Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 102/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátkou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Žilina

č. k. -13 z 24. augusta 2009, rozsudkom Okresného súdu Žilina

č. k. -497 z 2. decembra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základných práv podľa čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zmenkovým platobným rozkazom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -13 z 24. augusta 2009 (ďalej

len „zmenkový platobný rozkaz“), rozsudkom okresného súdu č. k. -497

z 2. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. marca 2013

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2019

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd zmenkovým platobným rozkazom

uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 1 228 162,76 € a 6 % úrok zo sumy

1 228 162,76 € od 3. februára 2009 do zaplatenia, odmenu v sume 4 093,87 €, trovy konania

v sume 16 596,50 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 6 863,06 €.

Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal sťažovateľ námietky,

o ktorých okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že zmenkový platobný rozkaz ponechal

v platnosti. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ neúspešne odvolanie a následne

aj dovolanie.

3. Vo vzťahu k listine zmenky sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi

namietal, že zmenka je formálne a materiálne neplatná, pretože odporuje prísnym

formálnym pravidlám. Sťažovateľ uviedol rozpory zápisov na zmenke so slovenskou

technickou normou, napr. osoba uvedená ako zmenkový dlžník neexistuje (v zmenke

je uvedený , správne má byť ), mena uvedená na zmenke

je neurčitá a nesprávna (v zmenke je označenie Skk, ale platné označenie je SKK), obsahuje

rozpory týkajúce sa platobného miesta (chybné poštové smerovacie číslo), nesprávne

uvedené dátumy (kalendárny deň označený 02 neexistuje, správne má byť 2),

ako aj ďalšie rozpory. Podľa názoru sťažovateľa listina neobsahovala náležitosti zmenky,

a preto ide o nulitnú zmenku.

Vo vzťahu ku konaniu na okresnom súde sťažovateľ namietal, že okresný súd

rozhodoval na základe návrhu, ktorý nespĺňal náležitosti podľa § 42 a § 79 vtedy platného

. Sťažovateľ okrem iného v ústavnej sťažnosti uviedol:

„... identifikačný údaj o poštovom smerovacom čísle bydliska žalobcu a žalovaného,

ktorý je uvedený v návrhu, sa nezhoduje s platným poštovým smerovacím číslom,

ktoré je pridelené pre uvedenú adresu. Pre ulicu Textilná v Leviciach je platné poštové

smerové číslo 934 05 a nie 934 01 ako uvádza žalobca.

Namietam, že písomné podanie na súd návrh na začatie konania nebol riadne

podpísaný žalobcom. V návrhu je síce na prednej strane uvedený ako žalobca ,

ale návrh je podpísaný iba , pričom pri nečitateľnom podpise

absentuje označenie mena a priezviska osoby, za ktorú návrh podpísal.“

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd napadnutým rozsudkom porušil jeho práva, pretože

ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz, ktorý podľa názoru sťažovateľa ani nemal

byť pre už uvedené rozpory vydaný.

4. Aj v ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo a podrobne uvádza

dôvody, pre ktoré považuje zmenku za neplatnú. Vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu

a najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: „Namietam, že odvolací

a dovolací súd rozhodovali bez toho, aby sa vôbec riadne oboznámili s originálom

zmenky.“ Sťažovateľ ďalej namietal, že všeobecné súdy nevykonali ani jeden ním

navrhnutý dôkaz, neuskutočnili výsluch znalca, čím mu odňali možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že po podaní odvolania mu okresný súd ani krajský súd riadne

a včas nedoručili ani jedno písomné podanie žalobcu.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že vo veci rozhodoval

nezákonný sudca, keďže v spise sa nenachádzajú údaje o spôsobe pridelenia spisu a v rámci

konania na odvolacom súde došlo k zmene obsadenia senátu – v osobe predsedu senátu.

5. Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov za rozporné

so základnými princípmi materiálnej ochrany práv, zákonnosti a všeobecnej spravodlivosti,

a preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom: „Základné

právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... právo

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 1, ... postupom a zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu

Žilina zo dňa 24. augusta 2009 č. k.:11Zm 25/2009-13, rozsudkom Okresného súdu Žilina

zo dňa 2. decembra 2011 č. k.: -497, rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 21. marca 2013 č. k.: a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. septembra 2019 sp. zn.: porušené bolo.

Zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina zo dňa 24. augusta 2009

č. k.: -13 rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 2. decembra 2011

č. k.: -497 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. marca 2013

č. k.: uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. septembra 2019 sp. zn.: sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému

súdu Žilina na ďalšie konanie.

Okresnému súdu Žilina, Krajskému súdu v Žiline a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky sa prikazuje, aby obnovili stav pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov a nákladov konania...“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

10. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta platnosť zmenky a na ňu

nadväzujúci zmenkový platobný rozkaz. Porušenie ústavných práv sťažovateľ vníma

aj v postupe všeobecných súdov, pokiaľ ponechali zmenkový platobný rozkaz v platnosti

a zároveň nerešpektovali formálne pravidlá vedenia súdneho konania.

III.1 K namietanému porušeniu práv zmenkovým platobným rozkazom

a rozsudkom okresného súdu

16. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc na prieskum zmenkového platobného

rozkazu, keďže ten bolo možné preskúmavať postupom podľa vtedy platného § 175

na základe námietok podaných do troch dní od doručenia

zmenkového platobného rozkazu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

17. Sťažovateľ využil právo na opravný prostriedok a podal proti zmenkovému

platobnému rozkazu námietky na okresnom súde, ktorý zmenkový platobný rozkaz

aj preskúmal. Z uvedeného dôvodu je potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť

podľa z dôvodu nedostatku právomoci.

18. Aj časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému rozsudku okresného

súdu je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56

ods. 2 písm. a) .

19. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom

rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

20. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd

so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavná sťažnosť

je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. ,

, ).

21. Ústavný súd konštatuje, že spôsob, akým sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napádal

jednotlivé rozhodnutia súdov, je do značnej miery chaotický. Sťažovateľ opakovane vznáša

námietky, pre ktoré považuje samotnú zmenku za neplatnú a na toto presvedčenie nabaľuje

tvrdenia o pochybeniach súdov. Inými slovami, k porušeniu sťažovateľových práv došlo

tým, že zmenkový platobný rozkaz je platný.

22. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou

podľa mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

23. Napriek spôsobu argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti a opakovaniu

vznášaných námietok v záujme zachovania právnej istoty ústavný súd pristúpil k prieskumu

rozsudku krajského súdu. Ústavný súd však nepovažuje za účelné s ohľadom na rozsah

napadnutého rozsudku citovať časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Krajský súd

preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bol zmenkový platobný rozkaz

ponechaný v platnosti, s ohľadom na rozsah a dôvody podaného odvolania. Krajský súd

predovšetkým zdôraznil prísnosť zmenkových záväzkov vyjadrenú v koncentračnej zásade

zmenkového konania a pripomenul, že námietky, ktoré sťažovateľ neuplatnil

včas proti zmenkovému platobnému rozkazu, nemožno prejednať v rámci odvolacieho

konania. Krajský súd sa riadne vysporiadal s nosnou námietkou odvolania sťažovateľa,

podľa ktorej mu okresný súd odňal možnosť konať vo veci, pokiaľ vykonal pojednávanie

a rozhodol vo veci 2. decembra 2011 v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej

zástupkyne. V tejto súvislosti krajský súd preskúmal procesný postup okresného súdu

a dôvody, pre ktoré okresný súd neuznal ospravedlnenie právnej zástupkyne z uvedeného

pojednávania za účinné. Rovnako vyčerpávajúcim spôsobom krajský súd reagoval

aj na ďalšie odvolacie námietky sťažovateľa, a to na námietku, že prejednanie veci

v neprítomnosti sťažovateľa malo viesť k porušeniu zásady rovnosti zbraní, na námietku,

že okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté sťažovateľom a že mu neboli riadne

doručované zápisnice z pojednávaní, na námietku zaujatosti sudcu, ako aj na námietku

premlčania nárokov plynúcich zo zmenky v súvislosti s jej prevodom a napokon

aj s námietkami smerujúcimi proti procesným podmienkam konania.

24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí okresného

súdu a krajského súdu (krajský súd konštatoval, že sa s odôvodnením okresného súdu

stotožňuje, pozn.) vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje,

že krajský súd ako súd odvolací, ako aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali,

ich úvahy a z nich vyvodené závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené riadne a presvedčivo,

napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný

súd vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci s poukazom na rozsudok okresného

súdu a opakovanie námietok sťažovateľa nepovažuje postup ani rozsudok krajského súdu

za taký zásah do práv sťažovateľa, ktorý by bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný.

III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

25. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle

ktorého posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci

dovolacieho súdu (m. m. , ).

26. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní argumentoval takmer

identicky ako v odvolacom konaní, navyše vzniesol námietku nesprávne obsadeného

odvolacieho súdu. V úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval,

že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, a preto bude postupovať v zmysle § 472

ods. 2 . Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia uviedol: „Vychádzajúc z obsahu dovolania žalovaný procesné vady

konania v zmysle , až c/ nenamietal a vady tejto povahy ani

nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Žalovaný v dovolaní ako dôvod prípustnosti uviedol dovolací dôvod podľa § 237

ods. 1 písm. b/ tým, že žalobca, ktorý v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania.

Procesnú subjektivitu je však potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie strany

sporu - aktívnej, či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná

(viď R 34/1993). Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa

hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je strana sporu tiež vecne

legitimovaným subjektom (aktívne či pasívne) ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci.

Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa nespôsobuje, vedie

k zamietnutiu návrhu na začatie konania (žaloby) meritórnym rozhodnutím, (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 14. septembra 2011, sp. zn. ). Argumentácia dovolateľa

je preto v tejto časti nesprávna, z objektívneho hľadiska nie je spôsobilá založiť namietanú

vadu konania.“

27. Vo vzťahu k námietke nesprávne obsadeného odvolacieho súdu najvyšší súd

v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: «Podľa § 3 ods. 3 zákona

č. o súdoch (ďalej aj „“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak sud rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd

v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom

je aj sudca určený podľa odseku 4.

Dovolací súd poznamenáva, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania

jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle

ust. a v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným

podľa ust. .

Z Rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline v znení účinnom v čase prideľovanie veci,

teda dňa 25. apríla 2012, s obsahom ktorého sa dovolací súd za účelom posúdení;

opodstatnenosti námietky dovolateľa oboznámil vyplýva, že do súdneho registra „Cob“

sa zapisujú všetky veci zapísané na okresnom súde do súdnych registrov „Cb“, „CbPv“.

„CbCud“ „CbR“, „Nre“, „Rxre“, ak je proti rozhodnutiu podané odvolanie. Podľa bodu

II.2.5 rozvrhu práce na rok 2012 bolo zloženie senátu MCob takéto: predseda senátu

aj členovia senátu ,

. Z obsahu súdneho spisu (č. 1. 546a, č. 1.613) vyplýva, že predmetná vec vedená

Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. bola pridelená dňa 25. apríla 2012

sudcovi/spravodajcovi v súlade so

a Rozvrhom práce Krajského súdu v Žiline na rok 2012.»

28. Najvyšší súd osobitne posudzoval aj námietku sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení,

že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať (prejednanie a rozhodnutie

v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, nevykonanie dôkazov, pozn.),

čo zakladá dovolací dôvod v zmysle .

V danej súvislosti najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným

pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy

predkladať alebo navrhovať. Táto námietka dovolateľa teda vzhľadom na uvedené

nie je dôvodná.“

Najvyšší súd ďalej odkázal na judikát R 132/2014 publikovaný v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorého zdravotný

stav účastníka je dôvodom na odročenie pojednávania len v prípade, že účastník

nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu

sa zúčastniť pojednávania, a pritom uvedené musí vyplývať z lekárskej správy ošetrujúceho

lekára. Najvyšší súd tiež zdôraznil včasnosť uplatnenia dôvodov, na základe

ktorých účastník žiada odročenie pojednávania. Najvyšší súd uviedol, že „... súd

nie je povinný vyrozumieť účastníka o tom. že jeho žiadosti o odročenie pojednávania

nevyhovel. Právo byť prítomný na verejnom pojednávaní v civilných veciach

nie je absolútne...“.

29. Ústavný súd rešpektuje záver najvyššieho súdu o tom, že nedostatky v hodnotení

dôkazov alebo nedostatok jeho odôvodnenia nespôsobujú vadu zmätočnosti v zmysle § 237

ods. 1 písm. f) , takže nezakladajú automaticky prípustnosť

dovolania (bod 38 napadnutého uznesenia). V závere najvyšší súd nepripustil

ani sťažovateľom uplatnenú námietku o inej vade, ktorá mala mať za následok nesprávne

rozhodnutie, ani námietku o nesprávnom právnom posúdení.

30. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Z obsahu

napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu

a jeho odôvodnenie v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody riadne

vyhodnotil.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu

v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti

či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , ).

31. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odmietnutie dovolania sťažovateľa

za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné, a preto ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.

32. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, , ).

33. Iba na okraj ústavný súd dodáva, že sťažovateľ napriek vlastnému tvrdeniu

o vadách návrhu na začatie konania (návrh nebol podpísaný žalobcom, iba právnym

zástupcom a z obsahu splnomocnenia také oprávnenie nevyplýva) sám nerešpektuje

pravidlá týkajúce sa náležitostí návrhov na začatie konania pred ústavným súdom,

konkrétne splnomocnenia.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. zo 14. mája 2014 uviedol,

že „... nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva je jeho rozsah a vôľa

plnomocenstvo splnomocnencom prijať, inak je plnomocenstvo neplatné.“.

Ústavný súd poukazuje na plnomocenstvo, ktoré sťažovateľ priložil a ktoré síce

vymedzuje rozsah, osobu splnomocnenca a splnomocniteľa, avšak neobsahuje vyjadrenie

vôle splnomocnenie prijať.

34. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, nezaoberal sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej

sťažnosti (predbežné opatrenie) a ústavnú sťažnosť z dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. a)

a g) odmieta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu