Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 600/2015
PDF · 231.23 KB
No categories available
III. ÚS 600/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 100/2014-205
z 29. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 100/2014-205 z 29. decembra 2014 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o nahradenie prejavu
vôle vedeného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
5 C 64/2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorý rozsudkom žalovaného zaviazal
sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov, do ktorých však nezahrnul „náhradu trov konania
za vykonané cesty z miesta výkonu práce v Bruseli“. Krajský súd najskôr uznesením
č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-134
z 12. augusta 2010 v časti náhrady trov konania zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť
a nepresvedčivosť, následne však vydané uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-188
z 30. decembra 2013, ktorým okresný súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania tak, že
náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi nepriznal uznesením č. k. 5 Co 100/2014-105
z 29. decembra 2014, potvrdil.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v predmetnom konaní vedenom okresným súdom bol
úspešný v celom rozsahu, no náhradu cestovných výdavkov, ktoré „riadne preukázal“, mu
konajúce súdy nepriznali, aj keď «v čase dvoch pojednávaní nepracoval v mieste
pojednávania, ale mal prechodný pobyt v Bruseli... Krajský súd v uznesení sp. zn.
5Co/248/2010-159 jednoznačne skonštatoval, že sťažovateľ pracovne pôsobil v Belgicku,
avšak náhradu trov naviazal na skutočnosť, či sťažovateľ reálne vykonával prácu v Bruseli,
resp. či sťažovateľ vycestoval na pojednávanie z adresy trvalého bydliska, keďže sa
tam podľa súdu mohol zdržiavať aj z iných dôvodov. V ďalšom uznesení sp. zn.
5Co/100/2014-205 Krajský súd v Košiciach konštatoval, že „skutočnosť, že vykonáva prácu
v Bruseli, neznamená bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval“. Keďže
sťažovateľ podľa súdu nepreukázal, že skutočne pracoval v Bruseli, náhradu cestovných
nákladov nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil aj skutočnosťou, že sťažovateľ nepredložil
doklad o kúpe pohonných látok, hoci v uznesení sp. zn. 5Co/248/2010-159 jednoznačne
uviedol, že nie je možné prihliadať na výdavky pri použití motorového vozidla...».
Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na iné rozhodnutia krajského súdu, v ktorých bolo
rozhodované o obdobných nárokoch sťažovateľa na náhradu trov z titulu cestovných
výdavkov a tieto mu aj mali byť priznané (napríklad uznesenie krajského
súdu č. k. 4 Co 337/2011-112 z 27. februára 2012, uznesenie krajského súdu
č. k. 11 Co 122/2010-91 z 30. októbra 2010, uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 263/2008-
127 zo 17. decembra 2008). Sťažovateľ tak považuje za „evidentné, že senát Krajského
súdu, ktorý nepriznal náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi, zasiahol do práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko ten istý senát tomu
istému sťažovateľovi v inom konaní, za použitia rovnakých dôkazných prostriedkov tento
nárok priznal, rovnako ako učinili aj iné senáty toho istého súdu. Napadané uznesenie tak
trpí zjavnou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou, keďže nemôže obstáť rozdielne právne
a skutkové posúdenie tej istej otázky za použitia totožných dôkazných prostriedkov tým
istým senátom krajského súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/100/2014-205 zo dňa 29. 12. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/100/2014-205 zo dňa
29. 12. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho,
so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe
nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a
slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať
rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému
postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci
samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami
sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade
trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo
vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba
výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II.
ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s napadnutým uznesením,
ktorým mal ten istý senát krajského súdu za použitia rovnakých dôkazných prostriedkov
rozhodnúť o náhrade trov konania sťažovateľa odlišne od rozhodnutia vydaného v inom
súdnom konaní.
Z napadnutého uznesenia a ďalších sťažovateľom pripojených uznesení krajského
súdu vyplýva, že pred vydaním napadnutého uznesenia krajský súd už v danej veci
rozhodoval, pričom uznesením č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 rozsudok
okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-134 z 12. augusta 2010 vo výroku o trovách konania
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia
č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 krajský súd poukázal na to, že z listinných
dôkazov a skutočností vyplývajúcich zo spisu „nie je možné zistiť, či bezprostredne
pred pojednávaním 14. 9. 2009 pracoval – reálne vykonával prácu v Bruseli, či z Belgicka
na Slovensko na pojednávanie konané 14. 9. 2009 vycestoval alebo sa dostavil
na pojednávanie z adresy trvalého bydliska v keďže sa tam mohol zdržiavať
aj z iných dôvodov. Rovnako tak nemožno opomenúť skutočnosť, že medzi nariadenými
pojednávaniami 14. 9. a 21. 9. 2009 je len 1 kalendárny týždeň (7 dní), pričom nebolo
zistené, či sa po uskutočnenom pojednávaní 14. 9. 2009 zo Slovenska opätovne vrátil
do miesta výkonu práce v Belgicku a opätovne na pojednávanie 21. 9. 2009 na Slovensko
z Belgicka vycestoval, t. j. či mu skutočne z dôvodu nariadených pojednávaní cestovné
náklady aj vznikli, ktorú skutočnosť mal žalobca preukázať predložením potvrdenia
od zamestnávateľa, resp. inými dôkazmi.“.
V uznesení okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-188 z 30. decembra 2013
o sťažovateľom uplatnenej náhrade trov konania vydanom po zrušení rozsudku krajského
súdu okresný súd uviedol, že žalobca «predložil potvrdenie o tom, že mu bola vyplácaná
mzda v roku 2009 za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009, ďalej predložil absenčnú kartu,
ktorá nebola nikým úradne overená, takže úradné potvrdenie o tom, kedy sa nachádzal
v práci, nie je zrejmé. Súd z uvedeného prehľadu pod názvom „Absences calendar“ zo dňa
14. 10. 2009 na č. l. 168 zistil, že od 1. 1. 2009 do 14. 10. 2009 mal žalobca evidované
absencie iba v dňoch 14. a 15. 9., 21. a 22. 9., 5. a 6. 10. 2009. Vo všetkých ostatných dňoch
bol podľa tohto dokumentu v práci, resp. nemal absencie. Z ďalších predložených potvrdení
nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že žalobca sám osobne v mieste svojho trvalého pobytu
v 26 prevzal poštovné zásielky v dňoch 3. 7. 2009, 31. 7. 2009, 26. 10. 2009,
2. 12. 2009, 1. 4. 2010, 18. 5. 2010, 12. 8. 2010 a 5. 10. 2011. V prípade prevzatia zásielok
v dňoch 3. 7. 2009 a 31. 7. 2009 je zrejmý rozpor medzi doručenkou podpísanou žalobcom
v a listinou „Absences Calendar 2009“. Z tohto dôvodu súd má pochybnosť
o hodnovernosti uvedeného dokumentu. Súd preto priznal žalobcovi trovy konania v sume
tak, ako je to vyššie uvedené vo výrokovej časti, teda tak, ako mu boli priznané v rozsudku
prvostupňového súdu č. 5 C 64/2009-134. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p.».
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu
č. k. 5 Co 64/2009-188 z 30. decembra 2013 napadnutým uznesením potvrdil ako vecne
správne považujúc už skutkový stav zistený okresným súdom za úplný, pričom
po stotožnení sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na zdôraznenie jeho správnosti doplnil:
„Na listine Absences calendar 2009 (fotokópia na č. l. 168) sa nachádza podpis, ale
nie je zrejmé meno a priezvisko osoby, ktorá bola bezprostredným nadriadeným žalobcu,
preto nemožno túto listinu považovať za hodnoverný doklad, preukazujúci, že žalobca
bezprostredne pred pojednávaním 14. 9. a 21. 9. 2009 pracoval - reálne vykonával prácu
v Bruseli a že z Belgicka na Slovensko na pojednávanie 14. 9. a 21. 9. 2009 vycestoval.
Takýmto dokladom nie je ani potvrdenie (fotokópia na č. l. 165 a preklad na č. l. 166)
o tom, že ma bola vyplácaná Výborom regiónov v r. 2009 mzda počas obdobia 01/01/1009-
31. 12. 2009, lebo z neho sa nedá zistiť, či sa mzda vyplácala aj počas absencie v práci.
Povinnosťou žalobcu nebolo preukazovať skutočnosť, že v danom čase sa nezdržiaval
na území Slovenska, resp. že neexistujú dôvody, z akých sa mohol zdržiavať na území
Slovenska, ale jeho povinnosťou bolo preukázať, že na pojednávania pricestoval z Belgicka
osobným motorovým vozidlom. Taktiež skutočnosť, že vykonáva prácu v Bruseli, neznamená
bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval, lebo pod vykonávaním práce sa
rozumie, a to nielen v súdnej (právnickej) praxi, ale aj v bežnom hovorovom jazyku miesto
výkonu práce (napr. podľa § 43 ods.1 Z. p. v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný
so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú (písm. b) miesto výkonu práce
(obec, časť obce alebo inak určené miesto) alebo skutočný výkon práce [v § 142 Z. p. sú
upravené prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré zamestnanec nemôže (nemohol)
vykonávať prácu].
Podľa § 7 ods.5 zák.č.283/02 Z. z. o cestovných náhradách cenu pohonnej látky
preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť
s pracovnou cestou (ďalej len doklad o kúpe). Ak zamestnanec preukazuje cenu pohonnej
látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým
priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom
o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú
cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len štatistický úrad).
Z cit. ust. je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že doklad o kúpe pohonnej látky slúži
nielen na preukázanie jej ceny, ale aj na preukázanie súvislosti s pracovnou cestou.
V prejednávanej veci bolo preto povinnosťou žalobcu (vzhľadom na to, že čo sa týka
preukazovania cestovných nákladov je vzťah medzi ním, ako účastníkom konania -
žalobcom a druhým účastníkom konania - žalovaným podstatne iný, ako vzťah medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, keďže v takom vzťahu je súvislosť s cestou zrejmá
aj z iných okolností) preukázať použitie svojho osobného motorového vozidla (fotokópia
osvedčenia na č. l. 127-128) na cestu na pojednávania z Belgicka na Slovensko aj dokladom
o kúpe pohonných látok a ak túto svoju povinnosť nesplnil, aj z tohto dôvodu mu nebolo
možné priznať požadovanú náhradu trov konania.“
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(m. m. III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09). Preto v danom prípade odôvodnenie napadnutého
uznesenia posudzoval ústavný súd z hľadiska namietaného porušenia označených práv
aj v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-188 z 30. decembra 2013
a zároveň prihliadal na dôvody zrušenia rozsudku okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-134
z 12. augusta 2010 uvedené v uznesení krajského súdu č. k. 5 Co 248/2010-159
z 23. augusta 2011.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie dáva
dostatočnú odpoveď o dôvodoch, pre ktoré nebola sťažovateľovi priznaná náhrada
uplatnených cestovných výdavkov. Napadnuté uznesenie je potrebné považovať
za odôvodnené a majúce základ v skutkových zisteniach konajúcich súdov. V tejto
súvislosti ústavný súd poznamenáva, že neunesenie dôkazného bremena účastníkom
v občianskom súdnom konaní má v sporovom konaní v zásade vždy za následok
nepriznanie ním uplatneného práva. Účastníci sú totiž podľa § 120 ods. 1 OSP povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru,
že rozhodujúce skutočnosti pre priznanie náhrady cestovných výdavkov vzniknutých
v súvislosti s konaním pred súdom sťažovateľ nepreukázal a svoj záver jasne
a zrozumiteľne vysvetlil aplikujúc v prípade relevantné procesnoprávne ustanovenia,
nemohol súčasne zasiahnuť ústavne neprípustným spôsobom do obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň pripomína,
že nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva a jeho úlohou nie je preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, pokiaľ tieto arbitrárne nezasahujú do obsahu základných práv
a slobôd (v danom prípade práv zaručujúcich dodržanie zásad spravodlivého procesu). Preto
napadnuté uznesenie hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné.
Na uvedenom závere ústavného súdu nič nemení ani skutočnosť, že v iných právnych
veciach (napr. 5 Co 263/2008, 4 Co 337/2011, 11 Co 122/2010) bolo sťažovateľovi
priznané právo na náhradu cestovných výdavkov, ktoré boli súčasťou vzniknutých trov
konania, pretože vo svojej podstate krajský súd v posudzovanom prípade nezaujal opačný
právny názor, teda že by sťažovateľovi právo na náhradu týchto trov priznať nemohol,
dospel však k záveru o dostatočne hodnoverne nepreukázaných podmienkach na priznanie
takejto náhrady. Ako neopodstatnenú hodnotí ústavný súd aj námietku sťažovateľa proti
požiadavke krajského súdu o preukázaní dokladu o kúpe pohonných hmôt počas sporných
ciest, pretože zmyslom predloženia označeného dokladu súdu je okrem ceny použitých
pohonných hmôt, ktorá v okolnostiach veci nebola podstatná, hlavne preukázanie
skutočného vykonania sťažovateľom vyúčtovaných ciest.
Rovnako skutočnosť, že v inej právnej veci prerokúvanej tým istým senátom boli
sťažovateľom predložené dôkazy, ktoré mali preukazovať toto jeho právo, hodnotené
odlišne, ešte nemusí viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia, pokiaľ je tento
postup racionálne odôvodnený a takáto zmena posudzovania dôkazov právne logicky
odôvodnená. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je totiž
najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov
aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. To však nie je sťažovateľov prípad. Keďže
napadnuté uznesenie krajského súdu odpovedá na všetky skutkovo a právne relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ústavný súd ho nehodnotí ako svojvoľné,
a tak ústavne neudržateľné. Pri tomto svojom závere ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť,
že predmetom napadnutého uznesenia bolo len rozhodovanie o časti uplatnených trov
konania sťažovateľa, čo nepochybne aj v kontexte s už opísanými okolnosťami prípadu
signalizuje nízku mieru ústavnoprávnej relevancie sťažovateľom namietaných nedostatkov
napadnutého uznesenia krajského súdu. Aj vzhľadom na uvedené ústavný súd nenachádza
dostatok dôvodov pre svoj zásah do výsledkov napadnutého konania.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. S poukazom
na to, že obsahom sťažovateľom označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka konania, resp. právo na jeho úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
už pri predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015