Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoE/23/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. U., bytom A. XXXX/X, H., o vymoženie príslušenstva s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 2303/2003, o návrhu oprávneného na prerušenie konania a o odvolaniach súdneho exekútora a oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. -21 zo dňa 11.9.2012, zhodou hlasov členov senátu takto

rozhodol:

N e v y h o v u j e žiadosti oprávneného na podanie návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežnej otázke.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi trovy exekúcie vo výške 116,41 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 103,65 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z exekučného titulu notárskej zápisnice N 1227/2003, NZ 50773/2003 spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 21.6.2003 zistil, že exekúcia je vedená na základe notárskej zápisnice o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré vyhlásenie v mene povinného urobil advokát Mgr. Tomáš Kušnír, zastúpený splnomocnencom Mgr. Brunom Žlnayom, a to na základe splnomocnenia, ktoré mu ako advokátovi mal povinný udeliť v zmysle zmluvy o úvere č. 7200119 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 15.4.2003, ktorá zmluva je neoddeliteľnou súčasťou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže sa nestala vykonateľnou, t. j. nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu preto, lebo bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Pri zastupovaní povinného pri spísaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinného uznal záväzok advokát, t. j. osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami povinného ako zastúpeného a zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, keď podpísal zápisnicu za povinného. Osobu advokáta Mgr. Tomáša Kušníra predformuloval oprávnený v štandardnej formulárovej zmluve, splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca povinného (dlžníka) bolo súčasťou predtlače zmluvy o úvere. Zmluvná voľnosť

povinného bola takýmto spôsobom obmedzená, povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca, teda nešlo o výber zo strany povinného. Len na základe toho, že povinný ako dlžník podpísal zmluvu o úvere, nemožno konštatovať, že mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve s určeným advokátom, a to aj z toho dôvodu, že nebolo preukázané že povinný mal možnosť prejaviť slobodnú voľbu advokáta, ktorý by hájil výlučne jeho záujmy. Samotná skutočnosť, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír bol vybraný priamo oprávneným ako veriteľom, nemôže viesť k záveru, že menovaný advokát bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak nasvedčuje záveru, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere i uviedol, teda že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného, ktorého okrem toho zastupuje i v mnohých iných exekučných konaniach, čo je súdu známe z jeho činnosti. Keďže Mgr. Tomáš Kušnír nedisponoval platným plnomocenstvom, nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Prvostupňový súd mal preukázané, že notárska zápisnica je nevykonateľná, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci. Preto súd prvého stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a k ich úhrade zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie, keďže exekúcia bola vedená na základe ním predloženého nespôsobilého exekučného titulu, z ktorého dôvodu súd exekúciu zastavil. Súd priznal súdnemu exekútorovi trovy pozostávajúce z paušálnej odmeny za 6 úkonov po 3,32 eur za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti v sume 19,92 eur a časovú odmenu za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu v sume 13,28 eur (základná hodinová sadzba za výkon exekučnej činnosti je 6,64 eur), spolu vo výške 33,20 eur + 20% DPH, t.j. 39,84 eur. Z titulu hotových výdavkov priznal exekútorovi náhradu za poštovné vo výške 3,56 eur a cestovné vo výške 54,97 eur, spolu náhradu hotových výdavkov vo výške 58,53 eur a náhradu za stratu času za 8 polhodín vo výške 5,28 eur (0,66 eur za každú aj začatú polhodinu). Prvostupňový súd nepriznal exekútorovi uplatnenú DPH z hotových výdavkov a náhrady za stratu času, nakoľko mal za to, že hotové výdavky a strata času nie sú predmetom DPH v zmysle o dani z pridanej hodnoty. Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2011 totiž nezakotvoval pravidlo, podľa ktorého sa o DPH navyšuje odmena aj náhrady. Vynaloženie poštových a cestovných výdavkov, ani strata času pri vykonávaní exekúcie nie je službou uskutočnenou zdaniteľnou osobou a nepredstavuje pridanú hodnotu, keďže išlo o náklady, ktoré boli platené v mene a na účet právnickej osoby, pre ktoré sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, a zároveň v zmysle o dani z pridanej hodnoty sú poštové služby oslobodené od dane z pridanej hodnoty, pričom iný spôsob doručovania a realizovania doručovania ako prostredníctvom poštových služieb t.j. prostredníctvom pošty súdny exekútor nepreukázal. Z týchto dôvodov prvostupňový súd zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi v celkovej výške 103,65 eur.

Proti uzneseniu včas podal odvolanie súdny exekútor. Domnieva sa, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore s princípmi, na základe ktorých je založené občianske súdne konanie, pretože nepriznal exekútorovi zákonný nárok na navýšenie celých trov exekúcie vo výške 20% len preto, že nerešpektoval aktuálne znenie EP, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom DPH, zvyšuje sa exekútorovi nielen odmena o DPH, ale aj náhrady určené Exekučným poriadkom. Predmetné znenie EP je účinné od 1.1.2012, a bolo zmenené . Prvostupňový súd neakceptoval skutočnosť, že od 1.1.2012 je účinné nové znenie EP, t.j. že ak súd rozhoduje po 1.1.2012, je povinný postupovať podľa nového ust. EP účinného od 1.1.2012, pretože Exekučný poriadok v znení novely neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2012. Z tohto dôvodu bol súd prvého stupňa povinný aplikovať nové znenie ust. účinné v čase rozhodovania o trovách. Otázku aplikácie nových ustanovení EP účinných od 1.1.2012, teda v čase rozhodovania o trovách po 1.1.2012 riešil už Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí č.k. -24 zo dňa 29.3.2012. Predmetné rozhodnutie akceptovalo a zohľadnilo procesnoprávne účinky novelizovaných ustanovení EP z dôvodu, že novela EP ako procesnoprávny predpis neobsahovala prechodné ustanovenia, čím sa účinnosť novelizovaných ustanovení dotýka všetkých exekučných konaní začatých aj pred 1.1.2012, ak podľa nich rozhoduje súd po 1.1.2012, pričom podľa aktuálneho znenia týchto ustanovení rozhoduje súd vždy ak rozhoduje po 1.1.2012. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby uznesenie zmenil tak, že prizná (navýši) celé priznané trovy exekúcie o 20% DPH.

Proti uzneseniu včas podal odvolanie aj oprávnený. Dôvody, týkajúce sa veci samej, vidí v zmysle ustanovení , a a v tom, že okresný súd v

prvom rade rozhodol nad rámec zverenej mu právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal porušenie zásady legality v zmysle Čl. 2 ods.2 SR s tým, že všeobecný súd, konajúci v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Poukázal tiež na povinnosť štátnych notárov postupovať pri výkone svojej funkcie s náležitou právnou starostlivosťou v kontexte zodpovednosti, zadefinovanej zákonom v Notárskeho poriadku a na základnú vlastnosť notárskej listiny, jej vierohodnosť v zmysle Notárskeho poriadku a z toho vyplývajúcu tak povinnosť exekučného súdu rešpektovať tieto nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, pričom ich nemôže nahrádzať vlastnou činnosťou. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť a teda skutkové a právne závery. Nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol vydaný. V prípade nestotožnenia sa súdu s argumentáciou, požiadal odvolateľ o prerušenie konania postupom podľa a o podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovenia veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Čl. 1 ods.1 veta prvá SR. V odvolaní ďalej poukázal oprávnený na porušenie Čl. 12 ods.2 SR a Čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, poukazujúc na Čl. 46 ods.1 SR, zaručujúci právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a to ustanovenie , a Notárskeho poriadku a aplikované právne normy Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Žalobca - oprávnený ďalej nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu a pritom toto výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, pričom nezákonným postupom exekučného súdu došlo k zmareniu exekúcie, ktorou bol vymáhaný legitímny dlh oprávneného - veriteľa. Exekučný súd navyše napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, k zásadným právnym názorom a úplným uskutočnením judiciálneho procesu tak porušil v podmienkach exekučného konania zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Pokiaľ ide o okolnosti udelenia plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa a to vzhľadom na to, že treťou osobou tu nie je oprávnený, povinný mal možnosť plnomocenstvo kedykoľvek v zmysle vypovedať. Plnomocenstvo, udelené v zmluve o úvere, považuje odvolateľ za dostatočne určité a zrozumiteľné. Súd svoje konštatovanie založil na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. V závere odvolateľ upozornil, že nie sú v danom prípade dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a právoplatného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Odvolateľ tak zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného a žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol prerušiť konanie postupom podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis. zn. -12 „... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná a Exekučným poriadkom v , podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie ()“. V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade

s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný poriadok umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných pokút) ( a Exekučného poriadku). Súd považuje za neprijateľnú podmienku podľa , resp. podľa zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Sudca nijako nevysporiadal s výkladovými pravidla uvedenými v Smernici Rady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. - 80) účastník konania má právo na to, aby každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Opravným prostriedkom sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny právny prostriedok, ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnych otázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a následnej aplikácii vnútroštátnym súdom SR. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä , a Notárskeho poriadku, , a Exekučného poriadku a , , a a nasl. ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu súdneho exekútora sa vyjadril oprávnený. Nestotožňuje sa s jeho tvrdeniami uvádzanými v podanom odvolaní a trvá na svojom odvolaní podanom dňa 4.10.2012. Poukazuje na § 28 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého oslobodené od dane sú univerzálne poštové služby. Oslobodené od dane je aj dodanie tovaru, ktorý súvisí s poskytovanou univerzálnou poštovou službou. Uvedené vyplýva aj z Exekučného poriadku, podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. Preto nemožno priznať DPH z náhrady hotových výdavkov ani z náhrady za stratu času.

Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podanými odvolaniami týmto nevyhovela a rozhodla o predložení veci odvolaciemu súdu (č. l. 39 spisu). Z týchto dôvodov vec bola odvolaciemu súdu predložená zodpovedajúco ust. .

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (, , ), a preto bez nariadenia pojednávania ( ). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať napadnuté uznesenie z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by boli vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ).

Pred rozhodnutím o podaných odvolaniach sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa .

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025, bod 20)

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru. Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené len na dovolanie podľa a nasl. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie Ústavného súdu SR ). Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body 10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je , ktorého obsah nie je dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/ EHS a ustanovení , a v spojení s a Exekučného poriadku.

Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle , (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa .

K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. z. č. o konkurze a vyrovnaní platného do 31.12.2005.

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.

Podľa zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách, čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú

označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je spôsobilým exekučným titulom.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica z dňa 17.9.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 15.4.2003.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011 č. k. -19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V nadväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky z dňa 21.12.2011. „Podstatnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlho v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky a , podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,

napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) účinného do 31.8.2005 ( Exekučného poriadku) za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa DPH, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že Exekučný poriadok účinný do 31.8.2005 výslovne neupravoval, že odmena a náhrady podľa § 196 Exekučného poriadku sa u exekútora, ktorý je platcom DPH zvyšujú o daň z pridanej hodnoty, je potrebné uviesť, že súdny exekútor má v zmysle § 196 Exekučného poriadku nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, pričom nepochybne (čo vyplýva aj zo stanoviska Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) tieto vo forme náhrady trov prijaté plnenia podliehajú dani z pridanej hodnoty. Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky „pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň. Z tohto dôvodu je potrebné, aby všeobecný súd ústavne súladným spôsobom interpretoval zákonom ustanovené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, čo je osobitne dôležité v prípadoch, v ktorých nejednoznačné znenie navzájom súvisiacich zákonov (, Exekučný poriadok, zákon o dani z pridanej hodnoty) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie“.

Z uvedeného dôvodu súdny exekútor, ktorý je platcom DPH, má nárok na zvýšenie náhrady trov o DPH.

V súvislosti s odvolacou námietkou odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu sp. zn. , v ktorom bolo skonštatované, že „platné právne predpisy neupravujú možnosť zahrnúť do náhrady trov zastaveného exekučného konania aj daň z pridanej hodnoty, ale Ústavný súd SR toto odôvodnenie nemôže prijať. Nepriznanie tejto súčasti náhrady trov konania nemá totiž oporu v zákone, ale opiera sa len o medzeru v právnej úprave.“ Rovnako poukázal na vyjadrenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, podľa ktorého paušálna náhrada za úkony, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času podlieha u súdneho exekútora dani z pridanej hodnoty, ak nešlo o náklady (výdavky), ktoré súdny exekútor platil v mene a na účet právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo.

Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený záver a výklad je potrebné aplikovať aj v danom prípade.

Odvolací súd sa preto stotožnil s odvolacou námietkou súdneho exekútora v tom smere, že mu patrí DPH nielen z odmeny, ale aj z náhrady hotových výdavkov a z náhrady za stratu času. Bola mu preto priznaná 20% DPH z hotových výdavkov a z náhrady za stratu času, tak ako boli priznané zo strany súdu prvého stupňa, a to zo sumy 63,81 eur, t.j. vo výške 12,76 eur.

Za tohto stavu odvolací súd postupom podľa zmenil uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi trovy exekúcie vo výške 116,41 eur (39,84 eur + 76,57 eur) do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V odvolacom konaní oprávnený nebol úspešný. Súdny exekútor bol v odvolacom konaní úspešný, trovy odvolacieho konania mu však nevznikli, ani si nárok na ich náhradu neuplatnil. Rovnako povinnému trovy nevznikli, ani si nárok na ich náhradu neuplatnil. Preto podľa , , , odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.