Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 507/2015
PDF · 257.27 KB
No categories available
I. ÚS 507/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 47/2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 47/2013.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza (vyplýva to aj z príloh), že 1. marca 2013 podala
na okresnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
V tomto konaní, ktoré trvá 31 mesiacov, okresný súd nariadil len jedno pojednávanie na
26. september 2014, ktoré neviedlo k odstráneniu jej právnej neistoty, a preto sa domnieva,
že doterajšou nečinnosťou okresného súdu boli porušené jej práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Sťažovateľka sa obrátila na predsedu okresného súdu aj so sťažnosťou na zbytočné
prieťahy 20. júna 2014, ktorý ju uznal ako opodstatnenú, pričom k následnej mimosúdnej
dohode, ktorá bola výsledkom návrhu obidvoch účastníkov na pojednávaní 26. septembra
2014, nedošlo (účastníci to oznámili okresnému súdu ešte 22. októbra 2014). Odvtedy
okresný súd vo veci samej nekonal.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný o jej sťažnosti
nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 47/2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní
bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
4 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,
či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je návrh
sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu (jeho nečinnosťou), ktorým malo
byť porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote.
8. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že
sťažnosť v tomto čase je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014), resp. ak „argumenty
v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia
označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
II. ÚS 177/04). Ústavný súd tiež poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých
opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
9. Ústavný súd takisto v súvislosti s hodnotením údajnej nečinnosti okresného súdu
a v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, že „... nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01,
III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie
okresného súdu nevykazuje také znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného
súdu boli ústavne významné. Okresný súd v tejto veci síce nariadil iba jedno pojednávanie,
ako to uviedla sťažovateľka, ale toto pojednávanie odročil na neurčito práve v dôsledku
vzájomného návrhu účastníkov na uzavretie mimosúdnej dohody. I keď možno pripustiť aj
obdobia jeho údajnej nečinnosti od apríla 2013, keď okresný súd zaslal návrh na vyjadrenie
odporcovi, až do 26. septembra 2014, keď sa konalo pojednávanie, a tiež potom od
vyjadrenia účastníkov, že k dohode medzi nimi nedošlo (22. október 2014), až do podania
sťažnosti ústavnému súdu (5. október 2015), ústavný súd v okolnostiach danej veci
konštatuje, že celková doba konania na okresnom súde (od podania návrhu uplynuli iba dva
roky a 7 mesiacov) nie je ešte neprimerane dlhá, resp. nedosiahla takú úroveň, ktorá by
mohla znamenať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Ústavný súd preto uzatvára, že uvedené skutočnosti zatiaľ nepostačujú na prijatie
záveru, že by doteraz zistené ojedinelé prieťahy v konaní pred okresným súdom vo väzbe
na celkovú doterajšiu dĺžku konania dosahovali ústavne relevantnú intenzitu. Z týchto
dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
11. Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie
nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,
a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí
sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu aj
po odmietnutí tejto sťažnosti naďalej dochádza k zbytočným prieťahom, predložila
ústavnému súdu novú sťažnosť.
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno
podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie
zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,
vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať
už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 18. novembra 2015