Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 539/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

9. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti JANIS TURIST,

s. r. o., Lidická 187/7, Liptovský Mikuláš, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Fiačanom,

PhD., FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, Liptovský Mikuláš, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 24. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti JANIS TURIST, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JANIS TURIST, s. r. o., Lidická 187/7, Liptovský

Mikuláš (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako odporkyňa

v konaní pred Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) vedenom

pod sp. zn. , v ktorom sa ako navrhovateľ domáhal určenia

neplatnosti dražby. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2014

bolo rozhodnuté o neplatnosti dražby, ktorou sťažovateľka (ako vydražiteľ) vydražila

sporné nehnuteľnosti v katastrálnom území . Rozsudkom krajského súdu bolo

potvrdené prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutím krajského súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom a zároveň bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, právo

na prístup k súdu, právo na účinný opravný prostriedok, ako aj právo vlastniť majetok.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nepreskúmateľné, zjavne neodôvodnené a arbitrárne, čo spôsobilo aj nesprávne rozhodnutie

vo veci samej. Nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu je vadou, ktorá má za následok

odňatie možnosti konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľky v odôvodnení svojho

rozhodnutia nedal relevantnú odpoveď na jednotlivé námietky sťažovateľky, ktoré uviedla

v odvolaní zo 14. októbra 2014. Týmto postupom jej odňal možnosť konať pred súdom,

keďže sa nevyjadril k skutočnostiam, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie

vo veci.

Sťažovateľka poukázala najmä na skutočnosť, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací

súd absolútne nesprávne posúdili včasnosť podania žaloby o neplatnosť dražby.

Navrhovateľ sa žalobou z 10. januára 2011 domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice,

ktorou bol osvedčený priebeh dražby. Až podaním z 21. apríla 2011 navrhovateľ zmenil

petit žaloby tak, že sa domáhal určenia neplatnosti samotnej dražby. Dražbou je potrebné

rozumieť úkon notára, ktorým sa osvedčuje právne významná skutočnosť, v danom prípade

priebeh dražby, pričom dražbou je úkon dražobníka; ide teda o dve rozdielne veci.

Navrhovateľ v prekluzívnej lehote napadol žalobou neplatnosť notárskej zápisnice

a až neskorším podaním žiadal o určenie neplatnosti dražby. Žaloba o určenie neplatnosti

dražby je osobitným typom žaloby, ktorý predpokladá

o dobrovoľných dražbách a o doplnení

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o dobrovoľných dražbách“). V danom prípade nejde o žalobu o určenie neplatnosti

právneho úkonu. Podľa sťažovateľky pôvodná žaloba obsahovala jednoznačný žalobný

petit, ktorým sa žalobca domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice, a to bez ohľadu

na odôvodnenie samotnej žaloby. Pokiaľ sa následne žalobca po výzve okresného súdu

domáhal neplatnosti dražby, išlo o zmenu návrhu, o ktorého prípustnosti mal okresný súd

podľa názoru sťažovateľky rozhodnúť. Zmenenú žalobu však podal žalobca až po uplynutí

prekluzívnej trojmesačnej lehoty. S uvedenou námietkou sťažovateľky sa krajský súd

vysporiadal arbitrárnym spôsobom, keď zdôrazňujúc neodôvodnenosť prílišného

formalizmu v danej veci uviedol, že návrh podaný v zákonom ustanovenej lehote bol

doplnený, čím boli vady pôvodného podania odstránené.

Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd v otázke posudzovania platnosti zmluvy

o vykonaní dražby zvolil prístup formalistický, teda taký výklad a aplikáciu dotknutých

ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, čím zásadne poprel ich účel a význam.

Neplatnosť zmluvy o vykonaní dražby je podľa názoru okresného súdu, ako aj krajského

súdu daná absenciou uvedenia najnižšieho podania a sumy, o ktorú je možné znížiť

najnižšie podanie. Odvolací súd však v tejto súvislosti nevysvetlil, aký vplyv má uvedená

absencia na porušenie práv žalobcu pri výkone záložného práva záložným veriteľom.

Podľa názoru sťažovateľky z § 16 ods. 7 zákona o dobrovoľných dražbách vyplýva

len možnosť dojednania oprávnenia licitátora znížiť najnižšie podanie, pričom bez ohľadu

na to, či je táto možnosť určená sumou alebo percentom, je zjavné, akým spôsobom sa má

najnižšie podanie znížiť. Súčasne podľa § 16 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách

podstatnou náležitosťou zmluvy o vykonaní dražby je údaj o najnižšom podaní. Z tohto

ustanovenia však súčasne nevyplýva, že údaj o najnižšom podaní musí byť vyjadrený

konkrétnou sumou. Táto požiadavka je podľa sťažovateľky nelogická aj z toho dôvodu, že

zaistenie ohodnotenia predmetu dražby dražobníkom nastane až po uzavretí zmluvy

o vykonaní dražby, teda sumu najnižšieho podania bude možné zistiť až zo znaleckého

posudku, ktorý bude dražobníkom zabezpečený až po uzatvorení zmluvy o vykonaní

dražby. Totožné závery sa podľa sťažovateľky týkajú uvedenia sumy, o ktorú je možné

znížiť najnižšie podanie. Sťažovateľka sa domnieva, že zmluvné strany v zmluve

o vykonaní dražby dostatočne určitým spôsobom dojednali výšku najnižšieho podania,

ktorú určili vo výške zistenej znaleckým posudkom, ako aj oprávnenie licitátora znížiť

najnižšie podanie do výšky 50 % z ohodnotenia predmetu dražby. Krajský súd v tejto

súvislosti nevysvetlil, „aký by bol rozdiel v priebehu a výsledku dražby, ak by tieto

skutočnosti boli uvedené konkrétnou sumou, ako to tvrdí súd ako dôvod ohrozenia práv

žalobcu“.

Sťažovateľka tiež namietala, že vyhovením žalobe bolo porušené jej vlastnícke

právo, keďže v tomto prípade „je potrebné dať na váhu na jednej strane práva

navrhovateľa týkajúce sa možného ohrozenia alebo porušenia jeho vlastníckych práv

a na druhej strane vlastnícke právo sťažovateľa, chránené SR, ktoré nadobudol

dražbou a udelením príklepu. Za situácie, keď nebolo preukázané také porušenie právnych

predpisov, ktoré by malo za následok čo i len ohrozenie práv navrhovateľa, je potrebné

takúto kolíziu práv vyriešiť v prospech vydražiteľa (sťažovateľa). Je potrebné poukázať

na to, že to bol navrhovateľ, ktorý nesplácal úver banke, ktorý založil predmetné

nehnuteľnosti a ktorý uzavretím záložnej zmluvy súhlasil s výkonom záložného práva

a aj samotné konanie dražby, k tomu to postupu záložného veriteľa a dražobníka nevzniesol

žiadne námietky a pripomienky.“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 24. 6. 2015, boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa , článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (č. )

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. zo dňa 24. 6. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na nové konanie

a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka, ktorá v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktoré predchádzalo

vydaniu namietaného rozhodnutia, vystupuje v procesnom postavení žalovanej v 3. rade

(vydražiteľ nehnuteľnosti), vidí porušenie označených práv v postupe krajského súdu, ktorý

prijal nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie, v ktorom neodpovedal na jednotlivé

námietky sťažovateľky, čím je namietané rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené.

V ďalšom bode argumentácie sťažovateľka podrobne rozoberá jednotlivé namietané

skutočnosti, ktoré sú podľa jej názoru dôkazom extrémnej nelogickosti napadnutého

rozhodnutia.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru (). V obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,

či napadnutým rozhodnutím mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému pochybeniu

zo strany krajského súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k námietke

sťažovateľky, ktorou spochybňovala včasnosť podania žaloby o neplatnosť dražby, uviedol:

„Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že ak bol návrh na začatie konanie podaný

v lehote stanovenej hmotným právom, v priebehu konania doplnený tak, že spĺňa zákonom

stanovené náležitosti, sú tým vady pôvodného podania odstránené, a podanie má účinky

uplatnenia práva na súde. V danom prípade preto argumentácia odvolateľov o tom,

že navrhovateľ svoj návrh na určenie neplatnosti dražby podal na súd po zákonom

stanovenej lehote, nie je dôvodná. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie

Ústavného súdu SR , z ktorého vyplýva, že občianske súdne konanie sa musí

v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie

a rozvíjanie ( ). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov

občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí

do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec

zákona, alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu. Keďže prvostupňový súd zistil rozpor skutkových tvrdení

uvádzaných navrhovateľom v žalobe s jeho petitom, postupoval správne, keď skôr než začal

konať vo veci, v zmysle ust. vyzval navrhovateľa na odstránenie vád

návrhu. Účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania tak zostali zachované, tzn. že

navrhovateľ svoj návrh podal na súd v lehote podľa ust. § 21 ods. 2 ZoDD. Zároveň

odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že o dobrovoľných dražbách

ani neobsahujú ustanovenie, z ktorého by vyplývalo,

že navrhovateľ v priebehu konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby nemôže rozšíriť svoje

skutkové tvrdenia o ďalšie dôvody neplatnosti dražby. Pokiaľ zákonodarca takýto úmysel

mal, bol by to učinil obdobne ako je tomu napríklad v ust. a

ods. 1 V danom prípade navrhovateľ teda mohol doplniť v priebehu konania svoj

návrh, v ktorom uviedol ďalšie dôvody neplatnosti dražby, ktorá bola predmetom tohto

konania.“

K druhej námietke sťažovateľky, ktorej podstata spočíva v tvrdení, že krajský súd

(ako aj okresný súd) pri posudzovaní platnosti zmluvy o vykonaní dražby uplatnili príliš

formalistického prístup, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného

rozhodnutia uviedol:

«Náležitosti zmluvy o vykonaní dražby sú upravené v ust.

Z. z. o dobrovoľných dražbách. V jeho odseku 7 je upravená možnosť navrhovateľa dražby

a dražobníka dohodnúť v tejto zmluve oprávnenie licitátora znížiť najnižšie podanie

so súčasným uvedením sumy (nie spôsobu jej určenia), o ktorú je najnižšie podanie možné

znížiť; v prípade výkonu záložného práva najnižšie podanie nie je možné dohodnúť nižšie

ako to ustanovuje zákon. Ako správne konštatoval súd I. stupňa v napadnutom rozhodnutí,

v článku VI. bod 6. 2. zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 21. 06. 2010 uzavretej odporcami

v rade 1/ a 2/ táto suma absentuje, čo spôsobuje neplatnosť zmluvy o vykonaní dražby

v zmysle ust. § 16 ods. 10 ZoDD a následne dražby samotnej. Tomuto právnemu záveru

nasvedčuje aj znenie ust. § 16 ods. 2 ZoDD, ktoré ako jednu z podstatných náležitostí

zmluvy o vykonaní dražby, (okrem iných), určuje aj výšku odmeny dražobníka. Z tohto

zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluvné strany sa v zmluve o vykonaní dražby dohodnú

o výške odmeny dražobníka. no zároveň pripúšťa alternatívu, že môžu v tejto zmluve uviesť

len spôsob určenia odmeny dražobníka; (samozrejme za predpokladu ak sa nedohodnú,

že dražba bude vykonaná bezplatne).

Ani argument odvolateľov, že dojednanie zmluvných strán v zmysle ust. § 16 ods. 7

ZoDD, nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy o vykonaní dražby, ktorej absencia,

či prípadné pochybenie v takomto dojedaní nemôže mať za následok neplatnosť zmluvy

o vykonaní dražby, nie je správny. Hoci vo svojom ust.

upravuje možnosť takéhoto dojednania, keď v ňom uvádza, že „v zmluve možno dohodnúť“,

za situácie, že sa zmluvné strany dohodnú na tom, že dohodu o oprávnení licitátora znížiť

najnižšie podanie so súčasným uvedením sumy, o ktorú je najnižšie podanie možné znížiť,

zahrnú do zmluvy o vykonaní dražby, musia súčasne dodržať presné znenie tohto

ustanovenia zákona, a to pod sankciou jej neplatnosti (§ 16 ods. 10 ZoDD).

Pokiaľ aj odvolatelia argumentovali tým, že v čase uzavretia zmluvy o výkone dražby

zmluvným stranám nie je ešte známa cena dražených nehnuteľností, ktoré sú oceňované

znaleckým posudkom až po jej uzavretí, odvolací súd poznamenáva, že v takom prípade

majú účastníci zmluvy možnosť uviesť presnú sumu, o ktorú je najnižšie podanie možné

znížiť, po vypracovaní znaleckého posudku v dodatku k zmluve o výkone dražby.

Toto jediné porušenie o dobrovoľných dražbách spôsobuje

neplatnosť zmluvy o dobrovoľnej dražbe i dražby samotnej. Akékoľvek ďalšie dokazovanie

a skúmanie ďalších dôvodov neplatnosti predmetnej dražby odvolacím súdom by bolo

nadbytočné. Z uvedených dôvodov okresný súd postupoval správne, keď návrhu

navrhovateľa vyhovel a určil neplatnosť dobrovoľnej dražby.»

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s a dohovoru, ako to

sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil

všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery,

ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo

zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne

zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ako aj práva na spravodlivý proces podľa dohovoru) nie je

garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

(odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné,

resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky

pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia

().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnuté

rozhodnutie v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu,

resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Keďže ústavný súd nezistil porušenie a listiny,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa .

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré

je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním

mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch ústavne konformným

spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa aj časť sťažnosti

smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu namietajúcu porušenie základného práva podľa

.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri napadnutom

rozhodnutí krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína,

že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní ().

Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom (odvolacím

súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely

čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky

(napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému

kráľovstvu – 1989). Napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nesignalizuje žiadnu

možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné

právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 dohovoru, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadne skutočnosti

nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu

a sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015