Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 846/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

a

, zastúpených advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,

Braneckého 161/12, Trenčín, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. -61/D/7 a jeho

prípisom z 15. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Braneckého 161/12, Trenčín,

a na základe „písomného súhlasu“ (písomný súhlas je priložený k sťažnosti) aj jej syna

(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) vo veci vedenej pod sp. zn. -61/D/7 a jeho

prípisom z 15. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že syn sťažovateľky bol

rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2012 (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“) právoplatne uznaný za vinného

(pravdepodobne) zo spáchania trestného činu podľa

(sťažovatelia nepriložili k sťažnosti odsudzujúci rozsudok, pozn.), za čo bol odsúdený

na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.

Vo vzťahu k vine za žalovaný skutok sťažovateľ na hlavnom pojednávaní urobil

vyhlásenie podľa (t. j. že je vinný zo spáchania

žalovaného skutku, pozn.), ktoré okresný súd akceptoval, a preto dokazovanie týkajúce sa

viny nevykonával. Vzhľadom na uvedené s poukazom na

nebolo proti výroku o vine prípustné odvolanie. Sťažovateľ odvolaním nenapadol ani výrok

o treste a povinnosti nahradiť poškodenému škodu, pričom práva na podanie odvolania sa

vzdal rovnako ako prokurátor.

Sťažovateľka ako príbuzná obvineného v priamom pokolení (s písomným súhlasom

svojho syna, pozn.) podala ministerstvu spravodlivosti podnet na podanie dovolania

ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky proti právoplatnému odsudzujúcemu

rozsudku z dôvodov podľa a .

Svoj podnet odôvodnila tým, že jej synovi (sťažovateľovi) nikdy neboli doručené

uznesenia vydané v prípravnom konaní o pribratí znalca, že svedkovia v prípravnom konaní

boli vypočutí bez jeho prítomnosti a tiež jeho obhajcu, keďže v tom čase zvoleného ani

ustanoveného obhajcu nemal (trestné stíhanie syna sťažovateľky prebiehalo v tom čase

na slobode, pozn.), a teda svedkovia neboli vypočutí kontradiktórnym spôsobom.

Sťažovateľka svoj podnet odôvodnila tiež tým, že jej syn bol v prípravnom konaní vypočutý

pred vznesením obvinenia v postavení svedka, čo bolo podľa jej názoru nezákonné, keďže

bol osobou podozrivou zo spáchania trestného činu, a preto malo dôjsť k zásadnému

porušeniu jeho práva na obhajobu. Ďalšími námietkami sťažovateľka poukazuje na ňou

tvrdený nezákonný postup policajnej hliadky, ktorá jej syna (sťažovateľa) zadržala

27. marca 2012 a on hliadke dobrovoľne vydal drogu, ktorú mal pri sebe, pričom takýto

dôkaz podľa jej tvrdenia nemožno v trestnom konaní použiť proti obvinenému, keďže sa tak

stalo bez predchádzajúceho poučenia o tom, že má právo nepodieľať sa na usvedčení

vlastnej osoby. Z uvedených dôvodov je odsudzujúci rozsudok podľa sťažovateľky

založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Ministerstvo

spravodlivosti napadnutým prípisom sp. zn. -61/D/7 z 15. januára 2015 podnet

sťažovateľky odložilo.

Sťažovateľka (so súhlasom sťažovateľa) v sťažnosti argumentuje v zásade identicky

ako v podnete adresovanom ministerstvu spravodlivosti, ktorým sa domáhala podania

dovolania, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. marca 2012.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

«1) Základné právo sťažovateľky a k nej pripojeného syna

upravené v SR na súdnu a inú právnu ochranu postupom

Ministerstva spravodlivosti SR vedeného pod sp. zn. -61/D/7 zo dňa

15. 01. 2015, týkajúceho sa vybavenia podnetu k podaniu dovolania zo dňa 16. 09. 2014

bolo porušené.

2) Odpoveď MSSR „uzrozumenie a výsledku prieskumu“ o vybavení podnetu

k podaniu dovolania sp. zn. -61/D/7 zo dňa 15. 01. 2015 o odložení sa

zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

3) V zmysle a , ods. 3 sa priznáva sťažovateľke

právo na náhradu trov právneho zastúpenia s tým, že Ministerstvo spravodlivosti SR je

povinné uhradiť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. Pavla Čičmanca...:

a) trovy právneho zastúpenia v konaní pred ÚSSR vo výške 279,70 EUR...

b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- EUR pre sťažovateľku

.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Úlohou ústavného súdu vo veci sťažovateľov bolo posúdiť, či ministerstvo

spravodlivosti odložením podnetu sťažovateľky na podanie dovolania mohlo neprípustným

spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľov označeného v petite sťažnosti,

t. j. základného práva na inú ochranu zaručeného v .

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že nie je orgánom ochrany

zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti

v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho

ústavného článku ().

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý

prípis, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«V zmysle : „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie,

má právo na obhajobu.“

V zmysle : „Obvinený má právo od začiatku konania proti svojej

osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich,

má však právo odoprieť vypovedať.“

V zmysle : „Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné

vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú

možnosť na ich uplatnenie.“

Ako vyplýva zo spisového materiálu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. ,

bol po zadržaní pri výsluchu dňa 27. 3. 2012 o 15:45 hod. poučený o svojich

právach, pričom bol poučený aj o práve odoprieť výpoveď a o práve na obhajcu. Tieto

práva nevyužil a k spáchaniu trestnej činnosti sa priznal, rovnako tak po poučení urobil

pri výsluchu v pozícii obvineného dňa 12. 6. 2012. Samotná obžaloba sa opiera ako

o dôkazy o výpoveď obvineného, výpovede svedkov , a znalecký

posudok KEÚ PZ.

V druhom prípade zo spisového materiálu Okresného súdu Trenčín, sp. zn.

, vyplýva, že bol najprv vypočutý ako svedok dňa 15. 6. 2012, pričom

ako svedok bol poučený o možnosti odoprieť výpoveď z dôvodu podľa ,

ktorú však nevyužil. Následne bolo voči nemu vznesené obvinenie a bol vyslúchnutý

v pozícií obvineného dňa 19. 7. 2012, pričom opätovne po poučení neodmietol vypovedať,

ani nevyužil právo na právnu pomoc obhajcu. Aj v tomto prípade sa obžaloba opiera

o dôkazy: výpoveď obvineného, výpoveď svedka a znalecký posudok KEÚ PZ.

Na hlavnom pojednávaní dňa 11. 12. 2012 bol obvinený zastúpený obhajcom, ktorý

po preštudovaní spisového materiálu mal právo v mene obvineného uplatniť všetky

námietky a poskytnúť mu náležitú právnu pomoc.

Ministrovi spravodlivosti v konaní o podnete podľa

neprislúcha hodnotiť zákonnosť vykonaných dôkazov v trestnom konaní.

Zároveň mu ani z dôvodu podľa neprislúcha hodnotiť

činnosť príslušníkov PZ, ktorá sa uskutočnila ešte pred začatím trestného stíhania,

ak nedošlo k porušeniu ustanovení o trestnom konaní. Chceme Vás upozorniť, že v oboch

uvedených prípadoch sa jedná o prípady, keď bola vec dôležitá pre trestné konanie

vydaná dobrovoľne na výzvu príslušníka PZ, ktorí postupovali podľa ustanovení zákona

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o Policajnom zbore“). explicitne neustanovuje povinnosť pred vyzvaním

na vydanie veci podľa poučiť osobu o možnosti túto vec nevydať, ak by ňou

osoba spôsobila trestné stíhanie sebe samému.

Podľa o Policajnom zbore Policajný

zbor plní tieto úlohy: odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov.

Podľa § 8 ods. 2 zákona o Policajnom zbore policajt je pri vykonávaní služobnej

činnosti spojenej so zásahom do práv alebo slobôd osoby povinný túto osobu hneď, ako je

to možné, poučiť o jej právach, ktoré sú ustanovené v tomto zákone alebo v inom všeobecne

záväznom právnom predpise.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore policajt v službe je povinný v medziach

tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je

dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa § 34 zákona o Policajnom zbore každý je povinný uposlúchnuť výzvu, pokyn,

príkaz a požiadavku policajta alebo strpieť výkon jeho oprávnení podľa ustanovení § 17 až

33 a oprávnení podľa osobitných predpisov.

Poukazujeme tiež na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.

109/2012, zo dňa 8. 1. 2013, ktoré sa týka podobného skutku:

„Krajskému súdu nie je zrejmé, z akých dôvodov súd prvého stupňa považuje výzvu

na „vyloženie vecí“ za priame obchádzanie ustanovení o osobnej prehliadke v zmysle § 102

Ak na výzvu policajta, ktorý postupuje podľa ustanovení zákona o Policajnom

zbore, osoba dobrovoľne vydá vec, k vydaniu ktorej bola vyzvaná, a následne ju aj

identifikuje, nie je žiaden zákonný dôvod vykonať osobnú prehliadku, účelom ktorej by bolo

nájdenie veci, na vydanie ktorej bola osoba už vyzvaná.“

„Jednoduché vydanie alebo strpenie odňatia veci alebo iných objektívnych dôkazov

nie je v rozpore s právom osoby (dokonca ešte neobvinenej z trestnej činnosti) neprispievať

k vlastnému obvineniu. V okolnostiach individuálneho prípadu treba vždy skúmať

pri hodnotení porušenia, resp. dodržania práva mlčať aj verejný záujem a nevyhnutnosť

zákroku orgánu verejnej moci v demokratickej spoločnosti. V prejednávanej veci bola a je

v hre drogová trestná činnosť a verejný záujem vyžaduje, aby sa pri posudzovaní úkonov

policajtov pred začatím trestného konania nepresadzoval prehnaný formalizmus.“

Záverom poukazujeme na skutočnosť, že ak by sa vychádzalo z koncepcie, že ak

osoba vydá dobrovoľne vec, ktorou pácha trestnú činnosť, ide automaticky o nezákonný

dôkaz, činnosť príslušníkov PZ by bola priamo zmarená, pretože páchatelia trestných činov

by mohli beztrestne dobrovoľne a iniciatívne vydávať veci, ktoré ich usvedčujú z trestnej

činnosti, aby sa tak vyhli trestnej zodpovednosti.»

Ústavný súd, akceptujúc odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom prípise, považuje

vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci v prvom rade za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky

nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. , , ,

). Podnet na podanie dovolania podľa nie

je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného

práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému

na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky.

Ustanovenie neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok)

vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá alebo

nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky

na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania

nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(napr. m. m. , , , ,

).

Z uvedeného dôvodu minister spravodlivosti, resp. ministerstvo spravodlivosti

nemohlo odložením podnetu sťažovateľky, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané

porušenie základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa .

Sťažovateľka (v danej veci ako podnecovateľka) mala len právo na to, aby sa ministerstvo

spravodlivosti jej podnetom zaoberalo, náležite sa s ním vysporiadalo a o spôsobe jeho

vybavenia ju vyrozumelo, k čomu v tejto veci (ako to vyplýva z citovanej časti napadnutého

prípisu) nepochybne došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne

neakceptovateľný.

Vo vzťahu k tej časti argumentácie, ktorou sťažovateľka poukazuje na nález

sp. zn. zo 6. marca 2012, ktorým ústavný súd v obdobnej veci vyslovil

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom a upovedomením ministerstva spravodlivosti týkajúcim sa vybavenia

podnetu na podanie dovolania, ústavný súd uvádza, že závery obsiahnuté v označenom

rozhodnutí ústavného súdu nie sú aplikovateľné na vec sťažovateľov, a to jednak vzhľadom

na absenciu zhody namietaných skutočností a jednak vzhľadom na zmenu právnej úpravy;

, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, totiž

došlo s účinnosťou od 1. septembra 2011 k zmene (boli

z neho vypustené slová „a ods. 2“), ktorého pôvodné znenie malo značný vplyv

na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , avšak na vec

sťažovateľky (sťažovateľov) ho už aplikovať nemožno (ústavný súd sa k vysporiadaniu

s rozhodnutím vydaným vo veci sp. zn. už viackrát vyjadril; pozri napr.

uznesenie sp. zn. z 30. júna 2015, pozn.).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi na ochranu ústavnosti obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016