Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 258/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy

Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na zákonného sudcu podľa ,

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna 2012,

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 30. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie

veci v jej prítomnosti podľa a listiny, základného práva na

zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie (súdny

proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len

„povinný“) poistnú zmluvu č. 4444000002 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa

ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským

súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti

povinnej, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu

Košice sp. zn. z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť

sťažovateľke dlžné poistné 55,04 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. júna 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislosti

so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu

exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej

logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu predchádzal.

Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté

jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k

ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu a uznesením sp. zn. z 28. februára 2013 uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné

a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky

spočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol, že

exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie

resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj

z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že

Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho

právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je,

a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie

právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2

ods. 2 resp. v súlade s SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej

známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.

Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili

oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na

spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to,

aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s SR.

Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť

konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd

nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom

dôkazov zo strany oprávneného.

Uznesenie krajského súdu nijakým spôsobom nemohlo naplniť predpoklad

obsiahnutý v záveroch pléne ÚS SR 1/2014 – t. j. že bolo poskytnuté dovolateľovi reálne

právo na uplatnenie práva na kontradiktórnosť konania pred súdom v prvom a druhom

stupni ako celku.

Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo

rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal

oprávnenému právo konať pred súdom... Okresný súd v Bardejove a následne Krajský súd

popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že

v jeho veci nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho

poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).

Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že

rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo

spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo

na súdnu ochranu).

V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka

je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu

v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho

názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republiky

existuje pre spotrebiteľa možnosť v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,

dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho

dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal

povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze

... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie

a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie .

Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu.

Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že

vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a

jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku

autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto

smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C 342/13 dal vlastne jednoznačne za

pravdu práve výkladu sťažovateľa.

Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním

judikátu ESD C 40/08 Asturcom, v znení čl. 36 39.

Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou

ESD (najmä ESD C 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo

oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa

ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdom

pripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľky

smerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, ako

aj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C 40/08 ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v , a a 2 a v a ods.

2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby

označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil

na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a a listiny, ako aj práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka ako

oprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie bez

nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tak

porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecné

súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili na

nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložky

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jej

základné právo na zákonného sudcu zaručené v , ako aj základné právo

na ochranu vlastníctva zaručené v a právo na pokojné užívanie svojho

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore

judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom

a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného

súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu

predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

namietaným postupom a uznesením krajského súdu

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku,

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. z 8. marca

2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym

úradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a ako taká je neplatná v zmysle účinného

v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –

rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulom

spôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu

vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu na krajskom

súde odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)

(ďalej len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:

«Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu

prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vo veci , , ,

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach ,

a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 1. 11. 2011).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. 9. 2010 ani právneho názoru,

ktorý je oprávnenému dobre známy z uznesení odvolacieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

(porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

). Rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej

doložke v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda

nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (pórov, uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , uznesenie Krajského súdu

v Prešove vo veci , ).

Na veci nič nemení uzavretie zmluvy o úvere pred 1. 1. 2008, pretože súdu nič

nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa – § 53

ods. 1 zakotvenej do zákona od 1. 4. 2004 (k spotrebiteľskej zmluve

o ochrane spotrebiteľa).

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná

ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.

Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami

a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012.)Oprávnený si v tomto smere dôkazné

bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú

zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné

meniť ich obsah, čo je daný prípad (č1. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá

požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C 243/08 Pannon).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok

Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997 111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998,

sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 1; uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ) Odvolací súd so zreteľom na

neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími

námietkami.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne vrátane osvojenia si dôvodov (, ).»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.

Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného

súdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v

zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom

(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z

čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celom priebehu.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, že

v danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor

napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či

práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný

rozsudok Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina

Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor

vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú

povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku

vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí

krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje

arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá

spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež

vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov [ ], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou

[ ], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že

postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

[ ].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá

vzhľadom na judikatúru ústavného súdu () tvrdila, že jej vec mala byť

prerokovaná verejne a v jej prítomnosti. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd

uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri

posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,

prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §

239 ods. 1 a 2 . Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z

hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením , avšak s

negatívnym výsledkom, keď uviedol:

«Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým,

že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej

účasti, v dôsledku ktorej skutočnosti jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie (resp. rozhodnutia),

vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie tých

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora

vykonaním exekúcie. V nadväznosti na uvedené odvolací súd správne poukázal na závery

vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. 03. 2012, a teda správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri

ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na

vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva

dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

. Dovolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje a nemá žiaden dôvod sa od týchto

záverov odchýliť.

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú, pretože

namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. PLz. zo dňa 07. 05. 2014 o zjednotení odchylných právnych

názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk

kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa

ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný

titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe

posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa

k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie

dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú

konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní.“

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie reálne využila a v podanom opravnom prostriedku okrem iného

vyjadrila aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej

doložky.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok

by mohlo ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. V zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako

účastníkovi exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti

takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom

súdov v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd i súd prvého stupňa v prejednávanej

veci (vychádzajúc z obsahu spisu) splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne. Skúmaním

platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej

zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou

skutočnosťou spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t j. oprávnenie posúdiť, či tento

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej

veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo

forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc

rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)

rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv

spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom

je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska

právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo

„nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie

postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania

znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc

rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj

zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp

„vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj

keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom

konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)

mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola

právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli,

že povinný nemal možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov

tvoriacich jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.»

V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd v jeho odôvodnení okrem iného správne poukázal na obsah uznesenia

ústavného súdu č. k. PLz. zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniu

odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk

kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor

najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť k tvrdenej vade konania

zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237

písm. f) ].

Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúce

všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania, a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe

postačuje pre záver o porušení jej označených práv, v prvom rade zdôrazňuje, že je to

predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky

skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti CsabaCsipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013), podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,

či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať

účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,

ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda

dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu

uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C 89/08). Rovnako Súdny dvor už

rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania

oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim

(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C 450/06), ako aj to, že je v rozpore

so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových

okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým

sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalších

uvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov

uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil

pojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa

s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu mala

možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím

došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)

nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola

spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich

prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami

sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného

namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj

namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

exekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov

rozhodol v exekučnej veci bez toho, aby

predtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecou

vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť

za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť

rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu

dvoru položí (napr. , , ), ako aj to, či sú

splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o

(ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového

ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie

práva Európskej únie.

Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie

konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa

dostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane

a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom

na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súd

poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn.

z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvody

podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bez

potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného ,

ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského

súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva

vlastniť majetok podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,

keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným

spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietaným

uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa , ako aj právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť, že

sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015