Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 488/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Kmecom, M. R. Štefánika 2465,

Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca

2015 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn.

z 18. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnej pozícii

odporcu účastníkom konania o návrhu (ďalej len „navrhovateľka“)

na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedeného

na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok

súdu prvého stupňa“) vyporiadal zaniknuté BSM účastníkov konania tak, že „veci, ktoré

patrili do BSM (byt č. na poschodí, vo vchode v bytovom dome súp. č. ,

2

postavený na parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere 725 m,

spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a pozemku

v podiele 7495/309472, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na , k. ú.

, a v rozsudku vymenované hnuteľné veci) prikázal do výlučného vlastníctva

žalovaného v hodnote spolu vo výške 34.634, eur. Žalobkyni uložil povinnosť vyplatiť dlh

voči , z úveru č. vo výške 600, eur.

Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie hodnoty jej podielu sumu

6.101,62 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“. Zároveň rozhodol, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa okresného súdu vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že byt, ktorý je predmetom vyporiadania BSM, bol

nadobudnutý z prostriedkov z predaja rodinného domu, ktorého výstavbu financovali

v prevažnej miere rodičia sťažovateľa. Preto sumu 23 030,77 €, ktorá bola darovaná

rodičmi sťažovateľa a ktorú sťažovateľ vynaložil zo svojho oddeleného majetku na spoločný

majetok, započítal na celkovú hodnotu BSM v sume 34 634 €. Rozdiel predstavuje sumu

11 603,23 € a z nej podiely účastníkov na mase BSM, ktoré sú rovnaké, predstavujú sumu

5 801,63 €. Okresný súd preto po zohľadnení dlhu z poskytnutého úveru zaviazal

sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie sumu 6 101,62 €. Na základe odvolania

navrhovateľky Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

rozsudkom sp. zn. z 3. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok odvolacieho

súdu“) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa „vo výroku o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a prikázaní vecí do výlučného vlastníctva žalovaného v hodnote

34.634, eur, vo výroku o povinnosti žalobkyne vyplatiť dlh voči ,

z úveru č. vo výške 600, eur a vo výroku o trovách konania“ a súčasne

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa „vo výroku o povinnosti žalovaného plniť žalobkyni

na vyrovnanie jej podielu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 17.617, eur

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“. Odvolací súd zároveň zaviazal sťažovateľa

zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 1 138,15 €. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že nie je možné zohľadniť investíciu

sťažovateľa do rozostavaného rodinného domu, keďže tento netvorí predmet BSM. Z tohto

dôvodu podľa odvolacieho súdu hodnota majetku patriaceho do BSM sa v danom prípade

má rozdeliť na polovicu. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, teda dovolací dôvod

podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie

sťažovateľa zamietol podľa a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov

dovolacieho konania v sume 278,35 €, pričom nezistil ani ďalšie dôvody uvedené v § 241

ods. 2 , ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, ako aj postupom a rozsudkom odvolacieho súdu došlo k porušeniu ním označených

práv podľa a dohovoru „v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho

právneho názoru v otázke prínosu odporcu do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov

v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní, ktorý bol vyslovený tak

krajským ako aj najvyšším súdom“. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval, že v dovolaní,

ktoré podal proti rozsudku odvolacieho súdu, namietal nesprávne právne posúdenie veci v

zmysle , pričom v dovolaní uviedol, že „... bolo povinnosťou

krajského súdu pri výpočte finančného vyrovnania, ktoré je žalovaný povinný vyplatiť

žalobkyni, prihliadať na náklady vynaložené žalovaným pri kúpe bytu. Finančné prostriedky

na vyplatenie kúpnej ceny bytu boli získané z predaja rodinného domu postaveného za

finančné prostriedky, ktoré darovali rodičia žalovanému.“. Na základe uvedeného je podľa

sťažovateľa zrejmé, že vo svojom dovolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia týkajúceho sa

jeho požiadavky, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, ako aj jeho

požiadavky na vyporiadanie BSM podľa miery, akou sa každý z manželov zaslúžil o

nadobudnutie spoločného majetku.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Z obsahu podaného dovolania... nepochybne vyplýva, že

sťažovateľ sa domáha posúdenia veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

a posúdenia správnosti rozsudku krajského súdu tak v otázke prínosu sťažovateľa

do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov ako aj v otázke stanovenia nerovných

podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

... V prípade aplikácie ustanovení

pri posudzovaní obsahu podaní žalovaného krajským súdom v odvolacom konaní

a najvyšším súdom v dovolacom konaní, by museli súdy dospieť k záveru, že požiadavka

sťažovateľa ako žalovaného na vyhodnotenie jeho prínosu do bezpodielového

spoluvlastníctva v spojení s otázkou nerovných podielov pri vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva je dôvodná a rozsudok okresného súdu... je vecne a právne správny.“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 334 zo dňa

18. novembra 2014 vo výroku o zamietnutí dovolania proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 3. Septembra 2013 sp. zn. a vo výroku o náhrade trov dovolacieho

konania porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 334

zo dňa 18. novembra 2014 vo výroku o zamietnutí dovolania proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 3. Septembra 2013 sp. zn. a vo výroku o náhrade trov dovolacieho

konania zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy

konania v sume 355,73 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Dušana Kmeca... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. novembra 2014, ktorým najvyšší súd

zamietol dovolanie sťažovateľa a zaviazal ho na náhradu trov dovolacieho konania.

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) ústavný súd považoval tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených

práv aj postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2013,

ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť jeho argumentácie

(napr. , , ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

12. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu,

ktorý je podľa sťažovateľa nekonformný a arbitrárny „v otázke prínosu odporcu

do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov

pri ich vyporiadaní“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nesprávne posúdil obsah jeho

dovolania z hľadiska jeho požiadavky na vyporiadanie BSM podľa miery, akou sa každý

z manželov zaslúžil o nadobudnutie spoločného majetku.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ).

16. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním zamietol dovolanie

sťažovateľa, keď nezistil sťažovateľom tvrdený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c)

spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, ako ani ďalšie

dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku svoj právny záver odôvodnil takto:

„Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom

bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle , osobitný význam práve

úplné, vecne správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom

dôvode totiž dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci nižšími súdmi len

z aspektov uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ

uplatnil v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani

povinný skúmať, v čom ešte (čo v dovolaní nebolo uplatnené a vysvetlené) spočíva

nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Odporca v dovolaní namieta, že odvolací súd navrhovateľke uložili povinnosť zaplatiť

mu nižšiu sumu na vyrovnanie vzájomných podielov, než zodpovedá ustanoveniu ,

keď pri rozhodovaní nezohľadnil okolnosť významnú podľa tohto ustanovenia že je

oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok.

Išlo o peňažné prostriedky vo výške 23 030,77 € darované mu jeho rodičmi, ktoré investoval

do výstavby rodinného domu a po predaji rozostavaného domu počas manželstva boli

použité na kúpu bytu a splatenie úveru (vecí patriacich do BSM).

Ak zanikne BSM, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v

(viď ). Vyporiadanie BSM podľa pozostáva jednak zo stránky

kvalitatívnej, t.j. usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacim do BSM, jednak

zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka jednotlivých hodnôt účastníkov bývalých manželov.

Predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo

a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Vyporiadanie BSM sa vykonáva ako vyporiadanie v tzv.

širšom zmysle, to znamená, že do úvahy sa berú a vyporiadavajú aj pohľadávky a dlhy

vzniknuté za trvania manželstva účastníkov a ich spoločného hospodárenia.

Podľa pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú

rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho

vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku

vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby

maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil

o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež

zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. Dovolací súd uvádza,

že toto ustanovenie upravuje zásady, z ktorých treba vyhádzať pri vyporiadaní BSM.

Predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo

existovalo ku dňu jeho zániku. Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania BSM je, že

podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa

výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom. V rámci vyporiadania BSM súd

i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený

(samostatný) majetok niektorého z manželov. Na druhej strane, manžel, ktorý vynaložil

na spoločný majetok prostriedky, ktoré boli jeho výlučným vlastníctvom, je oprávnený

požadovať, aby mu bola vrátená hodnota takto vynaložených prostriedkov späť do jeho

výlučného vlastníctva. Tento refundačný nárok teda súd posudzuje len na návrh

oprávneného subjektu.

Odvolací súd vychádzal z názoru, že peňažné prostriedky získané predajom

rozostavaného domu sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, časť z týchto

prostriedkov bola použitá na kúpu bytu a splácanie úveru, zvyšok bol ponechaný rodičom

odporcu. Z týchto dôvodov už nepovažoval za možné zohľadňovať investíciu odporcu

do rozostavaného rodinného domu, ktorý netvorí predmet BSM.

Dovolateľ spochybňuje právny záver odvolacieho súdu o nezohľadnení investícii

peňažných prostriedkov darovaných mu rodičmi do spoločného majetku manželov a to

pokiaľ ide o vyrovnanie hodnoty podielov manželov pri vysporiadaní BSM, ktoré sú

rovnaké.

Podľa druhej vety pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov je každý zo spoluvlastníkov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo

zo svojho vynaložil na spoločný majetok, vyjadrená je tak zásada refundácie vynaložených

nákladov z vlastného (výlučného) majetku do spoločného majetku.

Manžel ale nemôže uspieť pri vyporiadaní BSM s každou refundačnou požiadavkou

t. j. nárokom na vrátenie toho, čo vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok. Možno

nahradiť investície, ktoré sa v spoločnom majetku ešte prejavujú, pokiaľ pred zánikom

spoločného majetku manželov nebolo z toho už všetko spotrebované (porovnaj napr.

Bičovský, J.: Bezpodílové spoluvlastníctví manželů, Praha Orbis, 1979, str. 185, obdobne

tiež Pokorný, M. a spol.: Společné jmění manželů, Linde Praha, 2000, str. 185 ).

Počas trvania manželstva dochádza bežne k majetkovým presunom z oddeleného

(výlučného) majetku manželov do ich spoločného majetku i naopak. Právna úprava

napokon nevylučuje ani presun majetku v rámci oddeleného (výlučného) majetku manželov.

Refundačný nárok jedného z manželov vzniká okamihom, kedy došlo k vynaloženiu takto

oddeleného (výlučného) majetku na majetok spoločný, aj keď tento nárok možno uplatniť až

po zániku BSM. Pri posudzovaní otázky refundácie (peňažných alebo vecných nákladov) je

potrebné zohľadniť to, že musí ísť o vlastné prostriedky vynaložené na spoločný majetok,

ktorý je predmetom vyporiadania (t. j. počíta sa s jeho rozdelením prikázaním).

Predmetom vyporiadania, ktoré spočíva v zistení a rozdelení spoločného majetku, môže byť

totiž len ten majetok, ktorý existuje ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva

manželov ako spoločný (viď R 104/67). Pôjde teda o také investície, ktoré sa v spoločnom

majetku prejavujú. Rozostavaný rodinný dom, do ktorého mal dovolateľ investovať

darované peňažné prostriedky mal byť predaný počas trvania manželstva, peňažné

prostriedky z jeho predaja boli následne spotrebované (sčasti na splnenie záväzkov a sčasti

vynaložené na kúpu bytu), čo medzi účastníkmi nebolo sporné, napokon uvedené tvrdenie

argumentačne využíva sám dovolateľ. Dovolateľ sa domáha zohľadnenia vlastných

peňažných investícii vložených do spoločného majetku, ktorý ku dňu zániku bezpodielového

spoluvlastníctva manželov neexistoval (netvoril majetok BSM). Takejto refundačnej

požiadavke dovolateľa však v zmysle nemožno vyhovieť, i keď inak nie je

pochybnosť o investovaní vlastných peňažných prostriedkov do výstavby rodinného domu

dovolateľom. Bráni tomu skutočnosť, že táto investícia sa vo vysporiadavanom majetku

neprejavuje, rozostavaný rodinný dom totiž nie je predmetom vyporiadania BSM (netvorí

masu BSM, nedochádza k jeho rozdeleniu prikázaniu niektorému z manželov). Peňažné

prostriedky získané jeho predajom boli spotrebované a tieto nemožno považovať za

oddelený (výlučný) majetok niektorého z manželov. Refundačnú náhradu, tak ako ju

požaduje zohľadniť dovolateľ, nemožno v zmysle druhej vety akceptovať. Je tomu

tak preto, že tu chýba splnenie základných právnych predpokladov pre realizáciu

refundačnej náhrady a to investícia vlastného majetku, existencia veci patriacej do BSM, na

ktorú bola investícia vynaložená a ktorá je predmetom vyporiadania (prikázania) BSM.

Taká vec musí existovať v čase zániku BSM a tvoriť predmet vyporiadania BSM. Pokiaľ tak

tomu už nie je, nie je možné pri vyporiadaní prihliadať na to, čo niektorý z manželov vložil

ako investíciu na jej obstaranie. Súd môže totiž vyporiadať iba tie hodnoty a investície,

ktoré tvorili súčasť BSM ku dňu jeho zániku. Dovolací súd nad rámec uvedeného všeobecne

dodáva, že okolnosti nadobudnutia spoločného majetku manželmi sa môžu premietnuť do

úvah o výnimke odôvodňujúcej prelomenie zásady rovnosti (parity) pri vyporiadavaní

majetku v BSM, ktorá vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké (porovnaj

napr. , bod II. odôvodnenia). Za takúto výnimku totiž možno považovať i to,

ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie spoločného majetku, avšak i zohľadnenie

takejto výnimky vylučuje, aby bol druhý z manželov zaviazaný na finančné vyrovnanie (viď

napr. R 42/1972, str. 139, Z IV s. 499 a násl.). Nesprávnosť právneho posúdenia veci

odvolacím súdom ( ) však z uvedeného hľadiska nebola

dovolateľom spochybnená, preto sa ňou dovolací súd nezaoberal.“

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia

sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkového

stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

.

18. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol, že

z hľadiska sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu preskúmal správnosť právneho

posúdenia veci odvolacím súdom len z aspektov uvedených a dostatočne vysvetlených

v dovolaní, keďže nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil v dovolaní, nie je oprávnený

a ani povinný skúmať, v čom inom ešte spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom. Vzhľadom na to preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu len z hľadiska

sťažovateľom uplatnenej dovolacej námietky, v zmysle ktorej krajský súd sa

pri rozhodovaní o výške finančného vyrovnania neriadil ustanovením § 150 Občianskeho

zákonníka, keď nezohľadnil to, čo sťažovateľ vynaložil zo svojho na spoločný majetok; teda

investície získané darom od rodičov, ktoré sťažovateľ použil na výstavbu rodinného domu

a ktoré po jeho predaji počas trvania manželstva boli použité na kúpu bytu a splatenie úveru

(majetku patriaceho do BSM).

19. Sťažovateľ namietal, že dovolací súd neposúdil jeho dovolanie z hľadiska jeho

obsahu, v dôsledku čoho sa nezaoberal správnosťou rozsudku krajského súdu aj z hľadiska

vyporiadania BSM podľa miery, akou sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie

a udržanie spoločného majetku. Vychádzajúc z obsahu dovolania sťažovateľa ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ v ňom akcentoval práve svoj refundačný nárok, teda požiadavku

na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli ním vynaložené na spoločný majetok,

a nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke. Námietku nesprávneho právneho

posúdenia veci z hľadiska posúdenia okolností nadobudnutia spoločného majetku manželmi,

resp. posúdenia miery, akou sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie

spoločného majetku, čo odôvodňuje prelomenie zásady rovnosti pri vyporiadaní BSM,

sťažovateľ v dovolaní neuplatnil. Preto podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za

arbitrárny či ústavne nekonformný postup dovolacieho súdu, ktorý sa nesprávnosťou

právneho posúdenia veci odvolacím súdom z tohto hľadiska nezaoberal, súc viazaný

sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom a konkrétnymi okolnosťami preukazujúcimi

nesprávne právne posúdenie veci uvedenými v dovolaní.

20. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že

na realizáciu refundačnej náhrady sťažovateľa nie sú splnené základné právne predpoklady,

teda existencia veci patriacej do BSM, na ktorú bola investícia vynaložená a ktorá je

predmetom vyporiadania. Vychádzal z toho, že taká vec musí existovať v čase zániku BSM

a tvoriť predmet vyporiadania BSM, inak nie je možné pri vyporiadaní BSM prihliadať

na investície niektorého z manželov na jej zaobstaranie. Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dostatok relevantných dôvodov,

pre ktoré nebolo možné vyhovieť refundačnej požiadavke sťažovateľa, pričom svoj právny

záver oprel aj o judikatúru všeobecných súdov. Ústavný súd preto nepovažuje postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru za arbitrárny či ústavne

nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia ustanovenia § 150 druhej vety

najvyšším súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne

neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovanej

právnej normy a nie je v rozpore ani s judikatúrou všeobecných súdov. Na základe

uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšším súdom uskutočnený výklad relevantných

ustanovení pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM vo veci sťažovateľa

nepopiera účel či zmysel aplikovaných právnych noriem, a preto nie je v rozpore

s požiadavkou ich ústavne konformného výkladu.

21. Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu

porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní ( ), ktorý je inak

súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti

uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie tohto článku

arbitrárnosťou právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v napadnutom

rozsudku, takáto situácia je vylúčená.

23. Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov

konania v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade,

ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore

s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil (a ostatne

ani sťažovateľ to v sťažnosti dostatočne konkrétne netvrdil).

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015