Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 580/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, právne zastúpeného advokátkou Mgr. Evou Vallovou, advokátska kancelária,

Osadná 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 11. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 11. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. septembra 2013, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu

29. decembra 2008 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal proti žalovanému

určenia odporovateľnosti (neplatnosti) zmenky, ktorú v prospech žalovaného vystavil

30. novembra 2005 sťažovateľov dlžník (obchodná spoločnosť , ďalej len

„dlžník“ alebo „sťažovateľov dlžník“) s odôvodnením, že týmto úkonom mal sťažovateľov

dlžník záujem zmenšiť svoj majetok s cieľom poškodiť sťažovateľa ako svojho veriteľa

pri uspokojení jeho pohľadávky. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 11. septembra 2013 žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že ním uplatňovaný

nárok bol „premlčaný“, ako aj s odôvodnením, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,

keď nepreukázal, žeby sa v dôsledku vystavenia predmetnej zmeny dlžníkom zmenšil

majetok dlžníka natoľko, žeby nemohol byť uspokojený aj nárok sťažovateľa ako jeho

ďalšieho veriteľa.

3. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 11. novembra 2014 označený rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil konštatujúc, že sťažovateľ podal odporovaciu žalobu po lehote

uvedenej v , a preto je akékoľvek ďalšie dokazovanie

irelevantné. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2015 ako neprípustné odmietnuté.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie

svojho práva na spravodlivý súdny proces, a to z dôvodu, že okresný súd, ako ani krajský

súd a nápravu nezjednal ani najvyšší súd rozhodli v merite veci na základe nedostatočne

zisteného skutkového stavu, keď v záujme jeho riadneho zistenia odmietli vykonať dôkazy

navrhované sťažovateľom (vypočutie konateľov dlžníka; predloženie účtovných dokladov

dlžníka s cieľom zistenia jeho skutočného majetku), v dôsledku čoho podľa sťažovateľa

bola nesprávne vyhodnotená „... majetková situácia dlžníka... ako sťažovateľom

nepreukázaná, bez toho, aby bol v tejto súvislosti vykonal akýkoľvek dôkaz...“. Sťažovateľ

namieta aj neudržateľnosť záveru pozostávajúci zo skutočnosti, že dotknutá zmenka, ktorá

bola vystavená sťažovateľovým dlžníkom 30. novembra 2005, je skutočne pravdivá a podľa

sťažovateľa sa táto okolnosť nedá skúmať bez posúdenia pravosti zmenky, pričom

„Sťažovateľ v konaní požadoval preskúmanie originálu zmenky, ktorým sa však žiaden

z porušovateľov nezaoberal.“.

5. V súvislosti s rozsudkom krajského súdu sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa

vôbec nevysporiadal s doplnením argumentácie jeho odvolania, ktorým „... nerozširoval ani

nemenil dôvody alebo rozsah podaného odvolania“ a ktoré podal 2. apríla 2014, v dôsledku

čoho podľa sťažovateľa mu krajský súd odňal právo konať pred súdom, s čím sa však

nestotožnil najvyšší súd v konaní o dovolaní. Odňatie práva konať pred súdom vidí

sťažovateľ aj v tom, že rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu boli

nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné z hľadiska dôvodov na ich rozhodnutie,

pričom v tejto súvislosti sťažovateľ tiež uviedol:

«Sťažovateľ poukazuje na nezrozumiteľnosť záverov súdu prvého stupňa o tom, že sa

nepodarilo preukázať, „že by odporca v snahe ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej

pohľadávky navrhovateľa... úmyselne krátil majetok dlžníka navrhovateľa...“ Takýto záver

totiž nekorešponduje s ustanoveniami § 42a a nasl. ObčZ, upravujúce inštitút

odporovateľnosti právnych úkonov. V predmetnom právnom vzťahu je totiž dlžníkom

spoločnosť a len dlžník sa môže dopustiť uskutočnenia odporovateľného

právneho úkonu v úmysle ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Odporca je v tejto

súvislosti osobou, ktorá s dlžníkom dojednala právny úkon, t. j. pasívne procesne

legitimovanou osobou v zmysle § 42b ods. 3 ObčZ. Úmysel ukrátiť veriteľa je však potrebné

skúmať vo vzťahu k dlžníkovi, nie odporcovi. Odvolací súd sa uvedenými nedostatkami

vôbec nezaoberal. Rovnako nie je zrejmé, z akých dôvodov súdy zamietli návrh sťažovateľa

na doplnenie dokazovania predložením zmenky a vypočutia konateľov spoločnosti

»

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa: ... podľa čl. 12. ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 SR v spojení s Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 11. 09. 2013, sp. zn. -187, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 11. 11. 2014, sp. zn. -223 ()

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2015, sp. zn. porušené

bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 11. 09. 2013, sp. zn. -187, rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 11. 11. 2014, sp. zn. -223 ()

a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2015, sp. zn. a vec vracia

na ďalšie konanie.

Porušovatelia sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľovi, trovy

právneho zastúpenia v sume 296,44 € k rukám jeho právneho zástupcu, a to do 3 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K rozsudku okresného súdu

9.1 V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd

pripomína, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

9.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

9.3 Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

sťažnosťou pred ústavným súdom napádaného rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 11. septembra 2013, a to využitím riadneho opravného

prostriedku (odvolania), ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo samotnej sťažnosti)

aj účinne využil, pričom krajský súd ako súd odvolací sa v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. v podstate musel vysporiadať s identickými námietkami,

aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9.4. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu,

pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie ( ).

10. K rozsudku krajského súdu

10.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný rozsudok krajského súdu (dovolanie,

proti ktorému bolo ako nedôvodné odmietnuté), ústavný súd preskúmal aj toto rozhodnutie,

a to v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu

jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ).

10.2 Podstata námietok sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 11. novembra 2014 je založená na jeho tvrdení o arbitrárnosti

tohto rozsudku z dôvodu, že krajský súd podľa sťažovateľa nenapravil pochybenia

okresného súdu a nedoplnil dokazovanie v rozsahu navrhovanom sťažovateľom pre účely

náležitého zistenia skutkového stavu, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie a napokon, že sa odmietol zaoberať doplnením argumentov

sťažovateľovho odvolania, ktoré doplnil 2. apríla 2014.

10.3 Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou

podľa mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

10.4. Krajský súd napádaný rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom

a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom

rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi navrhovateľa, správne vyhodnotil vykonané

dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd podľa § 219 ods. 2

v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné. ...

Účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým

úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva a pohľadávky) na úkor

veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe,

ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu

odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.

Predmetom odporovateľnosti sú právne úkony. Keďže zákon neobmedzuje okruh

právnych úkonov (niet žiadneho taxatívneho vymedzenia), treba uviesť, že môže ísť

o dvojstranné, jednostranné, odplatné, bezodplatné a iné právne úkony. Podstatné je, že ide

o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky.

Nemusia to byť úkony, ktorými dochádza k scudzeniu majetku dlžníka. Stačí, že ide o také

úkony, ktoré zmenšujú majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa. Medzi také úkony

možno zaradiť kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu, výmennú zmluvu, prevzatie dlhu,

postúpenie pohľadávky, odmietnutie dedičstva, odmietnutie daru, odpustenie dlhu, úmyselné

nevymáhanie dlhu spôsobujúce premlčanie nároku, prevzatie nevýhodného ručiteľského

záväzku, použitie časti majetku na vklad do základného imania obchodnej spoločnosti

a pod.

Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie

(zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň

sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie

majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil

do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.

Jedným z ďalších predpokladov odporovateľnosti je, že k právnemu úkonu ktorý sa

má odporovať, došlo v posledných troch rokoch. Uvedená lehota sa počíta spätne

od urobenia úkonu, ktorému sa odporuje. Z uvedeného vyplýva, že nárok na odporovanie

zaniká uplynutím trojročnej lehoty, ktorá začína plynúť od urobenia právneho úkonu

(od jeho vzniku). Jedná sa o prekluzívnu (prepadnú) lehotu, na ktorú súd prihliada

z úradnej povinnosti.

V danej veci sud prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ podal

návrh po uplynutí trojročnej lehoty podľa § 42 ods. 2 Obč. zák., pretože návrh na určenie

neúčinnosti právneho úkonu - zmenky č. 03102005, vystavenej dňa 30. 11. 2005

spoločnosťou bol podaný až dňa 29. 12. 2008. Navrhovateľ svoje tvrdenia,

že zmenka bola vystavená so spätnou platnosťou v čase, keď bol dlžníkovi

doručený zmenkový platobný rozkaz č. k. zo dňa 20. 12. 2005, nepreukázal.

Zo samotného návrhu na začatie konania, ako aj z jeho doplnení a zmeny zo dňa 4. 4. 2013

je zrejmé, že spoločnosť vystavila pre odporcu zmenku „bez protestu“ na sumu

510 000 000,- Sk č. 03102005 s miestom plnenia Bratislava, splatná v ...

Navrhovateľ v návrhu a doplnení nespochybňoval dátum vystavenia zmenky, namietal len,

že nebola vystavená v súlade s riadnym záväzkovým vzťahom, že vypísaná suma

nepredstavuje adekvátne protiplnenie na strane odporcu a že jednoznačne bola vystavená

za účelom zmenšenia hodnoty majetku čím sa znemožnilo uspokojenie

pohľadávky voči dlžníkovi

Zo zápisnice z pojednávania pred prvostupňovým súdom taktiež vyplýva, že právna

zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že „Myslím si, že právny úkon vystavenia predmetnej

zmenky bol urobený dodatočne spätne, túto skutočnosť však neviem preukázať.“

Odvolací súd preto dospel k zhodnému záveru ako prvostupňový súd, že zmenka bola

vystavená 30. 11. 2005 a návrh na určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu bol podaný

na súd až po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, preto nárok na odporovanie zanikol.

Z uvedených dôvodov sú ďalšie dôvody odvolania, týkajúce sa preukazovania hodnoty

majetku dlžníka ( ) právne irelevantné.

Odvolací súd zároveň neprihliadol na „Doplnenie argumentácie k odôvodneniu

odvolania“ zo dňa 4. 4. 2014, podané novým právnym zástupcom navrhovateľa, týkajúce sa

namietania nesplnenia procesnej povinnosti súdu podľa , pretože

v zmysle rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania

môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu

podľa , ako vecne správny potvrdil.»

10.5 Z citovaného vyplýva, že kľúčovým pre rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa

v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, bol záver, že odporovaciu žalobu

podal sťažovateľ oneskorene, t. j. po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty podľa § 42a

ods. 2 , podľa ktorého „Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý

dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel

musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený

a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi

(§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou

prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej

starostlivosti nemohla poznať.“. Vzhľadom na uvedené tak ostatnú argumentáciu

sťažovateľa týkajúcu sa nedostatku dokazovania a nedostatočného zistenia skutkového

stavu považoval krajský súd za irelevantnú.

10.6 Podľa ústavného súdu uvedené závery krajského súdu nemožno považovať

za arbitrárne a odporujúce účelu a zmyslu na daný prípad aplikovaného § 42a ods. 2

, pričom na uvedenom nemôže nič zmeniť ani konštatácia

sťažovateľa, že dátum vystavenia dotknutej zmenky nemusí byť pravdivý, pretože

v súvislosti s touto skutočnosťou sťažovateľ, tak ako to uviedol už aj krajský súd,

nepredložil žiadne relevantné dôkazy, pričom samotná pochybnosť v tomto smere

nepostačuje na záver o spätnom vystavení zmenky, tobôž, ak sťažovateľ ako žalobca

v preskúmavanom konaní túto skutočnosť v žalobe prvotne ani vôbec nespochybňoval.

V súvislosti s uvedeným je tak ústavne udržateľný aj záver krajského súdu o irelevantnosti

ďalších odvolacích argumentov sťažovateľa, pretože z dôvodu oneskoreného podania

žaloby by už tieto skutočnosti nemali reálnu možnosť ovplyvniť výsledok preskúmavaného

konania.

10.7 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

10.8 Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu

v napádanom rozsudku sp. zn. z 11. novembra 2014 sú ústavne udržateľné

a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť tohto rozhodnutia, preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

11. K uzneseniu najvyššieho súdu

11.1 Prípustnosť dovolania podaného proti rozsudku krajského súdu dovolateľ

založil na tvrdení, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu, ako aj v dôsledku nevykonania ním navrhovaných dôkazov mu malo byť

znemožnené konať pred súdom, tak ako to predpokladá § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku.

11.2 Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania z titulu nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov, najvyšší súd svoje uznesenie sp. zn.

z 27. mája 2015 odôvodnil takto:

«Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. augusta 1997 sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zoslal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá

považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá

môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa

O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 10. novembra 2011 sp. zn. , podľa ktorého

uvedený právny názor k výkladu považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu

rozsudku odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,

ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.»

11.3 Ústavný súd považuje citované rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné opakovane podotýkajúc, že len prípustné dovolanie možno odôvodniť dôvodmi

uvedenými v . Inými slovami, až keď dovolací

súd kladne odpovie na primárnu otázku, a to či je dovolenie procesne prípustné, až následne

môže skúmať danosť jeho dôvodnosti.

11.4 Pokiaľ ide o dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatočného

dokazovania na súdoch nižšej inštancie, najvyšší súd vo svojom uznesení tiež uviedol:

„Rovnako aj nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým

by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Platí to aj o takom dôkaze, ktorý

účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie

o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu

a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s p.). Aj v prípade, že by súd nevykonal

taký dôkaz, ktorí by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach,

mohol by mať tento jeho postup za následok neúplné zistenie skutkového stavu (vedúce

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom

v zmysle “

11.5 Najvyšší súd aj v tejto časti odôvodnil svoje rozhodnutie ústavne relevantným

spôsobom, ktorý je navyše udržateľný aj vzhľadom na už uvedenú skutočnosť, že v danom

prípade by akékoľvek ďalšie dokazovanie bolo vzhľadom na primárnu oneskorenosť

uplatnenia žalovaného nároku irelevantné.

11.6 Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces.

11.7 Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že najvyšší súd napádané uznesenie

sp. zn. z 27. mája 2015 odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom,

a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní

ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania

je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015