Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 309/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Oľgou Šompľakovou, Námestie slobody 19, Humenné, a maloletej

a maloletého , obaja bytom ,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4

a , práv zaručených a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -915 z 20. januára 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , maloletej a maloletého

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), maloletej

(ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a maloletého (ďalej aj

„sťažovateľ v 3. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetci ,

ktorou namietajú porušenie základného práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 19

ods. 2 (ďalej len „“), základného práva na starostlivosť

o dieťa a jeho výchovu podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práv na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a sťažovatelia v 2. a 3. rade aj

právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

a práva dieťaťa slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach dieťaťa podľa čl. 12 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -915

z 20. januára 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade bol ako otec maloletých detí

účastníkom konania o rozvod manželstva a o úprave práv a povinností rodičov k maloletým

deťom na čas po rozvode. Jeho manželstvo uzavreté s

bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -208 z 10. júla 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť ešte

29. augusta 2012. Pokiaľ však ide o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom

(teda sťažovateľom v 2. a 3. rade), označený rozsudok okresného súdu bol uznesením

krajského súdu č. k. -351, z 9. apríla 2013 zrušený a vec

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Po ďalšom konaní okresného súdu boli prvým

výrokom jeho rozsudku č. k. -700 z 2. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) sťažovatelia v 2. a 3. rade zverení do osobnej starostlivosti matke, pričom

tento výrok rozsudku okresného súdu bol potvrdený aj rozsudkom krajského súdu,

v dôsledku čoho nadobudol 25. februára 2016 právoplatnosť.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že práve v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu

potvrdený, sťažovatelia namietajú porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu.

V tejto súvislosti uvádzajú, že sťažovatelia v 2. a 3. rade boli v priebehu konania

predbežnými opatreniami dočasne zverení do osobnej starostlivosti sťažovateľa v 1. rade.

Namietajú pochybenie okresného súdu, ktorý neakceptoval vypočutie navrhnutých svedkov

a ustanovenej znalkyni nepredložil k vypracovaniu znaleckého posudku spisy súvisiace

s daným prípadom. Znalkyňa sa preto podľa názoru sťažovateľov nemohla oboznámiť

s tým, čo spôsobilo rozvrat manželstva účastníkov konania, a ani s inými podstatnými

skutkovými okolnosťami. Konajúce všeobecné súdy mali pritom uvedený znalecký posudok

považovať za kľúčový. Sťažovatelia ďalej poukazujú na nerešpektovanie vôle sťažovateľky

v 2. rade, ktorá mala pred ustanovenou znalkyňou, ako aj v súdnom konaní vyjadriť názor,

ktorým preferovala svoje zverenie do osobnej starostlivosti sťažovateľa v 1. rade, a tiež

na správy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka (Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

Humenné), ktorý sa v prvej časti súdneho konania prikláňal k názoru o vhodnosti zverenia

sťažovateľov v 2. a 3. rade do osobnej starostlivosti sťažovateľa v 1. rade. Sťažovatelia tiež

namietajú obsah kontrolného znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený v rámci

odvolacieho konania pred krajským súdom, predovšetkým skutočnosť, že aj tento znalecký

posudok je jednostranný a nezodpovedá na súdom položenú otázku o prípadnom dopade

zmeny výchovného prostredia, pokiaľ by boli deti zverené do osobnej starostlivosti matky.

Opisujú tiež okolnosti podľa ich názoru nevhodného vstupu verejnej ochrankyne práv

do konania, dôsledkom ktorého mal byť prípad v rámci pôsobnosti Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny Humenné „neprofesionálnym zásahom“ presunutý z pracoviska Snina

na pracovisko Humenné. V dôsledku toho malo dôjsť k zmene stanoviska kolízneho

opatrovníka vo veci, ktorý sa stotožnil so závermi vyplývajúcimi zo znaleckého

dokazovania. Podľa v sťažnosti prezentovaného názoru sa aj krajský súd „stotožnil

so znaleckými posudkami bez toho, aby sa relevantne vysporiadal so sťažovateľom 1)

vytýkanými rozpormi a ním preukázanými nepravdivými skutočnosťami uvedenými v týchto

posudkoch.

Sťažovateľ 1) je toho názoru, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia mali byť vydané

v tejto citlivej rodinnoprávnej veci so znalosťou veci, mali zohľadniť rodinnú situáciu ale

predovšetkým najlepší záujem oboch mal. detí a to tak, aby ich bolo možné vo všetkých

ohľadoch považovať za spravodlivé.

Tomuto názoru sťažovateľa 1) svedčí tiež skutočnosť, že mal. detí sú aj v čase

podania tejto sťažnosti u sťažovateľa 1) a matka mal. detí žiadnym spôsobom neiniciovala

ich prevzatie do svojej osobnej starostlivosti aj napriek tomu, že rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. -915 zo dňa 20.01.2016 nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 25.02.2016.“.

Sťažovatelia nadväzne uvádzajú, že okresný súd a aj krajský súd porušili

zaručené základné právo sťažovateľov „na súdnu ochranu, tak ako toto právo vyplýva

z čl. 46 ods. 1 ústavného poriadku Slovenskej republiky a v tomto dôsledku aj ich práva

garantované a ... Tiež došlo k porušeniu a

Dohovoru... Okrem toho oba súdy nezohľadnili pri svojich rozhodnutiach záujmy oboch

maloletých detí a ich názor (čl. 3 a 12 Dohovoru o právach dieťaťa)...

Najlepší záujem dieťaťa je treba hľadať v každom jednotlivom prípade osobitne, nie

podľa akéhokoľvek vopred daného schematu a so snahou o minimalizáciu negatívnych

dôsledkov na dieťa.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že „postupom a rozsudkom“ krajského súdu

č. k. -915 z 20. januára 2016 boli porušené ich základné práva „na súkromný

a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 8 Dohovoru... a práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces podľa ..., a základné práva

sťažovateľov 2) a 3) podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa“, zruší

označený rozsudok krajského súdu, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi v 1. rade prizná „trovy konania v sume 303,16 Eur na účet jeho právnej

zástupkyne do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu“.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

K splneniu procesných podmienok prerokovania sťažnosti

Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu

v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie (teda

pokiaľ ide o úpravu styku sťažovateľa v 1. rade s maloletými deťmi a o úpravu jeho

vyživovacej povinnosti), ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry zastáva

názor, že v tejto časti je stále daná právomoc všeobecných súdov, čo v zásade vylučuje

právomoc ústavného súdu vyplývajúcu z . Podľa tohto ustanovenia

totiž môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľa, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákon poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

Keďže v danej veci v uvedenej časti nedošlo k právoplatnému skončeniu ani

zastaveniu súdneho konania, sťažovatelia budú mať prinajmenšom na okresnom súde

a na základe prípadne podaného odvolania aj na krajskom súde možnosť v ďalšom konaní

uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej

a právnej stránky predmetnej veci. Z uvedeného však vyplýva, že o veci rozhoduje iný súd,

a teda sťažovatelia ešte majú k dispozícii iný prostriedok ochrany práva, ktorého porušenie

vo svojej sťažnosti namietajú. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

rozsudkom krajského súdu v zrušujúcej časti tak nie je daná jeho právomoc na prerokovanie

sťažnosti, čo odôvodňuje odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vo vzťahu k maloletým sťažovateľom v 2. a 3. rade ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , , ) konštatuje,

že sťažovateľ v 1. rade, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal oprávnenie

zastupovať sťažovateľov v 2. a 3. rade. Z okolností prípadu je zjavný stret záujmov

sťažovateľa v 1. rade so záujmami matky (obidvaja pritom majú rodičovské práva,

do ktorých obsahu patrí aj právo rodičov ich maloleté deti zastupovať), ako aj stret ich práv

so záujmami maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade, preto by pri prerokovaní podanej

sťažnosti mal maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade zastupovať kolízny opatrovník [§ 31

ods. 2 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)].

V zmysle kvalifikované splnomocnenie

na zastupovanie (každého) sťažovateľa (vrátane sťažovateľov v 2. a 3. rade) tvorí

obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Bolo však bez právneho významu vo veci uplatniť v zmysle

pre analogiam postup podľa a (ďalej len „OSP“)

a maloletým sťažovateľom v 2. a 3. rade ustanoviť opatrovníka v konaní pred ústavným

súdom, pretože po oboznámení sa s predloženou sťažnostnou argumentáciou proti rozsudku

krajského súdu dospel ústavný súd z pohľadu obsahu označených práv k záveru o celkovej

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.

V kontexte uvedeného sa napokon žiada poznamenať, že ani formálne nedostatky

petitu sťažnosti spočívajúce v nesprávnom označení právneho predpisu, ktorý zaručuje

základné právo na súkromný a rodinný život (označené právo je zaručené čl. 19 ods. 2

, a nie dohovoru), ako aj základné právo na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu

podľa (toto právo tiež nie je zaručené dohovorom, ako je to nesprávne

uvedené v petite sťažnosti), ústavnému súdu vzhľadom na obsah argumentácie predloženej

v sťažnosti nebránili vecnému preskúmaniu namietaného porušenia sťažovateľmi

označených práv.

K sťažovateľom v 1. rade namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1

a dohovoru

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu práva zaručeného a jemu

porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie

veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie

je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti

nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Z obsahu sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa v 1. rade s potvrdzujúcim

výrokom rozsudku krajského súdu o zverení maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade

do osobnej starostlivosti matky na čas po rozvode manželstva. K tejto časti krajský súd

v napadnutom rozsudku č. k. -915 z 20. januára 2016 v súvislosti s ním

doplneným dokazovaním vo svojich záveroch uviedol:

„Z výsledkov kontrolného znaleckého posudku vyplýva, že otec maloletých detí

negatívne ovplyvňuje tieto voči matke a z jeho strany sa jedná o konanie, ktoré vedie u nich

k syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý neexistuje bez popudzujúceho rodiča a ten

psychickou manipuláciou dieťaťa vyvoláva u neho rýchlu a radikálnu zmenu citového

vzťahu, zmenu názorov a pozitívneho postoja k úplne odmietavému voči druhému rodičovi,

v tomto prípade k matke. Maloleté deti v dôsledku psychickej manipulácie nekriticky

prijímajú otcove názory a postoje na matku a jeho si naopak idealizujú, ľutujú ho. Deti sú

vystavené konfliktom medzi rodičmi, otec je verbálne zdatnejší a tým pre deti presvedčivejší.

Znalec v osobnosti matky nezistil také rysy, ktoré by ju zneschopňovali alebo obmedzovali

pri výchovnej starostlivosti o deti, preto považuje za najvhodnejšie zveriť deti do výchovy

matke. Konštatoval, že súčasné citové väzby maloletých a k ich matke sú

negatívne, odmietavé a sú odrazom disharmonického rodinného prostredia, súdnych

sporov, ktoré medzi sebou rodičia vedú a dlhodobej manipulácie zo strany otca. Ide o

prijatý postoj a nevyviera z ich vnútorného presvedčenia. Vzájomný vzťah medzi deťmi a

otcom je pozitívny, postoje detí však pôsobia schematicky, naučeným dojmom. Súčasné

postoje maloletých detí, najmä maloletej , poukazujú na citovú deformáciu. V

súvislosti s v znaleckom dokazovaní položenou otázkou odvolacieho súdu, týkajúcou sa

možného dopadu zmeny výchovného prostredia na maloleté deti s ohľadom na ich

psychickú odolnosť, súdny znalec odporúča po zverení maloletých detí matke, ich prvé

kontakty s otcom len v prítomnosti matky maloletých detí, vzhľadom k vysokej

pravdepodobnosti citového vydierania a manipulácie detí. Na opätovne stabilizovanie v

novom rodinnom prostredí a adekvátne nadväzovanie kontaktov a vzťahov s rodinou matky,

odporúča psychoterapeutické vedenie detí na príslušnom referáte poradensko-

psychologických služieb ÚPSVaR, a to v záujme zdravého vývoja maloletej, aby sa citovo

skonsolidovala vo vzťahu k matke. Súdny znalec tiež odporučil psychologické poradenstvo u

oboch rodičov. U matky, aby bola usmernená ako zvládnuť prvé dni a týždne s maloletými

deťmi a u otca, aby nahliadol na svoje chybné správanie vo vzťahu k deťom, ako negatívne

ovplyvnil a poznačil ich citový, osobnostný a psychosociálny vývin a aby napokon deťom v

prítomnosti psychológa sám vysvetlil, kde sa stala chyba a že deti potrebujú pozitívny citový

vzťah k obom rodičom a že v súčasnosti je v ich záujme, aby boli zverené matke. Opätovné

odvolania sa považuje znalec len za predlžovanie času, kedy deti nie sú v kontakte s matkou,

aby osoba matky bola čím skôr zatlačená do úzadia a výhrady otca k prípadnej zaujatosti

psychológov, či sociálnych pracovníkov nemajú opodstatnenie, budú stále, pokiaľ nie je

vyhovené jeho predstavám a očakávaniam, ide o osobnostné nastavenie.

Odvolací súd následne na základe podaného odvolania, preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v jeho napadnutej časti, t.j.

vo výroku o zverení maloletých detí a do osobnej starostlivosti matke

a vo výroku o výžinom a o úprave styku maloletého dieťaťa v zmysle ustanovenia § 212

ods. 1, 2 písm. a/ a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti

zverenia maloletých detí a do osobnej starostlivosti matke, je v celom

rozsahu správne, vrátane jeho dôvodov.

Podľa a o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa

rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv

a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí

do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí,

ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať

na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Súd pri rozhodovaní

o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje

právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne

na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu

budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove

a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na

výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa

na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho, osobného styku s obidvomi

rodičmi.

V predmetnej právnej veci, vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, sa

odvolací súd na základe skutočností preukázaných v priebehu tak prvostupňového ako aj

odvolacieho konania, v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu,

vrátane jeho dôvodov v časti zverenia maloletých detí a do osobnej

starostlivosti ich matke. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vyššie uvedené

skutočnosti zakladajú správnosť jeho rozhodnutia, keď vyhodnotil osobnostne

a charakterové vlastnosti matky maloletých detí ako priaznivejšie v záujme zabezpečenia čo

najúspešnejšieho a zdravého vývoja maloletých detí, ktorých ochranu a starostlivosť súd

dozoruje v súlade so zákonom chránenými záujmami maloletých detí. Najvýraznejšie

v danom prípade, pozitívne v prospech matky maloletého dieťaťa, rezonuje skutočnosť, že

z hľadiska osobnostného preukázané predstavuje pre maloleté deti citovo vyváženejšie

výchovné prostredie. Naopak, nestabilne až deštrukčné vo vzťahu k maloletým deťom pôsobí

prejavená citová a verbálna disharmónia, prameniaca zrejme z nespracovaných

osobnostných a porozvodových frustrácií otca maloletých detí, jeho osobná pasivita

vo vzťahu k zabezpečeniu rovnováhy vo vzájomných vzťahoch v bývalej rodine, resp.

k bývalej manželke, ktorá je matkou ich spoločných maloletých detí, o ktorých záujme

predovšetkým v kontexte konania sa jedná. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že rodičovské

práva a povinnosti majú obaja rodičia rovnocenne a ani jednému z nich nezanikajú ani

rozvodom manželstva. Z hľadiska osobnostných predpokladov rodičov pre zverenie

maloletých detí do osobnej starostlivosti jedného z nich, v tomto prípade matky,

jednoznačne svedčia v prospech rozhodnutia súdu aj závery vykonaných znaleckých

dokazovaní znalcami z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a dospelých.

Odvolací súd preto, na základe vyššie uvedeného, rozsudok súdu prvého stupňa

v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zverení maloletých detí a na čas

po rozvode do osobnej starostlivosti matky ako vecne správny potvrdil ( ).“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,

že ho z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať

za arbitrárny. V súvislosti s hodnotením ústavnej udržateľnosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. ,

). Stotožnenie sa krajského súdu s rozsudkom okresného súdu je v súlade

s procesnoprávnou úpravou vyplývajúcou z , pričom postup a rozhodnutie

všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy v zásade

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Berúc do úvahy obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu v spojení s citovanou

časťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že napadnutý

rozsudok nie je neodôvodnený, a tak zasahujúci do obsahu sťažovateľom v 1. rade

označených práv. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd objasnil dôvody, z ktorých

napadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil, dostatočne

a v spojitosti s rozsudkom okresného súdu poskytol jasné a zrozumiteľné odpovede

na v prípade relevantné právne otázky. Tie sa neodchyľujú od obsahu v danom prípade

aplikovaných právnych noriem vzťahujúcich sa na úpravu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom (najmä § 24 zákona o rodine). Ani spôsob vykonaného dokazovania

nesignalizuje ústavnú nezlučiteľnosť procesného postupu krajského súdu, keďže sťažovateľ

v 1. rade nenamietal, že by mu bola upretá možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,

resp. stanoviskám protistrany.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. V zhode so svojou judikatúrou tiež ústavný súd

pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jej nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý

právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju

predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (), že zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1

. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä až

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval

(, ).

Ani námietky sťažovateľa v 1. rade o tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku

nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciu sťažovateľa o neúplnosti podkladov

nariadeného znaleckého dokazovania, nie sú spôsobilé zvrátiť výsledok napadnutého

súdneho konania z pozície navrhovaného ústavného prieskumu súdnych rozhodnutí.

V sťažnosti prezentovaný odlišný názor na tieto skutočnosti totiž ešte neznamená zásah

do , prípadne dohovorom garantovaných práv podľa , resp.

ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu totiž krajský súd pri ustálení svojich

právnych záverov dôsledne preskúmal a vyhodnotil relevantné okolnosti prípadu doplniac

pomerne rozsiahle dokazovanie vykonané už na prvom stupni súdnictva, z ktorých vyvodil

právne zdôvodnené závery o vhodnosti zverenia maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade

do osobnej starostlivosti matky. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Obdobne je právne irelevantná aj námietka o neprípustnej ingerencii verejnej

ochrankyne práv do predmetného súdneho konania. Podľa uvedených okolností prípadu

totiž mala verejná ochrankyňa práv svoju právomoc zameranú na ochranu základných práv

a slobôd uplatniť len pokiaľ ide o činnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v Humennom, ktorý v danom prípade plnil funkciu kolízneho opatrovníka maloletých,

pričom z napadnutého rozsudku je zrejmé, že zmena stanoviska kolízneho opatrovníka

k podstate sporu nebola pre vydanie napadnutého rozsudku rozhodujúca.

S poukazom na to, že obsahom označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ), sťažnosť v časti, v ktorej bolo namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom č. k. -915 z 20. januára 2016, odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

K namietanému porušeniu práv zaručených a ,

čl. 8 dohovoru a čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 19 ods. 2 každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno

od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

V súvislosti s porušením uvádzaných práv ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť

okrem opisu skutkových okolností prípadu, tvrdených procesných pochybení krajského

súdu a okresného súdu a následného uvedenia znenia jednotlivých článkov ,

dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje žiadnu podstatnejšiu argumentáciu

odôvodňujúcu prípadné porušenie týchto práv. Napriek tomuto nedostatku sťažnosti ústavný

súd preskúmavajúc tvrdené porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu dospel

k záveru, že zo strany sťažovateľov nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi

sťažovateľom v 1. rade napadnutým rozsudkom a označenými právami. Podľa názoru

ústavného súdu napadnutý rozsudok nezasahuje do práva na súkromný a rodinný život

podľa a dohovoru a ani do práva rodičov na starostlivosť

o dieťa a jeho výchovu podľa , keďže sťažovateľa v 1. rade nevylučuje

zo styku so sťažovateľmi v 2. a 3. rade, len iným spôsobom, ako dosiaľ upravuje podmienky

výkonu jeho rodičovských práv, vzhľadom na rozvod manželstva rodičov maloletých detí,

pričom táto úprava podmienok starostlivosti rodičov o maloleté deti bola určená na základe

výsledkov rozsiahleho dokazovania odôvodneným súdnym rozhodnutím vydaným

na základe zákona. Aj v prípade zverenia maloletých detí do starostlivosti jedného z rodičov

zostávajú druhému rodičovi jeho rodičovské práva vrátane práva ich vychovávať

zachované.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa ústavný súd

poznamenáva, že z uvedeného článku nemožno vyvodiť záväznosť v súdnom konaní

prezentovaného názoru dieťaťa (v danom prípade záväznosť názoru sťažovateľky v 2. rade,

že chce bývať s otcom), v opačnom prípade by totiž bolo akékoľvek súdne konanie

nadbytočné, lebo by postačovalo, aby sa všetky dotknuté osoby a orgány dozvedeli o názore

dieťaťa a z neho by potom pri svojej rozhodovacej činnosti ďalej vychádzali. V danom

prípade je pre zlučiteľnosť napadnutého rozsudku s obsahom tohto článku postačujúce, že

konajúce súdy na základe konkrétnych poznatkov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania

primerane vysvetlili dôvody, pre ktoré považovali za vhodnejšie zverenie maloletých detí

do osobnej starostlivosti matky. Napadnuté rozhodnutie nesvedčí ani o tom, že by v konaní

nebol zohľadnený najlepší záujem dieťaťa zaručený čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa, ktorý má byť ústredným princípom rozhodovania vo veciach týkajúcich sa

maloletých. Okolnosti prípadu, ako i argumentácia použitá v sťažnosti skôr naznačujú

rozpor napadnutého rozsudku so záujmami sťažovateľa v 1. rade, uvedené je však

irelevantné z hľadiska posudzovania tvrdeného zásahu do obsahu práva zaručeného čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Nad rámec uvedeného treba pripomenúť, že platná právna úprava predpokladá vznik

situácií, v ktorých je potrebné rozhodnúť o zmene súdneho rozhodnutia vo veciach úpravy

rodičovských práv k maloletým. Podľa a podľa zákona o rodine má

ktorákoľvek zo zúčastnených strán právo podať nový procesný návrh na zmenu takéhoto

rozhodnutia za predpokladu, že dôjde k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj

bez návrhu. Všeobecný súd teda bude môcť v prípade nového konania posúdiť aktuálny stav

a porovnať ho so stavom predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti

podľa môže zaoberať len namietaným rozsudkom (aj to iba pokiaľ ide

o okolnosti majúce ústavnoprávny rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci

( ). Preto ak na strane maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade

alebo otca (sťažovateľa v 1. rade) dôjde k zmene pomerov, nič im nebráni, aby podali

na príslušnom okresnom súde návrh na zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým bol upravený

styk maloletých sťažovateľov v 2. a 3. rade s otcom (sťažovateľom v 1. rade).

Vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci možno konštatovať, že k porušeniu práv

zaručených a , dohovoru, ako aj a

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa by mohlo vzhľadom na realizované súdne konanie dôjsť

predovšetkým v príčinnej súvislosti s porušením niektorého z princípov spravodlivého

súdneho procesu, ktoré sú obsiahnuté v , resp. v dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že tieto v danom prípade nemohli byť porušené,

v nadväznosti na to spravidla nemôže dôjsť ani k porušeniu označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov (najmä odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku) stratilo

v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016