Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 630/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Č., M., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. J, P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. M. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. apríla

2013 doručená sťažnosť MUDr. M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len ,a“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. februára 2011 na okresnom

súde návrh vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktorým sa domáhal zrušenia zákazu styku

a následnej úpravy styku s jeho maloletou dcérou. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opísal

priebeh konania a osobitne poukázal na to, že napadnuté konanie pred okresným súdom

patrí medzi tzv. privilegované konania, no napriek tomu trvá viac ako dva roky, pričom

zatiaľ nebolo meritórne rozhodnuté a je zrejmé, že k tomu ani v blízkej dobe nedôjde. Podľa

jeho názoru okresný súd síce vykonal pojednávania a iné procesné úkony, avšak konanie

sa vyznačovalo i obdobiami nečinnosti a navyše, postup okresného súdu je neefektívny.

Sťažovateľ ďalej dopĺňa, že stav právnej neistoty sa zásadne odstráni až právoplatným

rozhodnutím súdu, k čomu zatiaľ nedošlo, keďže vo veci samej nebolo rozhodnuté

ani súdom prvého stupňa.

3. Keďže sťažovateľ nebol spokojný s postupom okresného súdu v napadnutom

konaní, 6. decembra 2011 podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy

v konaní. Na jeho podanie reagovala podpredsedníčka okresného súdu listom

sp. zn. Spr/2026/11 z 3. januára 2012, ktorým čiastočne uznala dôvodnosť sťažnosti

a konštatovala, že predmetné konanie v období od 30. mája 2011 do 10. októbra 2011 bolo

poznačené prieťahmi.

4. Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že napriek podanej sťažnosti na prieťahy

predsedníčke okresného súdu konajúci súd v napadnutom konaní nezabezpečil taký

procesný postup, ktorý by odstránil jeho stav právnej neistoty, čo má za následok porušenie

jeho označených práv.

5. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v napadnutom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných

prieťahov, zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania

k rukám jeho advokátky.

6. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že neprimeranou

dĺžkou konania a zbytočnými prieťahmi spôsobenými neefektívnou činnosťou okresného

súdu stráca reálnu možnosť právnymi prostriedkami a v primeranej lehote dosiahnuť

rozhodnutie vo veci týkajúcej sa výkonu jeho rodičovských práv tak, aby mohol realizovať

svoje základné rodičovské právo podieľať sa na výchove a starostlivosti o svoju dcéru

a aby boli rešpektované a zachované aj práva maloletej dcéry na osobný kontakt

a zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch

rodičov. Súčasne sťažovateľ finančné zadosťučinenie považuje za kompenzáciu nákladov

spojených dĺžkou konania, ktoré sa počtom úkonov len zvyšujú, a za sankciu pre súd

za jeho nečinnosť a neefektívny postup.

7. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. zo 14. júna 2013, v ktorom

zhrnula doterajší priebeh konania a zdôraznila, že neskončenie predmetnej veci v lehote

vyplývajúcej z spôsobili objektívne okolnosti,

ktoré vplývali na dĺžku tohto súdneho konania. Predsedníčka okresného súdu taktiež

uviedla, že prieťahy v konaní spôsobili i samotní účastníci konania, a to nielen matka,

resp. jej právny zástupca, ktorí opakovane žiadali o odročenie pojednávania, ale aj samotný

sťažovateľ. Vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti ďalej poukázala na mimoriadnu vyťaženosť

a vysoký nápad vecí na okresnom súde a v neposlednom rade aj na skutkovú zložitosť danej

veci vyžadujúcu si rozsiahle dokazovanie. Vzhľadom na naznačené preto podľa vyjadrenia

predsedníčky okresného súdu nemožno hovoriť o zbytočných prieťahoch a sťažnosť

považuje za zjavne neopodstatnenú. Naostatok predsedníčka okresného súdu doplnením

k vyjadreniu zo 4. júla 2013 uviedla, že vec bola meritórne skončená vyhlásením rozsudku

na pojednávaní konanom 3. júla 2013.

8. Ústavný súd zaslal podanie predsedníčky okresného súdu k ústavnej sťažnosti

zo 14. júna 2013 na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá k nemu zaujala

stanovisko listom z 19. júla 2013. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

trvá na tom, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom a rozhodne sa nestotožňuje

s argumentáciou predsedníčky okresného súdu, že by prieťahy bolo možné pričítať na jeho

ťarchu. Súčasne poukazuje na to, že v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

nemožno nadmernou zaťaženosťou všeobecného súdu ospravedlniť vzniknuté prieťahy

v konaní.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Vo vzťahu

k základnému právu podľa a práva podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa si osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú

odlišnosť (porovnaj , , ).

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis

mutandis , ).

14. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti

sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , resp. podľa dohovoru zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže

vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred

všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. , ), prípadne

ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu

porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie

(, ).

15. Ústavný súd v súlade s už uvedeným vzal do úvahy niekoľko skutočností,

v prvom rade sa zameral na správanie samotného sťažovateľa a jeho vplyv na dĺžku

konania. Reagujúc na argumentáciu predsedníčky okresného súdu k ústavnej sťažnosti,

podľa ktorej sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní, pretože podal zmenu návrhu,

a to až na pojednávaní, ktoré muselo byť z tohto dôvodu odročené, ďalej i preto, že namietal

ustanoveného znalca a žiadal doplnenie znaleckej úlohy, ústavný súd uvádza, že označené

úkony sú realizáciou procesných práv účastníka v konaní a nemôžu byť pričítané na jeho

ťarchu. Taktiež je ústavnému súdu známe, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca

sa nedostavili na nariadené pojednávanie 17. júna 2013, svoju neúčasť však náležite

ospravedlnili a s prihliadnutím na celkový priebeh konania nemožno túto skutočnosť

považovať za zásadnú pre vplyv na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľa možno

hodnotiť ako aktívne a súčinné. Počet ním uskutočnených procesných úkonov vyplýval

predovšetkým z potreby širšieho dokazovania. Taktiež nemožno akceptovať dôvody

ako vyťaženosť zákonného sudcu či vysoký počet nevybavených vecí alebo nedostatočné

personálne obsadenie súdu ako relevantný dôvod na odmietnutie sťažnosti.

16. Za rozhodujúcu skutočnosť však ústavný súd považoval skutkovú zložitosť veci,

ktorej predmetom bola úprava styku otca s maloletým dieťaťom potom, ako jeho styk

s dieťaťom bol zakázaný. Vec si vyžiadala vykonanie dôkazu znalcom, ale aj opakované

konzultácie s rodičmi, prípadne aj s dieťaťom, v záujme obnovenia vzťahu otca s dieťaťom,

na referáte poradensko-psychologických služieb, ktoré navrhol aj kolízny opatrovník

maloletého dieťaťa. Znalecké dokazovanie pritom možno hodnotiť ako široké a náročné

(znalec odpovedal celkovo na 19 otázok, navyše mu konajúci súd uznesením doplnil úlohy).

V tomto smere treba prisvedčiť predsedníčke okresného súdu, že konania, ktorých

predmetom je obnovenie zakázané styku rodiča s maloletým dieťaťom, bývajú v každom

prípade skutkovo náročné, vyžadujú si podstatne dlhší čas na rozhodnutie vo veci,

ako je čas potrebný v bežných súdnych konaniach týkajúcich sa maloletých detí. Tak tomu

bolo i vo veci sťažovateľa.

17. K namietanej neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu ústavný

súd uvádza, že priebeh napadnutého konania pred okresným súdom nebol síce celkom

bez prieťahov (predovšetkým pred podaním sťažnosti predsedníčke okresného súdu,

v období od 30. mája 2011 do 10. októbra 2011), v zásade však s prihliadnutím na okolnosti

prípadu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu

a intenzite, ktoré by si vyžadovali zásah ústavného súdu. Okresný súd vo veci konal

plynulo, medzi jednotlivými úkonmi sa nevyskytli obdobia dlhšej nečinnosti a nadmernú

početnosť pojednávaní aj ďalších procesných úkonov súdu treba posudzovať najmä

vo vzťahu k uvedenej skutkovej zložitosti veci. Neprichádza preto podľa názoru ústavného

súdu do úvahy, aby doterajší namietaný postup okresného súdu reálne znamenal možnosť

kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie označených práv

sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že z jeho stabilizovanej judikatúry

vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , resp. práva podľa dohovoru (, ,

). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe

ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označeného základného práva (,

). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy,

keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho

konania (, , ).

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť,

ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013