Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 419/2015
PDF · 563.6 KB
No categories available
III. ÚS 419/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, a maloletého
, , ,
zastúpeného , , ako zákonným
zástupcom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Em 5/2012 a postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jeho uznesením z 3. decembra
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a maloletého
(ďalej aj „maloletý“, alebo „maloletý sťažovateľ“, spolu ďalej aj
,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 41 ods. 1a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Em 5/2012 a postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 152/2014 a jeho
uznesením z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci
výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 60 Em 5/2012, a to uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 P 174/2011 zo 17. júna 2011
(ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 17. júna 2011“), ktorým bolo nariadené predbežné
opatrenie. Sťažovateľ svoje návrhy na výkon rozhodnutia (pre neuskutočnenie styku
sťažovateľa s maloletým 4. až 7. júna 2010; 18. júla 2010; 12. až 14. septembra 2012; 21.
až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012; 5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012;
21. až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013; 5. až 7. júla 2013) odôvodnil tým, že
matka maloletého mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého na
stretnutia v zmysle citovaného rozhodnutia okresného súdu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 60 Em 5/2012 z 29. septembra 2014 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014“) návrhy sťažovateľa zamietol. Proti
tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovel
a prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy svojimi rozhodnutiami a postupom, ktorý
im predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľovi
uplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. Nikdy nekontrolovali
činnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len ,,kolízny opatrovník“),
ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka maloletého sťažovateľa, či tento pozná
slobodný názor maloletého.
Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s návrhom sťažovateľa
zo 7. apríla 2014 na zmenu kolízneho opatrovníka (z dôvodu kolízie záujmov medzi
kolíznym opatrovníkom a maloletým sťažovateľom), keďže maloletý sťažovateľ
„na Okresnom súde vedie proti kolíznemu opatrovníkovi diskriminačnú žalobu
sp. zn. 16 C/12/2014“.
Taktiež podľa názoru sťažovateľov konajúce všeobecné súdy neumožnili maloletému
sťažovateľovi „uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,
pričom krajský súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorú namietal v odvolaní, že
prvostupňový súd neumožnil maloletému sťažovateľovi byť v konaní vypočutý.
Napokon podľa sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru tým, že konajúce súdy sa
nevysporiadali s dôkazmi, ktoré sťažovateľ predložil pri podávaní jednotlivých návrhov
na výkon rozhodnutia, pričom táto povinnosť konajúcich súdov v žiadnom prípade nezaniká
tým, že sa sťažovateľ nezúčastnil 30. septembra 2014 pojednávania na okresnom súde.
Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní č. k. 60 Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41
ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR
postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku
6. ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
č. k. 11 CoE/152/2014, porušené bolo.
4. Právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, postupom Okresného súdu Trenčín v konaní 60Em/5/2012 porušené bolo.
5. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. 11 CoE/152/2014 123 zo dňa 3.12.2014
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
6. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 a Krajskému súdu v Trenčíne
v konaní č. k. 11 CoE/152/2014 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva
sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
7. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. 60Em/5/2012 sa prikazuje, aby konal bez
zbytočných prieťahov.
8. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €
od Okresného súdu Trenčín.
9. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €
od Krajského súdu v Trenčíne.
10. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €
od Okresného súdu Trenčín.
11. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €
od Krajského súdu v Trenčíne.
12. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 296,44 €
na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej...“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04,
I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení ďalších základných práv podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy) ďalším subjektom (krajským súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 CoE 152/2014), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,
je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011). Obdobne to platí
vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 z 29. septembra 2014, ktoré
sťažovateľ, zastúpený právnou zástupkyňou, v petite sťažnosti neoznačil, pričom v texte jej
odôvodnenia poukazuje aj na porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru aj týmto rozhodnutím.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného postupu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Občiansky súdny poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor
na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne
predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných
medzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy
druhostupňovému súdu.
Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
v postupe prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ aj
využil. Ochranu ich právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu
preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči postupu prvostupňového súdu. Ústavný
súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na to, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k prieťahom v konaní okresného súdu nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie
takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému
porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru)
vo dvoch rovinách. Všeobecne, keď uviedli, že okresný súd nekonal „dostatočne rýchlo
a efektívne“, ako aj vo vzťahu k nerozhodnutiu o ich návrhu na zmenu kolízneho
opatrovníka zo 7. apríla 2014.
Napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené 29. decembra 2014,
v spojení s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014.
Návrh sťažovateľa na zmenu kolízneho opatrovníka zo 7. apríla 2014 sa v spise
okresného súdu sp. zn. 60 Em 5/2012 nenachádza. Fotokópiu označeného návrhu (avšak bez
prezenčnej pečiatky okresného súdu) sťažovateľ pripojil k sťažnosti podanej ústavnému
súdu. Z tejto vyplýva, že predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim
konaniam vedeným na okresnom súde. Všeobecný súd pri rozhodovaní vychádza z toho,
čo sa nachádza v súdnom spise, a takýto návrh sťažovateľa sa v čase jeho rozhodovania
v ňom nenachádzal.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľov konaním
všeobecného súdu pri výkone predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide
o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú
rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis verzus
Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa
konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia (III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012)].
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a jeho uznesením
z 3. augusta 2014 odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je, že:
krajský súd sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľa zo 7. apríla 2014 na zmenu
kolízneho opatrovníka,
pred vydaním uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu nebol maloletý
sťažovateľ vypočutý,
krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014, ktorý sa
nevysporiadal dostatočne so všetkými dôkazmi ním predloženými.
2.2.1 K návrhu na zmenu kolízneho opatrovníka
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 7. apríla 2014 podal na okresnom súde návrh
na zmenu kolízneho opatrovníka „z dôvodu možnej kolízie záujmov... medzi kolíznym
opatrovníkom a sťažovateľmi 1. a 2. ... z dôvodu podaných diskriminačných žalôb...
č. k. 16 C/12/2014 a 18 C/12/2014“. Z fotokópie označeného návrhu (avšak bez prezenčnej
pečiatky okresného súdu), ktorú pripojili aj k sťažnosti podanej ústavnému súdu, vyplýva, že
predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim konaniam vedeným na
okresnom súde týkajúcim sa maloletého sťažovateľa, zastúpeného kolíznym opatrovníkom.
Ústavný súd z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu zistil,
že takýto návrh sťažovateľa sa v ňom nenachádza. Nachádza sa tam iba návrh sťažovateľa
z 9. septembra 2013, v ktorom žiadal o „stiahnutie/odvolanie ÚPSVaR Trenčín z funkcie
kolízneho opatrovníka maloletého “ z dôvodu, že tento si nevykonáva
svoju funkciu „objektívne a plne v súlade s právami a záujmami maloletého... “.
Z odvolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra
2014 však vyplýva, že sťažovateľ v ňom poukázal na skutočnosť, že obaja sťažovatelia
podali proti kolíznemu opatrovníkovi „diskriminačné žaloby“ a opakovane poukazovali
na to, že maloletý sťažovateľ „nie je zastúpený nezaujatým kolíznym opatrovníkom“.
V závere odvolania sťažovateľ zároveň apeloval na krajský súd, keď uviedol, že „súd musí
v konaní 60 Em 5/2012 zmeniť rozhodnutie o kolíznom opatrovníkovi podľa § 31a
Občianskeho súdneho poriadku, pretože maloletého... zastupuje v konaní osoba, ktorá...
nepresadzuje základné práva maloletého a naopak presadzuje záujmy matky dieťaťa.“.
Krajský súd k tomu uviedol, „že v prípade nespokojnosti s postupom orgánu
sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka,
ak námietka smeruje proti konaniu fyzickej osoby, ktorá zastupuje orgán sociálnoprávnej
ochrany a sociálnej kurately na základe plnej moci, ako je tomu aj v prejednávanom
prípade, posúdiť postup zamestnanca je oprávnený príslušný úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny“.
Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež zistil, že okresný súd o námietke
zaujatosti kolízneho opatrovníka, ktorú vzniesli sťažovatelia z dôvodu podania
diskriminačných žalôb proti nemu, už minimálne dvakrát rozhodol, a to v konaní vedenom
pod sp. zn. 34 P 96/2013 (o návrhu sťažovateľa na rozhodnutie súdu o nezhode rodičov
a určení Základnej školy v Trenčianskej Teplej za školu maloletého sťažovateľa) –
uznesením z 11. júna 2014 potvrdeným uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoP 62/63/2014
z 22. augusta 2014; ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 171/2009 (o návrhu matky
na úpravu práv a povinností k maloletému a návrhu sťažovateľa na zmenu v úprave styku
sťažovateľa a maloletého) – uznesením z 3. júla 2014 potvrdeným uznesením krajského
súdu sp. zn. 4 CoP 72,73/2014 z 30. septembra 2014.
Všetky citované uznesenia boli aj predmetom prieskumu ústavného súdu na základe
sťažností podaných sťažovateľmi, pričom boli ústavným súdom odmietnuté (uznesením
sp. zn. I. ÚS 675/2014 z 12. novembra 2014 a sp. zn. II. ÚS 380/2015 zo 17. júna 2015).
Navyše, v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 sa kolízny opatrovník vyjadril
v tom zmysle, že sa necíti byť zaujatý „v žiadnom konaní, ktoré je vedené Okresným súdom
Trenčín“, v ktorom vystupuje ako kolízny opatrovník maloletého.
Ústavný súd poukazuje na to, že kolízny opatrovník je právnická osoba, ktorá
v zmysle zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov objektívne
a nestranne bráni záujmy dieťaťa a pristupuje k veci profesionálne. Svoje povinnosti
vyplývajúce zo zákona vykonáva prostredníctvom jednotlivých pracovníkov. Preto bolo
na mieste poukázanie krajského súdu, že o prípadnej námietke zaujatosti pracovníkov
kolízneho opatrovníka je oprávnený rozhodnúť orgán príslušný podľa § 12 ods. 1 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Keďže v čase rozhodovania krajského súdu (3. decembra 2014), ale aj okresného
súdu (29. september 2014) už existovali minimálne dve rozhodnutia okresného súdu
(sp. zn. 34 P 96/2013 z 11. júna 2014 a sp. zn. 32 P 171/2009 z 3. júla 2014), ktorými bol
návrh sťažovateľov na zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu podaných diskriminačných
žalôb proti nemu, nepovažoval ústavný súd uplatnenú námietku sťažovateľov za takú, ktorá
bola v príčinnej súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru,
a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa čl. § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2.2 K námietke o nevypočutí maloletého sťažovateľa
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že maloletému sťažovateľovi nebolo
umožnené uplatniť jeho právo „byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,
pričom krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou
v odvolaní, že „prvostupňový súd neumožnil sťažovateľovi 2, byť v konaní vypočutý“.
Krajský súd k uvedenému vo svojom uznesení z 3. decembra 2014 uviedol,
že maloletý „je účastníkom predmetného konania, v ktorom je na základe uznesenia
Okresného súdu Trenčín, č. k. 60Em/5/2012 16 zo dňa 22. novembra 2012 zastúpený
kolíznym opatrovníkom – Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Otec maloletého
namietal, že nakoľko jeho maloletý syn nebol pred súdom prvého stupňa vypočutý, bola mu
odňatá možnosť konať pred súdom, resp. bolo porušené jeho právo byť vypočutý v zmysle
čl. 12 Dohovoru opravách dieťaťa. Preto odvolací súd posudzoval, či nevypočutím
maloletého pred súdom prvého stupňa došlo k porušeniu jeho práva
ako účastníka konania na realizáciu jeho procesných práv priznaných mu za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v občianskom súdnom konaní.“.
Krajský súd vo svojom uznesení citoval čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru zabezpečujú dieťaťu, ktoré je
schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať
vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názoru dieťaťa musí venovať
patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Podľa ods. 2 článku za tým účelom
sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom
konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo
príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi
pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.“.
Ďalej krajský súd uviedol, že „Procesným spôsobom záväzky z Dohovoru Slovenskej
republiky vykonáva ustanovenie § 100 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ak je účastníkom
konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť
samostatne vyjadriť svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého súd zisťuje
prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí,
alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb
zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.
Prejavenie názoru účastníka na prejednávanú vec je jedným zo základných práv
účastníka konania. Spôsob, akým tento názor súd zisťuje, sa však neuskutočňuje výlučne
výsluchom účastníka. Aj pri osobe plne procesné spôsobilej jej názor na prejednávanú vec
môže súd zisťovať prostredníctvom jej zástupcu, resp. z písomného podania. U osôb
maloletých právna úprava (§ 100 ods. 3 O. s. p.) rieši základný procesný rámec na tento
úkon súdu. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo
príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj
bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.
Postup súdu závisí od veku a rozumovej vyspelosti maloletého samostatne vyjadriť svoj
názor, od povahy veci, ktorá je predmetom konania, ako aj ďalších okolností, ako napr.
prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Pri zisťovaní názoru dieťaťa súd koná v súčinností
s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý je povinný poskytnúť
dieťaťu potrebnú pomoc na uľahčenie priebehu zisťovania jeho názoru na vec, a to
v prostredí vhodnom alebo vytvorenom na tento účel (§ 21 zákona č. 305/2005 Z. z.
o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele). V danom prípade bol názor
maloletého dieťaťa zistený prostredníctvom kolízneho opatrovníka, konkrétne z listinných
dôkazov – záverov a písomných správ vypracovaných Úradom práce sociálnych vecí
a rodiny Trenčín. Nakoľko súdom nariadeného pojednávania sa oprávnený ako protistrana
nezúčastnil, nepredniesol svoje návrhy, nepredložil súdu nové dôkazy, ani nežiadal vykonať
dokazovanie výsluchom maloletého, resp. kolízneho opatrovníka, vykonanie výsluchu
kolízneho opatrovníka ani maloletého podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné
a vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených
kolíznym opatrovníkom a povinnou na pojednávaní a výsluchom povinnej bolo
postačujúce.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu
(napr. uznesenie sp. zn. 2 Cdo 269/2008 z 25. novembra 2008) vysvetlil, prečo sa stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľom požadovaným výsluchom
maloletého.
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecného
súdu pri vykonávaní dokazovania (tým, že nevykonal výsluch maloletého) a jeho právne
závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa ústavný súd s touto
námietkou sťažovateľov nestotožnil.
2.2.3 K námietke o nevysporiadaní sa so všetkými dôkazmi
Sťažovatelia vo všeobecnosti nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, ktorý
namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného súdu z 29. septembra 2014
o zamietnutí návrhu na súdny výkon o jeho styku s maloletým sťažovateľom. Podľa
sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu aplikovaných právnych
noriem dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ namieta,
že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi ním
predloženými (keď on predložil dôkazy o nerealizácii styku 4. až 7. júna 2010; 18. júla
2010; 12. až 14. septembra 2012; 21. až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012;
5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012; 21 až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013;
5. až 7. júla 2013) a okresný súd sa podľa neho vysporiadal iba s časťou dôkazov
a o nerealizácii styku s maloletým 21. septembra 2012, 26. septembra 2012, 5. októbra 2012
sa vôbec nevysporiadal, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľa
nijako nevysporiadal.
Podľa § 272 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) súd je
oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa
odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa
odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia
povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť
pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,
oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.
Podľa § 272 ods. 5 OSP súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa
odseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch
nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmä
v mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti.
V danej veci z obsahu spisu krajský súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom
zo 17. septembra 2012 (ktorý ďalej doplňoval o ďalšie nezrealizované styky s maloletým,
pozn.) domáhal výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým sťažovateľom, a to
na základe uznesenia okresného súdu „č. k. 30P/174/2011 37 zo dňa 17. júna 2011, ktorým
súd nariadil predbežné opatrenie tak, že upravil styk otca – t. j. oprávneného s maloletým
na každý párny týždeň od piatku od 18,00 hod. do pondelka do 18,00 hod. a každý nepárny
týždeň od stredy od 18,00 hod. do piatku do 18,00 hod. Matke – t. j. povinnej súd
predmetným rozhodnutím uložil povinnosť maloletého na stretnutie
s oprávneným riadne pripraviť a odovzdať ho oprávnenému pred dverami bytu, v ktorom
matka žije s maloletým. Oprávnenému zároveň súd uložil povinnosť na tom istom mieste
v dohodnutom čase odovzdať maloletého povinnej. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 29.07.2011 a vykonateľnosť dňa 23.06.2011. Oprávnený svoj návrh
odôvodnil tým, že povinná mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého
syna na stretnutia v zmysle uvedeného rozhodnutia súdu.“.
Ďalej krajský súd skonštatoval, že na základe uvedeného okresný súd „matku
(povinnú) výzvou zo dňa 22.11.2012 písomne vyzval na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu
rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011 37 zo dňa 17. júna 2011
a na umožnenie styku oprávneného s maloletým.
Uznesením č. k. 60Em/5/2012 71 zo dňa 28. januára 2014 Okresný súd Trenčín
vyhlásil výkon rozhodnutia o styku oprávneného otca s maloletým dieťaťom za neprípustný,
výkon rozhodnutia zastavil a súčasne žiadnemu účastníkovi trovy výkonu
rozhodnutia nepriznal Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Trenčíne
uznesením č. k. 11 CoE/42/2014 88 zo dňa 17. júna 2014 odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a vzájomne si odporujúceho
odôvodnenia, nespĺňajúceho požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd
prvého stupňa vydal preskúmavané rozhodnutie, ktorým zamietol návrh oprávneného
na výkon rozhodnutia a súčasne účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania,
nakoľko nemal preukázané, že by zo strany povinnej dochádzalo k neplneniu si povinnosti
vyplývajúcej z uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011 37 zo dňa 17. júna
2011.“.
V prejednávanom prípade boli podľa názoru krajského súdu sporné tvrdenia
oprávneného – sťažovateľa (otca maloletého sťažovateľa) a povinnej – matky maloletého
sťažovateľa týkajúce sa plnenia, resp. neplnenia uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2011
zo strany povinnej.
Krajský súd pre účely rozhodnutia v danej veci vychádzal z tvrdení oprávneného
(sťažovateľa), povinnej, ako aj zo správ a úradných záznamov kolízneho opatrovníka, ktoré
odzrkadľujú objektívny stav danej situácie. V neposlednom rade odvolací súd prihliadol
na pojednávanie uskutočnené 29. septembra 2014, ktoré súd prvého stupňa nariadil
pre účely objasnenia daného stavu a vysporiadania sa s odlišnými tvrdeniami a vyjadreniami
sťažovateľa a povinnej týkajúcimi rešpektovania rozhodnutia okresného súdu zo 17. júna
2011 povinnou. Týmto postupom súdu prvého stupňa bola podľa názoru krajského súdu
„účastníkom konania v plnom rozsahu daná možnosť reagovať na odlišné tvrdenia
protistrany, objasniť vzniknuté rozpory, ako aj možnosť zlepšiť vzájomnú komunikáciu, ktorú
Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín videl vo svojej správe zo dňa 18.12.2012 ako
dôvod problematickej realizácie styku maloletého s oprávneným“.
Ako krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, „Na predmetné pojednávanie, ktoré
bolo nariadené na deň 29.09.2014, sa však dostavila iba povinná a kolízny opatrovník.
Oprávnený sa napriek skutočnosti, že mu bolo dňa 12.09.2014 riadne doručené predvolanie
na toto pojednávanie, pojednávania nezúčastnil, neúčasť na pojednávaní žiadnym
spôsobom neospravedlnil, neoznámil dôvod svojej neúčasti, ani nežiadal o odročenie
pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za splnenia podmienok
stanovených v § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v jeho neprítomnosti, pričom prihliadol na
obsah spisu i vykonané dôkazy. Týmto konaním oprávneného sa oprávnený vzdal možnosti
preukázania svojich tvrdení uvádzaných v písomných podaniach adresovaných súdu prvého
stupňa, ako aj možnosti objasnenia vzniknutej spornej situácie.“.
Krajský súd ďalej skonštatoval, že „výzvou zo dňa 22.11.2012 súd prvého stupňa
písomne vyzval povinnú na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu Okresného
súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011 37 zo dňa 17. júna 2011 a na umožnenie styku
oprávneného s maloletým. Tvrdenie povinnej, že od tohto dátumu oprávnenému nebráni
v styku s maloletým, nebolo v konaní žiadnym spôsobom vyvrátené. Ako správne uviedol
súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, oprávnený mal na pojednávaní konanom dňa
29.09.2014 možnosť k výpovedi povinnej sa vyjadriť, k čomu však pre jeho neprítomnosť
nedošlo. Povinná naviac na predmetnom pojednávaní uviedla, že oprávnený od septembra
2013 neprejavuje o maloletého žiadny záujem a maloletého ani povinnú žiadnym spôsobom
nekontaktuje. Uvedenému nasvedčuje aj ničím neodôvodnená neprítomnosť oprávneného
na uvedenom pojednávaní, kde mal možnosť k celej prejednávanej veci vyjadriť. Odvolací
súd rovnako ako súd prvého stupňa prízvukuje, že právna úprava je postavená tak, že styk
rodiča s maloletým dieťaťom je iba jeho právom, nie jeho povinnosťou. Pokiaľ však on sám
(v danom prípade otec maloletého dieťaťa) o realizáciu styku s maloletým z akéhokoľvek
dôvodu nemá záujem, nie je možné vyhovieť jeho návrhu na výkon rozhodnutia.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nemal za preukázané, že by
zo strany povinnej potom, ako jej bola doručená výzva na plnenie súdneho rozhodnutia,
dochádzalo k nerešpektovaniu rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/174/2011 37
zo dňa 17. júna 2011.“.
V citovaných častiach odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu (nadväzujúceho
na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a potvrdil napadnuté rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne, keď dospel k totožnému právnemu záveru. Právny záver
krajského súdu, že vo veci sťažovateľa neboli splnené podmienky pre súdny výkon
rozhodnutia o jeho styku s maloletým sťažovateľom, pretože považoval za preukázané, že zo
strany povinnej následne potom, ako jej bola doručená výzva v zmysle § 272 ods. 3 OSP, už
nedochádzalo k nerešpektovaniu uznesenia okresného súdu, nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny.
Je pravdou, že v jednotlivých návrhoch sťažovateľa, ktoré neustále doplňoval o ďalšie
nezrealizované stretnutia s maloletým sťažovateľom, boli tieto napokon ustálené takto: 18.
júl 2010,4. až 7. jún 2010, 12. až 14. september 2012, 21. až 24. september 2012, 26. až 28.
september 2012, 5. až 8. október 2012, 10. október 2012, 21. až 23. november 2012, 22. až
25. máj 2013, 5. až 7. júl 2013. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že po
jeho výzve z 22. novembra 2012 v zmysle § 272 ods. 3 OSP už povinná nebránila styku
sťažovateľa s maloletým, pričom toto tvrdenie nebolo ničím vyvrátené. Dôkazy, na ktoré
poukazuje sťažovateľ, že sa s nimi okresný súd nevysporiadal (21. septembra 2012, 26.
septembra 2012, 5. októbra 2012), boli všetky datované ešte pred výzvou okresného súdu
z 22. novembra 2012.
Keďže okresný súd z dôvodov, ktoré ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľné, nepristúpil k nariadeniu výkonu rozhodnutia o styku s maloletým, dospel
k záveru, že po výzve už nedochádzalo k rešpektovaniu uznesenia okresného súdu
zo 17. júna 2011 a následne návrh na súdny výkon rozhodnutia zamietol. Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
dostatočné dôvody, pre ktoré v posudzovanom prípade bol zamietnutý návrh sťažovateľa
na výkon rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu je
zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru
krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam.
Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1
a 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.
Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,
rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí
a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 štátny orgán nemôže
do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,
ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu
uvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné konkrétne
dôvody a ich porušenie odvíjajú v súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že
už prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmito označenými právami
sťažovateľov a napadnutým uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu
predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že v posudzovanej veci
krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu zohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej
judikatúry najvyššieho súdu, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých
a na tomto (podľa názoru ústavného súdu dostatočnom) základe formuloval v napadnutom
uznesení skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné.
Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. I. ÚS 181/2012, II. ÚS 667/2013, I. ÚS 58/2013, I. ÚS 117/2015)
konštatuje, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil)
aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa ( ), ktorého by vzhľadom
na stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal
zastupovať kolízny opatrovník, a nie jeho otec (§ 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaká výhrada
sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa mal
podpísať kolízny opatrovník, a nie otec maloletého (sťažovateľ). V zmysle § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého)
sťažovateľa tvorí obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia v sťažnosti
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru maloletého sťažovateľa
odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015