Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 853/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. decembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej

konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 22. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 25. júla 2013

domáhala uloženia povinnosti žalovaným v 1. až 3. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne

sumu 2 728,31 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Svoj nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že 11. augusta 2005 bola medzi

(ďalej len ), ako veriteľom

a žalovanými v 1. a 2. rade ako spoludlžníkmi uzatvorená zmluva o poskytnutí úveru,

na základe ktorej im bol poskytnutý úver v sume 5 176,59 € na rekonštrukciu nehnuteľnosti.

Súčasťou tejto úverovej zmluvy bolo ručiteľské vyhlásenie ručiteľky 

.

Medzi a obchodnou spoločnosťou ,

ako sprostredkovateľkou bola 12. júla 2004 uzavretá zmluva o sprostredkovaní úverov

na bývanie, ktorej predmetom bol záväzok sprostredkovateľky vykonávať sprostredkovanie

úverov a poskytovanie súvisiacich služieb pre banku a záväzok banky zaplatiť za túto

činnosť sprostredkovateľke odmenu. Súčasťou zmluvy o sprostredkovaní úverov na bývanie

bola dohoda o ručení uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou

, ako ručiteľkou a vo vzťahu ku všetkým záväzkom klientov banky

ako veriteľa z úverových zmlúv uzatváraných na základe zmluvy o sprostredkovaní úverov

na bývanie. Dňa 10. januára 2006 bol uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve o sprostredkovaní

úverov na bývanie, podľa ktorého sa zmluva o sprostredkovaní úverov na bývanie doplnila

o článok 10.7, v zmysle ktorého bola sprostredkovateľka povinná plniť podľa

ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení do 31. decembra 2009. Z dôvodu

neuhradenia splatných splátok v určenom termíne boli žalovaní v 1. a 2. rade vyzvaní

na úhradu dlžnej sumy s príslušenstvom. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 6. februára

2013 uzavretou medzi postupcom ( ) a postupníkom (sťažovateľka, pozn.) bola

pohľadávka voči žalovaným v 1. a 2. rade postúpená sťažovateľke. Žalovaná v 3. rade

(obchodná spoločnosť ) je univerzálnym

právnym nástupcom obchodnej spoločnosti

(ručiteľka). Sťažovateľka vzala svoj návrh proti žalovanej v 3. rade podaním zo 16. júna

2014 späť, a to z dôvodu, že podľa dodatku č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov

na bývanie ručiteľský záväzok žalovanej v 3. rade zanikol 31. decembra 2009.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok

z 18. júna 2014“) žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľke (žalobkyňa) istinu v sume 2 728,31 € s príslušenstvom a trovy konania

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, konanie proti žalovanej v 3. rade zastavil

a sťažovateľku ako žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanej v 3. rade trovy konania v sume

286,20 €.

Rozsudok okresného súdu z 18. júna 2014 vo výroku o náhrade trov konania

žalovanej v 3. rade napadla sťažovateľka odvolaním, ktorým navrhla žalovanej v 3. rade

uložiť povinnosť nahradiť jej trovy prvostupňového konania v sume 190,49 €. Sťažovateľka

zastávala názor, že okresný súd mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať § 147

ods. 1 (ďalej aj „OSP“), prípadne .

O odvolaní sťažovateľky rozhodol napadnutým uznesením krajský súd tak, že odvolaním

napadnutý výrok o náhrade trov konania žalovanej v 3. rade v rozsudku okresného súdu

z 18. júna 2014 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky «Krajský súd v Košiciach porušil... spomenuté základné

práva a slobody tým, že ako odvolací súdu neprihliadol na argumenty sťažovateľa, týmito

sa potrebným spôsobom nezaoberal, v odôvodnení rozhodnutia dostatočným spôsobom

nevysvetlil, prečo sa nestotožnil s právnou argumentáciou sťažovateľa a následne vec

nesprávne právne posúdil. Krajský súd v Košiciach namiesto uloženia povinnosti

žalovanému 3/ nahradiť trovy konania sťažovateľovi podľa , veta druhá

resp. 147 ods. 1 alebo nepriznania náhrady trov žiadnemu z účastníkov podľa

ods. 1 aplikoval , vetu prvú , ktorým povinnosť náhrady trov

konania žalovaného 3/ naopak uložil sťažovateľovi. Sťažovateľ pripomína, že dôvodom

podania žaloby voči žalobcovi 3/ boli nasledovné skutočnosti:

1. Zmluva o poskytnutí úveru „Triangel rekonštrukcie“... uzavretá medzi

a žalovanými 1/ a 2/,

2. Ručiteľské vyhlásenie spoločnosti ... obsiahnuté

v zmluve, v zmysle ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť pohľadávku vrátane

príslušenstva v prípade, ak táto nebude uhradená riadne a včas žalovanými 1/ a 2/,

3. Univerzálne právne nástupníctvo Žalovaného 3/ na miesto ručiteľa,

4. Zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi ako postupcom

a sťažovateľom ako postupníkom, na základe ktorej sťažovateľ okrem iných získal aj

pohľadávku voči dlžníkom uvedeným v návrhu na začatie konania bola vypracovaná

žalovaným 3/ (táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom

a zamestnancami žalovaného 3/, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

5. Pripomienkovanie obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok bolo realizované len

medzi sťažovateľom na strane jednej a žalovaným 3/ ako zástupcom postupcu na strane

druhej (táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom

a zamestnancami žalovaného 3/, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

6. Všetky podklady týkajúce sa postupovaných pohľadávok (vrátane úverových zmlúv

obsahujúcich ručiteľské vyhlásenie žalovaného 3/) predkladal sťažovateľovi výlučne

žalovaný 3/ (táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi sťažovateľom

a zamestnancami žalovaného 3/, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

7. Sťažovateľ v čase pred podaním návrhu na začatie konania v obdobných veciach

opakovane vyzval žalovaného 3/ na splnenie jeho ručiteľského záväzku, pričom

žalovaný 3/ existenciu a obsah svojho ručiteľského záväzku žiadnym spôsobom

nespochybnil (vzor výzvy na splnenie ručiteľského záväzku žalovaného 3/ a vzor odpovede

žalovaného 3/ na túto výzvu sa nachádza v súdnom spise),

8. Žalovaný 3/ napriek evidentnej snahe sťažovateľa riešiť vec mimosúdne

(preukazuje to zaslanie výziev na splnenie ručiteľského vyhlásenia) neoznámil sťažovateľovi

zánik jeho ručiteľského záväzku; žalovaný 3/ napriek opakovaným výzvam sťažovateľa až

v priebehu súdneho konania predložil konajúcemu súdu listinu preukazujúcu zánik jeho

ručiteľského záväzku.

Z uvedených skutočností je absolútne nepochybné, že sťažovateľ v čase pred podaním

návrhu na začatie konania a ani v jeho priebehu z dôvodu konania žalovaného

(až do momentu podania odporu proti platobnému rozkazu) nemal objektívnu možnosť

zistiť, že ručiteľský záväzok žalovaného 3/ v skutočnosti neexistuje. Procesným úkonom

sťažovateľa bezprostredne nasledujúcim po zistení, že ručiteľský záväzok

žalovaného 3/ fakticky neexistuje, bolo späťvzatie návrhu na začatie konania. Sťažovateľ sa

teda v priebehu celého konania správal racionálnym spôsobom sledujúcim rýchly

a efektívny priebeh konania. Ak si sťažovateľ uplatnil nárok, ktorý sa v konečnom dôsledku

ukázal ako neexistujúci, stalo sa tak výlučne na základe konania žalovaného 3/. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že pokiaľ by mal vedomosť o zániku ručiteľského záväzku voči žalovanému 3/,

nikdy by sa nedomáhal súdnej ochrany neexistujúceho nároku.».

Podľa názoru sťažovateľky žalovaná v 3. rade svojím konaním zavinila zastavenie

konania a z uvedeného dôvodu považuje „výklad ustanovenia

aplikovaný Krajským súdom... za neobhájiteľný a ústavne nekonformný. Z textu ustanovenia

nie je možné pri aplikácii ktorejkoľvek výkladovej metódy dospieť

k záveru, že zavinenie zastavenia konania je potrebné (možné) zredukovať len na skutočnosť

späťvzatia návrhu na začatie konania zo strany sťažovateľa, ktorým je v tomto prípade

sťažovateľ. V záujme účelu občianskeho súdneho konania vyjadreného v ustanovení § 3

je potrebné súčasne posudzovať, čo bolo dôvodom späťvzatia návrhu na začatie

konania. Pri podrobnom posudzovaní dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, ktoré

je nevyhnutné pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie o náhrade trov konania, je možné

zo strany všeobecných súdov identifikovať nespočetné množstvo v ktorých bolo síce konanie

zastavené na základe späťvzatia návrhu na začatie konania, avšak zastavenie konania

napriek tomu nebolo zavinené žalobcom (v tomto prípade sťažovateľom).“.

Sťažovateľka argumentuje aj odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 25. augusta 2005, ktorého právne závery sú podľa jej názoru aplikovateľné aj

na prerokúvanú vec. Sťažovateľka namieta, že napriek skutočnosti, že vo vyjadrení

zo 16. decembra 2014 poukázala na označené rozhodnutie ústavného súdu, krajský súd jej

argumentáciu ignoroval a „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa právnymi názormi

ústavného súdu... vôbec nezaoberal...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 12. 2014, sp. zn.

-144 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa SR a Dohovoru.

II. Ústavný súd SR ruší Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 12. 2014,

sp. zn. -144 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 287,04 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd poukazuje v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky na tú časť svojej

konštantnej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej

stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikáciou

prvej vety a uložením jej povinnosti nahradiť žalovanej v 3. rade trovy

konania z dôvodu zavinenia zastavenia konania porušil jej garantované práva.

Podľa sťažovateľky v preskúmavanej veci nemala objektívnu možnosť zistiť, že ručiteľský

záväzok žalovanej v 3. rade neexistuje, pričom v prípade, ak o tom vedela, nikdy by sa

proti žalovanej v 3. rade nedomáhala prostredníctvom súdnej ochrany neexistujúceho

nároku. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd mal na jej vec aplikovať § 146 ods. 2

druhú vetu , prípadne alebo a náhradu trov konania

nepriznať žiadnemu z účastníkov konania.

Vychádzajúc z predmetu sťažnosti, ktorý tvoria námietky sťažovateľky smerujúce

proti rozhodovaniu všeobecného súdu o náhrade trov konania, ústavný súd podčiarkuje,

že toto rozhodovanie je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ale ústavný súd

vzhľadom na svoje ústavné postavenie vo svojej doterajšej judikatúre nanajvýš zdržanlivý,

keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania

pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo

k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo

ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj

m. m. , , , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že sťažovateľka sa

domáha ústavnej ochrany v právnej veci, ktorej podstatou je spor o sumu 286,20 €, ktorú má

podľa rozsudku okresného súdu z 18. júna 2014 v spojení s napadnutým uznesením

krajského súdu zaplatiť žalovanej v 3. rade z titulu náhrady trov konania, t. j. ide

nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na prvú vetu , z ktorej vyplýva, že vo veciach,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné.

Za okolností, keď vylučuje u bagateľných vecí prieskum

rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie garantovaných základných práv

a slobôd (m. m. , , ).

Uvedená skutočnosť už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako

zjavne neopodstatnenej. Ústavný súd napriek tomu považuje za potrebné v rámci

predbežného prerokovania preskúmať v súlade so základnými východiskami svojej

doterajšej judikatúry ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu aj

z vecného hľadiska.

Z vyplýva, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili

trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto

trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

V súlade s ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú

časť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„Ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa

možno niektorému z účastníkov uložiť povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy

zastaveného konania, a to podľa prvej vety tomu z účastníkov, ktorý

zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa druhej vety odporcovi

v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.

Zákonným predpokladom pre vyslovenie povinnosti nahradiť trovy konania podľa

druhej vety je jednak dôvodne podaný návrh, ale tiež správanie sa

odporcu (žalovaného), pre ktoré sa stal návrh po jeho podaní bezpredmetným. Pritom

dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne, preto nie je rozhodujúce, aký by bol

výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby. O dôvodnosti podania návrhu treba

preto uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa,

čo znamená, že návrh je podaný dôvodne najmä v prípade, kedy odporca po začatí konania

nárok navrhovateľa uspokojí, resp. splní požiadavku navrhovateľa bez toho, aby o veci

(meritórne) rozhodol súd, a to aj vtedy, ak by odporca uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu

nemal právnu povinnosť. Ak má byť teda také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie

konania, ísť na ťarchu odporcu, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa odporca zachoval

v intenciách žalobného návrhu (petitu), pričom medzi správaním odporcu a žalobným

návrhom musí byť vecná spojitosť. V takom prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca

nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.

Zavinenie v zmysle citovaných ustanovení možno posudzovať len z procesného

hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby

vo veci samej, to znamená, že by už po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť

nároku vo veci samej. Preto ak žalobca vzal späť žalobu z procesného hľadiska zásadne

platí (ak nejde o prípad ustanovenia druhá veta ), že zavinil, že konanie

muselo byť zastavené a je povinný preto nahradiť jeho trovy.

V danej veci žalobca vzal žalobu v celom rozsahu voči žalovanému v 3. rade späť,

preto mu zásadne vznikla povinnosť nahradiť žalovanému v 3. rade trovy zastaveného

konania. Túto povinnosť by nemal (a naopak, takáto povinnosť by vznikla žalovanému

v 3. rade), ak by sa zistilo v konaní, že žaloba bola podaná dôvodne, že ju žalobca vzal späť

len v dôsledku správania sa žalovaného v 3. rade. O tento prípad však v prejednávanej veci

- ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa - nejde. Žalobca bez akýchkoľvek pochybností

vzal žalobu voči žalovanému v 3. rade späť potom, ako žalovaný v 3. rade v rámci odporu

proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania a upozornil na to, že ručiteľský

záväzok v danej veci bol zmluvne obmedzený na dobu do 31. 12. 2009. Všeobecne platí,

že je vecou žalobcu uplatňovať si svoje nároky, so znalosťou veci (a potrebnej

dokumentácie) len voči osobám pasívne v spore legitimovaným a je právom žalovaného

voči žalobe vznášať akékoľvek, podľa neho relevantné námietky. Výsledkom takéhoto

kontradiktórneho procesu môže byť situácia, kedy žalovanému subjektu nesvedčí pasívna

legitimácia, čomu zodpovedá i procesný výsledok konania, a to buď v podobe zamietnutia

žaloby alebo zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby.“

K námietke (ne)uplatnenia krajský súd v napadnutom uznesení

uvádza:

„Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, keď sú dané predpoklady pre aplikáciu

ustanovenia , nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi,

u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov podľa cit. ust. § 150. V takomto prípade sa zaoberá

súd výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností na strane

účastníkov konania treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho

účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy

konania, pričom treba vziať do úvahy aj to, či použitím tohto ustanovenia bude dotknutá

majetková sféra toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému v 3. rade, či dokonca

pre uloženie povinnosti jemu hradiť trovy konania neúspešnému žalobcovi. Neobstojí

argumentácia žalobcu poukazujúca na konanie žalovaného v 3. rade v iných súdnych

sporoch. Je vecou žalovaného v 3. rade, akú obranu zvolil v prebiehajúcom konaní,

bez ohľadu na jeho postup v iných konaniach nemôže ísť na jeho ťarchu fakt, či žalobca,

ako postupník vedel (či nevedel) o existencii dodatku k zmluve o sprostredkovaní úverov

zo dňa 10. 1. 2006. Ako už bolo uvedené, žalobca vzal voči žalovanému v 3. rade žalobu

späť a tak z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť zastavené.“

Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj vylúčením aplikácie § 147 ods. 1

, pričom v tejto súvislosti uvádza:

„V danej veci nebolo možné aplikovať ani ust. , podľa ktorého

účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli

vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im

prihodila. Predmetné ustanovenie rieši situácie, kedy zásada náhrady trov konania podľa

pomeru úspechu nemusí zodpovedať spravodlivej úprave vzťahov a umožňuje, aby

bez zreteľa na úspech v konaní hradil trovy konania ten účastník (alebo jeho zástupca),

ktorý vznik týchto trov spôsobil svojím správaním alebo tieto vznikli náhodou, ktorá sa im

prihodila. Rozhodnutie podľa tohto ustanovenia pritom nie je časovo viazané

na rozhodnutie vo veci samej a súd podľa neho môže rozhodnúť kedykoľvek v priebehu

konania. Odvolací súd má za to, že s prihliadnutím na procesný výsledok konania (jeho

zastavenie voči žalovanému v 3. rade) na vzťah žalobcu a žalovaného

v 3. rade pri rozhodovaní o trovách konania použiť nemožno, keď v tomto štádiu konania

nemožno robiť závery (vyvodzované žalobcom), že žalovaný v 3. rade vznik trov zavinil

svojím správaním.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, pričom v ňom obsiahnutý

výklad a aplikáciu príslušných právnych noriem nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také,

ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd považuje preto

napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Súčasťou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky jej aj výhrada, že krajský súd úplne

odignoroval jej námietku, ktorou sa domáhala primeraného použitia právnych záverov

vyplývajúcich z uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 25. augusta 2005, ktoré sú

podľa jej názoru aplikovateľné aj na prerokúvanú vec, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

jej garantovaných práv.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou predovšetkým zdôrazňuje, že súčasťou

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).

Zo sťažovateľkou označeného uznesenia sp. zn. z 25. augusta 2005

vyplýva, že ústavný súd sa v ňom stotožnil s právnym posúdením všeobecného súdu,

podľa ktorého za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania možno

považovať aj zastavenie konania na základe späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalobkyňou

uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Predmetom konania v označenej veci

pred všeobecným súdom bol nárok poisťovne vyplývajúci z poistného vzťahu medzi ňou

a fyzickou osobou, na základe ktorého poisťovňa (žalobkyňa) požadovala od žalovaného

(fyzická osoba) zaplatenie nedoplatku poistného havarijného poistenia a poistenia pre prípad

odcudzenia motorového vozidla. Všeobecný súd posudzoval vec pri rozhodovaní o náhrade

trov konania procesne, pričom dospel k záveru, že žalovaný je povinný nahradiť trovy

konania žalobkyni, keďže zavinil, že žalobkyňa vzala žalobu späť v dôsledku neoznámenia

skutočnosti o predaji motorového vozidla, pričom táto povinnosť pre žalovaného vyplývala

priamo zo všeobecných poistných podmienok poisťovne, podľa ktorých poistenie zaniká

okrem iných dôvodov aj ukončením užívania poistenej veci. Túto skutočnosť bol poistený

povinný oznámiť poistiteľovi písomne a predložiť o tom preukázateľný doklad.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať svoj právny názor vyslovený vo veci sp. zn.

, že za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania

možno považovať aj zastavenie konania, ku ktorému došlo na základe späťvzatia žaloby

z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Tento názor je však

v plnom rozsahu aplikovateľný len za predpokladu, že žalobca objektívne o skutočnosti,

pre ktorú sa mohol dôvodne domnievať, že spôsobila zánik ním uplatneného nároku,

nevedel (nemohol vedieť) a žalovaný mal povinnosť mu túto skutočnosť oznámiť

(napr. vychádzajúc z poistných podmienok poisťovne). Práve chýbajúca povinnosť oznámiť

skutočnosti spôsobujúce zánik uplatneného nároku predstavuje tú skutočnosť, v dôsledku

ktorej je vec sťažovateľky odlišná od tej, ktorá bola predmetom ústavného prieskumu

v konaní vedenom pod sp. zn. . Táto skutočnosť zároveň spôsobuje, že

„ignorovanie“ námietky sťažovateľky o povinnosti prihliadať na právny názor vyjadrený

ústavným súdom v napadnutom uznesení krajského súdu nemôže sama osebe zakladať

relevantný dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa

a dohovoru.

Navyše, ústavný súd považuje za spochybniteľný aj názor sťažovateľky o chýbajúcej

objektívnej možnosti zistiť, či ručiteľský záväzok žalovanej v 3. rade (ne)existuje.

Následkom postúpenia pohľadávky na sťažovateľku (postupníka) na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 táto nastúpila do právnej pozície pôvodného

veriteľa ( ) a od tohto momentu požívala všetky práva postupcu, avšak bez zmeny

obsahu pôvodného záväzku, ktorý sa postúpením nezmenil. Na tomto závere nemení nič ani

to, že zmluvu o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 vypracovala (ako to sama

sťažovateľka tvrdí, pozn.) žalovaná v 3. rade. Aj napriek tomu, že „všetky podklady

týkajúce sa postupovaných pohľadávok“ predkladala sťažovateľke výlučne žalovaná

v 3. rade, sťažovateľke nebránilo nič v tom, aby sa so zisťovaním ďalších informácií

a predkladaním relevantných listín obrátila priamo na pôvodného veriteľa, teda postupcu,

s ktorým zmluvu o postúpení pohľadávok v konečnom dôsledku uzatvárala a s ktorým bol

10. januára 2006 uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie

(podľa tohto dodatku sa právny predchodca žalovanej v 3. rade zaviazal plniť podľa

ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení len do 31. decembra 2009, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom ručenia ako klasického

zabezpečovacieho prostriedku záväzkov je prevzatie povinnosti ručiteľa uspokojiť

pohľadávku veriteľa, v prípade že tak neurobí dlžník. Je preto logické, že s prihliadnutím

na právne postavenie žalovanej v 3. rade (ručiteľka) a jej záväzok plniť v prípade, že neplní

dlžník, sa zánik ručiteľského záväzku vyplývajúci z dodatku č. 1 k zmluve

o sprostredkovaní úverov na bývanie stal súčasťou jej argumentácie, ktorou sa proti

veriteľke (sťažovateľke) bránila.

Vzhľadom na uvedené, odkazujúc na citované časti napadnutého uznesenia, ústavný

súd zastáva názor, že krajský súd sa s námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní (o nároku na náhradu trov

konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a ktoré

nemožno považovať za arbitrárne (podobne aj m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a za uvedenej situácie nemá ani dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo

z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali relevantné dôvody

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebol právny dôvod na to, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015