Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 198/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , ,

, , , a , ,

zastúpených Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15,

Poprad, konajúcou konateľom a advokátom JUDr. Jánom Hudzíkom, vo veci namietaného

porušenia ich základného na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. júna

2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo , , a

na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. júna

2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. júna 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť ,

, a trovy konania v sume 552,08 €

(slovom päťstopäťdesiatdva eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie Hudzík &

Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. 11 z 12. mája 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, , , , ,

, a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2014

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali žalobu o určenie, že vec patrí

do dedičstva proti odporcom určeným v žalobe, o ktorej rozhodol Okresný súd Poprad

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom tak, že žalobe vyhovel. O trovách tohto konania

rozhodol uznesením sp. zn. z 27. augusta 2012 tak, že zaviazal odporcov

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom trovy konania v celkovej sume 4 576,70 €

do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Proti označenému uzneseniu okresného súdu

podali odporcovia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 26. marca 2013

tak, že uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a zároveň sa s aplikáciou výnimočného ustanovenia § 150 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

nevysporiadal. Okresný súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením sp. zn.

zo 16. augusta 2013 zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľom trovy konania v sume 3 749,02 € do pätnástich dní od právoplatnosti

uznesenia. Odporcovia opätovne podali proti uzneseniu okresného súdu o trovách konania

zo 16. augusta 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,

že zmenil odvolaním napadnuté uznesenie tak, že účastníkom náhradu trov nepriznal.

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich označené práva, a to

nesprávnou aplikáciou zákonného ustanovenia v rozpore s obsahom súdneho

spisu. Poukazovali na to, že napadnuté uznesenie je odôvodnené tým, že neoznačili

relevantné dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril, čo nezodpovedá skutočnosti, keďže oni

ako navrhovatelia dôkaz, na ktorý poukazoval krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia,

označili ešte v samotnej žalobe.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 16. júna 2015 vyzval

krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s

upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 15. júla 2015. V jeho

prílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, ktorá

k veci uviedla, že po podaní žaloby sťažovateľov sťažovatelia sami v priebehu konania mali

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo vzhľadom na komplikovanosť príbuzenských,

a tým aj právnych vzťahov, ako aj dôkaznej situácie mali urobiť už v samotnej žalobe.

Krajský súd v tejto súvislosti považoval výzvu jedného zo sťažovateľov niektorým

z odporcov v konaní „na vypustenie podielov“ za nedostatočnú ako preventívny nástroj

predísť sporu a vyslovil názor, že „analýza, ktorú podal právny zástupca sťažovateľov až

v priebehu konania sa mala vykonať pred začatím súdneho konania, ale nie s notárom, ale

so žalovanými a to so všetkými. Potom by bolo naozaj spravodlivé, aby žalovaní znášali

trovy konania, ak by napriek dôkladnej analýze žalobný nárok neuznali.“.

Krajský súd vo svojom vyjadrení však zároveň uznal argument sťažovateľov, že „už

v žalobe uviedli dedičské rozhodnutie D 87/31 a z tohto dôvodu je odôvodnenie Krajského

súdu v Prešove, že tak neurobili, nedôsledné. Dovoľujeme si však Ústavnému súdu

Slovenskej republiky vyjadriť názor, že dôležitý je celý kontext odôvodnenia a to smeruje

k nepriznaniu trov z dôvodu, že až v priebehu konania sa vyjasnila otázka komplikovaných

príbuzenských vzťahov a že sťažovatelia aj po žalobe navrhovali vykonať dokazovanie

vrátane doplnenia rozhodnutí k predmetným parcelám, čo je de facto aj rozhodnutie

D 87/31...“. Vzhľadom na uvedené predsedníčka krajského súdu považovala napadnuté

uznesenie za súladné s označenými právami sťažovateľov, vecne správne a spravodlivé,

a preto žiadala, aby ústavný sťažnosti nevyhovel. V závere svojho vyjadrenia predsedníčka

krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. júla 2015

vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným

súdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázal na nesprávne a arbitrárne závery krajského

súdu uvedené v napadnutom uznesení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ) (napr.

, ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľmi

napadnuté uznesenie krajského súdu.

Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že krajský

súd v rozpore s obsahom spisu konštatoval, že sťažovatelia neuplatnili rozhodný, respektíve

relevantný dôkaz pre vyhovenie ich žalobe pri prvom úkone, ktorý im patril. Tým dôkazom

podľa krajského súdu malo byť „rozhodnutie Okresného súdu v Spišskej Sobote vo veci

D 87/31, ktoré bolo z Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor zaslané na výzvu súdu“.

Sťažovatelia namietali, že už v žalobe označili tento relevantný dôkaz, preto aplikácia § 150

vychádza z nesprávnej premisy, a preto dôvody, na ktorých stojí napadnuté uznesenie,

sú vecne nesprávne, porušujúce ich označené práva.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom si zabezpečil kópiu žalobného návrhu

sťažovateľov v danej veci, z ktorého je evidentné, že žalobcovia už pri prvom úkone, ktorý

im patril, označili podľa názoru krajského súdu relevantný dôkaz, na základe ktorého

okresný súd vyhovel ich žalobe, preto je potrebné dať za pravdu sťažovateľom, že dôvod

aplikácie v okolnostiach prípadu je v rozpore s obsahom súdneho spisu, a teda je

nesprávny. Obrana krajského súdu uvedená vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu

a citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je nenáležitá, pretože nevychádza z odôvodnenia

napadnutého uznesenia (nie je jeho obsahom). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého

uznesenia je možné identifikovať len jediný dôvod aplikácie , a to súdom

uvedenú skutočnosť, že sťažovatelia tým, že v konaní neuviedli dôkazy pri prvom úkone,

ktorý im patril, prispeli k dĺžke konania i k vzniku trov, preto krajský súd náhradu trov

nepriznal. Tento záver krajského súdu je preukázateľne mylný, preto dôvody, na ktorých

stojí napadnuté uznesenie, sú neudržateľné.

Pokiaľ ide o názor krajského súdu uvedený vo vyjadrení k prijatej sťažnosti, že

dôkladnú analýzu mal právny zástupca sťažovateľov predostrieť všetkým odporcom ešte

pred súdnym sporom a vtedy by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania, je

prinajmenšom pochybný, pretože ak je krajský súd toho názoru, že vlastníctvo zaväzuje

v tom zmysle, že vlastník by mal poznať svoj majetok, tak to platí aj v prípade odporcov,

ktorí neboli vlastníkmi a proti ktorým žaloba sťažovateľov smerovala. Je nepochybné, že

žaloba bola podaná dôvodne a v situácii, keď žalovaní sa dobrovoľne nechceli vzdať

nehnuteľnosti, o ktorej nevedeli, či im patrí alebo nie. Pokiaľ ide o úvahu krajského súdu

týkajúcu sa obsahu predsúdnej výzvy, krajský súd paradoxne uvádza, že s identifikáciou

a orientáciou v pozemkoknižných a katastrálnych listinách mali evidentne problém obe

strany, teda aj žalovaní, preto by bolo absurdné od účastníkov, respektíve ich právnych

zástupcov požadovať, aby v rámci predsúdnej výzvy právny zástupca sťažovateľov

predostrel dôkladnú analýzu vzťahov a dôkazov, ktorej by žalovaní zrejme nerozumeli

a výzve nevyhoveli, a len v tom prípade by súd v danej veci priznal náhradu trov konania.

Takýto názor podľa ústavného súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky

a kladie neprimerané nároky na strany, ktoré sa práve z dôvodu rozdielnych pohľadov

na vec obrátili na všeobecný súd, aby ich vec rozhodol podľa práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany

porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa

ods. 2 a 3 písm. b) , a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 720,32 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013

v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Vzhľadom na to, že právny

zástupca zastupoval štyri osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej

odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Vychádzajúc z uvedeného, že právny zástupca zastupoval štyri osoby, hodnota jedného

úkonu právnej služby tak predstavuje sumu 268 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov

nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku

2014. Pokiaľ ide o vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 31.

júla 2015, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov nepriznal, pretože toto

písomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by

ústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania

v sume 552,08 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015