Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 271/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ta&Mi, BITÚNOK, s. r. o.,

Ochodnica 211, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Advokátska kancelária,

Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ta&Mi, BITÚNOK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ta&Mi, BITÚNOK, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„namietané konanie“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že 28. decembra 2012 doručila

okresnému súdu žalobu „o vydanie hnuteľných vecí“. Okresný súd v namietanom konaní

nekonal, preto sťažovateľka podala 6. júna 2013 prvú sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní

predsedníčke okresného súdu, ktorá ju uznala ako dôvodnú. Po podaní sťažnosti okresný súd

uznesením z 28. júna 2013 vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov žalobného

návrhu a predloženie výpisu z obchodného registra. Toto uznesenie sťažovateľka

považovala za zmätočné a podala proti nemu odvolanie.

3. Okresný súd následne vykonal iba jedno pojednávanie 15. októbra 2014 a následne

bol opäť nečinný. Sťažovateľka sa preto druhýkrát obrátila so sťažnosťou na bezprieťahový

postup okresného súdu 2. apríla 2015, ale okresný súd jej sťažnosť nepovažoval

za odôvodnenú. Sťažovateľka považuje postup okresného súdu, ktorý zisťuje, či má

právomoc v tejto veci konať prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“), tiež za zjavne neefektívny, nesmerujúci k odstráneniu

jej právnej neistoty, keďže konanie trvá už dva a pol roka.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že

v konaní vedenom pod sp. zn. okresný súd porušil jej základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal

okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha

priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania

v sume 355,72 €.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

7. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide

vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky

smerujúcom proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

10. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Pojem „zbytočné

prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý možno vykladať

a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter

postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , nevyslovil

porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. , ),

prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne

neopodstatnený (napr. , , ). Ojedinelá nečinnosť súdu,

hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie

sťažovateľom označeného základného práva (, ). Na kratšie obdobia

nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň

významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (, , I. ÚS

57/01).

11. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti

sťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , resp. práva podľa dohovoru, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti

môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. , ), prípadne

ak argumenty v sťažnosti sťažovateľky nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu

porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie

(, , ).

12. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj na okresnom súde zistil, že

namietané konanie začalo na okresnom súde 28. decembra 2012 podaním žaloby o vydanie

hnuteľných vecí. Počas dosiaľ prebiehajúceho konania trvajúceho dva roky a päť mesiacov

okresný súd nekonal od podania žaloby, t. j. 28. decembra 2012, až do 28. júna 2013

(v tomto období urobil iba jednoduchú výzvu na zaplatenie súdneho poplatku 9. januára

2013) a potom aj od pojednávania 15. októbra 2014 až do 28. apríla 2015, keď sa obrátil

so žiadosťou na ministerstvo. Hoci sťažovateľka v sťažnosti neuvádza tieto obdobia

nečinnosti a poukazuje najmä na celkovú dĺžku konania a údajne neefektívnu činnosť

okresného súdu, ktorá mala spočívať v jeho úkonoch (výzvach na odstránenie nedostatkov

žaloby, resp. zisťovanie právomoci okresného súdu na konanie v jej veci prostredníctvom

ministerstva 28. apríl 2015), ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje uvedené

námietky sťažovateľky – pre tento čas – z ústavného hľadiska ako dôvodné a podstatné. Dve

krátke obdobia nečinnosti v trvaní 6 mesiacov a údajná neefektívna činnosť, ktorú vidí

sťažovateľka v nesprávnej výzve, ako aj celková doba tohto konania pred okresným súdom

v súčasnosti totiž ešte nedosahuje takú ústavne relevantnú intenzitu, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol v súčasnosti vysloviť porušenie jej označených

práv, ak navyše okresný súd v inom období vykonával ostatné procesné úkony priebežne

(žiadal o doplnenie návrhu a predloženie listinných dôkazov, zisťoval od odporcu, ktorý má

sídlo v inom štáte, zoznam hnuteľných vecí a technologických zariadení, zasielal vzájomné

vyjadrenia účastníkom sporu a podobne). Ústavný súd tiež považuje za dostačujúce

opatrenie do budúcna to, že predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť

sťažovateľky uviedla, že „vo veci... nariadila dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy

o stave konania“.

13. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu bude v nej opakovane dochádzať

k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015