Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 874/2014
PDF · 507.04 KB
No categories available
II. ÚS 874/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Csenkym, Advokátska kancelária, Dolné
bašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 126/2010 a takto
rozhodol:
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 126/2010 p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
2
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 874/2014 12 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 126/2010 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:
«(...) Dňa 05.08.2010 podal sťažovateľ na Okresnom súde v Trnave žalobu o náhradu
nákladov, náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Konanie je vedené na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 13C/126/2010.
Sťažovateľ sa v uvedenom konaní domáha svojich nárokov v súvislosti s dopravnou
nehodou, pri ktorej zahynula jeho manželka . (...)
Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 13C/126/2010 152
rozhodol meritórne vo veci. Všetky procesné strany podali proti tomuto rozsudku odvolanie.
Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 21.05.2013 sp. zn. 24Co/101/2013 189 zrušil
napadnutý rozsudok a vec v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
Odo dňa vrátenia predmetnej veci na ďalšie konanie nebol vo veci vykonaný žiadny
procesný úkon. Okresný súd Trnava je v predmetnej veci absolútne nečinný. Podľa názoru
sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľné, aby súd neučinil za obdobie jedného roka ani
jeden procesný úkon. Zároveň sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že Okresný súd
Trnava v pôvodnom konaní nepostupoval účelne a hospodárne, čo vyústilo do vydania
rozsudku, ktorý bol absolútne v rozpore s platnými právnymi predpismi, teda sťažnostný súd
ani nemal inú možnosť, ako napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. (...)
Podstata tejto ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní postupu Okresného súdu Trnava,
ktorý svojim postupom porušuje základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.
Sťažovateľ k namietanému porušeniu jeho základného práva uvádza, že jeho vec
vedená na Okresnom súde Trnava nebola doposiaľ skončená z dôvodov nie na jeho strane.
Sťažovateľ namieta postup súdu prvého stupňa, kedy v konaní nepostupoval dôsledne
v zmysle hospodárnosti konania tak aby prerokoval vec bez zbytočných prieťahov. Nie je to
sťažovateľ, ktorý by sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na prieťahoch v konaní.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že za obdobie takmer 4 rokov nebol súd prvého
stupňa schopný ukončiť predmetné konanie právoplatným rozhodnutím. Lehotu takmer 4
rokov v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú. Sťažovateľ pri tomto svojom
závere vychádza okrem iného z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
(...) vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej
zložitosti. V uvedenom konaní sa nejedná o natoľko zložitú skutkovú a právnu vec, aby
nemohla byť skončená za takmer 4 roky.
Vo vzťahu k správaniu sťažovateľa je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ svojim
konaním žiadnym spôsobom nespôsoboval prieťahy v konaní. Nariadené pojednávanie
nebolo ani raz zmarené z dôvodov na strane sťažovateľa, práve naopak, viackrát bolo
zmarené v dôsledku nedôsledného postupu Okresného súdu Trnava.
Vo vzťahu k správaniu sa súdnych orgánov sťažovateľ (...) je toho názoru, že to je
práve súd prvého stupňa, ktorý v dôsledku svojho nezákonného postupu porušuje právo
sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a primeranej lehote.
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“)
zaväzuje zmluvné štáty zorganizovať svoje súdy tak, aby spravodlivosť nebola vykonávaná
s prieťahmi spôsobilými ohroziť jej účinnosť a dôveryhodnosť. V danom prípade nemožno
považovať dobu 4 roky za primeranú. Táto lehota nespĺňa požiadavky primeranej lehoty
(napr. rozhodnutia ESĽP Di Mauro proti Taliansku, A.P. proti Taliansku a pod.). Podľa
názoru sťažovateľa je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné a neprípustné, aby
napadnuté konanie v predmetnej veci nebolo doposiaľ právoplatne ukončené.
4
(...) nakoľko v dôsledku nezákonného postupu Okresného súdu v Trnave došlo
k zásadnému zásahu do jeho právnej istoty a postavenia. Neprimerané prieťahy
v predmetnom konaní spôsobili, že sťažovateľ sa takmer 4 roky nachádza v stave právnej
neistoty. Okresný súd Trnava počas obdobia takmer 4 rokov vo veci nevykonával úkony
smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a
dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Sťažovateľ sa v konaní vedenom pod sp. zn.
13C/126/2010 domáha svojich právnych nárokov súvisiacich so smrťou jeho milovanej
manželky. Po jej úmrtí sa nevie riadne zaradiť späť do života a prostredníctvom pôvodného
žalobného návrhu sa snaží domôcť aspoň čiastočnej spravodlivosti za zbytočnú smrť svojej
manželky. Napriek jeho snahe však konaním orgánu štátnej správy dochádza k prieťahom
v konaní a teda aj v odďaľovaní prípadného rozsudku, v ktorom by mu mal byť priznaný
nárok, ktorého sa v zmysle platných právnych predpisov domáha.
Vzhľadom na závažný rozsah zásahu do jeho práv a slobôd požaduje priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000, €. (...)»
2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby
ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1 Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/126/2010 porušil
základné právo (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/126/2010 prikazuje konať
bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, €
(slovom desaťtisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €
(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú je Okresný súd Trnava povinný
vyplatiť k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. Mateja Csenkyho, advokáta so sídlom Dolné
Bašty 2, 917 01 Trnava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, prípisom sp. zn. 1SprV/22/2015
z 23. januára 2015 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 23. januára 2015.
3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronologický prehľad úkonov
vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní a uviedla tieto relevantné skutočnosti:
„(...) V predmetnej právnej veci sa žalobca domáha náhrady nákladov, náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1 a 2, a to v dôsledku tej skutočnosti, že
žalobca 1 dňa 8.8.2008 zavinil dopravnú nehodu, následkom ktorej zomrela manželka
žalobcu. Voči žalovanému 2 si žalobca predmetné nároky uplatňuje ako voči poistiteľovi
žalovaného 1 (zodpovedného subjektu) v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla.
(...)
Vec je t. č. pripravená na predloženie odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia
o odvolaní žalovaných 1 a 2 proti rozsudku č. k. 13C/126/2010 267 zo dňa 1.10.2014.
Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť veci, mám za to, že išlo o skutkovo a právne
náročnú vec, v ktorej rozhodnutie záviselo od výsledku konania v trestnej veci vedenej na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 4T/80/2010, v ktorom konaní bol žalovaný 1 uznaný
vinným zo skutku (dopravnej nehody), následkom ktorého došlo k usmrteniu manželky
žalobcu. Z tohto dôvodu bolo aj toto konanie uznesením č. k. 13C/126/2010 87 zo dňa
2.6.2011 prerušené do právoplatného skončenia trestného konania na Okresnom súde
Trnava vedeného pod sp. zn. 4T/80/2010. V trestnom konaní bola jednoznačne preukázaná
vina žalovaného 1 a význam pre občianske súdne konanie mal tiež znalecký posudok
podaný v tejto trestnej veci znalcom z odboru cestnej dopravy ,
ktorý v znaleckom posudku č. 15/2009 z technického hľadiska vyhodnotil priebeh
6
nehodového deja, konanie obžalovaného, spôsob jazdy cyklistky, vyjadril sa k príčinám
dopravnej nehody a tiež k možnostiam účastníkov dopravnej nehode zabrániť. V uvedenej
trestnej veci bolo právoplatne rozhodnuté až dňa 23.2.2012, teda až po roku a pol od
podania žaloby v civilnej veci o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, a to rozsudkom
Okresného súdu Trnava č. k. 4T/80/2010 273 zo dňa 30.6.2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/57/2011 298 zo dňa 23.2.2012.
Žalobca sa podanou žalobou domáha dvoch samostatných nárokov, a to jednak
náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s úmrtím manželky, ako aj náhrady
nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnosti, ktorý mu tým bol spôsobený. Uplatnená
náhrada škody spočíva z náhrady nákladov na pohreb a náhrady liečebných nákladov
pozostávajúcich z množstva jednotlivých položiek (úhrada pohrebných služieb vo výške
310,03 Eur, pohrebných služieb vo výške 12,28 Eur, cintorínske služby nájomné vo výške
35,55 Eur, cintorínske služby v ďalšej časti 151,28 Eur, základ hrobu 162,65 Eur, náklady
za pohreb v súvislosti s úhradou služieb farára 13,27 Eur, náklady na liečbu zosnulej
125,12 Eur /ďalšie položky na lieky a kozmetiku na ošetrovanie zosnulej/, náklady za
pomník v sume 1.991,63 Eur, náklady za oblečenie pre zosnulú a jej rodinu v sume 207,36
Eur, úhrada kvetov na pohreb v sume 147,05 Eur, za fotoslužby 6,64 Eur, úhrada kríža 2,16
Eur, náklady za telefón v sume 199,92 Eur). V konaní bolo preto potrebné zaoberať
existenciou príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného 1 a vznikom škody
vo vzťahu ku každej jednej uplatnenej položke. Súd posudzoval oprávnenosť jednotlivých
vynaložených nákladov, ich účelnosť, primeranosť a súlad uplatnených nákladov
so zákonom, najmä príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ustanovením § 2
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a § 101 ods. 3 z. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
Ďalej bolo v konaní potrebné správne skutkovo vyhodnotiť otázku možného
spoluzavinenia zo strany poškodenej v zmysle § 441 Obč. zákonníka, teda správne
vyhodnotiť priebeh dopravnej nehody a vplyv jej účastníkov na jej následky. Vzhľadom na
ustálenie spoluviny žalovanej v rozsahu 20 %, súd pristúpil ku kráteniu oprávnených
nárokov žalobcu na náhradu škody, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy.
Nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa žalobca domáhal v zmysle ustanovenia
§ 11 Občianskeho zákonníka, súd teda vykonával dokazovanie za účelom zistenia, či
usmrtením jeho manželky došlo k takému zásahu do osobnostného práva žalobcu, že bola
narušená celistvosť jeho rodiny, zasiahnuté do jeho súkromného a rodinného života
a s akými následkami.
Náročným bolo v danej veci správne právne posúdiť pasívnu legitimáciu
žalovaného 2 (poisťovateľa škodcu) vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, keď žalovaný 2 namietal, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach
dopravných nehôd nespadá pod rozsah zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd pri
výklade ustanovení citovaného zákona použil eurokonformný výklad a dospel k záveru, že
žalovaný 2 je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 15
v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z., poistený má v zmysle tohto zákonného
ustanovenia z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri
usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo
proti poisťovateľovi.
Mám za to, že vo veci sudkyne konali plynulo a bez prieťahov, hlavne s prihliadnutím
na skutkovú a právnu zložitosť veci, nutnosť vyčkania rozhodnutia vo veci Okresného súdu
Trnava sp. zn. 4T/80/2010 a dlhodobé nedostatočné obsadenie Okresného súdu Trnava
sudcami.
Na záver uvádzam, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho
prejednania veci. (...)“
3.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:
„(...) Okresný súd Trnava sa v predmetnom stanovisku vyjadril k doterajším úkonom,
ktoré boli v predmetnej veci vykonané. Zároveň sa vyjadril aj k skutkovej a právnej
zložitosti veci, pričom uviedol, že išlo o skutkovo a práve zložitú vec, ktorej rozhodnutie
záviselo od výsledku konania v trestnej veci vedenej proti odporcovi v 1. rade. Náročným
bolo podľa súdu prvého stupňa okrem iného správne právne posúdenie pasívnej legitimácie
odporcu v II. rade (poisťovateľa škodcu) vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
8
Podľa názoru Okresného súdu Trnava, sudkyne postupovali v predmetnej veci plynulo a bez
prieťahov, hlavne s prihliadnutím na skutkovú a právnu zložitosť veci, nutnosť vyčkania
rozhodnutia vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/80/2010 a dlhodobé nedostatočné
obsadenie Okresného súdu Trnava sudcami.
S argumentáciou Okresného súdu Trnava sa sťažovateľ nestotožňuje a považuje ju
za účelovú. Sťažovateľ sa predovšetkým nestotožňuje s tvrdením súdu, že sudkyne konali
vo veci plynulo a bez prieťahov. Argumentáciu súdu v tomto smere vyvracia objektívne
existujúci stav, kedy nebolo o veci sťažovateľa právoplatne rozhodnuté v primeranej lehote.
Lehotu viac ako 4 rokov nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú lehotu.
Vo vzťahu k potrebe vyčkania právoplatného skončenia trestného konania proti
odporcovi v I. rade sťažovateľ uvádza, že táto potreba objektívne nevyplýva zo žiadneho
právneho predpisu a zároveň nebolo potrebné čakať na právoplatného skončenia trestného
konania, nakoľko trestná zodpovednosť a občianskoprávna zodpovednosť sa v obdobných
prípadoch posudzuje nezávisle, nakoľko každá z nich plynie samostatne. V danom prípade
nebolo podľa názoru sťažovateľa nevyhnutne potrebné prerušiť konanie za účelom vyčkania
rozhodnutia v trestnej veci.
Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovateľ zotrváva na argumentácii
uvedenej v samotnej ústavnej sťažnosti. Podľa jeho názoru nejde o tak skutkovo a právne
náročnú vec, aby nemohla byť ukončená v primeranej dobe. V ostatnom sťažovateľ odkazuje
na argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti.
K poslednému dôvodu súvisiacom s nedostatočnou obsadenosťou súdu sťažovateľ
uvádza, že tento dôvod nepovažuje za relevantný, nakoľko ako účastník súdneho konania
nemôže niesť žiadnu zodpovednosť za nedostatočnú obsadenosť súdu sudcami. Súdy sú
povinné organizovať svoju činnosť tak, aby spravodlivosť nebola vykonávaná
s oneskorením. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na
prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných
prieťahov. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti tento dôvod prieťahov v konaní nie je
ústavne akceptovateľný.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby jeho
ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené v petite ústavnej
sťažnosti.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 126/2010:
Dňa 5. augusta 2010 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľa proti
(ďalej len „odporca 1“) a poisťovacej spoločnosti Generali
Slovensko poisťovňa, a. s. (ďalej len „odporca 2“, spolu aj „odporcovia“), „o náhradu
nákladov, náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy“. Sťažovateľ sa domáha svojich
nárokov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej zahynula jeho manželka. Vec bola
zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 126/2010 a bola pridelená na rozhodnutie sudkyni
JUDr. Karmelite Horváthovej.
Dňa 31. augusta 2010 súd vyzval odporcov, aby k podanému návrhu zaujali písomné
stanovisko.
Dňa 8. septembra 2010 okresný súd si od Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Trnava (ďalej len „okresné riaditeľstvo polície“) zapožičal súvisiaci trestný spis.
Dňa 22. septembra 2010 odporca 1 sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu.
10
Dňa 5. novembra 2010 okresný súd zaslal písomné stanovisko odporcu 1
sťažovateľovi na vyjadrenie a v rovnaký deň urgoval okresné riaditeľstvo polície
o zapožičanie súvisiaceho trestného spisu.
Dňa 10. novembra 2010 bol okresnému súdu doručený žiadaný trestný spis.
Dňa 23. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. december 2010.
Dňa 7. decembra 2010 odporca 2 sa vyjadril k žalobnému návrhu a súčasne
navrhol prerušenie konania „až do skončenia vyšetrovania vedeného OR PZ Trnava pod
ČVS: ORP 116/OVK TT 2009“. Kópiu uvedeného podania odporca 2 elektronickou poštou
zaslal aj sťažovateľovi.
Dňa 7. decembra 2010 sťažovateľ oznámil súdu, že s prerušením konania nesúhlasí,
pretože v danom prípade pripadá do úvahy „zodpovednosť objektívna, teda zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie“.
Dňa 13. decembra 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito „s tým, že vyčká
právoplatnosť veci Okresného súdu v Trnave č. k. 4T 80/2010“. Vyjadrenie sťažovateľa
zo 7. decembra 2010 bolo zaslané odporcom na zaujatie stanoviska.
Dňa 4. januára 2011 sa odporca 2 písomne vyjadril k návrhu, pričom opakovane
žiadal o prerušenie konania.
Dňa 5. januára 2011 súd zaslal ostatné vyjadrenie odporcu 2 sťažovateľovi
a odporcovi 1, aby k nemu podali písomné stanovisko.
Dňa 18. januára 2011 odporca 1 zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu odporcu 2
zo 4. januára 2011.
Dňa 20. januára 2011 sťažovateľ zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu odporcu 2
zo 4. januára 2011, pričom opakovane uviedol, že s prerušením konania nesúhlasí.
Dňa 4. februára 2011 zákonná sudkyňa zisťovala stav konania vo veci okresného
súdu sp. zn. 4 T 80/2010 a bolo doručené ostatné písomné stanovisko sťažovateľa
odporcovi 2 na vyjadrenie. V spise bolo zaznamenané, že vo veci vedenej pod sp. zn.
4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 10. marec 2011.
Dňa 22. februára 2011 sa odporca 2 vyjadril k písomnému stanovisku sťažovateľa
z 20. januára 2011.
Dňa 21. apríla 2011 bolo v spise zaznamenané, že vo veci vedenej pod sp. zn.
4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 5. máj 2011.
Dňa 31. mája 2011 bolo v spise zaznamenané, že vo veci vedenej pod sp. zn.
4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 30. jún 2011.
Dňa 2. júna 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 126/2010 87 prerušil konanie do
právoplatného skončenia trestného konania.
Dňa 23. júna 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu o prerušení konania.
Dňa 29. júna 2011 súd zaslal odvolanie sťažovateľa odporcom.
Dňa 4. júla 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.
Dňa 15. marca 2012 sťažovateľ svoje odvolanie proti uzneseniu č. k. 13 C 126/2010
87 zobral späť. V rovnaký deň požiadal okresný súd o pokračovanie v prerušenom konaní,
pretože „konanie vedené na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 4T 80/2010 bolo
právoplatne skončené dňa 23.02.2012“.
Dňa 3. apríla 2012 krajský súd uznesením č. k. 24 Co 172/2011 106 odvolacie
konanie zastavil.
Dňa 11. apríla 2012 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 19. apríla 2012 bolo v spise zaznamenané, že „V trestnej veci č. k. 4T/80/2010
obž. bol dňa 30.6.2012 vydaný rozsudok(...), proti ktorému podal
obžalovaný a poškodený odvolanie“.
Dňa 31. júla 2012 okresný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 6 To 57/2011
298 odvolanie odporcu 1 proti odsudzujúcemu rozsudku č. k. 4 T 80/2010 273 zamietol,
pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 23. februára 2012.
Dňa 1. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2012.
Dňa 3. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
1. október 2012.
Dňa 6. septembra 2012 bolo okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhu
sťažovateľom.
12
Dňa 1. októbra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
24. október 2012 na účely výsluchu znalca.
Dňa 22. októbra 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu 2.
Dňa 24. októbra 2012 bolo pojednávanie odročené pre neúčasť znalca na
21. november 2012.
Dňa 21. novembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd
vyhlásil rozsudok č. k. 13 C 126/2010 152.
Dňa 20. decembra 2012 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 28. decembra 2012 odporca 2 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 23. januára 2013 odporca 1 podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.
13 C 126/2010 152.
Dňa 25. januára 2013 súd zaslal odvolania vzájomne účastníkom konania, aby k nim
zaujali písomné stanovisko.
Dňa 31. januára 2013 sťažovateľ zaujal stanovisko k odvolaniam odporcov.
Dňa 18. februára 2013 odporca 2 zaujal stanovisko k odvolaniu sťažovateľa
a odporcu 1.
Dňa 8. marca 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných
odvolaniach proti rozsudku č. k. 13 C 126/2010 152.
Dňa 21. mája 2013 krajský súd uznesením č. k. 24 Co 101/2013 189 napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 28. mája 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 18. júna 2013 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa písomne vyjadril
k uzneseniu krajského súdu č. k. 24 Co 101/2013 189.
Dňa 10. júla 2013 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu.
Dňa 6. augusta 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. september 2013.
Dňa 9. septembra 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito na účely vykonania dopytu na lekárov sťažovateľa o jeho zdravotnom stave spred
a po roku 2008.
Dňa 22. októbra 2013 sťažovateľ oznámil súdu meno a adresu jeho „hlavnej“
ošetrujúcej lekárky.
Dňa 18. decembra 2013 súd požiadal ošetrujúcu lekárku sťažovateľa o podanie
správy o jeho zdravotnom stave.
Dňa 9. januára 2014 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie
sudkyni JUDr. Dany Macáškovej.
Dňa 16. januára 2014 ošetrujúca lekárka sťažovateľa reagovala na výzvu súdu.
Dňa 27. mája 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2014.
Dňa 18. júna 2014 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie
sudkyni Mgr. Lucii Mizerovej.
Dňa 3. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na 1. október 2014, pretože sa na
pojednávanie nedostavili odporcovia.
Dňa 5. septembra 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu 2.
Dňa 1. októbra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd
vyhlásil rozsudok č. k. 13 C 126/2010 267.
Dňa 10. novembra 2014 odporca 1 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 11. novembra 2014 aj odporca 2 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.
Dňa 12. novembra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd
vyhlásil dopĺňací rozsudok č. k. 13 C 126/2010 292, ktorým súd „žalobu vo zvyšnej časti“
zamietol.
Dňa 25. novembra 2014 súd doručil odvolania sťažovateľovi na vyjadrenie. Rovnako
vyzval odporcov, aby vzájomne zaujali stanovisko k podaným odvolaniam, a vyzval ich na
úhradu súdneho poplatku za odvolanie.
Dňa 18. decembra 2014 sa odporca 2 vyjadril k odvolaniu odporca 1.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní „o náhradu nákladov, náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy“
vedenom pod sp. zn. 13 C 126/2010 dochádzalo k porušovaniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.
ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným
rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,
na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv
(II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
sťažnosti je z hľadiska označeného článku ústavy a dohovoru postup okresného súdu
v konaní vo veci náhrady škody. Ústavný súd uznáva určitú skutkovú zložitosť
posudzovanej veci, a to najmä s ohľadom na jej (do určitej miery) súvis s iným súdnym
trestnoprávnym konaním (sp. zn. 4 T 80/2010).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo k zbytočným prieťahom
v napadnutom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
napadnuté konanie od podania žalobného návrhu sťažovateľom (5. augusta 2010) až do
vydania posledného rozhodnutia vo veci (1. októbra 2014, resp. 12. novembra 2014) trvalo
celkom štyri roky a tri mesiace, čo možno považovať vzhľadom na povahu veci (náhrada
škody) za takmer neprimerané. Vec sa však približne jeden rok nachádzala na odvolacom
súde (od 4. júla 2011 do 11. apríla 2012 a od 8. marca 2013 do 28. mája 2013), pričom toto
16
obdobie nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu a postup krajského súdu sťažovateľom
napadnutý nebol. Skutočnosťou tiež je, že napadnuté konanie bolo od začiatku júna 2011 do
konca apríla 2012 prerušené. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uznesenie
okresného súdu č. k. 13 C 126/2010 87 z 2. júna 2011 o prerušení konania nadobudlo
právoplatnosť, keďže sťažovateľ zobral späť svoje odvolanie proti tomuto uzneseniu. Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky
jeho postupu, tak ako to je v prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).
Ak sťažovateľ zobral späť dostupné a účinné právne prostriedky nápravy proti uzneseniu
súdu o prerušení konania, ku ktorému došlo postupom predvídaným v Občianskom súdnom
poriadku, nemôže teraz v tomto konaní pred ústavným súdom napádať dôsledky tohto
prerušenia konania ako „zbytočné prieťahy“ vyvolané nečinnosťou súdu.
Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci poukazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že
ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Napadnuté konanie (vedené pod sp. zn.
13 C 126/2010) trvalo na okresnom súde necelé tri roky a hoci postup súdu v danej veci
nebol vždy bez prieťahov (napr. od 16. januára 2014 do 27. mája 2014 bol súd štyri mesiace
aj nečinný), nevyznačuje sa takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(mutatis mutandis I. ÚS 63/00). Niet pochýb o tom, že okresný súd v napadnutom konaní
(vzhľadom aj na povahu veci) rozhodoval pomerne dlho, vo veci však napriek prerušeniu
konania dvakrát rozhodol rozsudkom, pričom celková doba rozhodovania okresného súdu
bola ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
konštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania
považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup
okresného súdu, aj keď nebol celkom efektívny, sa nevyznačuje takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhol, aby
ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných
prieťahov, a domáhal sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov
právneho zastúpenia.
V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné
právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie
alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané
finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo
veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné právo, ktorého
porušenie sťažovateľ namietal, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom
rozhodovaní už nemusel zaoberať.
5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel,
nepripadalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jeho návrhom na náhradu trov konania.
18
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015