Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 258/2015
PDF · 578.59 KB
No categories available
I. ÚS 258/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy
Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 222/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2012,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 237/2012 a jeho
uznesením z 28. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 173/2013 a jeho uznesením zo 30. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie
veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdny
proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 222/2010 a jeho
uznesením zo 14. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 237/2012
a jeho uznesením z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Oboer 173/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len
„povinný“) poistnú zmluvu č. 4444000002 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa
ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským
súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti
povinnej, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu
Košice sp. zn. 2 C 627/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť
sťažovateľke dlžné poistné 55,04 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.
1 Er 222/2010 zo 14. júna 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislosti
so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu
exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej
logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu predchádzal.
Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté
jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k
ich obsahu.“.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu a uznesením sp. zn. 6 CoE 237/2012 z 28. februára 2013 uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd
odmietol ako neprípustné.
Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné
a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky
spočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol, že
exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie
resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj
z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že
Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho
právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je,
a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie
právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2
ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej
známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.
Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili
oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na
spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to,
aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR.
Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť
konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd
nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom
dôkazov zo strany oprávneného.
Uznesenie krajského súdu nijakým spôsobom nemohlo naplniť predpoklad
obsiahnutý v záveroch pléne ÚS SR 1/2014 – t. j. že bolo poskytnuté dovolateľovi reálne
právo na uplatnenie práva na kontradiktórnosť konania pred súdom v prvom a druhom
stupni ako celku.
Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo
rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal
oprávnenému právo konať pred súdom... Okresný súd v Bardejove a následne Krajský súd
popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že
v jeho veci nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho
poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).
Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že
rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo
spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo
na súdnu ochranu).
V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu
v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho
názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republiky
existuje pre spotrebiteľa možnosť v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,
dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.
Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho
dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal
povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze
IV. ÚS 95/2010... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie
a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.
Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu.
Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že
vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a
jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku
autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto
smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C 342/13 dal vlastne jednoznačne za
pravdu práve výkladu sťažovateľa.
Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním
judikátu ESD C 40/08 Asturcom, v znení čl. 36 39.
Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou
ESD (najmä ESD C 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo
oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa
ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.
Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdom
pripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľky
smerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, ako
aj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C 40/08 ASTURCOM.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.
2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby
označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil
na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe
právoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka ako
oprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie bez
nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tak
porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecné
súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili na
nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jej
základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo
na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie svojho
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore
judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.
1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom
a uznesením okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného
súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu
predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom a uznesením krajského súdu
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku,
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 627/2009 z 8. marca
2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym
úradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulom
spôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu na krajskom
súde odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,
a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:
«Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu
prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 3 Cdo 146/2011, 6 Cdo 143/2011, 2 Cdo 245/2010,
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011
a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. 11. 2011).
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. 9. 2010 ani právneho názoru,
ktorý je oprávnenému dobre známy z uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 6 CoE 40/2012,
6 CoE 54/2012, 6 CoE 95/201, 20 CoE 118/2011, 20 CoE 24/2011, 20 CoE 32/2011,
20 CoE 53/2011 (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
I. ÚS 610/2012). Rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej
doložke v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda
nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (pórov, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu
v Prešove vo veci 6 CoE 66/2012, 6 CoE 256/2012).
Na veci nič nemení uzavretie zmluvy o úvere pred 1. 1. 2008, pretože súdu nič
nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa – § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej do zákona od 1. 4. 2004 (k spotrebiteľskej zmluve
§ 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.
Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012.)Oprávnený si v tomto smere dôkazné
bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú
zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné
meniť ich obsah, čo je daný prípad (č1. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá
požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C 243/08 Pannon).
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997 111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998,
sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 1; uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04) Odvolací súd so zreteľom na
neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími
námietkami.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.
Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného
súdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v
zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“
(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom
(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z
čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale v jeho celom priebehu.
Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, že
v danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor
napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či
práva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný
rozsudok Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor
vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku
vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí
krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje
arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá
spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež
vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou
[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že
postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá
vzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť
prerokovaná verejne a v jej prítomnosti. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd
uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri
posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,
prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §
239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z
hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak s
negatívnym výsledkom, keď uviedol:
«Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti, v dôsledku ktorej skutočnosti jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie (resp. rozhodnutia),
vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie tých
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. V nadväznosti na uvedené odvolací súd správne poukázal na závery
vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/1/2012
z 21. 03. 2012, a teda správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri
ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na
vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva
dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.. Dovolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje a nemá žiaden dôvod sa od týchto
záverov odchýliť.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú, pretože
namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo dňa 07. 05. 2014 o zjednotení odchylných právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa
ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný
titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú
konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní.“
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie reálne využila a v podanom opravnom prostriedku okrem iného
vyjadrila aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej
doložky.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti
oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok
by mohlo ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. V zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako
účastníkovi exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti
takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom
súdov v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd i súd prvého stupňa v prejednávanej
veci (vychádzajúc z obsahu spisu) splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne. Skúmaním
platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t j. oprávnenie posúdiť, či tento
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo
forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc
rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom
je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo
„nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie
postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj
zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp
„vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj
keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu
ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)
mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola
právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli,
že povinný nemal možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov
tvoriacich jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.»
V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd v jeho odôvodnení okrem iného správne poukázal na obsah uznesenia
ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniu
odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor
najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť k tvrdenej vade konania
zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237
písm. f) OSP].
Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúce
všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania, a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe
postačuje pre záver o porušení jej označených práv, v prvom rade zdôrazňuje, že je to
predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky
skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti CsabaCsipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013), podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať
účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda
dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu
uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C 89/08). Rovnako Súdny dvor už
rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania
oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim
(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C 450/06), ako aj to, že je v rozpore
so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových
okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým
sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalších
uvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov
uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil
pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa
s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu mala
možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím
došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)
nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola
spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich
prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami
sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o porušení týchto práv.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného
čl. 48 ods. 1 ústavy namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj
namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
exekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozhodol v exekučnej veci bez toho, aby
predtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou
vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť
za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť
rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu
dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú
splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o
(ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie
práva Európskej únie.
Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie
konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa
dostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane
a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom
na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súd
poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012
z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvody
podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bez
potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského
súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,
keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietaným
uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť, že
sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015