Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 464/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Serekom, Nová Doba 489/15, Nižná,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. februára 2015 v časti

výroku o trovách odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. februára 2015 v časti výroku o trovách odvolacieho konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka žalobou

domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 27. marca 2013 rozhodol tak, že žalobnému návrhu sťažovateľky

v celom rozsahu vyhovel. Na základe odvolania žalovaného krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 26. februára 2015 potvrdil prvostupňový rozsudok v merite veci

a zároveň priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 108,54 €.

Sťažovateľka ďalej konkretizuje, že v odôvodnení rozsudku krajský súd, čo sa týka

výroku o trovách konania, uviedol, že sťažovateľke, zastúpenej advokátom, nepriznal nárok

na ňou riadne uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s účasťou

jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku v Žiline 26. februára 2015,

a to v rozsahu uplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnej

do Žiliny a späť a v rozsahu uplatnených cestovných výdavkov. V súvislosti s účasťou

právneho zástupcu sťažovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku jej krajský súd priznal

nárok na náhradu trov konania len za účasť jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení

rozsudku v sume «32,27 € + 8,39 € rež. paušál a to s poukazom na § 11, ods. 1, písm. a)

v spojitosti s , ods. 4 vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako „vyhláška“). Náhradu za stratu

času a náhradu cestovných výdavkov Krajský súd Žilina nepriznal s odôvodnením, že tieto

výdavky nepovažoval za účelne vynaložené a vyhodnotil ich iba ako navyšovanie trov

konania.».

S predmetným názorom krajského súdu sa sťažovateľka nestotožňuje, považuje ho

za rozporný s právnou úpravou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“) a navyše za arbitrárny a právne

neudržateľný.

Svoj názor odôvodňuje takto: „Účasť na verejnom vyhlásení rozsudku na odvolacom

súde je legitímnym úkonom právnej služby podľa § 13a, ods. 4 vyhlášky. Aj účasť

na takomto pojednávaní právnym zástupcom účastníka konania má opodstatnenie napokon

ako to uviedol aj krajský súd vo svojom odôvodnení čo do kontroly zloženia senátu,

oboznámenia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu už na pojednávaní, zhody vyhláseného

výroku s odôvodnením s následným informovaním klienta a podobne. Je logické, že pokiaľ

sa takéhoto legitímneho úkonu zúčastní advokát účastníka konania mimo sídla svojej

advokátskej kancelárie, vznikajú mu s účasťou na takomto pojednávaní jednak cestovné

náklady, ale aj nárok na náhradu za stratu času tak, ako sú tieto upravené v § 15 a nasl.

vyhlášky. Pokiaľ sa advokát, ktorého sídlo a pôsobisko je v obvode okresného súdu zúčastní

pojednávania v tejto veci na súde odvolacom, je logické a automatické, že mu s takouto

účasťou vznikajú náklady a nárok na náhradu za stratu času účasťou na pojednávaní

mimo sídla advokátskej kancelárie. Názor krajského súdu, že v takomto prípade

je účelnejšie, aby takýto advokát poveril iného advokáta so sídlom v mieste sídla krajského

súdu je podľa nášho názoru neakceptovateľný a vo vzťahu k advokátom aj šikanózny, najmä

ak klient trvá na účasti svojho advokáta na pojednávaní a nemá záujem, aby sa takéhoto

pojednávania zúčastňoval advokát iný. Navyše kontrola výroku rozhodnutia s odôvodnením,

prípadne s odôvodnením ústne prezentovaným predsedom senátu na vyhlásení rozsudku

vyžaduje určitú znalosť veci a teda aj z tohto dôvodu je účelnejšia účasť advokáta, ktorý

účastníka konania zastupoval aj v konaní prvostupňovom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky … priznané v , ods. 1

SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu Žilina so sp. zn.: zo dňa 26. 02. 2015

čo do výroku o trovách odvolacieho konania porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: zo dňa

26. 02. 2015 čo do výroku o trovách odvolacieho konania zrušuje a vec vracia Krajskému

súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia… ktorú sumu je povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Dušana

Sereka do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2015 v časti

výroku o trovách odvolacieho konania.

Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd v napadnutom

rozsudku nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania náhradu hotových výdavkov

a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu sťažovateľky na verejnom

vyhlásení rozsudku krajského súdu, a preto nárok na náhradu trov konania jej bol

arbitrárnym spôsobom odopretý.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,

že obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri

poskytovaní súdnej ochrany podľa a podľa dohovoru môže

postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť

základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , ).

Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozsudkom

nepriznal sťažovateľke náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislosti

s účasťou jej právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu v celkovej

sume 154, 89 €.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5

, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté

právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť

predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania

z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr.

alebo ).

Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom aj v tomto prípade.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil okrem

iného najmä takto:

«... Odvolací súd nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania ani náhradu

hotových výdavkov a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu

navrhovateľky na verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu. Na predmetnom úkone súdu

nedochádza zo strany právneho zástupcu k žiadnemu úkonu právnej služby (v užšom slova

zmysle) a už vôbec nie k úkonu, ktorý by vyžadoval konkrétnu znalosť veci. Účelom účasti

účastníka, resp. jeho právneho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku (aj v zmysle

judikatúry Najvyššieho súdu SR) je prioritne „kontrola“ miesta a času vyhlásenia, zloženia

senátu, zhody vyhláseného výroku a dôvodov s výrokom a odôvodnením v písomnom

rozhodnutí atď. Predmetnú činnosť môže efektívnejšie ako advokát cestujúci zo vzdialenosti

takmer 100 km do sídla konajúceho súdu vykonať iný advokát/substitút pôsobiaci v sídle

súdu. V prejednávanom prípade pritom uplatnené hotové výdavky a náhrada za stratu času

(154,89 eur) oproti odmene za dotknutý úkon právnej služby v sume 40,66 eur

(a to i vrátane režijného paušálu) činia takmer 4 násobok. V danej spojitosti následne platí,

že predmetný úkon právnej služby (osobitne súvisiace hotové výdavky) nie sú o poskytnutí

bezprostredne právnej pomoci/služby, ale o navyšovaní trov konania...»

Dôvody rozhodnutia krajského súdu, pre ktoré nepriznal sťažovateľke náhradu trov

odvolacieho konania za účasť advokáta na verejnom vyhlásení rozsudku v rozsahu

uplatnenej náhrady za stratu času cestou z miesta sídla advokáta v Nižnej do Žiliny a späť

a v rozsahu uplatnených cestovných výdavkov, nemožno považovať za arbitrárne,

napriek tomu, že v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu

napr. uznesenie sp. zn. z 3. februára 2010) postup súdu smerujúci k tomu,

že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad

za stratu času (v danom prípade uplatňovaných v súvislosti s účasťou na verejnom vyhlásení

rozsudku) len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídla

konajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu,

tak ako to má na mysli až , a dotknuté právne úpravy o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby [

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a § 15 až § 17 vyhlášky].

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím sp. zn. dáva

do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej

súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí

sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému

tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou

možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc

v zmysle a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne

vynaložené trovy považujú vrátane možnosti uplatnenia účelne vynaložených náhrad

cestovných výdavkov i náhrady za stratu času. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo

ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď má účastník nárok

na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie

trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného

dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného

úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej

dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku

náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného

prostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy)

v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy.

Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo

trov konania krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich

rozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer.

Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto

otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné

na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť

ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy

súdu, ktoré však musí byť vždy odôvodnené.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie krajského

súdu o trovách konania vylučujúce priznanie náhrady cestovného a náhrady za stratu času

uplatnených v súvislosti s účasťou na vyhlásení rozsudku preto, že uplatnené hotové

výdavky a náhrada za stratu času oproti odmene za dotknutý úkon právnej služby

predstavujú takmer 4 násobok úkonu právnej služby, nevykazuje znaky svojvoľnosti

ani arbitrárnosti a že krajský súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov

konania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu základného

práva na spravodlivé súdne konanie.

Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktorého

ak vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva (, ). Aj preto

ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,

v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len

v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, , )]. Vo veci sťažovateľa o takýto

výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ,

).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej

ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ

uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú

podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,

a preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015