pri svojom rozhodovaní sa súd Okresného súdu Bratislava V a následne

Krajský súd Bratislava uvedenými zákonnými ustanoveniami neriadili. Nesprávne

vyhodnotili pomery sťažovateľa a vo svojom uznesení sa zaoberali len majetkovými

pomermi sťažovateľa, a nie jeho pomermi v širšom rozsahu. Krajský súd v Bratislave svojim

uznesením č. k.: -65 zo dňa 30. 05. 2013 ako odvolací súd napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a v odôvodnení sa stotožnil s právnym názorom súdu

prvého stupňa, pričom v odôvodnení odvolací súd okrem iného uviedol: „dôvodom na

priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov nie je skutočnosť, že navrhovateľ nie

je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný, pretože je vecou podnikateľského subjektu

vytvoriť si určité finančné rezervy.“ Krajský súd ďalej uvádza, že oslobodenie od súdneho

poplatku je možné priznať nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi (fyzickej,

ale aj právnickej osobe) za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom určujúcim

kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške. Z aplikácie

nie je možné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj tieto sa môžu

ocitnúť v nepriaznivých pomeroch. Preto nesúhlasíme s tvrdením súdu, že podnikateľ má

niesť v uvedenej situácii podnikateľské riziko. S poukazom na uvedené máme za to, že súd

sa nedostatočne vysporiadal so zákonnými predpokladmi potrebnými pre oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov. Konajúci súd nesprávne vyhodnotil pomery sťažovateľa

a vo svojom uznesení sa zaoberal len majetkovými pomermi sťažovateľa a nie jeho pomermi

v širšom rozsahu. Ak by k takémuto dôkladnému skúmaniu sťažovateľa skutočne došlo,

konajúci súd by v predmetnej veci jednoznačne dospel k záveru, že objektívna schopnosť

zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške nie je u sťažovateľa daná. V súvislosti s týmto

ustanovením má sťažovateľ za to, že ako súd prvého stupňa i odvolací súd, tým, že

neuplatnil vôbec právnu normu vzťahujúcu sa na prejednávanú vec a to, že ostatné právne

normy aplikoval takým spôsobom v prejednávanej veci, že absolútnym a značným spôsobom

zmaril predvídateľnosť práva a spôsobil právnu neistotu účastníka hraničiacu s pojmom

právny štát. ... máme za to, že v prípade, podľa nášho názoru ústavne nekonformného

výkladu aplikovaného súdom prvého stupňa a taktiež odvolacím súdom dochádza

k porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle ,

k odopretiu spravodlivosti v zmysle .».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu

v zmysle SR,

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k.: -54

zo dňa 01. 02. 2013 ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -65

zo dňa 30. 05. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k: 27 -54 zo dňa

01. 02. 2013 ako ja uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -65 zo dňa

30. 05. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj

napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka napáda uznesenie okresného súdu č. k. -54

z 1. februára 2013, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v súlade s príslušnými

ustanoveniami využila svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou

namietaného porušenia jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Ustanovenie umožňuje priznať oslobodenie od súdneho

poplatku každému účastníkovi konania, teda nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj

podnikateľovi (fyzickej, ale aj právnickej osobe), za existencie podmienok pre toto

oslobodenie, pričom určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok

v stanovenej výške. Z aplikácie , nie je možné vylúčiť podnikateľské

subjekty, nakoľko aj tieto sa môžu ocitnúť v nepriaznivých pomeroch z dôvodov

nesúvisiacich s podnikaním, najmä v prípade neodvrátiteľných udalostí alebo iných

prípadov vyššej moci. Iný výklad by viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej skupiny

účastníkov konania. Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery

účastníka; skúmanie pomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej,

ale predovšetkým majetkovej sféry. Z hľadiska posudzovania ich platobnej schopnosti

(solventnosti) nie je možné sa obmedziť len na zistenie, či majú disponibilné peňažné

prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové majetkové pomery, teda aj

spôsobilosť si tieto prostriedky zadovážiť; zároveň treba zohľadniť povahu ich

podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; a teda je potrebné hodnotiť ich celkové

majetkové pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú

situáciu v ich hospodárení. Samotný momentálny nedostatok disponibilných finančných

prostriedkov nie je sám osebe dostatočným dôvodom pre oslobodenie od súdnych

poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové majetkové pomery žiadateľa

zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem ich pomerov

potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania

oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne

uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne.

Hoci podnikajúce osoby nemôžu byť vopred vylúčené z možnosti moderácie poplatkovej

povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania nikto nevstupuje preto, že je to jeho

povinnosťou, ale sa tak deje na základe jeho dobrovoľného suverénneho rozhodnutia, a

teda sám musí zodpovedne zvážiť svoje schopnosti, materiálne možnosti a tiež väčšie

nároky, ktoré budú na neho z tohto dôvodu z viacerých hľadísk kladené. Každý

podnikateľský subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie, organizačnú formu alebo na to, s

akým majetkom podniká, vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na

úspech v podnikaní, na zisky, ale nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu, strát a

ďalších nepriaznivých dôsledkov. U všetkých podnikateľských subjektov je potrebné, pokiaľ

ide o posudzovanie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov rozlišovať, či

nepriaznivá situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má pôvod

v podnikaní, pričom tu nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal sa do

nepriaznivej situácie vplyvom zhody okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám si

svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť do pojmu podnikateľského rizika, alebo

či sa podnikateľ ocitol v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním.

Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa vychádzal

zo skutočnosti, že navrhovateľom je obchodná spoločnosť, ktorá bola založená za účelom

podnikania, pričom podnikanie je nevyhnutné chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ

(obchodná spoločnosť) podstupuje riziko, že jeho úsilie môže byť zavŕšené dosiahnutím

zisku, avšak môže skončiť aj stratou. Okolnosť, že podnikateľ (obchodná spoločnosť) pri

svojej podnikateľskej činnosti nedosahuje zisk a dostane sa do prvotnej, resp. druhotnej

platobnej neschopnosti, nemožno samu osebe považovať za dôvod, pre ktorý by bolo

navrhovateľovi možné priznať oslobodenie od súdnych poplatkov. Každý podnikateľský

subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, musí počítať s finančnými prostriedkami,

ktoré bude mať či už na uplatňovanie alebo bránenie práva v občianskom súdnom konaní.

Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľského

subjektu prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je

neprípustné, pretože každý podnikateľský subjekt podniká na vlastnú zodpovednosť.

Napriek tomu, že veľkú časť spoločnosti majetku navrhovateľa tvoria pohľadávky

voči iným osobám a svoje záväzky si spoločnosť môže splniť až po uspokojení týchto

pohľadávok, odvolací súd dospel k záveru, že nepriaznivá hospodárska (finančná) situácia

navrhovateľa má jednoznačne pôvod v podnikaní a v záväzkových vzťahoch vzniknutých za

účelom výkonu podnikateľskej činnosti a je preto potrebné túto zahrnúť pod podnikateľské

riziko, ktoré je povinný znášať sám navrhovateľ.

V preskúmavanej veci postupoval súd prvého stupňa vecne správne, keď v súlade

s ust. zisťoval pomery na strane navrhovateľa z už predloženého

vyplneného tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania a správne ho tiež vyzval na

doloženie daňového priznania za predchádzajúci kalendárny rok, t. j. za rok 2011, pričom

z týchto predložených dokladov mal správne za preukázané, že pomery navrhovateľa

neodôvodňujú priznanie mu oslobodenie od poplatku, a teda nie je tu splnená prvá

zo zákonných podmienok pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov,

v dôsledku čoho ani nepristúpil k preskúmaniu druhej zákonnej podmienky - a to, či nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Preto námietka

navrhovateľa, že splnenie poplatkovej povinnosti od neho nemožno spravodlivo žiadať,

nakoľko práve konaním odporcu sa dostal do zlej finančnej situácie a v čase podania

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov bol navyše v omeškaní viac ako 30 dní

s plnením peňažných záväzkov v celkovej sume 13.909,20 Eur, nie je dôvodná.

Správne teda súd prvého stupňa konštatoval, že dôvodom na priznanie oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov nie je skutočnosť, že navrhovateľ nie je pri svojej

podnikateľskej činnosti úspešný, pretože je vecou podnikateľského subjektu vytvoriť si

určité finančné rezervy. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nepriaznivá hospodárska

situácia v danej právnej veci je dôsledkom skutočností, ktoré majú svoj pôvod v podnikaní

a s podnikaním nevyhnutne súvisia. Z obsahu spisu nevyplýva, že by bol navrhovateľ

nemajetný, alebo že by sa ocitol v platobnej neschopnosti výlučne v dôsledku objektívne

vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od jeho podnikateľskej činnosti (vis major). Za

týchto okolností možno uzavrieť, že nebola osvedčená objektívna neschopnosť navrhovateľa

súdny poplatok zaplatiť.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie okresného súdu. V napadnutom uznesení krajský súd ústavne

konformným spôsobom objasnil, prečo sťažovateľka nespĺňa podmienky na priznanie

oslobodenia od platenia súdneho poplatku, pričom jeho odôvodnenie je logickým

dôsledkom skutočností preukázaných v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavný

súd nemá zásadnejšie výhrady k sťažovateľkou namietanej časti argumentačnej línie

krajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako

nositeľov práv priznaných im a ktorá podľa názoru

ústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola

z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem

krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľkou namietaný výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru v spojení s namietaným porušením a napadnutým

uznesením krajského súdu, ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojich rozhodnutiach vychádza

v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení právnickej osoby od platenia súdneho poplatku

z obdobného právneho názoru, aký uplatnil vo veci sťažovateľky krajský súd (pozri napr.

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. mája 2012 a sp. zn.

z 30. marca 2011).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014