Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 492/2020
PDF · 376.93 KB
No categories available
II. ÚS 492/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , a ,
, obaja , zastúpených Advokátskou kanceláriou
URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o. Havlíčkova 16, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty Európskej únie postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Csp 23/2017 a postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 225/2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola
20. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, a , , obaja
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
podľa čl. 47 Charty Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Csp 23/2017
a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 225/2019 (ďalej len „namietané konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia (žalobcovia) namietajú
„nehospodárnosť, neefektívnosť a nesústredenosť a extrémnu dĺžku súdneho konania“
pred okresným súdom a tiež krajským súdom vo veci žaloby o určenie, že zmluva
o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ uzavretá medzi žalobcami a žalovanou
z 28. septembra 2015 je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
3. Sťažovatelia porušenie svojich práv vidia v tom, že:
i) vyše tri roky a päť mesiacov nebolo rozhodnuté o merite veci právoplatným
rozsudkom,
ii) až takmer dva roky po podaní žaloby okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorý bol
sťažovateľom doručený 2. januára 2019,
iii) krajský súd toho času nekoná ani vo veci podaného odvolania žalobcov
zo 14. januára 2019 proti rozsudku okresného súdu z 19. novembra 2018, teda už jeden rok
a sedem mesiacov od jeho podania.
4. Podľa sťažovateľov označené súdy im dlhodobo odopierajú prístup
k spravodlivému vyriešeniu ich veci a konajú aj zjavne pomaly, hoci namietané konanie
je konaním vo veciach spotrebiteľských, čím nepochybne porušujú ich označené práva
v bode 1.
5. V petite ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu a krajského
súdu v namietaných konaniach došlo k porušeniu ich označených práv v bode 1. Súčasne
žiadajú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu a krajskému súdu v namietanom konaní
konať bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie v sumách po 1 000 €
za nečinnosť krajského súdu a 1 500 € za nečinnosť okresného súdu a tiež náhradu trov
konania v sume 900,58 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
11.1 Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
11.2 Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej
porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
13. Ústavný súd v úvode zdôrazňuje, že predmetom konania pred ústavným súdom je
nárok sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorý o ich žalobe
už rozhodol rozsudkom 19. novembra 2018, a tiež postupom krajského súdu v namietanom
konaní, ktorý podľa ich názoru nekoná (bližšie pozri body 2 a 3).
14. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti ústavnej
sťažnosti sťažovateľov, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) odmieta sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom,
ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov,
a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03),
resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú
intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie
konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
15. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,
I. ÚS 38/04, III. ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
16. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05,
IV. ÚS 221/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 682/2016).
17. Ústavný súd zistil, že namietané konanie začalo na okresnom súde
20. februára 2017, keď podali sťažovatelia žalobu o určenie, že zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru uzatvorená medzi sporovými stranami je bezúročná a bez poplatkov.
Dňa 7. marca 2017 podali sťažovatelia v danej veci návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia. V ten istý deň bol ich návrh zamietnutý. Vyjadrenie k žalobe žalovaný doručil
okresnému súdu 24. júla 2017. Uznesením zo 7. augusta 2017 boli sťažovatelia vyzvaní, aby
sa vyjadrili k vyjadreniu žalovaného a označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
(vyjadrenie sťažovateľov bolo súdu doručené 18. augusta 2017). V rovnaký deň bolo
toto vyjadrenie zaslané žalovanému s tým, že má možnosť sa k nemu vyjadriť v lehote
15 dní. Vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 18. septembra 2017.
Dňa 18. októbra 2017 predložili sťažovatelia podanie vo veci a predložili ďalšie listiny,
ktoré boli 31. októbra 2017 zaslané právnemu zástupcovi žalovaného a zároveň bola
Slovenská obchodná inšpekcia požiadaná o predloženie rozhodnutí súvisiacich
s podnikateľskou činnosťou žalovaného. Slovenská obchodná inšpekcia žiadané
rozhodnutia doručila 10. novembra 2017 a rovnako v tento deň bolo doručené
stanovisko sťažovateľov. Dňa 11. júla 2018 bol daný pokyn pre doručenie podania
z 10. novembra 2017 a 9. februára 2018 právnemu zástupcovi žalovaného
a 24. augusta 2018 doručil žalovaný vyjadrenie vo veci samej. Dňa 10. októbra 2018 bolo
rozhodnuté tak, že žaloba bola zamietnutá. Dňa 14. januára 2019 sa sťažovatelia proti
rozsudku prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolali. Dňa 8. februára 2019 bolo
odvolanie zasielané právnemu zástupcovi žalovaného na vyjadrenie, ktorý vyjadrenie
doručil 12. februára 2019. Vyjadrenie žalovaného bolo 28. marca 2019 zasielané právnemu
zástupcovi sťažovateľov s tým, že má možnosť sa k nemu vyjadriť v lehote 10 dní.
Jeho stanovisko bolo súdu doručené 16. apríla 2019. Dňa 3. júna 2019 doručil právny
zástupca žalovaného na podporu svojho stanoviska ďalšie rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave a Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných veciach. Dňa 13. júna 2019
bol daný pokyn pre doručenie vyjadrenia sťažovateľov zo 16. apríla 2019 právnemu
zástupcovi žalovaného. Vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 12. júna 2019.
Dňa 20. augusta 2019 bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý rozsudok
okresného súdu rozhodnutím sp. zn. 2 Co 225/2019 zo 16. júla 2020 potvrdil. Spis sa
nachádzal do 14. augusta 2020 na krajskom súde, keď bol vrátený s rozhodnutím súdu prvej
inštancie.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu a právne posúdenie veci ústavným súdom
18. V rámci posúdenia doterajšej dĺžky namietaného konania a námietok
sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že v postupoch okresného súdu a ani v postupe
krajského súdu v namietanom konaní nezistil také závažné nedostatky, ktorým by možné
pripísať ústavný rozmer, a tým aj prijatie záveru o porušení označených práv sťažovateľov.
19. Nemožno z uvedených procesných úkonov v bode 10 súhlasiť ani s tým, že išlo
o extrémnu dĺžku konania, nehospodárne, neefektívne a nesústredené konanie. Sťažovatelia
navyše riadne vecne nevymedzili žiadne konkrétne obdobie nečinnosti v konaní pred
okresným súdom a neuviedli ani dôvody údajnej jeho neefektívnej a nesústredenej práce.
Celková doba konania pred okresným súdom a krajským súdom spolu tri roky a päť
mesiacov je ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,
že okresný súd priebežne konal a vyhlásil rozhodnutie vo veci samej už pred dvoma rokmi
10. októbra 2018 a i krajský súd rozhodol (16. júl 2020) zjavne ešte pred podaním ústavnej
sťažnosti (20. august 2020). Konanie je už aj tak právoplatne skončené (3. september 2020).
20. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu
v namietanom konaní, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 630/2013, I. ÚS 200/2014, I. ÚS 507/2015
a I. ÚS 613/2016).
21. Na tomto základe ústavný súd dospel potom aj k záveru, že v prípade
sťažovateľov nemožno hovoriť ani o porušení čl. 47 charty (bod 11.2). V tejto časti bolo
preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľov tiež odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne ústavný súd odmietol
v tejto časti aj ústavnú sťažnosť iného sťažovateľa zastúpeného tým istým právnym
zástupcom, napr. v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 366/2020).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu