Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 600/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -205

z 29. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -205 z 29. decembra 2014 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o nahradenie prejavu

vôle vedeného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorý rozsudkom žalovaného zaviazal

sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov, do ktorých však nezahrnul „náhradu trov konania

za vykonané cesty z miesta výkonu práce v Bruseli“. Krajský súd najskôr uznesením

č. k. -159 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu č. k. -134

z 12. augusta 2010 v časti náhrady trov konania zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť

a nepresvedčivosť, následne však vydané uznesenie okresného súdu č. k. -188

z 30. decembra 2013, ktorým okresný súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania tak, že

náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi nepriznal uznesením č. k. -105

z 29. decembra 2014, potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v predmetnom konaní vedenom okresným súdom bol

úspešný v celom rozsahu, no náhradu cestovných výdavkov, ktoré „riadne preukázal“, mu

konajúce súdy nepriznali, aj keď «v čase dvoch pojednávaní nepracoval v mieste

pojednávania, ale mal prechodný pobyt v Bruseli... Krajský súd v uznesení sp. zn.

-159 jednoznačne skonštatoval, že sťažovateľ pracovne pôsobil v Belgicku,

avšak náhradu trov naviazal na skutočnosť, či sťažovateľ reálne vykonával prácu v Bruseli,

resp. či sťažovateľ vycestoval na pojednávanie z adresy trvalého bydliska, keďže sa

tam podľa súdu mohol zdržiavať aj z iných dôvodov. V ďalšom uznesení sp. zn.

-205 Krajský súd v Košiciach konštatoval, že „skutočnosť, že vykonáva prácu

v Bruseli, neznamená bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval“. Keďže

sťažovateľ podľa súdu nepreukázal, že skutočne pracoval v Bruseli, náhradu cestovných

nákladov nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil aj skutočnosťou, že sťažovateľ nepredložil

doklad o kúpe pohonných látok, hoci v uznesení sp. zn. -159 jednoznačne

uviedol, že nie je možné prihliadať na výdavky pri použití motorového vozidla...».

Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na iné rozhodnutia krajského súdu, v ktorých bolo

rozhodované o obdobných nárokoch sťažovateľa na náhradu trov z titulu cestovných

výdavkov a tieto mu aj mali byť priznané (napríklad uznesenie krajského

súdu č. k. -112 z 27. februára 2012, uznesenie krajského súdu

č. k. -91 z 30. októbra 2010, uznesenie krajského súdu č. k.

127 zo 17. decembra 2008). Sťažovateľ tak považuje za „evidentné, že senát Krajského

súdu, ktorý nepriznal náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi, zasiahol do práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko ten istý senát tomu

istému sťažovateľovi v inom konaní, za použitia rovnakých dôkazných prostriedkov tento

nárok priznal, rovnako ako učinili aj iné senáty toho istého súdu. Napadané uznesenie tak

trpí zjavnou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou, keďže nemôže obstáť rozdielne právne

a skutkové posúdenie tej istej otázky za použitia totožných dôkazných prostriedkov tým

istým senátom krajského súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na súde zaručené v

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -205 zo dňa 29. 12. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -205 zo dňa

29. 12. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho,

so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a

slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať

rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci

samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o

porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami

sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade

trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo

vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba

výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II.

ÚS 78/03, , , , , ).

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s napadnutým uznesením,

ktorým mal ten istý senát krajského súdu za použitia rovnakých dôkazných prostriedkov

rozhodnúť o náhrade trov konania sťažovateľa odlišne od rozhodnutia vydaného v inom

súdnom konaní.

Z napadnutého uznesenia a ďalších sťažovateľom pripojených uznesení krajského

súdu vyplýva, že pred vydaním napadnutého uznesenia krajský súd už v danej veci

rozhodoval, pričom uznesením č. k. -159 z 23. augusta 2011 rozsudok

okresného súdu č. k. -134 z 12. augusta 2010 vo výroku o trovách konania

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia

č. k. -159 z 23. augusta 2011 krajský súd poukázal na to, že z listinných

dôkazov a skutočností vyplývajúcich zo spisu „nie je možné zistiť, či bezprostredne

pred pojednávaním 14. 9. 2009 pracoval – reálne vykonával prácu v Bruseli, či z Belgicka

na Slovensko na pojednávanie konané 14. 9. 2009 vycestoval alebo sa dostavil

na pojednávanie z adresy trvalého bydliska v keďže sa tam mohol zdržiavať

aj z iných dôvodov. Rovnako tak nemožno opomenúť skutočnosť, že medzi nariadenými

pojednávaniami 14. 9. a 21. 9. 2009 je len 1 kalendárny týždeň (7 dní), pričom nebolo

zistené, či sa po uskutočnenom pojednávaní 14. 9. 2009 zo Slovenska opätovne vrátil

do miesta výkonu práce v Belgicku a opätovne na pojednávanie 21. 9. 2009 na Slovensko

z Belgicka vycestoval, t. j. či mu skutočne z dôvodu nariadených pojednávaní cestovné

náklady aj vznikli, ktorú skutočnosť mal žalobca preukázať predložením potvrdenia

od zamestnávateľa, resp. inými dôkazmi.“.

V uznesení okresného súdu č. k. -188 z 30. decembra 2013

o sťažovateľom uplatnenej náhrade trov konania vydanom po zrušení rozsudku krajského

súdu okresný súd uviedol, že žalobca «predložil potvrdenie o tom, že mu bola vyplácaná

mzda v roku 2009 za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009, ďalej predložil absenčnú kartu,

ktorá nebola nikým úradne overená, takže úradné potvrdenie o tom, kedy sa nachádzal

v práci, nie je zrejmé. Súd z uvedeného prehľadu pod názvom „Absences calendar“ zo dňa

14. 10. 2009 na č. l. 168 zistil, že od 1. 1. 2009 do 14. 10. 2009 mal žalobca evidované

absencie iba v dňoch 14. a 15. 9., 21. a 22. 9., 5. a 6. 10. 2009. Vo všetkých ostatných dňoch

bol podľa tohto dokumentu v práci, resp. nemal absencie. Z ďalších predložených potvrdení

nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že žalobca sám osobne v mieste svojho trvalého pobytu

v 26 prevzal poštovné zásielky v dňoch 3. 7. 2009, 31. 7. 2009, 26. 10. 2009,

2. 12. 2009, 1. 4. 2010, 18. 5. 2010, 12. 8. 2010 a 5. 10. 2011. V prípade prevzatia zásielok

v dňoch 3. 7. 2009 a 31. 7. 2009 je zrejmý rozpor medzi doručenkou podpísanou žalobcom

v a listinou „Absences Calendar 2009“. Z tohto dôvodu súd má pochybnosť

o hodnovernosti uvedeného dokumentu. Súd preto priznal žalobcovi trovy konania v sume

tak, ako je to vyššie uvedené vo výrokovej časti, teda tak, ako mu boli priznané v rozsudku

prvostupňového súdu č. -134. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 ».

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu

č. k. -188 z 30. decembra 2013 napadnutým uznesením potvrdil ako vecne

správne považujúc už skutkový stav zistený okresným súdom za úplný, pričom

po stotožnení sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2

(ďalej len „OSP“) na zdôraznenie jeho správnosti doplnil:

„Na listine Absences calendar 2009 (fotokópia na č. l. 168) sa nachádza podpis, ale

nie je zrejmé meno a priezvisko osoby, ktorá bola bezprostredným nadriadeným žalobcu,

preto nemožno túto listinu považovať za hodnoverný doklad, preukazujúci, že žalobca

bezprostredne pred pojednávaním 14. 9. a 21. 9. 2009 pracoval - reálne vykonával prácu

v Bruseli a že z Belgicka na Slovensko na pojednávanie 14. 9. a 21. 9. 2009 vycestoval.

Takýmto dokladom nie je ani potvrdenie (fotokópia na č. l. 165 a preklad na č. l. 166)

o tom, že ma bola vyplácaná Výborom regiónov v r. 2009 mzda počas obdobia 01/01/1009-

31. 12. 2009, lebo z neho sa nedá zistiť, či sa mzda vyplácala aj počas absencie v práci.

Povinnosťou žalobcu nebolo preukazovať skutočnosť, že v danom čase sa nezdržiaval

na území Slovenska, resp. že neexistujú dôvody, z akých sa mohol zdržiavať na území

Slovenska, ale jeho povinnosťou bolo preukázať, že na pojednávania pricestoval z Belgicka

osobným motorovým vozidlom. Taktiež skutočnosť, že vykonáva prácu v Bruseli, neznamená

bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval, lebo pod vykonávaním práce sa

rozumie, a to nielen v súdnej (právnickej) praxi, ale aj v bežnom hovorovom jazyku miesto

výkonu práce (napr. podľa § 43 ods.1 Z. p. v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný

so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú (písm. b) miesto výkonu práce

(obec, časť obce alebo inak určené miesto) alebo skutočný výkon práce [v § 142 Z. p. sú

upravené prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré zamestnanec nemôže (nemohol)

vykonávať prácu].

Podľa § 7 ods.5 zák.č.283/02 Z. z. o cestovných náhradách cenu pohonnej látky

preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť

s pracovnou cestou (ďalej len doklad o kúpe). Ak zamestnanec preukazuje cenu pohonnej

látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým

priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom

o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú

cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len štatistický úrad).

Z cit. ust. je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že doklad o kúpe pohonnej látky slúži

nielen na preukázanie jej ceny, ale aj na preukázanie súvislosti s pracovnou cestou.

V prejednávanej veci bolo preto povinnosťou žalobcu (vzhľadom na to, že čo sa týka

preukazovania cestovných nákladov je vzťah medzi ním, ako účastníkom konania -

žalobcom a druhým účastníkom konania - žalovaným podstatne iný, ako vzťah medzi

zamestnávateľom a zamestnancom, keďže v takom vzťahu je súvislosť s cestou zrejmá

aj z iných okolností) preukázať použitie svojho osobného motorového vozidla (fotokópia

osvedčenia na č. l. 127-128) na cestu na pojednávania z Belgicka na Slovensko aj dokladom

o kúpe pohonných látok a ak túto svoju povinnosť nesplnil, aj z tohto dôvodu mu nebolo

možné priznať požadovanú náhradu trov konania.“

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(m. m. , ). Preto v danom prípade odôvodnenie napadnutého

uznesenia posudzoval ústavný súd z hľadiska namietaného porušenia označených práv

aj v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -188 z 30. decembra 2013

a zároveň prihliadal na dôvody zrušenia rozsudku okresného súdu č. k. -134

z 12. augusta 2010 uvedené v uznesení krajského súdu č. k. -159

z 23. augusta 2011.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie dáva

dostatočnú odpoveď o dôvodoch, pre ktoré nebola sťažovateľovi priznaná náhrada

uplatnených cestovných výdavkov. Napadnuté uznesenie je potrebné považovať

za odôvodnené a majúce základ v skutkových zisteniach konajúcich súdov. V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že neunesenie dôkazného bremena účastníkom

v občianskom súdnom konaní má v sporovom konaní v zásade vždy za následok

nepriznanie ním uplatneného práva. Účastníci sú totiž podľa povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru,

že rozhodujúce skutočnosti pre priznanie náhrady cestovných výdavkov vzniknutých

v súvislosti s konaním pred súdom sťažovateľ nepreukázal a svoj záver jasne

a zrozumiteľne vysvetlil aplikujúc v prípade relevantné procesnoprávne ustanovenia,

nemohol súčasne zasiahnuť ústavne neprípustným spôsobom do obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň pripomína,

že nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva a jeho úlohou nie je preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, pokiaľ tieto arbitrárne nezasahujú do obsahu základných práv

a slobôd (v danom prípade práv zaručujúcich dodržanie zásad spravodlivého procesu). Preto

napadnuté uznesenie hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné.

Na uvedenom závere ústavného súdu nič nemení ani skutočnosť, že v iných právnych

veciach (napr. , , ) bolo sťažovateľovi

priznané právo na náhradu cestovných výdavkov, ktoré boli súčasťou vzniknutých trov

konania, pretože vo svojej podstate krajský súd v posudzovanom prípade nezaujal opačný

právny názor, teda že by sťažovateľovi právo na náhradu týchto trov priznať nemohol,

dospel však k záveru o dostatočne hodnoverne nepreukázaných podmienkach na priznanie

takejto náhrady. Ako neopodstatnenú hodnotí ústavný súd aj námietku sťažovateľa proti

požiadavke krajského súdu o preukázaní dokladu o kúpe pohonných hmôt počas sporných

ciest, pretože zmyslom predloženia označeného dokladu súdu je okrem ceny použitých

pohonných hmôt, ktorá v okolnostiach veci nebola podstatná, hlavne preukázanie

skutočného vykonania sťažovateľom vyúčtovaných ciest.

Rovnako skutočnosť, že v inej právnej veci prerokúvanej tým istým senátom boli

sťažovateľom predložené dôkazy, ktoré mali preukazovať toto jeho právo, hodnotené

odlišne, ešte nemusí viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia, pokiaľ je tento

postup racionálne odôvodnený a takáto zmena posudzovania dôkazov právne logicky

odôvodnená. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je totiž

najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. To však nie je sťažovateľov prípad. Keďže

napadnuté uznesenie krajského súdu odpovedá na všetky skutkovo a právne relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ústavný súd ho nehodnotí ako svojvoľné,

a tak ústavne neudržateľné. Pri tomto svojom závere ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť,

že predmetom napadnutého uznesenia bolo len rozhodovanie o časti uplatnených trov

konania sťažovateľa, čo nepochybne aj v kontexte s už opísanými okolnosťami prípadu

signalizuje nízku mieru ústavnoprávnej relevancie sťažovateľom namietaných nedostatkov

napadnutého uznesenia krajského súdu. Aj vzhľadom na uvedené ústavný súd nenachádza

dostatok dôvodov pre svoj zásah do výsledkov napadnutého konania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. S poukazom

na to, že obsahom sťažovateľom označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka konania, resp. právo na jeho úspech v konaní (,

resp. ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

už pri predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015