Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 308/2020
PDF · 185.06 KB
No categories available
II. ÚS 308/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta
sp. zn. 5 C 251/2013 z 20. decembra 2017, rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23 Co 125/2018 z 29. mája 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 304/2019 z 31. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 C 251/2013 z 20. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Co 125/2018 z 29. mája 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 304/2019
z 31. marca 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného
v konaní vedenom okresným súdom o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy
o zriadení vecného bremena. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že kúpna
zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena sú neplatné. V konaní žalobca tvrdil, že bol
sťažovateľom uvedený do omylu, následkom čoho malo byť prevedenie vlastníckeho práva
k domu a zriadenie vecného bremena doživotného užívania.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
[§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Krajský súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie a dovolací dôvod vyvodil
z § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol.
3. Sťažovateľ podanie ústavnej sťažnosti odôvodnil tým, že „... Okresný súd ako aj
Krajský súd predmetnými rozhodnutiami porušil práva sťažovateľa, keďže neposkytli
dostatočné odôvodnenie svojich rozhodnutí, náležíte sa nevyjadril so spornými skutkovými
zisteniami a adekvátne sa nevyjadrili k dôležitým námietkam sťažovateľa uvádzaných počas
priebehu konania na prvej inštancii, ako aj na súde druhej inštancie v samotnom
dovolaní.“.
4. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ uviedol, že „... sa náležite
nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že všetky relevantné a súdom dopytované listinné
dôkazy boli riadne a včas predložené. Súd druhej inštancie ďalej nebral do úvahy,
že z obsahu kúpnej zmluvy je zrejmé, že predmetná zmluva má všetky potrebné atribúty
resp. náležitosti, ktoré sú z právneho hľadiska potrebné pre jej následnú platnosť.“.
5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„I. Základné práva zaručené čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Galanta zo dňa 20.12.2017 sp. zn.: 5C/251/2013, Krajského súdu v Trnave
zo dňa 29.05.2019 sp.zn.:23Co/125/2018, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.03.2020 sp. zn.: 8Cdo/304/2019, porušené boli.
II. Rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn.: 5C/251/2013 zo dňa 20.12.2017,
Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 23Co/125/2018 zo dňa 29.05.2019, Uznesenie
Najvyššieho súdu Bratislava, sp. zn.; 8Cdo/304/2019 zo dňa 31.03.2020 zrušuje a vracia
vec na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Jedinou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňuje tvrdenie o porušení
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je, že podľa jeho názoru všeobecné súdy nedostatočne odôvodnili
svoje rozhodnutia, neberúc ohľad na sťažovateľove argumenty.
III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu
14. Časť ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu
je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde.
15. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu,
keďže tento už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd. Právomoc poskytnúť
ochranu právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho
konania proti rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu
16. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavná sťažnosť je
v tejto časti zjavne neopodstatnená a je potrebné ju odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
17. Na úvod ústavný súd poznamenáva, že ústavná sťažnosť sťažovateľa napriek
právnemu zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom má laický, nezrozumiteľný
a z odborného hľadiska neprínosný charakter.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ opakovane vznáša námietky, pre ktoré
považuje rozhodnutia všeobecných súdov za nesprávne. Aj vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu v ústavnej sťažnosti predniesol iba časť argumentov, ktorými sa
bránil v odvolacom konaní. Ide o námietky spočívajúce v nedostatočnom vysporiadaní sa
krajského súdu s argumentmi sťažovateľa.
18. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými
zásadami upravenými v ústave. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 117/05, I. ÚS 580/2015).
19. Napriek odôvodneniu ústavnej sťažnosti v záujme zachovania právnej istoty
ústavný súd pristúpil k prieskumu rozsudku krajského súdu. Ústavný súd však nepovažuje
za účelné s ohľadom na rozsah napadnutého rozsudku citovať časti odôvodnenia rozsudku
krajského súdu. Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým boli
kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena určené za neplatné s ohľadom
na rozsah a dôvody podaného odvolania. Krajský súd predovšetkým zdôraznil rozsiahle
dokazovanie vykonané okresným súdom, poukázal na právne závery vyvodené
z vykonaných dôkazov, ako aj vzťahy medzi jednotlivými stranami konania a tiež
na kriminálnu minulosť svedka, ktorý spolupracoval so sťažovateľom pri uvedení žalobcu
do omylu.
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí okresného
súdu a krajského súdu (krajský súd konštatoval, že sa s odôvodnením okresného súdu
stotožňuje, § 387 CSP, pozn.) konštatuje, že krajský súd sa riadne vysporiadal s námietkami,
na základe ktorých sťažovateľ podal odvolanie, a že krajský súd ako súd odvolací, ako aj
okresný súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy a z nich vyvodené závery
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné.
Závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené riadne a presvedčivo,
napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný
súd vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci s poukazom na rozsudok okresného
súdu a na opakovanie námietok sťažovateľa nepovažuje postup ani rozsudok krajského súdu
za taký zásah do práv sťažovateľa, ktorý by bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný.
III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu
21. Ústavný súd konštatuje, že túto časť ústavnej sťažnosti je potrebné odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku zákonom
ustanovených náležitostí.
22. Z hľadiska predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti je podstatná
najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka
relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody)
namietaného porušenia práv, ako aj § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný
súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona
neustanovuje inak.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti. Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom.
23. Ústavný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti
požaduje vyslovenie porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, avšak v ústavnej sťažnosti absentuje právne
relevantná argumentácia obsahujúca tvrdenia o porušení sťažovateľových práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ svoju argumentáciu v ústavnej sťažnosti upriamil
výhradne proti rozsudku krajského súdu (ktorý ústavný súd preskúmal), resp. proti rozsudku
okresného súdu.
24. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup konajúceho súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 465/2017).
25. Ústavný súd už len pre úplnosť dodáva, že jeho pozornosti neušla ani skutočnosť,
že právny zástupca sťažovateľa v texte ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu
26. mája 2020) opakovane poukazuje na znenie už neplatného a neúčinného zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnemu zástupcovi
sťažovateľa, že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou
úpravou – zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
26. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, ústavnú sťažnosť z dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. a),
c) a g) zákona o ústavnom súde odmieta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu