Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 326/2015
PDF · 386.36 KB
No categories available
III. ÚS 326/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2015 predbežne
prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubošom Bajužíkom, advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 39982/2014 61/D/341 a jeho prípisom
z 8. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorá aj v mene svojho syna (ďalej aj ,,sťažovateľ),
, ,
namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn.
39982/2014 61/D/341 a jeho prípisom z 8. júla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 6. júna 2014
prostredníctvom právneho zástupcu ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „minister spravodlivosti“) podnet na podanie dovolania v prospech obvineného
proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK –
2 T 39/2011 z 2. novembra 2011, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, a to
z dôvodu porušenia práva na obhajobu, ktoré podľa sťažovateľky
spočívalo „hlavne v tom, že poškodení – svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní
bez prítomnosti môjho syna ( , pozn.), aj bez prítomnosti jeho advokáta.
Pred súdom taktiež neboli vypočúvaní...
Ďalej som vo svojom podnete pre ministra spravodlivosti SR poukázala
na manipuláciu s dôkazmi na mieste činu... čím došlo k nezákonnému zabezpečovaniu
dôkazov zo strany OČTK v neprospech môjho syna a tým bolo zmarené jeho právo
na spravodlivý proces.“.
Ministerstvo prípisom sp. zn. 39982/2014 61/D/341 z 8. júla 2014 podanie
sťažovateľky odložilo z dôvodu, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na podanie
dovolania v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a e) a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Sťažovateľka považuje posúdenie a vyhodnotenie jej podnetu ministerstvom za také,
ktoré zasiahlo do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a tiež do základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu jej syna .
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky a k nej pripojeného syna
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu a inú právnu ochranu
postupom Ministerstva spravodlivosti SR v konaní vedenom pod sp. zn. 39982/2014
61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014 týkajúcom sa vybavenia jej podnetu k podaniu dovolania zo dňa
6. 6. 2014 porušené bolo.
2. Upovedomenie – odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR o vybavení podnetu
k podaniu dovolania sp. zn. 39982/2014 61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014
sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.
3. V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, ods. 3 ústavy sa priznáva sťažovateľke
a Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné nahradiť v zákonnej lehote 2 mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:
a) trovy právneho zastupovania v konaní pred ÚS SR vo výške 284,08 Eur...
b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500, Eur pre sťažovateľku
.“
Prílohu sťažnosti tvorilo okrem iného aj podanie sťažovateľa označené ako „Výslovný
písomný súhlas“, v ktorom uviedol, že je „daný mojej matke ... na
podanie ústavnej sťažnosti proti Ministerstvu spravodlivosti SR sp. zn. 39982/2014
61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014, ktoré odložilo podnet na dovolanie podaný mojou matkou v môj
prospech na zrušenie rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK – 2
T/39/2011 v konaní o dohode o vine a treste. Zároveň sa pripájam k tejto sťažnosti.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej
prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03, II.
ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jej
ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Tvrdenie o porušení iných práv
(sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 144 ústavy, ako aj v spojení s porušením čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon v spojení
s čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd) uvedených mimo návrhu
na rozhodnutie je potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 39982/2014 61/D/341 a jeho
prípisom z 8. júla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo nevyhovelo podnetu
sťažovateľky na podanie dovolania, ktoré podala v prospech svojho syna
, a to napriek splneniu zákonných podmienok.
Úlohou ústavného súdu v danej veci je posúdiť, či ministerstvo tým,
že neakceptovalo podnet sťažovateľky na podanie dovolania, mohlo zasiahnuť
do základného práva sťažovateľov označeného v petite sťažnosti, t. j. základného práva
na inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochrany
zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti
v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho
ústavného článku (II. ÚS 23/96).
Ministerstvo v napadnutom prípise sp. zn. 39982/2014 61/D/341 z 8. júla 2014
okrem iného uviedlo:
«Podľa ustanovenia § 334 ods. 4 Tr. por., ak súd dohodu o vine a treste schváli,
potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné
odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., dovolanie možno podať,
ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
V tomto prípade treba poukázať na vyššie uvedené ustanovenia Trestného poriadku,
pretože obvinený bol odsúdený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku zo dňa 02. 11. 2011 vydaným pod sp. zn. PK – 2 T/39/2011, ktorým bola
schválená dohoda o vine a treste. Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie len podľa
dôvodov uvedených v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por…
Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je
ním akékoľvek resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva
„zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či v tom – ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené
právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu
je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj
všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní
a pri rozhodovaní prihliadalo.
Zo zápisnice o výsluchu obvineného vyplýva, že bol zadržaný dňa 12. 03. 2010,
pričom obhajca mu bol ustanovený súdom ten istý deň. V uvedených súdnych listinách
neboli zistené také relevantné skutočnosti, ktoré by naplnili dôvody na podanie dovolania,
teda porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom“.
Je potrebné uviesť, že nespokojnosť s kvalitou obhajoby poskytnutej obhajcom
nezakladá dôvod na podanie dovolania a porušenie práva na obhajobu. Pokiaľ bol
obvinený so svojim obhajcom nespokojný, mal si zvoliť iného obhajcu, prípadne žiadať
o jeho výmenu počas prebiehajúceho trestného konania.
Zároveň treba zdôrazniť, že ak sa obvinenému zdal trest uvedený v dohode o vine
a treste privysoký, mohol odmietnuť uvedenú dohodu uzavrieť. Po odmietnutí dohody o vine
a treste mohol pokračovať v konaní pred súdom, kde by v rámci svojej obhajoby použil
argumenty, ktoré sú uvedené v podnete na podanie dovolania.
Vzhľadom na skutočnosť, že nie sú splnené podmienky na podanie dovolania v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. c), písm. e), ods. 3 Tr. por., bol Váš podnet odložený.»
Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry,
podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne,
nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné
(napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie
dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je riadnym ani mimoriadnym
opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba
za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá
bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1
Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu.
Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie
(táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie
dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže
mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana
(napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010,
Z uvedeného dôvodu minister spravodlivosti, resp. ministerstvo nemohlo odložením
takéhoto podania, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označeného práva
sťažovateľky ani jej syna. Sťažovateľka (v danej veci ako podnecovateľka) mala právo len na
to, aby sa ministerstvo jej podnetom zaoberalo, náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobe
jeho vybavenia ju vyrozumelo, k čomu v tejto veci, ako to vyplýva z citovanej časti
napadnutého prípisu, došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne
neakceptovateľný.
Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii poukazuje na nález ústavného súdu
č. k. III. ÚS 220/2011 53 zo 6. marca 2012, ktorým ústavný súd v obdobnej veci vyslovil
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy postupom a upovedomením ministerstva týkajúcim sa vybavenia podnetu na podanie
dovolania, je potrebné uviesť, že závery označeného rozhodnutia ústavného súdu nemožno
aplikovať v tejto aktuálnej veci jednak z dôvodu absencie zhody namietaných skutočností
(sťažovateľka netvrdí, že ministerstvo nesprávne vyhodnotilo, pre ktoré dôvody môže
za splnenia ďalších podmienok dovolanie podať) a jednak vzhľadom na zmenu právnej
úpravy, keď zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, bolo s účinnosťou od 1. septembra 2011 zmenené ustanovenie § 334 ods. 4
Trestného poriadku (vypustené slová „a ods. 2“), ktorého pôvodné znenie malo
značnú relevanciu pre konečný verdikt ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
III. ÚS 220/2011, avšak na vec sťažovateľky sa už v tomto znení nevzťahovalo.
Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľky .
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015