Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 198/2015
PDF · 407.43 KB
No categories available
III. ÚS 198/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , ,
, , , a , ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15,
Poprad, konajúcou konateľom a advokátom JUDr. Jánom Hudzíkom, vo veci namietaného
porušenia ich základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna
2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo , , a
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna
2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť ,
, a trovy konania v sume 552,08 €
(slovom päťstopäťdesiatdva eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie Hudzík &
Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 198/2015 11 z 12. mája 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, , , , ,
, a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali žalobu o určenie, že vec patrí
do dedičstva proti odporcom určeným v žalobe, o ktorej rozhodol Okresný súd Poprad
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom tak, že žalobe vyhovel. O trovách tohto konania
rozhodol uznesením sp. zn. 20 C 86/2010 z 27. augusta 2012 tak, že zaviazal odporcov
spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom trovy konania v celkovej sume 4 576,70 €
do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
podali odporcovia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 26. marca 2013
tak, že uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a zároveň sa s aplikáciou výnimočného ustanovenia § 150 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
nevysporiadal. Okresný súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením sp. zn.
20 C 86/2010 zo 16. augusta 2013 zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľom trovy konania v sume 3 749,02 € do pätnástich dní od právoplatnosti
uznesenia. Odporcovia opätovne podali proti uzneseniu okresného súdu o trovách konania
zo 16. augusta 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,
že zmenil odvolaním napadnuté uznesenie tak, že účastníkom náhradu trov nepriznal.
Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich označené práva, a to
nesprávnou aplikáciou zákonného ustanovenia § 150 OSP v rozpore s obsahom súdneho
spisu. Poukazovali na to, že napadnuté uznesenie je odôvodnené tým, že neoznačili
relevantné dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril, čo nezodpovedá skutočnosti, keďže oni
ako navrhovatelia dôkaz, na ktorý poukazoval krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia,
označili ešte v samotnej žalobe.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 16. júna 2015 vyzval
krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s
upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 15. júla 2015. V jeho
prílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, ktorá
k veci uviedla, že po podaní žaloby sťažovateľov sťažovatelia sami v priebehu konania mali
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo vzhľadom na komplikovanosť príbuzenských,
a tým aj právnych vzťahov, ako aj dôkaznej situácie mali urobiť už v samotnej žalobe.
Krajský súd v tejto súvislosti považoval výzvu jedného zo sťažovateľov niektorým
z odporcov v konaní „na vypustenie podielov“ za nedostatočnú ako preventívny nástroj
predísť sporu a vyslovil názor, že „analýza, ktorú podal právny zástupca sťažovateľov až
v priebehu konania sa mala vykonať pred začatím súdneho konania, ale nie s notárom, ale
so žalovanými a to so všetkými. Potom by bolo naozaj spravodlivé, aby žalovaní znášali
trovy konania, ak by napriek dôkladnej analýze žalobný nárok neuznali.“.
Krajský súd vo svojom vyjadrení však zároveň uznal argument sťažovateľov, že „už
v žalobe uviedli dedičské rozhodnutie D 87/31 a z tohto dôvodu je odôvodnenie Krajského
súdu v Prešove, že tak neurobili, nedôsledné. Dovoľujeme si však Ústavnému súdu
Slovenskej republiky vyjadriť názor, že dôležitý je celý kontext odôvodnenia a to smeruje
k nepriznaniu trov z dôvodu, že až v priebehu konania sa vyjasnila otázka komplikovaných
príbuzenských vzťahov a že sťažovatelia aj po žalobe navrhovali vykonať dokazovanie
vrátane doplnenia rozhodnutí k predmetným parcelám, čo je de facto aj rozhodnutie
D 87/31...“. Vzhľadom na uvedené predsedníčka krajského súdu považovala napadnuté
uznesenie za súladné s označenými právami sťažovateľov, vecne správne a spravodlivé,
a preto žiadala, aby ústavný sťažnosti nevyhovel. V závere svojho vyjadrenia predsedníčka
krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. júla 2015
vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným
súdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázal na nesprávne a arbitrárne závery krajského
súdu uvedené v napadnutom uznesení.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v
konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľmi
napadnuté uznesenie krajského súdu.
Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že krajský
súd v rozpore s obsahom spisu konštatoval, že sťažovatelia neuplatnili rozhodný, respektíve
relevantný dôkaz pre vyhovenie ich žalobe pri prvom úkone, ktorý im patril. Tým dôkazom
podľa krajského súdu malo byť „rozhodnutie Okresného súdu v Spišskej Sobote vo veci
D 87/31, ktoré bolo z Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor zaslané na výzvu súdu“.
Sťažovatelia namietali, že už v žalobe označili tento relevantný dôkaz, preto aplikácia § 150
OSP vychádza z nesprávnej premisy, a preto dôvody, na ktorých stojí napadnuté uznesenie,
sú vecne nesprávne, porušujúce ich označené práva.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom si zabezpečil kópiu žalobného návrhu
sťažovateľov v danej veci, z ktorého je evidentné, že žalobcovia už pri prvom úkone, ktorý
im patril, označili podľa názoru krajského súdu relevantný dôkaz, na základe ktorého
okresný súd vyhovel ich žalobe, preto je potrebné dať za pravdu sťažovateľom, že dôvod
aplikácie § 150 OSP v okolnostiach prípadu je v rozpore s obsahom súdneho spisu, a teda je
nesprávny. Obrana krajského súdu uvedená vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu
a citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je nenáležitá, pretože nevychádza z odôvodnenia
napadnutého uznesenia (nie je jeho obsahom). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého
uznesenia je možné identifikovať len jediný dôvod aplikácie § 150 OSP, a to súdom
uvedenú skutočnosť, že sťažovatelia tým, že v konaní neuviedli dôkazy pri prvom úkone,
ktorý im patril, prispeli k dĺžke konania i k vzniku trov, preto krajský súd náhradu trov
nepriznal. Tento záver krajského súdu je preukázateľne mylný, preto dôvody, na ktorých
stojí napadnuté uznesenie, sú neudržateľné.
Pokiaľ ide o názor krajského súdu uvedený vo vyjadrení k prijatej sťažnosti, že
dôkladnú analýzu mal právny zástupca sťažovateľov predostrieť všetkým odporcom ešte
pred súdnym sporom a vtedy by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania, je
prinajmenšom pochybný, pretože ak je krajský súd toho názoru, že vlastníctvo zaväzuje
v tom zmysle, že vlastník by mal poznať svoj majetok, tak to platí aj v prípade odporcov,
ktorí neboli vlastníkmi a proti ktorým žaloba sťažovateľov smerovala. Je nepochybné, že
žaloba bola podaná dôvodne a v situácii, keď žalovaní sa dobrovoľne nechceli vzdať
nehnuteľnosti, o ktorej nevedeli, či im patrí alebo nie. Pokiaľ ide o úvahu krajského súdu
týkajúcu sa obsahu predsúdnej výzvy, krajský súd paradoxne uvádza, že s identifikáciou
a orientáciou v pozemkoknižných a katastrálnych listinách mali evidentne problém obe
strany, teda aj žalovaní, preto by bolo absurdné od účastníkov, respektíve ich právnych
zástupcov požadovať, aby v rámci predsúdnej výzvy právny zástupca sťažovateľov
predostrel dôkladnú analýzu vzťahov a dôkazov, ktorej by žalovaní zrejme nerozumeli
a výzve nevyhoveli, a len v tom prípade by súd v danej veci priznal náhradu trov konania.
Takýto názor podľa ústavného súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky
a kladie neprimerané nároky na strany, ktoré sa práve z dôvodu rozdielnych pohľadov
na vec obrátili na všeobecný súd, aby ich vec rozhodol podľa práva.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o porušení označených práv
sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany
porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56
ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 720,32 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013
v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Vzhľadom na to, že právny
zástupca zastupoval štyri osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej
odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Vychádzajúc z uvedeného, že právny zástupca zastupoval štyri osoby, hodnota jedného
úkonu právnej služby tak predstavuje sumu 268 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov
nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku
2014. Pokiaľ ide o vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 31.
júla 2015, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov nepriznal, pretože toto
písomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by
ústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania
v sume 552,08 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015