Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 30/2016
PDF · 195.69 KB
No categories available
I. ÚS 30/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Bröstlom, Advokátska kancelária Illeš, Šimčák,
Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 11 Co 180/2015-137 z 20. mája 2015 v spojení s uznesením Okresného súdu
Michalovce č. k. 16 C 70/2015-118 z 5. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta
2015 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 180/2015-137
z 20. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením
Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 70/2015-118 z 5. marca
2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v právnej veci (ďalej len
„navrhovateľ“), proti sťažovateľke v procesnom postavení odporcu bolo napadnutým
uznesením okresného súdu nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa sťažovateľke zakázalo
nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi v jej vlastníctve.
Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bolo prvostupňové rozhodnutie
potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.
3. Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené zákonné predpoklady na nariadenie
predbežného opatrenia, a to najmä nebolo preukázané nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy, ktoré navrhovateľ odôvodnil len tým, že sťažovateľka môže previesť
pozemky, resp. spoluvlastnícke podiely do vlastníctva iných obchodných spoločností, ktoré
patria do jej podnikateľskej skupiny, resp. zaťažiť ich právami tretích osôb. Tieto tvrdenia si
osvojili aj konajúce súdy, ktoré sa však žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, že nebolo
osvedčené, že sa takéto prevody naozaj pripravujú. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukázala na konštantnú judikatúru súdov (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 5/2012 z 28. novembra 2012), v zmysle ktorej subjekt
domáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho nariadenie,
t. j. dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu
súdneho rozhodnutia, dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana,
nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.
Sťažovateľka považuje nárok navrhovateľa za nedôvodný aj s poukazom na § 140
druhú vetu Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že „navrhovateľ si môže v rámci
realizácie predkupného práva uplatniť svoj nárok výlučne v rozsahu takej veľkosti podielu,
ktorá pripadá pomerne na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Táto podmienka nebola
zo strany navrhovateľa v požadovanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
splnená, preto považujeme jeho nárok vo veci samej v uplatnenom rozsahu za nedôvodný
a nevykonateľný. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal dohodu o výkone predkupného
práva s ostatnými spoluvlastníkmi tak ako to požaduje ustanovenie § 140 druhá veta
Občianskeho zákonníka. Postup uplatnený navrhovateľom obchádza všetkých ostatných
spoluvlastníkov a podľa nášho názoru sa navrhovateľ vo veci samej domáha nároku, ktorý
mu nepochybne v celom rozsahu nepatrí...“.
Sťažovateľka ďalej namietala, že uloženie zákazu nakladať s nehnuteľnosťami
predstavuje zásah do jej ústavou zaručeného vlastníckeho práva. Súčasne poukázala
na skutočnosť, že nariaďovanie predbežných opatrení predstavuje veľmi citlivý zásah
štátneho orgánu do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb,
a preto by súdy mali starostlivo skúmať splnenie zákonných predpokladov na jeho
nariadenie.
Sťažovateľka poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov vytýka
tiež nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže všeobecné súdy sa
dostatočne nevysporiadali s jej argumentáciou. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že okresný
súd, ako aj krajský súd neaplikovali na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu.
4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu v spojení
s napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny
proces.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 20. mája 2015... v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 5. marca
2015... porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. mája2015... sa zrušuje a vec sa
vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
A. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu
7. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného
súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.
8. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
B. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé
súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
10. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým
sťažovateľke zakázal nakladať s pozemkami evidovanými Okresným úradom Michalovce
(špecifikovanými podľa čísla listu vlastníctva, čísla parcely, výmerou a druhom), a to
previesť vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo, k týmto nehnuteľnostiam darom ich
scudzením tretej osobe alebo ich zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo
zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech
tretej osoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby, a súčasne jej
zakázal previesť užívacie práva odplatným alebo bezodplatným titulom na tretie osoby tak,
že tieto obmedzenia sťažovateľky časovo vymedzil až do právoplatného skončenia vo veci
samej.
11. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými
podstatnými sťažovateľkou uplatnenými námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že:
- konajúce súdy nedostatočne odôvodnili proces dokazovania,
- nebola osvedčená jedna zo zákonných podmienok nariadenia predbežného
opatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,
- nie je daná dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľom,
- konajúce súdy na zistený skutkový stav neaplikovali relevantnú právnu normu.
12. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky považoval za potrebné
predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je
vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že
ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
13. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského
súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu, ale aj uznesenie okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil ako vecne správne. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
14. Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť
alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí
interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým
zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
16. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie
predbežného opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejto
súvislosti treba pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním
súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov
verejnej moci, ktorých meritórne rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy preskúmavané. Ak uvedený princíp uplatňuje ústavný súd v konaní o sťažnostiach
smerujúcich proti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať
pri sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie
predbežného opatrenia.
17. Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto
spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného
opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.
18. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne
na posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupované
v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základným
právom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
19. Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje,
aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom
(§ 74 a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na vydanie predbežného opatrenia
rešpektované. Namietané uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne bráni
eventuálnemu poškodeniu práv navrhovateľa, ku ktorému by mohlo dôjsť, ak by
sťažovateľka nebola obmedzená v dispozícii s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckym
podielom k nim, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu
do práv sťažovateľky tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť
predbežného opatrenia len na obdobie súdneho konania vo veci samej. Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil vo svojom
rozhodnutí, prečo uprednostnil záujem navrhovateľa a súčasne na určitý čas čiastočne
obmedzil vlastnícke právo sťažovateľky.
20. Odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy tým, že konaním
sťažovateľky vzhľadom na jej personálne a majetkové prepojenie s viacerými obchodnými
spoločnosťami, ako aj jej predchádzajúci postup pri prevode vlastníckeho práva medzi takto
prepojenými obchodnými spoločnosťami môže vzniknúť škoda v dôsledku neoprávnenej
dispozície sťažovateľky so spornými nehnuteľnosťami, je ústavne udržateľné a logicky
vychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv navrhovateľa, ktorý sa vo veci samej
vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam domáha nahradenia prejavu vôle sťažovateľky ako
predávajúceho prejavom vôle navrhovateľa ako kupujúceho.
21. Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu obsahuje
riadne a dostatočne presvedčivé odôvodnenie, je primerané odôvodneniu predbežného
opatrenia, nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
22. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016