Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 30/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Bröstlom, Advokátska kancelária Illeš, Šimčák,

Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -137 z 20. mája 2015 v spojení s uznesením Okresného súdu

Michalovce č. k. -118 z 5. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta

2015 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -137

z 20. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -118 z 5. marca

2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v právnej veci (ďalej len

„navrhovateľ“), proti sťažovateľke v procesnom postavení odporcu bolo napadnutým

uznesením okresného súdu nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľke zakázalo

nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi v jej vlastníctve.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bolo prvostupňové rozhodnutie

potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

3. Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné predpoklady na nariadenie

predbežného opatrenia, a to najmä nebolo preukázané nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy, ktoré navrhovateľ odôvodnil len tým, že sťažovateľka môže previesť

pozemky, resp. spoluvlastnícke podiely do vlastníctva iných obchodných spoločností, ktoré

patria do jej podnikateľskej skupiny, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb. Tieto tvrdenia si

osvojili aj konajúce súdy, ktoré sa však žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, že nebolo

osvedčené, že sa takéto prevody naozaj pripravujú. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na konštantnú judikatúru súdov (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2012), v zmysle ktorej subjekt

domáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho nariadenie,

t. j. dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu

súdneho rozhodnutia, dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana,

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Sťažovateľka považuje nárok navrhovateľa za nedôvodný aj s poukazom na § 140

druhú vetu , z ktorej vyplýva, že „navrhovateľ si môže v rámci

realizácie predkupného práva uplatniť svoj nárok výlučne v rozsahu takej veľkosti podielu,

ktorá pripadá pomerne na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto podmienka nebola

zo strany navrhovateľa v požadovanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

splnená, preto považujeme jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu za nedôvodný

a nevykonateľný. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal dohodu o výkone predkupného

práva s ostatnými spoluvlastníkmi tak ako to požaduje ustanovenie § 140 druhá veta

. Postup uplatnený navrhovateľom obchádza všetkých ostatných

spoluvlastníkov a podľa nášho názoru sa navrhovateľ vo veci samej domáha nároku, ktorý

mu nepochybne v celom rozsahu nepatrí...“.

Sťažovateľka ďalej namietala, že uloženie zákazu nakladať s nehnuteľnosťami

predstavuje zásah do jej zaručeného vlastníckeho práva. Súčasne poukázala

na skutočnosť, že nariaďovanie predbežných opatrení predstavuje veľmi citlivý zásah

štátneho orgánu do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb,

a preto by súdy mali starostlivo skúmať splnenie zákonných predpokladov na jeho

nariadenie.

Sťažovateľka poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov vytýka

tiež nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže všeobecné súdy sa

dostatočne nevysporiadali s jej argumentáciou. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že okresný

súd, ako aj krajský súd neaplikovali na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu.

4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu v spojení

s napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny

proces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 20. mája 2015... v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 5. marca

2015... porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. mája2015... sa zrušuje a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

A. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu

7. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného

súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

8. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu

9. Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé

súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

10. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým

sťažovateľke zakázal nakladať s pozemkami evidovanými Okresným úradom Michalovce

(špecifikovanými podľa čísla listu vlastníctva, čísla parcely, výmerou a druhom), a to

previesť vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo, k týmto nehnuteľnostiam darom ich

scudzením tretej osobe alebo ich zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo

zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech

tretej osoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby, a súčasne jej

zakázal previesť užívacie práva odplatným alebo bezodplatným titulom na tretie osoby tak,

že tieto obmedzenia sťažovateľky časovo vymedzil až do právoplatného skončenia vo veci

samej.

11. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými

podstatnými sťažovateľkou uplatnenými námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že:

- konajúce súdy nedostatočne odôvodnili proces dokazovania,

- nebola osvedčená jedna zo zákonných podmienok nariadenia predbežného

opatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,

- nie je daná dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľom,

- konajúce súdy na zistený skutkový stav neaplikovali relevantnú právnu normu.

12. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky považoval za potrebné

predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je

vecou všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že

ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

13. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského

súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu, ale aj uznesenie okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil ako vecne správne. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

14. Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť

alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

15. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

16. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie

predbežného opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov ( ). V tejto

súvislosti treba pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním

súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov

verejnej moci, ktorých meritórne rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127

preskúmavané. Ak uvedený princíp uplatňuje ústavný súd v konaní o sťažnostiach

smerujúcich proti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať

pri sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie

predbežného opatrenia.

17. Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto

spravidla ( ) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného

opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

18. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne

na posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupované

v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základným

právom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje a nasl. , resp.

dohovoru.

19. Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje,

aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené

(§ 74 a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity

ustanovené v a nasl. na vydanie predbežného opatrenia

rešpektované. Namietané uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne bráni

eventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by mohlo dôjsť, ak by

sťažovateľka nebola obmedzená v dispozícii s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckym

podielom k nim, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu

do práv sťažovateľky tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť

predbežného opatrenia len na obdobie súdneho konania vo veci samej. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil vo svojom

rozhodnutí, prečo uprednostnil záujem navrhovateľa a súčasne na určitý čas čiastočne

obmedzil vlastnícke právo sťažovateľky.

20. Odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy tým, že konaním

sťažovateľky vzhľadom na jej personálne a majetkové prepojenie s viacerými obchodnými

spoločnosťami, ako aj jej predchádzajúci postup pri prevode vlastníckeho práva medzi takto

prepojenými obchodnými spoločnosťami môže vzniknúť škoda v dôsledku neoprávnenej

dispozície sťažovateľky so spornými nehnuteľnosťami, je ústavne udržateľné a logicky

vychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv navrhovateľa, ktorý sa vo veci samej

vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam domáha nahradenia prejavu vôle sťažovateľky ako

predávajúceho prejavom vôle navrhovateľa ako kupujúceho.

21. Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje

riadne a dostatočne presvedčivé odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežného

opatrenia, nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

22. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , resp. jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016