Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 716/2015
PDF · 451.86 KB
No categories available
II. ÚS 716/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ladislava Orosza a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 22471/2013, Rvp 2603/2014, Rvp 3464/2014, Rvp 3538/2014,
Rvp 3465/2014, Rvp 3466/2014, Rvp 3467/2014, Rvp 3468/2014, Rvp 3469/2014,
Rvp 3470/2014, Rvp 3846/2014, Rvp 4050/2014, Rvp 4051/2014, Rvp 4052/2014,
Rvp 4053/2014, Rvp 4054/2014, Rvp 4055/2014, Rvp 4618/2014, Rvp 4619/2014,
Rvp 4620/2014, Rvp 4621/2014, Rvp 4622/2014, Rvp 4623/2014 a Rvp 4624/2014 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. 18
Er 124/2005 a uznesením z 31. mája 2012 (Rvp 22471/2013), sp. zn. 17 Er 265/2003 a
uznesením z 11. septembra 2012 (Rvp 2603/2014), sp. zn. 19 Er 149/2009 a uznesením z
20. júla 2009 (Rvp 3464/2014, Rvp 3538/2014), sp. zn. 13 Er 255/2006 a uznesením z 3.
júla 2013 (Rvp 3465/2014), sp. zn. 18 Er 374/2005 a uznesením z 31. mája 2012 (Rvp
3466/2014), sp. zn. 18 Er 311/2005 a uznesením z 1. júna 2012 (Rvp 3467/2014), sp. zn. 19
Er 227/2004 a uznesením z 29. marca 2013 (Rvp 3468/2014), sp. zn. 14 Er 28/2004 a
uznesením z 8. novembra 2012 (Rvp 3469/2014), sp. zn. 14 Er 228/2004 a uznesením zo 4.
januára 2013 (Rvp 3470/2014), sp. zn. 16 Er 74/2005 a uznesením z 30. mája 2012 (Rvp
3846/2014), sp. zn. 16 Er 308/2006 a uznesením zo 7. februára 2013 (Rvp 4050/2014), sp.
zn. 16 Er 358/2006 a uznesením zo 14. septembra 2012 (Rvp 4051/2014), sp. zn. 16 Er
313/2006 a uznesením z 3. septembra 2012 (Rvp 4052/2014), sp. zn. 19 Er 226/2003
a uznesením z 25. februára 2013 (Rvp 4053/2014), sp. zn. 18 Er 70/2006 a uznesením z 3.
septembra 2012 (Rvp 4054/2014), sp. zn. 18 Er 313/2006 a uznesením z 3. septembra 2012
(Rvp 4055/2014), sp. zn. 14 Er 100/2003 a uznesením z 8. novembra 2012 (Rvp
4618/2014), sp. zn. 14 Er 225/2003 a uznesením z 27. júna 2013 (Rvp 4619/2014), sp. zn. 9
Er 111/2004 a uznesením z 28. augusta 2012 (Rvp 4620/2014), sp. zn. 17 Er 418/2008 a
uznesením zo 4. apríla 2013 (Rvp 4621/2014), sp. zn. 17 Er 132/2008 a uznesením z 28.
marca 2013 (Rvp 4622/2014), sp. zn. 17 Er 399/2008 a uznesením z 26. apríla 2013 (Rvp
4623/2014), sp. zn. 16 Er 57/2005 a uznesením z 31. mája 2012 (Rvp 4624/2014), ako aj
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 16 CoE 115/2013 a uznesením z 27. júna 2013
(Rvp 22471/2013), sp. zn. 14 CoE 23/2013 a uznesením z 27. septembra 2013
(Rvp 2603/2014), sp. zn. 5 CoE 170/2013 a uznesením z 27. decembra 2013
(Rvp 3464/2014, Rvp 3538/2014), sp. zn. 19 CoE 138/2013 a uznesením z 19. septembra
2013 (Rvp 3465/2014), sp. zn. 4 CoE 120/2013 a uznesením z 27. septembra 2013
(Rvp 3466/2014), sp. zn. 21 CoE 115/2013 a uznesením z 30. augusta 2013
(Rvp 3467/2014), sp. zn. 2 CoE 188/2013 a uznesením z 19. decembra 2013
(Rvp 3468/2014), sp. zn. 25 CoE 53/2013 a uznesením z 5. decembra 2013
(Rvp 3469/2014), sp. zn. 13 CoE 87/2013 a uznesením z 28. novembra 2013
(Rvp 3470/2014), sp. zn. 19 CoE 172/2013 a uznesením z 27. decembra 2013
(Rvp 3846/2014), sp. zn. 6 CoE 171/2013 a uznesením z 27. decembra 2013
(Rvp 4050/2014), sp. zn. 2 CoE 191/2013 a uznesením z 19. decembra 2013
(Rvp 4051/2014), sp. zn. 20 CoE 173/2013 a uznesením z 27. decembra 2013
(Rvp 4052/2014), sp. zn. 9 CoE 80/2013 z 21. januára 2014 (Rvp 4053/2014), sp. zn.
2
2 CoE 190/2013 a uznesením z 19. decembra 2013 (Rvp 4054/2014), sp. zn.
16 CoE 173/2013 a uznesením zo 16. decembra 2013 (Rvp 4055/2014), sp. zn.
24 CoE 86/2013 zo 17. januára 2014 (Rvp 4618/2014), sp. zn. 6 CoE 170/2013 a uznesením
z 27. decembra 2013 (Rvp 4619/2014), sp. zn. 26 CoE 28/2012 a uznesením z 9. apríla 2013
(Rvp 4620/2014), sp. zn. 20 CoE 169/2013 a uznesením z 27. decembra 2013
(Rvp 4621/2014), sp. zn. 20 CoE 168/2013 a uznesením z 27. decembra 2013
(Rvp 4622/2014), sp. zn. 20 CoE 170/2013 z 27. decembra 2013 (Rvp 4623/2014) a sp. zn.
21 CoE 173/2013 a uznesením z 27. decembra 2013 (Rvp 4624/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 22471/2013, Rvp 2603/2014, Rvp 3464/2014, Rvp 3538/2014,
Rvp 3465/2014, Rvp 3466/2014, Rvp 3467/2014, Rvp 3468/2014, Rvp 3469/2014,
Rvp 3470/2014, Rvp 3846/2014, Rvp 4050/2014, Rvp 4051/2014, Rvp 4052/2014,
Rvp 4053/2014, Rvp 4054/2014, Rvp 4055/2014, Rvp 4618/2014, Rvp 4619/2014,
Rvp 4620/2014, Rvp 4621/2014, Rvp 4622/2014, Rvp 4623/2014 a Rvp 4624/2014 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22471/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. novembra
2013, 17. marca 2014, 1. apríla 2014, 2. apríla 2014, 7. apríla 2014, 11. apríla 2014,
17. apríla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaniach uvedených v záhlaví tohto
uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) v konaniach a rozhodnutiach uvedených v záhlaví tohto uznesenia
(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
4
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy, charty, práva podľa dohovoru a dodatkového
protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz
udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako
súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie
v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa
sťažovateľky má síce v tom ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský
rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie
okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci
nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali
za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej
6
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v
napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného
súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami
krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
8
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorým okresný súd
zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásil
exekúcie za neprípustné a zastavil ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,
námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu,
ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne
preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali
pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka
namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom
prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikoval
smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka
namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania
na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru
na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom
prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských
súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník
splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že
tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie
tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred
súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď
10
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach
sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013
(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej
argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke
sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien,
nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd
v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti
úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však
z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých
vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu okresného
súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu
jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C 472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie
z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel
k záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje
možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam
a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti
pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
12
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení
jej v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,
dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväzne
na neho aj k odvolacím konaniam), ktorými nebolo vyhovené žiadostiam sťažovateľky
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou
sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto
sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobom
zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v
konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom
období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému
súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS
3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015