Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8b2/393719.cb9d1a.pdf
PDF · 131.27 KB
No categories available
4Oboer/173/2013
Najvyšší súd 4Oboer/173/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: R., a.s., so sídlom G.,
Košice, IČO: X., zastúpenej JUDr. G., advokátom, so sídlom M., Košice, proti
povinnému: F., nar. X., bytom J., Raslavice, o vymoženie 55,04 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Er/222/2010, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 6CoE/237/2012-67 z 28. marca 2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
55,04 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C/627/2009 z 08. 03. 2010.
Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len Exekučný poriadok) požiadal Okresný súd Bardejov o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Bardejov uznesením č. k. 1Er/222/2010-19 zo 14. 06. 2012 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov, na ust. § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka,
na čl. 3 a čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a uviedol, že oprávnená a povinný uzavreli poistnú zmluvu, pričom vzťah medzi
nimi posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Všeobecné poistné podmienky obsahovali ustanovenie
o rozhodcovskej doložke, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu,
ktorý vec prejednal a rozhodol. Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd bol teda vopred
zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy.
Rozhodcovské konanie by mohlo byť akceptované, ak by si spotrebiteľ osobitne vyjednal
takýto spôsob rozhodnutia sporu. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej poistnej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s dobrými
mravmi.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala odvolanie oprávnená a z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu
vyhovieť (č. l. 59), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O. s. p.) predložené Krajskému súdu v Prešove ako súdu odvolaciemu.
Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 6CoE/237/2012-67 z 28. 03. 2013 napadnuté
uznesenie potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že rozhodujúcou
právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil bola otázka
platnosti rozhodcovskej doložky. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011, sp. zn. 6Cdo/143/2011 a sp. zn. 2Cdo/245/2010,
ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS
60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II . ÚS 2164/10. Taktiež
konštatoval, že nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok
bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná
zmluvná podmienka je neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď
rozhodcovskej zmluvy niet. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť
právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle
oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba znamená. Na záver odvolací súd
konštatoval, že vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku sa nezaoberal ostatnými
odvolacími námietkami.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 25. 04. 2013.
Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnená
(ďalej tiež ako „dovolateľka“), ktorá navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu,
ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila tvrdením, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), súčasne že jej vo veci konajúce súdy odňali
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Namietala, že exekučný súd rozhodol
na základe zhromaždených listinných dôkazov bez jej účasti a bez nariadenia pojednávania,
čím ju v rámci dokazovania vylúčil z možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Súdom
tiež vytkla nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Dôvodnosť dovolania odôvodnila ust. § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. (podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak rozhodnutie súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). V dôvodoch dovolania podrobne rozobrala skutkový
a právny stav veci. Súčasne navrhla odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu.
Vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej nebolo podané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu vydané
v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak v prípade, ak je
dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu
prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci Krajský súd v Prešove ako súd odvolací síce potvrdil
uznesenie Okresného súdu Bardejov ako súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak bez toho, že by vo výrokovej
časti prípustnosť dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti
dovolania proti uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je
nepochybné, že dovolanie oprávnenej v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich
za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia (na ktorú vadu je dovolací súd povinný vždy
prihliadnuť, bez ohľadu na to, či to účastník konania namieta alebo nie). Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O. s. p.
v podanom dovolaní netvrdila a existenciu týchto vád nezistil ani dovolací súd.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodnila oprávnená v prvom rade tým,
že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,
ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie
zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/
O. s. p. nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc
konať v exekučnom konaní nepopierala. Vytýkala im iba to, že v rozpore so zákonom
preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.
Dovolateľka tak v skutočnosti namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho, teda obsahového hľadiska (§ 41
ods. 2 O. s. p.) preto zo strany oprávnenej nešlo o námietku nedostatku právomoci súdov,
ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené dovolací súd vyhodnotil námietku dovolateľky
o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. za neopodstatnenú.
Dovolateľka ďalej namietala, že jej vo veci konajúce súdy odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti, v dôsledku ktorej skutočnosti jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie (resp. rozhodnutia),
vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie tých
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. V nadväznosti na uvedené odvolací súd správne poukázal na závery
vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/1/2012
z 21. 03. 2012, a teda správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania,
pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva
dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.. Dovolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje a nemá žiaden dôvod sa od týchto
záverov odchýliť.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú, pretože
namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo dňa 07. 05. 2014 o zjednotení odchylných právnych názorov
senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti
konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa ktorého:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný
titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi
exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú
konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní.“
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie reálne využila a v podanom opravnom prostriedku okrem iného vyjadrila aj svoj
nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti
oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo
ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom
právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníkovi exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by
sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd i súd prvého stupňa v prejednávanej veci
(vychádzajúc z obsahu spisu) splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná,
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky
pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto
podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali
zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné
zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú
v poistných podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ
(povinný) mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby
tým bola právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Súdy nižších stupňov preto správne
uzavreli, že povinný nemal možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah
dokumentov tvoriacich jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi,
ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej
doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho, súčasne dodáva, že tieto spĺňajú aj kritériá stanovené pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., § 211 ods. 2
O. s. p.), a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery, ktoré primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rovnako aj uznesenie odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie ich správnosti
doplnil vlastné dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Dovolací súd k ďalším námietkam oprávnenej uvádza, že v prejednávanej veci bol
oprávnený rozhodovať v prvom stupni vyšší súdny úradník v zmysle ust. § 3 ods. 5 v spojení
s ust. § 5 písm. g/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších
predpisov, preto ani táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Nedôvodná je aj námietka,
v ktorej dovolateľka poukázala na skutočnosť, že v inej veci prejednávanej na Krajskom súde
v Prešove bol z prejednávania veci vylúčený JUDr. Peter Straka, keďže v predmetnej veci
menovaný sudca nerozhodoval (viď záznam o určení zákonného sudcu č. l. 66 spisu).
Vo vzťahu k námietke dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením sa rozumie činnosť
súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce správny
právny predpis použil, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade prípustnosť dovolania z ust. § 239
O. s. p. vyvodiť nemožno, súčasne sa v dovolacom konaní nepotvrdila ani existencia
procesných vád konania tvrdených dovolateľom a nevyšli najavo ani iné vady uvedené
v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa dovolací súd napadnutým uznesením odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. januára 2015
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.