Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 369/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Martinom Tomasom, advokátska kancelária, 1. mája 216/7, Poprad,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 27. novembra 2014 o úhrade trov súdneho konania,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa , základného

práva na právnu pomoc podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. novembra

2014 o úhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania v procesnej pozícii

odporcu v 1. rade vedenom Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , predmetom ktorého bolo určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstva

po zosnulom. Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája 2012 konanie

zastavil z dôvodu spaťvzatia návrhu navrhovateľom a vyslovil, že o trovách konania

rozhodne samostatným uznesením. Okresný súd o trovách uvedeného konania rozhodol

uznesením z 8. augusta 2014 tak, že navrhovateľa zaviazal nahradiť v prospech sťažovateľa

trovy konania v sume 408,12 € z titulu právneho zastúpenia a odporcovi v druhom rade

náhradu trov nepriznal. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie v časti výroku v bode 1 o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom

rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ

považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jeho označené práva z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne, ako aj z dôvodu, že krajský súd

nesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o

nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , , trvale bytom

na súdnu ochranu podľa ,

právo na vlastníctvo podľa , právo na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

2

slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. novembra 2014 porušené

bolo

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. novembra

2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov konania v sume 296,44 € (slovom

dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) pozostávajúcu z dvoch právnych úkonov

a to prípravy a prevzatia právneho zastúpenia a vypracovanie podania, ktorú je Krajský

súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

vedeného v ČSOB a. s. pobočka Poprad, č. ú. v lehote 14 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

3

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na právnu pomoc podľa listiny, ako aj

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu o úhrade

trov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd

nesprávne rozhodol o trovách konania, keď vychádzal z toho, že v okolnostiach prípadu

nebolo možné zistiť hodnotu pozemkov, a teda hodnotu práva pri takejto určovacej žalobe.

4

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu

ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ,

).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského

súdu je z hľadiska kritérií zákonnosti jeho odôvodnenia primerane odôvodnený, pričom

interpretácia aplikovaných noriem týkajúcich sa náhrady trov konania zjavne nevybočuje

5

z ich zmyslu a účelu. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či

zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor

a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že výrok

napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúci sa sťažovateľa nie je založený na aplikácii

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“), ale na aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Moderačné právo všeobecného

súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania

krajský súd neaplikoval vo vzťahu k sťažovateľovi s poukazom na to, že z vykonaného

dokazovania vyplýva, že situácia sťažovateľa je porovnateľná so situáciou navrhovateľa,

preto aplikácia ani neprichádzala v úvahu. Pokiaľ však ide o potrebu aplikácie §

10 ods. 1 vyhlášky vytýkanej sťažovateľom, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej krajský súd upozornil na to, že predmetom

napadnutého konania bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a preto až v konaní

o dedičstve by bolo možné ustáliť, v akom rozsahu by sa navrhovateľ stal vlastníkom

sporných nehnuteľností, preto v okolnostiach prípadu bolo potrebné aplikovať § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky, pretože bola naplnená hypotéza uvedenej normy, že hodnotu práva

v peniazoch by bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný

súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

6

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho

charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny

ústavný súd prima facie konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným

porušením uvedeného základného práva sťažovateľa podľa listiny a napadnutým uznesením

krajského súdu.

Základnému právu na právnu pomoc podľa analogicky aj

základnému právu podľa čl. 37 ods. 2 listiny totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj iného

štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej

pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis

alebo ). Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu

účelne vynaložených trov konania ().

Krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov v zmysle § 11 ods. 1

vyhlášky napadnutým uznesením krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiahol

7

do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2

, preto bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť v rámci jej

predbežného prerokovania podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015

8