Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 271/2015
PDF · 356.79 KB
No categories available
I. ÚS 271/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ta&Mi, BITÚNOK, s. r. o.,
Ochodnica 211, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Advokátska kancelária,
Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 328/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ta&Mi, BITÚNOK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ta&Mi, BITÚNOK, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 328/2012 (ďalej aj
„namietané konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že 28. decembra 2012 doručila
okresnému súdu žalobu „o vydanie hnuteľných vecí“. Okresný súd v namietanom konaní
nekonal, preto sťažovateľka podala 6. júna 2013 prvú sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní
predsedníčke okresného súdu, ktorá ju uznala ako dôvodnú. Po podaní sťažnosti okresný súd
uznesením z 28. júna 2013 vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov žalobného
návrhu a predloženie výpisu z obchodného registra. Toto uznesenie sťažovateľka
považovala za zmätočné a podala proti nemu odvolanie.
3. Okresný súd následne vykonal iba jedno pojednávanie 15. októbra 2014 a následne
bol opäť nečinný. Sťažovateľka sa preto druhýkrát obrátila so sťažnosťou na bezprieťahový
postup okresného súdu 2. apríla 2015, ale okresný súd jej sťažnosť nepovažoval
za odôvodnenú. Sťažovateľka považuje postup okresného súdu, ktorý zisťuje, či má
právomoc v tejto veci konať prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“), tiež za zjavne neefektívny, nesmerujúci k odstráneniu
jej právnej neistoty, keďže konanie trvá už dva a pol roka.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 328/2012 okresný súd porušil jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal
okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha
priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania
v sume 355,72 €.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
7. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide
vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky
smerujúcom proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 328/2012.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
10. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať
a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05). Ojedinelá nečinnosť súdu,
hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
sťažovateľom označeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia
nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS
57/01).
11. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08), prípadne
ak argumenty v sťažnosti sťažovateľky nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie
(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, I. ÚS 630/2013).
12. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj na okresnom súde zistil, že
namietané konanie začalo na okresnom súde 28. decembra 2012 podaním žaloby o vydanie
hnuteľných vecí. Počas dosiaľ prebiehajúceho konania trvajúceho dva roky a päť mesiacov
okresný súd nekonal od podania žaloby, t. j. 28. decembra 2012, až do 28. júna 2013
(v tomto období urobil iba jednoduchú výzvu na zaplatenie súdneho poplatku 9. januára
2013) a potom aj od pojednávania 15. októbra 2014 až do 28. apríla 2015, keď sa obrátil
so žiadosťou na ministerstvo. Hoci sťažovateľka v sťažnosti neuvádza tieto obdobia
nečinnosti a poukazuje najmä na celkovú dĺžku konania a údajne neefektívnu činnosť
okresného súdu, ktorá mala spočívať v jeho úkonoch (výzvach na odstránenie nedostatkov
žaloby, resp. zisťovanie právomoci okresného súdu na konanie v jej veci prostredníctvom
ministerstva 28. apríl 2015), ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje uvedené
námietky sťažovateľky – pre tento čas – z ústavného hľadiska ako dôvodné a podstatné. Dve
krátke obdobia nečinnosti v trvaní 6 mesiacov a údajná neefektívna činnosť, ktorú vidí
sťažovateľka v nesprávnej výzve, ako aj celková doba tohto konania pred okresným súdom
v súčasnosti totiž ešte nedosahuje takú ústavne relevantnú intenzitu, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol v súčasnosti vysloviť porušenie jej označených
práv, ak navyše okresný súd v inom období vykonával ostatné procesné úkony priebežne
(žiadal o doplnenie návrhu a predloženie listinných dôkazov, zisťoval od odporcu, ktorý má
sídlo v inom štáte, zoznam hnuteľných vecí a technologických zariadení, zasielal vzájomné
vyjadrenia účastníkom sporu a podobne). Ústavný súd tiež považuje za dostačujúce
opatrenie do budúcna to, že predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť
sťažovateľky uviedla, že „vo veci... nariadila dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy
o stave konania“.
13. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu bude v nej opakovane dochádzať
k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015