Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 102/2020
PDF · 244.06 KB
No categories available
II. ÚS 102/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátkou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Žilina
č. k. 11 Zm 25/2009-13 z 24. augusta 2009, rozsudkom Okresného súdu Žilina
č. k. 11 CbZm 1/2009-497 z 2. decembra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 14 CoZm 2/2012 z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obdo 96/2018 z 25. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základných práv podľa čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zmenkovým platobným rozkazom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Zm 25/2009-13 z 24. augusta 2009 (ďalej
len „zmenkový platobný rozkaz“), rozsudkom okresného súdu č. k. 11 CbZm 1/2009-497
z 2. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoZm 2/2012 z 21. marca 2013
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 96/2018 z 25. septembra 2019
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd zmenkovým platobným rozkazom
uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 1 228 162,76 € a 6 % úrok zo sumy
1 228 162,76 € od 3. februára 2009 do zaplatenia, odmenu v sume 4 093,87 €, trovy konania
v sume 16 596,50 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 6 863,06 €.
Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal sťažovateľ námietky,
o ktorých okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že zmenkový platobný rozkaz ponechal
v platnosti. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ neúspešne odvolanie a následne
aj dovolanie.
3. Vo vzťahu k listine zmenky sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi
namietal, že zmenka je formálne a materiálne neplatná, pretože odporuje prísnym
formálnym pravidlám. Sťažovateľ uviedol rozpory zápisov na zmenke so slovenskou
technickou normou, napr. osoba uvedená ako zmenkový dlžník neexistuje (v zmenke
je uvedený , správne má byť ), mena uvedená na zmenke
je neurčitá a nesprávna (v zmenke je označenie Skk, ale platné označenie je SKK), obsahuje
rozpory týkajúce sa platobného miesta (chybné poštové smerovacie číslo), nesprávne
uvedené dátumy (kalendárny deň označený 02 neexistuje, správne má byť 2),
ako aj ďalšie rozpory. Podľa názoru sťažovateľa listina neobsahovala náležitosti zmenky,
a preto ide o nulitnú zmenku.
Vo vzťahu ku konaniu na okresnom súde sťažovateľ namietal, že okresný súd
rozhodoval na základe návrhu, ktorý nespĺňal náležitosti podľa § 42 a § 79 vtedy platného
Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ okrem iného v ústavnej sťažnosti uviedol:
„... identifikačný údaj o poštovom smerovacom čísle bydliska žalobcu a žalovaného,
ktorý je uvedený v návrhu, sa nezhoduje s platným poštovým smerovacím číslom,
ktoré je pridelené pre uvedenú adresu. Pre ulicu Textilná v Leviciach je platné poštové
smerové číslo 934 05 a nie 934 01 ako uvádza žalobca.
Namietam, že písomné podanie na súd návrh na začatie konania nebol riadne
podpísaný žalobcom. V návrhu je síce na prednej strane uvedený ako žalobca ,
ale návrh je podpísaný iba , pričom pri nečitateľnom podpise
absentuje označenie mena a priezviska osoby, za ktorú návrh podpísal.“
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd napadnutým rozsudkom porušil jeho práva, pretože
ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz, ktorý podľa názoru sťažovateľa ani nemal
byť pre už uvedené rozpory vydaný.
4. Aj v ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo a podrobne uvádza
dôvody, pre ktoré považuje zmenku za neplatnú. Vo vzťahu k rozhodnutiam krajského súdu
a najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: „Namietam, že odvolací
a dovolací súd rozhodovali bez toho, aby sa vôbec riadne oboznámili s originálom
zmenky.“ Sťažovateľ ďalej namietal, že všeobecné súdy nevykonali ani jeden ním
navrhnutý dôkaz, neuskutočnili výsluch znalca, čím mu odňali možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že po podaní odvolania mu okresný súd ani krajský súd riadne
a včas nedoručili ani jedno písomné podanie žalobcu.
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že vo veci rozhodoval
nezákonný sudca, keďže v spise sa nenachádzajú údaje o spôsobe pridelenia spisu a v rámci
konania na odvolacom súde došlo k zmene obsadenia senátu – v osobe predsedu senátu.
5. Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov za rozporné
so základnými princípmi materiálnej ochrany práv, zákonnosti a všeobecnej spravodlivosti,
a preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom: „Základné
právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... právo
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy... postupom a zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu
Žilina zo dňa 24. augusta 2009 č. k.:11Zm 25/2009-13, rozsudkom Okresného súdu Žilina
zo dňa 2. decembra 2011 č. k.: 11CbZm/1/2009-497, rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 21. marca 2013 č. k.: 14CoZm/2/2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 25. septembra 2019 sp. zn.: 5Obdo/96/2018 porušené bolo.
Zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina zo dňa 24. augusta 2009
č. k.: 11Zm 25/2009-13 rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 2. decembra 2011
č. k.: 11CbZm/1/2009-497 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. marca 2013
č. k.: 14CoZm/2/2012 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. septembra 2019 sp. zn.: 5Obdo/96/2018 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému
súdu Žilina na ďalšie konanie.
Okresnému súdu Žilina, Krajskému súdu v Žiline a Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky sa prikazuje, aby obnovili stav pred porušením práv sťažovateľa.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov a nákladov konania...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.
10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta platnosť zmenky a na ňu
nadväzujúci zmenkový platobný rozkaz. Porušenie ústavných práv sťažovateľ vníma
aj v postupe všeobecných súdov, pokiaľ ponechali zmenkový platobný rozkaz v platnosti
a zároveň nerešpektovali formálne pravidlá vedenia súdneho konania.
III.1 K namietanému porušeniu práv zmenkovým platobným rozkazom
a rozsudkom okresného súdu
16. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc na prieskum zmenkového platobného
rozkazu, keďže ten bolo možné preskúmavať postupom podľa vtedy platného § 175
Občianskeho súdneho poriadku na základe námietok podaných do troch dní od doručenia
zmenkového platobného rozkazu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
17. Sťažovateľ využil právo na opravný prostriedok a podal proti zmenkovému
platobnému rozkazu námietky na okresnom súde, ktorý zmenkový platobný rozkaz
aj preskúmal. Z uvedeného dôvodu je potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.
18. Aj časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému rozsudku okresného
súdu je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
19. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľa podľa ústavy
a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom
rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu
20. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavná sťažnosť
je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06,
II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09).
21. Ústavný súd konštatuje, že spôsob, akým sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napádal
jednotlivé rozhodnutia súdov, je do značnej miery chaotický. Sťažovateľ opakovane vznáša
námietky, pre ktoré považuje samotnú zmenku za neplatnú a na toto presvedčenie nabaľuje
tvrdenia o pochybeniach súdov. Inými slovami, k porušeniu sťažovateľových práv došlo
tým, že zmenkový platobný rozkaz je platný.
22. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 117/05, I. ÚS 580/2015).
23. Napriek spôsobu argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti a opakovaniu
vznášaných námietok v záujme zachovania právnej istoty ústavný súd pristúpil k prieskumu
rozsudku krajského súdu. Ústavný súd však nepovažuje za účelné s ohľadom na rozsah
napadnutého rozsudku citovať časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Krajský súd
preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bol zmenkový platobný rozkaz
ponechaný v platnosti, s ohľadom na rozsah a dôvody podaného odvolania. Krajský súd
predovšetkým zdôraznil prísnosť zmenkových záväzkov vyjadrenú v koncentračnej zásade
zmenkového konania a pripomenul, že námietky, ktoré sťažovateľ neuplatnil
včas proti zmenkovému platobnému rozkazu, nemožno prejednať v rámci odvolacieho
konania. Krajský súd sa riadne vysporiadal s nosnou námietkou odvolania sťažovateľa,
podľa ktorej mu okresný súd odňal možnosť konať vo veci, pokiaľ vykonal pojednávanie
a rozhodol vo veci 2. decembra 2011 v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej
zástupkyne. V tejto súvislosti krajský súd preskúmal procesný postup okresného súdu
a dôvody, pre ktoré okresný súd neuznal ospravedlnenie právnej zástupkyne z uvedeného
pojednávania za účinné. Rovnako vyčerpávajúcim spôsobom krajský súd reagoval
aj na ďalšie odvolacie námietky sťažovateľa, a to na námietku, že prejednanie veci
v neprítomnosti sťažovateľa malo viesť k porušeniu zásady rovnosti zbraní, na námietku,
že okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté sťažovateľom a že mu neboli riadne
doručované zápisnice z pojednávaní, na námietku zaujatosti sudcu, ako aj na námietku
premlčania nárokov plynúcich zo zmenky v súvislosti s jej prevodom a napokon
aj s námietkami smerujúcimi proti procesným podmienkam konania.
24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí okresného
súdu a krajského súdu (krajský súd konštatoval, že sa s odôvodnením okresného súdu
stotožňuje, pozn.) vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje,
že krajský súd ako súd odvolací, ako aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali,
ich úvahy a z nich vyvodené závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.
Závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené riadne a presvedčivo,
napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný
súd vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci s poukazom na rozsudok okresného
súdu a opakovanie námietok sťažovateľa nepovažuje postup ani rozsudok krajského súdu
za taký zásah do práv sťažovateľa, ktorý by bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný.
III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu
25. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle
ktorého posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci
dovolacieho súdu (m. m. II. ÚS 324/2010, I. ÚS 593/2017).
26. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní argumentoval takmer
identicky ako v odvolacom konaní, navyše vzniesol námietku nesprávne obsadeného
odvolacieho súdu. V úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval,
že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, a preto bude postupovať v zmysle § 472
ods. 2 Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia uviedol: „Vychádzajúc z obsahu dovolania žalovaný procesné vady
konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, c/ až c/ O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani
nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Žalovaný v dovolaní ako dôvod prípustnosti uviedol dovolací dôvod podľa § 237
ods. 1 písm. b/ O. s. p. tým, že žalobca, ktorý v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania.
Procesnú subjektivitu je však potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie strany
sporu - aktívnej, či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná
(viď R 34/1993). Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa
hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je strana sporu tiež vecne
legitimovaným subjektom (aktívne či pasívne) ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci.
Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nespôsobuje, vedie
k zamietnutiu návrhu na začatie konania (žaloby) meritórnym rozhodnutím, (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. septembra 2011, sp. zn. 7Cdo/21/2010). Argumentácia dovolateľa
je preto v tejto časti nesprávna, z objektívneho hľadiska nie je spôsobilá založiť namietanú
vadu konania.“
27. Vo vzťahu k námietke nesprávne obsadeného odvolacieho súdu najvyšší súd
v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: «Podľa § 3 ods. 3 zákona
č. 754/2004 Z. z. o súdoch (ďalej aj „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak sud rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd
v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom
je aj sudca určený podľa odseku 4.
Dovolací súd poznamenáva, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania
jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle
ust. § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným
podľa ust. § 52 zákona o súdoch.
Z Rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline v znení účinnom v čase prideľovanie veci,
teda dňa 25. apríla 2012, s obsahom ktorého sa dovolací súd za účelom posúdení;
opodstatnenosti námietky dovolateľa oboznámil vyplýva, že do súdneho registra „Cob“
sa zapisujú všetky veci zapísané na okresnom súde do súdnych registrov „Cb“, „CbPv“.
„CbCud“ „CbR“, „Nre“, „Rxre“, ak je proti rozhodnutiu podané odvolanie. Podľa bodu
II.2.5 rozvrhu práce na rok 2012 bolo zloženie senátu MCob takéto: predseda senátu
aj členovia senátu ,
. Z obsahu súdneho spisu (č. 1. 546a, č. 1.613) vyplýva, že predmetná vec vedená
Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 14CoZm/2/2012 bola pridelená dňa 25. apríla 2012
sudcovi/spravodajcovi v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.
a Rozvrhom práce Krajského súdu v Žiline na rok 2012.»
28. Najvyšší súd osobitne posudzoval aj námietku sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení,
že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať (prejednanie a rozhodnutie
v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, nevykonanie dôkazov, pozn.),
čo zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
V danej súvislosti najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným
pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy
predkladať alebo navrhovať. Táto námietka dovolateľa teda vzhľadom na uvedené
nie je dôvodná.“
Najvyšší súd ďalej odkázal na judikát R 132/2014 publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorého zdravotný
stav účastníka je dôvodom na odročenie pojednávania len v prípade, že účastník
nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu
sa zúčastniť pojednávania, a pritom uvedené musí vyplývať z lekárskej správy ošetrujúceho
lekára. Najvyšší súd tiež zdôraznil včasnosť uplatnenia dôvodov, na základe
ktorých účastník žiada odročenie pojednávania. Najvyšší súd uviedol, že „... súd
nie je povinný vyrozumieť účastníka o tom. že jeho žiadosti o odročenie pojednávania
nevyhovel. Právo byť prítomný na verejnom pojednávaní v civilných veciach
nie je absolútne...“.
29. Ústavný súd rešpektuje záver najvyššieho súdu o tom, že nedostatky v hodnotení
dôkazov alebo nedostatok jeho odôvodnenia nespôsobujú vadu zmätočnosti v zmysle § 237
ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, takže nezakladajú automaticky prípustnosť
dovolania (bod 38 napadnutého uznesenia). V závere najvyšší súd nepripustil
ani sťažovateľom uplatnenú námietku o inej vade, ktorá mala mať za následok nesprávne
rozhodnutie, ani námietku o nesprávnom právnom posúdení.
30. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení
jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Z obsahu
napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu
a jeho odôvodnenie v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody riadne
vyhodnotil.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu
v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti
či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam
(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
31. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odmietnutie dovolania sťažovateľa
za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné, a preto ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.
32. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 465/2017).
33. Iba na okraj ústavný súd dodáva, že sťažovateľ napriek vlastnému tvrdeniu
o vadách návrhu na začatie konania (návrh nebol podpísaný žalobcom, iba právnym
zástupcom a z obsahu splnomocnenia také oprávnenie nevyplýva) sám nerešpektuje
pravidlá týkajúce sa náležitostí návrhov na začatie konania pred ústavným súdom,
konkrétne splnomocnenia.
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 MCdo 6/2013 zo 14. mája 2014 uviedol,
že „... nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva je jeho rozsah a vôľa
plnomocenstvo splnomocnencom prijať, inak je plnomocenstvo neplatné.“.
Ústavný súd poukazuje na plnomocenstvo, ktoré sťažovateľ priložil a ktoré síce
vymedzuje rozsah, osobu splnomocnenca a splnomocniteľa, avšak neobsahuje vyjadrenie
vôle splnomocnenie prijať.
34. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, nezaoberal sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej
sťažnosti (predbežné opatrenie) a ústavnú sťažnosť z dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. a)
a g) zákona o ústavnom súde odmieta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu