Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 419/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, a maloletého

, , ,

zastúpeného , , ako zákonným

zástupcom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1

a 4, a , ako aj práv podľa a

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. decembra

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a maloletého

(ďalej aj „maloletý“, alebo „maloletý sťažovateľ“, spolu ďalej aj

,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2,

a 4, a (ďalej len

„ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci

výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom vedeného okresným súdom pod

sp. zn. , a to uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2011

(ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 17. júna 2011“), ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie. Sťažovateľ svoje návrhy na výkon rozhodnutia (pre neuskutočnenie styku

sťažovateľa s maloletým 4. až 7. júna 2010; 18. júla 2010; 12. až 14. septembra 2012; 21.

až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012; 5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012;

21. až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013; 5. až 7. júla 2013) odôvodnil tým, že

matka maloletého mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého na

stretnutia v zmysle citovaného rozhodnutia okresného súdu.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2014 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014“) návrhy sťažovateľa zamietol. Proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovel

a prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľov konajúce súdy svojimi rozhodnutiami a postupom, ktorý

im predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľovi

uplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. Nikdy nekontrolovali

činnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len ,,kolízny opatrovník“),

ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka maloletého sťažovateľa, či tento pozná

slobodný názor maloletého.

Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s návrhom sťažovateľa

zo 7. apríla 2014 na zmenu kolízneho opatrovníka (z dôvodu kolízie záujmov medzi

kolíznym opatrovníkom a maloletým sťažovateľom), keďže maloletý sťažovateľ

„na Okresnom súde vedie proti kolíznemu opatrovníkovi diskriminačnú žalobu

sp. zn. “.

Taktiež podľa názoru sťažovateľov konajúce všeobecné súdy neumožnili maloletému

sťažovateľovi „uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,

pričom krajský súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorú namietal v odvolaní, že

prvostupňový súd neumožnil maloletému sťažovateľovi byť v konaní vypočutý.

Napokon podľa sťažovateľov došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru tým, že konajúce súdy sa

nevysporiadali s dôkazmi, ktoré sťažovateľ predložil pri podávaní jednotlivých návrhov

na výkon rozhodnutia, pričom táto povinnosť konajúcich súdov v žiadnom prípade nezaniká

tým, že sa sťažovateľ nezúčastnil 30. septembra 2014 pojednávania na okresnom súde.

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trenčín v konaní č. k. a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

č. k. , porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku

Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41

ods. 1 SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa SR

postupom Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. a postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní č. k. , porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6. ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trenčín v konaní č. k. a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

č. k. , porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a právo na prerokovanie veci v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, postupom Okresného súdu Trenčín v konaní porušené bolo.

5. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. zo dňa 3.12.2014

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. a Krajskému súdu v Trenčíne

v konaní č. k. sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva

sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

7. Okresnému súdu Trenčín v konaní č. k. sa prikazuje, aby konal bez

zbytočných prieťahov.

8. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €

od Okresného súdu Trenčín.

9. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €

od Krajského súdu v Trenčíne.

10. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €

od Okresného súdu Trenčín.

11. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 30.000, €

od Krajského súdu v Trenčíne.

12. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 296,44 €

na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej...“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , , , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ). Tvrdenia o porušení ďalších základných práv podľa

) ďalším subjektom (krajským súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. ), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,

je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľa (, , ). Obdobne to platí

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2014, ktoré

sťažovateľ, zastúpený právnou zástupkyňou, v petite sťažnosti neoznačil, pričom v texte jej

odôvodnenia poukazuje aj na porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru aj týmto rozhodnutím.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

1. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného postupu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor

na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne

predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných

medzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy

druhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

v postupe prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ aj

využil. Ochranu ich právam zaručeným a dohovorom bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči postupu prvostupňového súdu. Ústavný

súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na to, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už

k prieťahom v konaní okresného súdu nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie

takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred

podaním sťažnosti podľa (), a preto už k namietanému

porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. ).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva podľa . ods. 1 dohovoru)

vo dvoch rovinách. Všeobecne, keď uviedli, že okresný súd nekonal „dostatočne rýchlo

a efektívne“, ako aj vo vzťahu k nerozhodnutiu o ich návrhu na zmenu kolízneho

opatrovníka zo 7. apríla 2014.

Napadnuté konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené 29. decembra 2014,

v spojení s uznesením krajského súdu z 3. decembra 2014.

Návrh sťažovateľa na zmenu kolízneho opatrovníka zo 7. apríla 2014 sa v spise

okresného súdu sp. zn. nenachádza. Fotokópiu označeného návrhu (avšak bez

prezenčnej pečiatky okresného súdu) sťažovateľ pripojil k sťažnosti podanej ústavnému

súdu. Z tejto vyplýva, že predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim

konaniam vedeným na okresnom súde. Všeobecný súd pri rozhodovaní vychádza z toho,

čo sa nachádza v súdnom spise, a takýto návrh sťažovateľa sa v čase jeho rozhodovania

v ňom nenachádzal.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím

na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietaného porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľov konaním

všeobecného súdu pri výkone predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide

o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú

rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis verzus

Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa

konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného

opatrenia (, )].

Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a jeho uznesením

z 3. augusta 2014 odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa je, že:

krajský súd sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľa zo 7. apríla 2014 na zmenu

kolízneho opatrovníka,

pred vydaním uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu nebol maloletý

sťažovateľ vypočutý,

krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2014, ktorý sa

nevysporiadal dostatočne so všetkými dôkazmi ním predloženými.

2.2.1 K návrhu na zmenu kolízneho opatrovníka

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 7. apríla 2014 podal na okresnom súde návrh

na zmenu kolízneho opatrovníka „z dôvodu možnej kolízie záujmov... medzi kolíznym

opatrovníkom a sťažovateľmi 1. a 2. ... z dôvodu podaných diskriminačných žalôb...

č. k. a “. Z fotokópie označeného návrhu (avšak bez prezenčnej

pečiatky okresného súdu), ktorú pripojili aj k sťažnosti podanej ústavnému súdu, vyplýva, že

predmetný návrh podal sťažovateľ minimálne k ďalším štrnástim konaniam vedeným na

okresnom súde týkajúcim sa maloletého sťažovateľa, zastúpeného kolíznym opatrovníkom.

Ústavný súd z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu zistil,

že takýto návrh sťažovateľa sa v ňom nenachádza. Nachádza sa tam iba návrh sťažovateľa

z 9. septembra 2013, v ktorom žiadal o „stiahnutie/odvolanie ÚPSVaR Trenčín z funkcie

kolízneho opatrovníka maloletého “ z dôvodu, že tento si nevykonáva

svoju funkciu „objektívne a plne v súlade s právami a záujmami maloletého... “.

Z odvolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu okresného súdu z 29. septembra

2014 však vyplýva, že sťažovateľ v ňom poukázal na skutočnosť, že obaja sťažovatelia

podali proti kolíznemu opatrovníkovi „diskriminačné žaloby“ a opakovane poukazovali

na to, že maloletý sťažovateľ „nie je zastúpený nezaujatým kolíznym opatrovníkom“.

V závere odvolania sťažovateľ zároveň apeloval na krajský súd, keď uviedol, že „súd musí

v konaní zmeniť rozhodnutie o kolíznom opatrovníkovi podľa § 31a

, pretože maloletého... zastupuje v konaní osoba, ktorá...

nepresadzuje základné práva maloletého a naopak presadzuje záujmy matky dieťaťa.“.

Krajský súd k tomu uviedol, „že v prípade nespokojnosti s postupom orgánu

sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka,

ak námietka smeruje proti konaniu fyzickej osoby, ktorá zastupuje orgán sociálnoprávnej

ochrany a sociálnej kurately na základe plnej moci, ako je tomu aj v prejednávanom

prípade, posúdiť postup zamestnanca je oprávnený príslušný úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny“.

Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež zistil, že okresný súd o námietke

zaujatosti kolízneho opatrovníka, ktorú vzniesli sťažovatelia z dôvodu podania

diskriminačných žalôb proti nemu, už minimálne dvakrát rozhodol, a to v konaní vedenom

pod sp. zn. (o návrhu sťažovateľa na rozhodnutie súdu o nezhode rodičov

a určení Základnej školy v Trenčianskej Teplej za školu maloletého sťažovateľa) –

uznesením z 11. júna 2014 potvrdeným uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. augusta 2014; ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. (o návrhu matky

na úpravu práv a povinností k maloletému a návrhu sťažovateľa na zmenu v úprave styku

sťažovateľa a maloletého) – uznesením z 3. júla 2014 potvrdeným uznesením krajského

súdu sp. zn. z 30. septembra 2014.

Všetky citované uznesenia boli aj predmetom prieskumu ústavného súdu na základe

sťažností podaných sťažovateľmi, pričom boli ústavným súdom odmietnuté (uznesením

sp. zn. z 12. novembra 2014 a sp. zn. zo 17. júna 2015).

Navyše, v konaní vedenom pod sp. zn. sa kolízny opatrovník vyjadril

v tom zmysle, že sa necíti byť zaujatý „v žiadnom konaní, ktoré je vedené Okresným súdom

Trenčín“, v ktorom vystupuje ako kolízny opatrovník maloletého.

Ústavný súd poukazuje na to, že kolízny opatrovník je právnická osoba, ktorá

v zmysle o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov objektívne

a nestranne bráni záujmy dieťaťa a pristupuje k veci profesionálne. Svoje povinnosti

vyplývajúce zo zákona vykonáva prostredníctvom jednotlivých pracovníkov. Preto bolo

na mieste poukázanie krajského súdu, že o prípadnej námietke zaujatosti pracovníkov

kolízneho opatrovníka je oprávnený rozhodnúť orgán príslušný podľa § 12 ods. 1 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Keďže v čase rozhodovania krajského súdu (3. decembra 2014), ale aj okresného

súdu (29. september 2014) už existovali minimálne dve rozhodnutia okresného súdu

(sp. zn. z 11. júna 2014 a sp. zn. z 3. júla 2014), ktorými bol

návrh sťažovateľov na zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu podaných diskriminačných

žalôb proti nemu, nepovažoval ústavný súd uplatnenú námietku sťažovateľov za takú, ktorá

bola v príčinnej súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru,

a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa čl.

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2.2 K námietke o nevypočutí maloletého sťažovateľa

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že maloletému sťažovateľovi nebolo

umožnené uplatniť jeho právo „byť v konaní vypočutý a slobodne povedať svoj názor“,

pričom krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou

v odvolaní, že „prvostupňový súd neumožnil sťažovateľovi 2, byť v konaní vypočutý“.

Krajský súd k uvedenému vo svojom uznesení z 3. decembra 2014 uviedol,

že maloletý „je účastníkom predmetného konania, v ktorom je na základe uznesenia

Okresného súdu Trenčín, č. k. zo dňa 22. novembra 2012 zastúpený

kolíznym opatrovníkom – Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Otec maloletého

namietal, že nakoľko jeho maloletý syn nebol pred súdom prvého stupňa vypočutý, bola mu

odňatá možnosť konať pred súdom, resp. bolo porušené jeho právo byť vypočutý v zmysle

čl. 12 Dohovoru opravách dieťaťa. Preto odvolací súd posudzoval, či nevypočutím

maloletého pred súdom prvého stupňa došlo k porušeniu jeho práva

ako účastníka konania na realizáciu jeho procesných práv priznaných mu za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v občianskom súdnom konaní.“.

Krajský súd vo svojom uznesení citoval čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru zabezpečujú dieťaťu, ktoré je

schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať

vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názoru dieťaťa musí venovať

patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Podľa ods. 2 článku za tým účelom

sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom

konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo

príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi

pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „Procesným spôsobom záväzky z Dohovoru Slovenskej

republiky vykonáva ustanovenie , podľa ktorého ak je účastníkom

konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť

samostatne vyjadriť svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého súd zisťuje

prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí,

alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb

zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

Prejavenie názoru účastníka na prejednávanú vec je jedným zo základných práv

účastníka konania. Spôsob, akým tento názor súd zisťuje, sa však neuskutočňuje výlučne

výsluchom účastníka. Aj pri osobe plne procesné spôsobilej jej názor na prejednávanú vec

môže súd zisťovať prostredníctvom jej zástupcu, resp. z písomného podania. U osôb

maloletých právna úprava ( ) rieši základný procesný rámec na tento

úkon súdu. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo

príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj

bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

Postup súdu závisí od veku a rozumovej vyspelosti maloletého samostatne vyjadriť svoj

názor, od povahy veci, ktorá je predmetom konania, ako aj ďalších okolností, ako napr.

prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Pri zisťovaní názoru dieťaťa súd koná v súčinností

s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý je povinný poskytnúť

dieťaťu potrebnú pomoc na uľahčenie priebehu zisťovania jeho názoru na vec, a to

v prostredí vhodnom alebo vytvorenom na tento účel (

o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele). V danom prípade bol názor

maloletého dieťaťa zistený prostredníctvom kolízneho opatrovníka, konkrétne z listinných

dôkazov – záverov a písomných správ vypracovaných Úradom práce sociálnych vecí

a rodiny Trenčín. Nakoľko súdom nariadeného pojednávania sa oprávnený ako protistrana

nezúčastnil, nepredniesol svoje návrhy, nepredložil súdu nové dôkazy, ani nežiadal vykonať

dokazovanie výsluchom maloletého, resp. kolízneho opatrovníka, vykonanie výsluchu

kolízneho opatrovníka ani maloletého podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné

a vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených

kolíznym opatrovníkom a povinnou na pojednávaní a výsluchom povinnej bolo

postačujúce.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu

(napr. uznesenie sp. zn. z 25. novembra 2008) vysvetlil, prečo sa stotožnil

s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľom požadovaným výsluchom

maloletého.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia

dôkazov (, ). Podľa názoru ústavného súdu postup všeobecného

súdu pri vykonávaní dokazovania (tým, že nevykonal výsluch maloletého) a jeho právne

závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa ústavný súd s touto

námietkou sťažovateľov nestotožnil.

2.2.3 K námietke o nevysporiadaní sa so všetkými dôkazmi

Sťažovatelia vo všeobecnosti nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu, ktorý

namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného súdu z 29. septembra 2014

o zamietnutí návrhu na súdny výkon o jeho styku s maloletým sťažovateľom. Podľa

sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu aplikovaných právnych

noriem dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ namieta,

že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi ním

predloženými (keď on predložil dôkazy o nerealizácii styku 4. až 7. júna 2010; 18. júla

2010; 12. až 14. septembra 2012; 21. až 24. septembra 2012; 26. až 28. septembra 2012;

5. až 8. októbra 2012; 10. októbra 2012; 21 až 23. novembra 2012; 22. až 25. mája 2013;

5. až 7. júla 2013) a okresný súd sa podľa neho vysporiadal iba s časťou dôkazov

a o nerealizácii styku s maloletým 21. septembra 2012, 26. septembra 2012, 5. októbra 2012

sa vôbec nevysporiadal, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľa

nijako nevysporiadal.

Podľa (ďalej len ,,OSP“) súd je

oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa

odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa

odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia

povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť

pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,

oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí

a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.

Podľa súd je oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa

odseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,

prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch

nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmä

v mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti.

V danej veci z obsahu spisu krajský súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom

zo 17. septembra 2012 (ktorý ďalej doplňoval o ďalšie nezrealizované styky s maloletým,

pozn.) domáhal výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým sťažovateľom, a to

na základe uznesenia okresného súdu „č. k. zo dňa 17. júna 2011, ktorým

súd nariadil predbežné opatrenie tak, že upravil styk otca – t. j. oprávneného s maloletým

na každý párny týždeň od piatku od 18,00 hod. do pondelka do 18,00 hod. a každý nepárny

týždeň od stredy od 18,00 hod. do piatku do 18,00 hod. Matke – t. j. povinnej súd

predmetným rozhodnutím uložil povinnosť maloletého na stretnutie

s oprávneným riadne pripraviť a odovzdať ho oprávnenému pred dverami bytu, v ktorom

matka žije s maloletým. Oprávnenému zároveň súd uložil povinnosť na tom istom mieste

v dohodnutom čase odovzdať maloletého povinnej. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 29.07.2011 a vykonateľnosť dňa 23.06.2011. Oprávnený svoj návrh

odôvodnil tým, že povinná mu bez objektívnych dôvodov odmieta odovzdávať maloletého

syna na stretnutia v zmysle uvedeného rozhodnutia súdu.“.

Ďalej krajský súd skonštatoval, že na základe uvedeného okresný súd „matku

(povinnú) výzvou zo dňa 22.11.2012 písomne vyzval na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu

rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín č. k. zo dňa 17. júna 2011

a na umožnenie styku oprávneného s maloletým.

Uznesením č. k. zo dňa 28. januára 2014 Okresný súd Trenčín

vyhlásil výkon rozhodnutia o styku oprávneného otca s maloletým dieťaťom za neprípustný,

výkon rozhodnutia zastavil a súčasne žiadnemu účastníkovi trovy výkonu

rozhodnutia nepriznal Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Trenčíne

uznesením č. k. zo dňa 17. júna 2014 odvolaním napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a vzájomne si odporujúceho

odôvodnenia, nespĺňajúceho požiadavky vyplývajúce z ustanovenia

v spojení s zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd

prvého stupňa vydal preskúmavané rozhodnutie, ktorým zamietol návrh oprávneného

na výkon rozhodnutia a súčasne účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania,

nakoľko nemal preukázané, že by zo strany povinnej dochádzalo k neplneniu si povinnosti

vyplývajúcej z uznesenia Okresného súdu Trenčín č. k. zo dňa 17. júna

2011.“.

V prejednávanom prípade boli podľa názoru krajského súdu sporné tvrdenia

oprávneného – sťažovateľa (otca maloletého sťažovateľa) a povinnej – matky maloletého

sťažovateľa týkajúce sa plnenia, resp. neplnenia uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2011

zo strany povinnej.

Krajský súd pre účely rozhodnutia v danej veci vychádzal z tvrdení oprávneného

(sťažovateľa), povinnej, ako aj zo správ a úradných záznamov kolízneho opatrovníka, ktoré

odzrkadľujú objektívny stav danej situácie. V neposlednom rade odvolací súd prihliadol

na pojednávanie uskutočnené 29. septembra 2014, ktoré súd prvého stupňa nariadil

pre účely objasnenia daného stavu a vysporiadania sa s odlišnými tvrdeniami a vyjadreniami

sťažovateľa a povinnej týkajúcimi rešpektovania rozhodnutia okresného súdu zo 17. júna

2011 povinnou. Týmto postupom súdu prvého stupňa bola podľa názoru krajského súdu

„účastníkom konania v plnom rozsahu daná možnosť reagovať na odlišné tvrdenia

protistrany, objasniť vzniknuté rozpory, ako aj možnosť zlepšiť vzájomnú komunikáciu, ktorú

Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín videl vo svojej správe zo dňa 18.12.2012 ako

dôvod problematickej realizácie styku maloletého s oprávneným“.

Ako krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, „Na predmetné pojednávanie, ktoré

bolo nariadené na deň 29.09.2014, sa však dostavila iba povinná a kolízny opatrovník.

Oprávnený sa napriek skutočnosti, že mu bolo dňa 12.09.2014 riadne doručené predvolanie

na toto pojednávanie, pojednávania nezúčastnil, neúčasť na pojednávaní žiadnym

spôsobom neospravedlnil, neoznámil dôvod svojej neúčasti, ani nežiadal o odročenie

pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď za splnenia podmienok

stanovených v pojednával v jeho neprítomnosti, pričom prihliadol na

obsah spisu i vykonané dôkazy. Týmto konaním oprávneného sa oprávnený vzdal možnosti

preukázania svojich tvrdení uvádzaných v písomných podaniach adresovaných súdu prvého

stupňa, ako aj možnosti objasnenia vzniknutej spornej situácie.“.

Krajský súd ďalej skonštatoval, že „výzvou zo dňa 22.11.2012 súd prvého stupňa

písomne vyzval povinnú na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu Okresného

súdu Trenčín č. k. zo dňa 17. júna 2011 a na umožnenie styku

oprávneného s maloletým. Tvrdenie povinnej, že od tohto dátumu oprávnenému nebráni

v styku s maloletým, nebolo v konaní žiadnym spôsobom vyvrátené. Ako správne uviedol

súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, oprávnený mal na pojednávaní konanom dňa

29.09.2014 možnosť k výpovedi povinnej sa vyjadriť, k čomu však pre jeho neprítomnosť

nedošlo. Povinná naviac na predmetnom pojednávaní uviedla, že oprávnený od septembra

2013 neprejavuje o maloletého žiadny záujem a maloletého ani povinnú žiadnym spôsobom

nekontaktuje. Uvedenému nasvedčuje aj ničím neodôvodnená neprítomnosť oprávneného

na uvedenom pojednávaní, kde mal možnosť k celej prejednávanej veci vyjadriť. Odvolací

súd rovnako ako súd prvého stupňa prízvukuje, že právna úprava je postavená tak, že styk

rodiča s maloletým dieťaťom je iba jeho právom, nie jeho povinnosťou. Pokiaľ však on sám

(v danom prípade otec maloletého dieťaťa) o realizáciu styku s maloletým z akéhokoľvek

dôvodu nemá záujem, nie je možné vyhovieť jeho návrhu na výkon rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nemal za preukázané, že by

zo strany povinnej potom, ako jej bola doručená výzva na plnenie súdneho rozhodnutia,

dochádzalo k nerešpektovaniu rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. k.

zo dňa 17. júna 2011.“.

V citovaných častiach odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu (nadväzujúceho

na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a potvrdil napadnuté rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne, keď dospel k totožnému právnemu záveru. Právny záver

krajského súdu, že vo veci sťažovateľa neboli splnené podmienky pre súdny výkon

rozhodnutia o jeho styku s maloletým sťažovateľom, pretože považoval za preukázané, že zo

strany povinnej následne potom, ako jej bola doručená výzva v zmysle , už

nedochádzalo k nerešpektovaniu uznesenia okresného súdu, nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny.

Je pravdou, že v jednotlivých návrhoch sťažovateľa, ktoré neustále doplňoval o ďalšie

nezrealizované stretnutia s maloletým sťažovateľom, boli tieto napokon ustálené takto: 18.

júl 2010,4. až 7. jún 2010, 12. až 14. september 2012, 21. až 24. september 2012, 26. až 28.

september 2012, 5. až 8. október 2012, 10. október 2012, 21. až 23. november 2012, 22. až

25. máj 2013, 5. až 7. júl 2013. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že po

jeho výzve z 22. novembra 2012 v zmysle už povinná nebránila styku

sťažovateľa s maloletým, pričom toto tvrdenie nebolo ničím vyvrátené. Dôkazy, na ktoré

poukazuje sťažovateľ, že sa s nimi okresný súd nevysporiadal (21. septembra 2012, 26.

septembra 2012, 5. októbra 2012), boli všetky datované ešte pred výzvou okresného súdu

z 22. novembra 2012.

Keďže okresný súd z dôvodov, ktoré ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľné, nepristúpil k nariadeniu výkonu rozhodnutia o styku s maloletým, dospel

k záveru, že po výzve už nedochádzalo k rešpektovaniu uznesenia okresného súdu

zo 17. júna 2011 a následne návrh na súdny výkon rozhodnutia zamietol. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

dostatočné dôvody, pre ktoré v posudzovanom prípade bol zamietnutý návrh sťažovateľa

na výkon rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu je

zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru

krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl.

46 ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1

a 4 a dohovoru

Podľa manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.

Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,

rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí

a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na

základe zákona.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 štátny orgán nemôže

do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom

a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej

bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu

uvedených práv garantovaných a dohovorom neuviedli žiadne relevantné konkrétne

dôvody a ich porušenie odvíjajú v súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 . Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že

už prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmito označenými právami

sťažovateľov a napadnutým uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu

predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že v posudzovanej veci

krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu zohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej

judikatúry najvyššieho súdu, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých

a na tomto (podľa názoru ústavného súdu dostatočnom) základe formuloval v napadnutom

uznesení skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné.

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , , )

konštatuje, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil)

aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa ( ), ktorého by vzhľadom

na stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal

zastupovať kolízny opatrovník, a nie jeho otec ( o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaká výhrada

sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa mal

podpísať kolízny opatrovník, a nie otec maloletého (sťažovateľ). V zmysle § 20 ods. 2

kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého)

sťažovateľa tvorí obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia v sťažnosti

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru maloletého sťažovateľa

odmietol aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015