Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 846/2016
PDF · 190.04 KB
No categories available
II. ÚS 846/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
a
, zastúpených advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,
Braneckého 161/12, Trenčín, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 32128/2014-61/D/7 a jeho
prípisom z 15. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Braneckého 161/12, Trenčín,
a na základe „písomného súhlasu“ (písomný súhlas je priložený k sťažnosti) aj jej syna
(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) vo veci vedenej pod sp. zn. 32128/2014-61/D/7 a jeho
prípisom z 15. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý prípis“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že syn sťažovateľky bol
rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 96/2012
z 11. decembra 2012 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“) právoplatne uznaný za vinného
(pravdepodobne) zo spáchania trestného činu podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona
(sťažovatelia nepriložili k sťažnosti odsudzujúci rozsudok, pozn.), za čo bol odsúdený
na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.
Vo vzťahu k vine za žalovaný skutok sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (t. j. že je vinný zo spáchania
žalovaného skutku, pozn.), ktoré okresný súd akceptoval, a preto dokazovanie týkajúce sa
viny nevykonával. Vzhľadom na uvedené s poukazom na § 257 ods. 5 Trestného poriadku
nebolo proti výroku o vine prípustné odvolanie. Sťažovateľ odvolaním nenapadol ani výrok
o treste a povinnosti nahradiť poškodenému škodu, pričom práva na podanie odvolania sa
vzdal rovnako ako prokurátor.
Sťažovateľka ako príbuzná obvineného v priamom pokolení (s písomným súhlasom
svojho syna, pozn.) podala ministerstvu spravodlivosti podnet na podanie dovolania
ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky proti právoplatnému odsudzujúcemu
rozsudku z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku.
Svoj podnet odôvodnila tým, že jej synovi (sťažovateľovi) nikdy neboli doručené
uznesenia vydané v prípravnom konaní o pribratí znalca, že svedkovia v prípravnom konaní
boli vypočutí bez jeho prítomnosti a tiež jeho obhajcu, keďže v tom čase zvoleného ani
ustanoveného obhajcu nemal (trestné stíhanie syna sťažovateľky prebiehalo v tom čase
na slobode, pozn.), a teda svedkovia neboli vypočutí kontradiktórnym spôsobom.
Sťažovateľka svoj podnet odôvodnila tiež tým, že jej syn bol v prípravnom konaní vypočutý
pred vznesením obvinenia v postavení svedka, čo bolo podľa jej názoru nezákonné, keďže
bol osobou podozrivou zo spáchania trestného činu, a preto malo dôjsť k zásadnému
porušeniu jeho práva na obhajobu. Ďalšími námietkami sťažovateľka poukazuje na ňou
tvrdený nezákonný postup policajnej hliadky, ktorá jej syna (sťažovateľa) zadržala
27. marca 2012 a on hliadke dobrovoľne vydal drogu, ktorú mal pri sebe, pričom takýto
dôkaz podľa jej tvrdenia nemožno v trestnom konaní použiť proti obvinenému, keďže sa tak
stalo bez predchádzajúceho poučenia o tom, že má právo nepodieľať sa na usvedčení
vlastnej osoby. Z uvedených dôvodov je odsudzujúci rozsudok podľa sťažovateľky
založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Ministerstvo
spravodlivosti napadnutým prípisom sp. zn. 32128/2014-61/D/7 z 15. januára 2015 podnet
sťažovateľky odložilo.
Sťažovateľka (so súhlasom sťažovateľa) v sťažnosti argumentuje v zásade identicky
ako v podnete adresovanom ministerstvu spravodlivosti, ktorým sa domáhala podania
dovolania, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 220/2011 zo 6. marca 2012.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
«1) Základné právo sťažovateľky a k nej pripojeného syna
upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy SR na súdnu a inú právnu ochranu postupom
Ministerstva spravodlivosti SR vedeného pod sp. zn. 32128/2014-61/D/7 zo dňa
15. 01. 2015, týkajúceho sa vybavenia podnetu k podaniu dovolania zo dňa 16. 09. 2014
bolo porušené.
2) Odpoveď MSSR „uzrozumenie a výsledku prieskumu“ o vybavení podnetu
k podaniu dovolania sp. zn. 32128/2014-61/D/7 zo dňa 15. 01. 2015 o odložení sa
zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.
3) V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, ods. 3 Ústavy sa priznáva sťažovateľke
právo na náhradu trov právneho zastúpenia s tým, že Ministerstvo spravodlivosti SR je
povinné uhradiť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. Pavla Čičmanca...:
a) trovy právneho zastúpenia v konaní pred ÚSSR vo výške 279,70 EUR...
b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- EUR pre sťažovateľku
.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Úlohou ústavného súdu vo veci sťažovateľov bolo posúdiť, či ministerstvo
spravodlivosti odložením podnetu sťažovateľky na podanie dovolania mohlo neprípustným
spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľov označeného v petite sťažnosti,
t. j. základného práva na inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochrany
zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti
v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho
ústavného článku (II. ÚS 23/96).
Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý
prípis, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«V zmysle § 2 ods. 9 Tr. por.: „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie,
má právo na obhajobu.“
V zmysle § 34 ods. 1 Tr. por.: „Obvinený má právo od začiatku konania proti svojej
osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich,
má však právo odoprieť vypovedať.“
V zmysle § 34 ods. 4 Tr. por.: „Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné
vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú
možnosť na ich uplatnenie.“
Ako vyplýva zo spisového materiálu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2 T 105/2012,
bol po zadržaní pri výsluchu dňa 27. 3. 2012 o 15:45 hod. poučený o svojich
právach, pričom bol poučený aj o práve odoprieť výpoveď a o práve na obhajcu. Tieto
práva nevyužil a k spáchaniu trestnej činnosti sa priznal, rovnako tak po poučení urobil
pri výsluchu v pozícii obvineného dňa 12. 6. 2012. Samotná obžaloba sa opiera ako
o dôkazy o výpoveď obvineného, výpovede svedkov , a znalecký
posudok KEÚ PZ.
V druhom prípade zo spisového materiálu Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
4 T 121/2012, vyplýva, že bol najprv vypočutý ako svedok dňa 15. 6. 2012, pričom
ako svedok bol poučený o možnosti odoprieť výpoveď z dôvodu podľa § 131 ods. 2 Tr. por.,
ktorú však nevyužil. Následne bolo voči nemu vznesené obvinenie a bol vyslúchnutý
v pozícií obvineného dňa 19. 7. 2012, pričom opätovne po poučení neodmietol vypovedať,
ani nevyužil právo na právnu pomoc obhajcu. Aj v tomto prípade sa obžaloba opiera
o dôkazy: výpoveď obvineného, výpoveď svedka a znalecký posudok KEÚ PZ.
Na hlavnom pojednávaní dňa 11. 12. 2012 bol obvinený zastúpený obhajcom, ktorý
po preštudovaní spisového materiálu mal právo v mene obvineného uplatniť všetky
námietky a poskytnúť mu náležitú právnu pomoc.
Ministrovi spravodlivosti v konaní o podnete podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
neprislúcha hodnotiť zákonnosť vykonaných dôkazov v trestnom konaní.
Zároveň mu ani z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. neprislúcha hodnotiť
činnosť príslušníkov PZ, ktorá sa uskutočnila ešte pred začatím trestného stíhania,
ak nedošlo k porušeniu ustanovení o trestnom konaní. Chceme Vás upozorniť, že v oboch
uvedených prípadoch sa jedná o prípady, keď bola vec dôležitá pre trestné konanie
vydaná dobrovoľne na výzvu príslušníka PZ, ktorí postupovali podľa ustanovení zákona
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o Policajnom zbore“). Trestný poriadok explicitne neustanovuje povinnosť pred vyzvaním
na vydanie veci podľa § 89 Tr. por. poučiť osobu o možnosti túto vec nevydať, ak by ňou
osoba spôsobila trestné stíhanie sebe samému.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore Policajný
zbor plní tieto úlohy: odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov.
Podľa § 8 ods. 2 zákona o Policajnom zbore policajt je pri vykonávaní služobnej
činnosti spojenej so zásahom do práv alebo slobôd osoby povinný túto osobu hneď, ako je
to možné, poučiť o jej právach, ktoré sú ustanovené v tomto zákone alebo v inom všeobecne
záväznom právnom predpise.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore policajt v službe je povinný v medziach
tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je
dôvodné podozrenie z ich páchania.
Podľa § 34 zákona o Policajnom zbore každý je povinný uposlúchnuť výzvu, pokyn,
príkaz a požiadavku policajta alebo strpieť výkon jeho oprávnení podľa ustanovení § 17 až
33 a oprávnení podľa osobitných predpisov.
Poukazujeme tiež na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.
109/2012, zo dňa 8. 1. 2013, ktoré sa týka podobného skutku:
„Krajskému súdu nie je zrejmé, z akých dôvodov súd prvého stupňa považuje výzvu
na „vyloženie vecí“ za priame obchádzanie ustanovení o osobnej prehliadke v zmysle § 102
Tr. por. Ak na výzvu policajta, ktorý postupuje podľa ustanovení zákona o Policajnom
zbore, osoba dobrovoľne vydá vec, k vydaniu ktorej bola vyzvaná, a následne ju aj
identifikuje, nie je žiaden zákonný dôvod vykonať osobnú prehliadku, účelom ktorej by bolo
nájdenie veci, na vydanie ktorej bola osoba už vyzvaná.“
„Jednoduché vydanie alebo strpenie odňatia veci alebo iných objektívnych dôkazov
nie je v rozpore s právom osoby (dokonca ešte neobvinenej z trestnej činnosti) neprispievať
k vlastnému obvineniu. V okolnostiach individuálneho prípadu treba vždy skúmať
pri hodnotení porušenia, resp. dodržania práva mlčať aj verejný záujem a nevyhnutnosť
zákroku orgánu verejnej moci v demokratickej spoločnosti. V prejednávanej veci bola a je
v hre drogová trestná činnosť a verejný záujem vyžaduje, aby sa pri posudzovaní úkonov
policajtov pred začatím trestného konania nepresadzoval prehnaný formalizmus.“
Záverom poukazujeme na skutočnosť, že ak by sa vychádzalo z koncepcie, že ak
osoba vydá dobrovoľne vec, ktorou pácha trestnú činnosť, ide automaticky o nezákonný
dôkaz, činnosť príslušníkov PZ by bola priamo zmarená, pretože páchatelia trestných činov
by mohli beztrestne dobrovoľne a iniciatívne vydávať veci, ktoré ich usvedčujú z trestnej
činnosti, aby sa tak vyhli trestnej zodpovednosti.»
Ústavný súd, akceptujúc odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom prípise, považuje
vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci v prvom rade za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08,
III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie
je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného
práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému
na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky.
Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok)
vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá alebo
nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky
na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania
nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana
(napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010,
Z uvedeného dôvodu minister spravodlivosti, resp. ministerstvo spravodlivosti
nemohlo odložením podnetu sťažovateľky, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané
porušenie základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka (v danej veci ako podnecovateľka) mala len právo na to, aby sa ministerstvo
spravodlivosti jej podnetom zaoberalo, náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobe jeho
vybavenia ju vyrozumelo, k čomu v tejto veci (ako to vyplýva z citovanej časti napadnutého
prípisu) nepochybne došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne
neakceptovateľný.
Vo vzťahu k tej časti argumentácie, ktorou sťažovateľka poukazuje na nález
sp. zn. III. ÚS 220/2011 zo 6. marca 2012, ktorým ústavný súd v obdobnej veci vyslovil
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy postupom a upovedomením ministerstva spravodlivosti týkajúcim sa vybavenia
podnetu na podanie dovolania, ústavný súd uvádza, že závery obsiahnuté v označenom
rozhodnutí ústavného súdu nie sú aplikovateľné na vec sťažovateľov, a to jednak vzhľadom
na absenciu zhody namietaných skutočností a jednak vzhľadom na zmenu právnej úpravy;
zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, totiž
došlo s účinnosťou od 1. septembra 2011 k zmene § 334 ods. 4 Trestného poriadku (boli
z neho vypustené slová „a ods. 2“), ktorého pôvodné znenie malo značný vplyv
na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 220/2011, avšak na vec
sťažovateľky (sťažovateľov) ho už aplikovať nemožno (ústavný súd sa k vysporiadaniu
s rozhodnutím vydaným vo veci sp. zn. III. ÚS 220/2011 už viackrát vyjadril; pozri napr.
uznesenie sp. zn. III. ÚS 326/2015 z 30. júna 2015, pozn.).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi na ochranu ústavnosti obsiahnutými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2016