Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 369/2015
PDF · 384.97 KB
No categories available
III. ÚS 369/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Martinom Tomasom, advokátska kancelária, 1. mája 216/7, Poprad,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7 Co 264/2014 z 27. novembra 2014 o úhrade trov súdneho konania,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na právnu pomoc podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 264/2014 z 27. novembra
2014 o úhrade trov súdneho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania v procesnej pozícii
odporcu v 1. rade vedenom Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 C 229/2010, predmetom ktorého bolo určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstva
po zosnulom. Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája 2012 konanie
zastavil z dôvodu spaťvzatia návrhu navrhovateľom a vyslovil, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením. Okresný súd o trovách uvedeného konania rozhodol
uznesením z 8. augusta 2014 tak, že navrhovateľa zaviazal nahradiť v prospech sťažovateľa
trovy konania v sume 408,12 € z titulu právneho zastúpenia a odporcovi v druhom rade
náhradu trov nepriznal. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie v časti výroku v bode 1 o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom
rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ
považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jeho označené práva z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne, ako aj z dôvodu, že krajský súd
nesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o
nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , , trvale bytom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
2
slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/264/2014 z 27. novembra 2014 porušené
bolo
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/264/2014 z 27. novembra
2014 a vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov konania v sume 296,44 € (slovom
dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) pozostávajúcu z dvoch právnych úkonov
a to prípravy a prevzatia právneho zastúpenia a vypracovanie podania, ktorú je Krajský
súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
vedeného v ČSOB a. s. pobočka Poprad, č. ú. v lehote 14 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
3
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu o úhrade
trov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd
nesprávne rozhodol o trovách konania, keď vychádzal z toho, že v okolnostiach prípadu
nebolo možné zistiť hodnotu pozemkov, a teda hodnotu práva pri takejto určovacej žalobe.
4
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu
ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,
resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012,
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského
súdu je z hľadiska kritérií zákonnosti jeho odôvodnenia primerane odôvodnený, pričom
interpretácia aplikovaných noriem týkajúcich sa náhrady trov konania zjavne nevybočuje
5
z ich zmyslu a účelu. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či
zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor
a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe
nemôže spôsobiť porušenie označeného základného práva sťažovateľa.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že výrok
napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúci sa sťažovateľa nie je založený na aplikácii
§ 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“), ale na aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Moderačné právo všeobecného
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania
krajský súd neaplikoval vo vzťahu k sťažovateľovi s poukazom na to, že z vykonaného
dokazovania vyplýva, že situácia sťažovateľa je porovnateľná so situáciou navrhovateľa,
preto aplikácia § 150 OSP ani neprichádzala v úvahu. Pokiaľ však ide o potrebu aplikácie §
10 ods. 1 vyhlášky vytýkanej sťažovateľom, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej krajský súd upozornil na to, že predmetom
napadnutého konania bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a preto až v konaní
o dedičstve by bolo možné ustáliť, v akom rozsahu by sa navrhovateľ stal vlastníkom
sporných nehnuteľností, preto v okolnostiach prípadu bolo potrebné aplikovať § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky, pretože bola naplnená hypotéza uvedenej normy, že hodnotu práva
v peniazoch by bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný
súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
6
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej
časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho
charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny
ústavný súd prima facie konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným
porušením uvedeného základného práva sťažovateľa podľa listiny a napadnutým uznesením
krajského súdu.
Základnému právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy analogicky aj
základnému právu podľa čl. 37 ods. 2 listiny totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj iného
štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej
pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98
alebo I. ÚS 58/01). Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu
účelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).
Krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov v zmysle § 11 ods. 1
vyhlášky napadnutým uznesením krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiahol
7
do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, preto bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť v rámci jej
predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015
8