Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 326/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2015 predbežne

prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubošom Bajužíkom, advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v postupom Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. /D/341 a jeho prípisom

z 8. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorá aj v mene svojho syna (ďalej aj ,,sťažovateľ),

, ,

namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) postupom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn.

/D/341 a jeho prípisom z 8. júla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 6. júna 2014

prostredníctvom právneho zástupcu ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „minister spravodlivosti“) podnet na podanie dovolania v prospech obvineného

proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK –

z 2. novembra 2011, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, a to

z dôvodu porušenia práva na obhajobu, ktoré podľa sťažovateľky

spočívalo „hlavne v tom, že poškodení – svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní

bez prítomnosti môjho syna ( , pozn.), aj bez prítomnosti jeho advokáta.

Pred súdom taktiež neboli vypočúvaní...

Ďalej som vo svojom podnete pre ministra spravodlivosti SR poukázala

na manipuláciu s dôkazmi na mieste činu... čím došlo k nezákonnému zabezpečovaniu

dôkazov zo strany OČTK v neprospech môjho syna a tým bolo zmarené jeho právo

na spravodlivý proces.“.

Ministerstvo prípisom sp. zn. /D/341 z 8. júla 2014 podanie

sťažovateľky odložilo z dôvodu, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na podanie

dovolania v zmysle ustanovení a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka považuje posúdenie a vyhodnotenie jej podnetu ministerstvom za také,

ktoré zasiahlo do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a tiež do základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu jej syna .

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky a k nej pripojeného syna

upravené v SR na súdnu a inú právnu ochranu

postupom Ministerstva spravodlivosti SR v konaní vedenom pod sp. zn. 39982/2014

61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014 týkajúcom sa vybavenia jej podnetu k podaniu dovolania zo dňa

6. 6. 2014 porušené bolo.

2. Upovedomenie – odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR o vybavení podnetu

k podaniu dovolania sp. zn. /D/341 zo dňa 8. 7. 2014

sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

3. V zmysle a , ods. 3 sa priznáva sťažovateľke

a Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné nahradiť v zákonnej lehote 2 mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:

a) trovy právneho zastupovania v konaní pred ÚS SR vo výške 284,08 Eur...

b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500, Eur pre sťažovateľku

.“

Prílohu sťažnosti tvorilo okrem iného aj podanie sťažovateľa označené ako „Výslovný

písomný súhlas“, v ktorom uviedol, že je „daný mojej matke ... na

podanie ústavnej sťažnosti proti Ministerstvu spravodlivosti SR sp. zn. 39982/2014

61/D/341 zo dňa 8. 7. 2014, ktoré odložilo podnet na dovolanie podaný mojou matkou v môj

prospech na zrušenie rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK – 2

v konaní o dohode o vine a treste. Zároveň sa pripájam k tejto sťažnosti.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej

prijatí na ďalšie konanie (napr. , , , , II.

ÚS 98/06, , ).

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jej

ostatných častí. Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označila za porušovateľa svojich práv ( ). Tvrdenie o porušení iných práv

(sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

v spojení s porušením a , ako aj v spojení s porušením

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon v spojení

s čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd) uvedených mimo návrhu

na rozhodnutie je potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti namietané

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. /D/341 a jeho

prípisom z 8. júla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo nevyhovelo podnetu

sťažovateľky na podanie dovolania, ktoré podala v prospech svojho syna

, a to napriek splneniu zákonných podmienok.

Úlohou ústavného súdu v danej veci je posúdiť, či ministerstvo tým,

že neakceptovalo podnet sťažovateľky na podanie dovolania, mohlo zasiahnuť

do základného práva sťažovateľov označeného v petite sťažnosti, t. j. základného práva

na inú ochranu zaručeného v .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochrany

zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti

v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho

ústavného článku ().

Ministerstvo v napadnutom prípise sp. zn. /D/341 z 8. júla 2014

okrem iného uviedlo:

«Podľa ustanovenia , ak súd dohodu o vine a treste schváli,

potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné

odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa ustanovenia , dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V tomto prípade treba poukázať na vyššie uvedené ustanovenia ,

pretože obvinený bol odsúdený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku zo dňa 02. 11. 2011 vydaným pod sp. zn. PK – 2 , ktorým bola

schválená dohoda o vine a treste. Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie len podľa

dôvodov uvedených v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por…

Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania.

Dovolací dôvod podľa je však koncipovaný oveľa užšie, nie je

ním akékoľvek resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva

„zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom – ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené

právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné

vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu

je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj

všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní

a pri rozhodovaní prihliadalo.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného vyplýva, že bol zadržaný dňa 12. 03. 2010,

pričom obhajca mu bol ustanovený súdom ten istý deň. V uvedených súdnych listinách

neboli zistené také relevantné skutočnosti, ktoré by naplnili dôvody na podanie dovolania,

teda porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom“.

Je potrebné uviesť, že nespokojnosť s kvalitou obhajoby poskytnutej obhajcom

nezakladá dôvod na podanie dovolania a porušenie práva na obhajobu. Pokiaľ bol

obvinený so svojim obhajcom nespokojný, mal si zvoliť iného obhajcu, prípadne žiadať

o jeho výmenu počas prebiehajúceho trestného konania.

Zároveň treba zdôrazniť, že ak sa obvinenému zdal trest uvedený v dohode o vine

a treste privysoký, mohol odmietnuť uvedenú dohodu uzavrieť. Po odmietnutí dohody o vine

a treste mohol pokračovať v konaní pred súdom, kde by v rámci svojej obhajoby použil

argumenty, ktoré sú uvedené v podnete na podanie dovolania.

Vzhľadom na skutočnosť, že nie sú splnené podmienky na podanie dovolania v zmysle

, , , bol Váš podnet odložený.»

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry,

podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne,

nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné

(napr. , , , ). Podnet na podanie

dovolania podľa nie je riadnym ani mimoriadnym

opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba

za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá

bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu.

Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie

(táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie

dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže

mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(napr. m. m. , , , ,

).

Z uvedeného dôvodu minister spravodlivosti, resp. ministerstvo nemohlo odložením

takéhoto podania, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označeného práva

sťažovateľky ani jej syna. Sťažovateľka (v danej veci ako podnecovateľka) mala právo len na

to, aby sa ministerstvo jej podnetom zaoberalo, náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobe

jeho vybavenia ju vyrozumelo, k čomu v tejto veci, ako to vyplýva z citovanej časti

napadnutého prípisu, došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne

neakceptovateľný.

Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii poukazuje na nález ústavného súdu

č. k. zo 6. marca 2012, ktorým ústavný súd v obdobnej veci vyslovil

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom a upovedomením ministerstva týkajúcim sa vybavenia podnetu na podanie

dovolania, je potrebné uviesť, že závery označeného rozhodnutia ústavného súdu nemožno

aplikovať v tejto aktuálnej veci jednak z dôvodu absencie zhody namietaných skutočností

(sťažovateľka netvrdí, že ministerstvo nesprávne vyhodnotilo, pre ktoré dôvody môže

za splnenia ďalších podmienok dovolanie podať) a jednak vzhľadom na zmenu právnej

úpravy, keď , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, bolo s účinnosťou od 1. septembra 2011 zmenené ustanovenie § 334 ods. 4

(vypustené slová „a ods. 2“), ktorého pôvodné znenie malo

značnú relevanciu pre konečný verdikt ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

, avšak na vec sťažovateľky sa už v tomto znení nevzťahovalo.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľky .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015