Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 630/2013
PDF · 132.13 KB
No categories available
I. ÚS 630/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Č., M., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. J, P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.
5 P/43/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. apríla
2013 doručená sťažnosť MUDr. M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P/43/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. februára 2011 na okresnom
súde návrh vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktorým sa domáhal zrušenia zákazu styku
a následnej úpravy styku s jeho maloletou dcérou. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opísal
priebeh konania a osobitne poukázal na to, že napadnuté konanie pred okresným súdom
patrí medzi tzv. privilegované konania, no napriek tomu trvá viac ako dva roky, pričom
zatiaľ nebolo meritórne rozhodnuté a je zrejmé, že k tomu ani v blízkej dobe nedôjde. Podľa
jeho názoru okresný súd síce vykonal pojednávania a iné procesné úkony, avšak konanie
sa vyznačovalo i obdobiami nečinnosti a navyše, postup okresného súdu je neefektívny.
Sťažovateľ ďalej dopĺňa, že stav právnej neistoty sa zásadne odstráni až právoplatným
rozhodnutím súdu, k čomu zatiaľ nedošlo, keďže vo veci samej nebolo rozhodnuté
ani súdom prvého stupňa.
3. Keďže sťažovateľ nebol spokojný s postupom okresného súdu v napadnutom
konaní, 6. decembra 2011 podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní. Na jeho podanie reagovala podpredsedníčka okresného súdu listom
sp. zn. Spr/2026/11 z 3. januára 2012, ktorým čiastočne uznala dôvodnosť sťažnosti
a konštatovala, že predmetné konanie v období od 30. mája 2011 do 10. októbra 2011 bolo
poznačené prieťahmi.
4. Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že napriek podanej sťažnosti na prieťahy
predsedníčke okresného súdu konajúci súd v napadnutom konaní nezabezpečil taký
procesný postup, ktorý by odstránil jeho stav právnej neistoty, čo má za následok porušenie
jeho označených práv.
5. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných
prieťahov, zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania
k rukám jeho advokátky.
6. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že neprimeranou
dĺžkou konania a zbytočnými prieťahmi spôsobenými neefektívnou činnosťou okresného
súdu stráca reálnu možnosť právnymi prostriedkami a v primeranej lehote dosiahnuť
rozhodnutie vo veci týkajúcej sa výkonu jeho rodičovských práv tak, aby mohol realizovať
svoje základné rodičovské právo podieľať sa na výchove a starostlivosti o svoju dcéru
a aby boli rešpektované a zachované aj práva maloletej dcéry na osobný kontakt
a zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch
rodičov. Súčasne sťažovateľ finančné zadosťučinenie považuje za kompenzáciu nákladov
spojených dĺžkou konania, ktoré sa počtom úkonov len zvyšujú, a za sankciu pre súd
za jeho nečinnosť a neefektívny postup.
7. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila
predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr/462/2013 zo 14. júna 2013, v ktorom
zhrnula doterajší priebeh konania a zdôraznila, že neskončenie predmetnej veci v lehote
vyplývajúcej z § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku spôsobili objektívne okolnosti,
ktoré vplývali na dĺžku tohto súdneho konania. Predsedníčka okresného súdu taktiež
uviedla, že prieťahy v konaní spôsobili i samotní účastníci konania, a to nielen matka,
resp. jej právny zástupca, ktorí opakovane žiadali o odročenie pojednávania, ale aj samotný
sťažovateľ. Vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti ďalej poukázala na mimoriadnu vyťaženosť
a vysoký nápad vecí na okresnom súde a v neposlednom rade aj na skutkovú zložitosť danej
veci vyžadujúcu si rozsiahle dokazovanie. Vzhľadom na naznačené preto podľa vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu nemožno hovoriť o zbytočných prieťahoch a sťažnosť
považuje za zjavne neopodstatnenú. Naostatok predsedníčka okresného súdu doplnením
k vyjadreniu zo 4. júla 2013 uviedla, že vec bola meritórne skončená vyhlásením rozsudku
na pojednávaní konanom 3. júla 2013.
8. Ústavný súd zaslal podanie predsedníčky okresného súdu k ústavnej sťažnosti
zo 14. júna 2013 na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá k nemu zaujala
stanovisko listom z 19. júla 2013. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
trvá na tom, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom a rozhodne sa nestotožňuje
s argumentáciou predsedníčky okresného súdu, že by prieťahy bolo možné pričítať na jeho
ťarchu. Súčasne poukazuje na to, že v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
nemožno nadmernou zaťaženosťou všeobecného súdu ospravedlniť vzniknuté prieťahy
v konaní.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Vo vzťahu
k základnému právu podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú
odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis
mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
14. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08), prípadne
ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie
(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
15. Ústavný súd v súlade s už uvedeným vzal do úvahy niekoľko skutočností,
v prvom rade sa zameral na správanie samotného sťažovateľa a jeho vplyv na dĺžku
konania. Reagujúc na argumentáciu predsedníčky okresného súdu k ústavnej sťažnosti,
podľa ktorej sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní, pretože podal zmenu návrhu,
a to až na pojednávaní, ktoré muselo byť z tohto dôvodu odročené, ďalej i preto, že namietal
ustanoveného znalca a žiadal doplnenie znaleckej úlohy, ústavný súd uvádza, že označené
úkony sú realizáciou procesných práv účastníka v konaní a nemôžu byť pričítané na jeho
ťarchu. Taktiež je ústavnému súdu známe, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca
sa nedostavili na nariadené pojednávanie 17. júna 2013, svoju neúčasť však náležite
ospravedlnili a s prihliadnutím na celkový priebeh konania nemožno túto skutočnosť
považovať za zásadnú pre vplyv na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľa možno
hodnotiť ako aktívne a súčinné. Počet ním uskutočnených procesných úkonov vyplýval
predovšetkým z potreby širšieho dokazovania. Taktiež nemožno akceptovať dôvody
ako vyťaženosť zákonného sudcu či vysoký počet nevybavených vecí alebo nedostatočné
personálne obsadenie súdu ako relevantný dôvod na odmietnutie sťažnosti.
16. Za rozhodujúcu skutočnosť však ústavný súd považoval skutkovú zložitosť veci,
ktorej predmetom bola úprava styku otca s maloletým dieťaťom potom, ako jeho styk
s dieťaťom bol zakázaný. Vec si vyžiadala vykonanie dôkazu znalcom, ale aj opakované
konzultácie s rodičmi, prípadne aj s dieťaťom, v záujme obnovenia vzťahu otca s dieťaťom,
na referáte poradensko-psychologických služieb, ktoré navrhol aj kolízny opatrovník
maloletého dieťaťa. Znalecké dokazovanie pritom možno hodnotiť ako široké a náročné
(znalec odpovedal celkovo na 19 otázok, navyše mu konajúci súd uznesením doplnil úlohy).
V tomto smere treba prisvedčiť predsedníčke okresného súdu, že konania, ktorých
predmetom je obnovenie zakázané styku rodiča s maloletým dieťaťom, bývajú v každom
prípade skutkovo náročné, vyžadujú si podstatne dlhší čas na rozhodnutie vo veci,
ako je čas potrebný v bežných súdnych konaniach týkajúcich sa maloletých detí. Tak tomu
bolo i vo veci sťažovateľa.
17. K namietanej neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu ústavný
súd uvádza, že priebeh napadnutého konania pred okresným súdom nebol síce celkom
bez prieťahov (predovšetkým pred podaním sťažnosti predsedníčke okresného súdu,
v období od 30. mája 2011 do 10. októbra 2011), v zásade však s prihliadnutím na okolnosti
prípadu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu
a intenzite, ktoré by si vyžadovali zásah ústavného súdu. Okresný súd vo veci konal
plynulo, medzi jednotlivými úkonmi sa nevyskytli obdobia dlhšej nečinnosti a nadmernú
početnosť pojednávaní aj ďalších procesných úkonov súdu treba posudzovať najmä
vo vzťahu k uvedenej skutkovej zložitosti veci. Neprichádza preto podľa názoru ústavného
súdu do úvahy, aby doterajší namietaný postup okresného súdu reálne znamenal možnosť
kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie označených práv
sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že z jeho stabilizovanej judikatúry
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04,
I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe
ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označeného základného práva (I. ÚS 42/01,
III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy,
keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho
konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť,
ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013