Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 9/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,

Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

ods. 1 , základného práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného ,

práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti

životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. júla 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2015 doručená sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,

Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na priaznivé životné prostredie zaručeného (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

zaručeného , práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu

umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 15. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Dňa 17.12. 2007 bola na Ministerstvo životného prostredia SR, odbor ochrany

prírody (ďalej len „MŽP SR“), doručená žiadosť Slovenského poľovníckeho zväzu,

Poľovníckeho združenia Gerlach o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha (usmrtenie jedinca medveďa hnedého).

Lesoochranárske zoskupenie VLK (ďalej len „LZ VLK“), oznámilo svoju účasť

v konaní listom doručeným na MŽP SR 31. 3. 2008.

Rozhodnutím MŽP SR sp. zn. 3518/2008-2.1/KD z 21. 4. 2008 tento orgán nepriznal

LZ VLK postavenie účastníka konania.

Proti rozhodnutiu MŽP SR sp. zn. 3518/2008-2.1/KD z 21. 4. 2008 podal sťažovateľ

dňa 12. 5. 2008 rozklad, o ktorom minister životného prostredia SR svojim rozhodnutím

sp. zn. . z 26. 6.2008 tak, že rozklad zamietol a rozhodnutie MŽP SR potvrdil.

Na základe využitia právnych prostriedkov ochrany zo strany sťažovateľa vrátane

sťažnosti na Ústavný sud Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„Najvyšší súd SR“) rozsudkom sp. zn. z 4. 12. 2012 zrušil rozhodnutie

ministra životného prostredia SR sp. zn. . z 26.6.2008 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím.

Následne bolo sťažovateľovi, jeho právnej zástupkyni doručené 22. 2. 2013

rozhodnutie MŽP SR sp. zn. 3518/2O08-2.1/KD z 5. 11. 2008 s vyznačeným dňom

právoplatnosti dňa 28. 11. 2008, ktorým MŽP SR rozhodlo o žiadosti žiadateľa na

usmrtenie medveďa hnedého tak, že povolilo žiadateľovi výnimku, ktorú mal realizovať od

právoplatností tohto rozhodnutia do 30.11. 2008 posliedkou alebo do 15. 12.2008

postriežkou.

Proti tomuto rozhodnutiu MŽP SR sp. zn. 3518/2008-2.1/KD z 5. 11. 2008 podal

sťažovateľ rozklad dňa 8. 3. 2013, o ktorom rozhodol minister životného prostredia SR

rozhodnutím z 28. 3. 2013 sp. zn. (8/2013 - rozkl.) tak, že konanie

o rozklade zastavil z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie.

Sťažovateľ podal 10. 6. 2013 žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorou sa domáhal

zrušenia rozhodnutia Ministra životného prostredia SR sp. zn. (8/2013 -

rozkl.) z 28.3.2013.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. z 13. 5. 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 16. 6. 2014 odvolanie, v ktorom sa

domáhal zmeny napadnutého rozsudku, vyhoveniu žalobe v celom rozsahu, zrušeniu

napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci Žalovanému na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 15. 7. 2015

rozsudok krajského súdu potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 9. 10.

2015.»

Ako z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júla 2015

vyplýva, tento sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 13. mája 2014 a nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od jeho

právnych záverov vo veci samej. Bol toho názoru, že právne normy aplikované na vec

krajským súdom vytvárali dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku uznesenia

krajského súdu.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že účasťou v správnych

konaniach sa snaží prispieť k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vo veciach

životného prostredia bol napĺňaný zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu

prírody a krajiny a aby správne orgány rozhodovali v súlade so záujmami prírody

vyjadrenými v týchto právnych predpisoch. V smere k jeho postaveniu ako účastníka

konania v označených správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) č. C-240/09 z 8. marca 2011.

Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. septembra 2013 a sp. zn. z 13. mája 2014.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu je „ukrátený

na svojich právach, keďže žalovaný zastavil konanie o žiadosti žiadateľa bez toho, aby na to

bol právny dôvod a zároveň sa tým vyhol svojej povinnosti preskúmať správnosť

napadnutého prvostupňového rozhodnutia na základe rozkladu podaného sťažovateľom.

Takýto postup žalovaného správneho orgánu však robí práva sťažovateľa, ako účastníka

správneho konania, ktoré postaveniu mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Žalobca sa obrátil so žalobou, ktorou sa

domáhal ochrany svojich práv na súd, ktorý nielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale

odoprel mu svojim zamietavým rozhodnutím možnosť reálne sa domôcť preskúmania

zákonnosti postupu žalovaného založiac tento svoj názor na imaginárnom uplynutí lehoty,

na ktorú bola výnimka na usmrtenie medveď hnedého neprávoplatným prvostupňovým

rozhodnutím udelená. Takýto postup žalovaného je v priamom rozpore s rozsudkom

Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej Komory C-240/09 z 8.3.2011, ktorý konštatoval

potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného

prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie

prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie z oblasti

životného prostredia. Žalovaný správny orgán tým, že vo vecí meritórne nerozhodol

o rozklade sťažovateľa odňal sťažovateľovi možnosť podrobiť súdnemu prieskumu jeho

meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci vtom,

že akceptovaním tohto názoru, ktorý je žalovaným správnym orgánom, ale aj súdmi

vo viacerých ich rozhodnutiach týkajúcich sa konaní, v ktorých je sťažovateľ účastníkom

korenia, vyjadrený, by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody

a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo

nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa

životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie

namieta touto sťažnosťou.“.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie

konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v ,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej

moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9

ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a

prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. 7.

2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 15. 7. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ súčasne podáva návrh na prerušenie konania, a to s poukazom na

skutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2015 prerušil

konanie vo veci obdobnej konaniu vedenému na tamojšom súde pod sp. zn.

a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie) týkajúcu sa možnosti meritórne nepreskúmať na základe žaloby sťažovateľa

rozhodnutie orgánov ochrany prírody na základe uplynutia času.

Podľa sťažovateľa je „nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym

dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov

Európskej únie ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva

v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného

prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že

čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu

ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

V zmysle ustanovenia ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí

právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným

právom v oblasti životného prostredia.

Ako z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia

základného práva na priaznivé životné prostredie podľa a práva

na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej

národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. júla 2014.

K návrhu na prerušenie konania

Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil Súdnemu dvoru a ktorá je tam

vedená pod č. C-243/2015, znie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na

spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie,

v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia

vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS

z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j.

najmä napomáha hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže

pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku

ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo; ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených

prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa

08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného

prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho

súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní

postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej,

a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom

konaní?“

Ako jednoznačne vyplýva z formulácie otázky, týka sa prípadov v zásade

nadväzujúcich na starší rozsudok Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011, dôsledkom

ktorého bol sťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia

na základe jednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník konania vo veciach

ochrany životného prostredia.

V zmysle dikcie ustanovenia

(ďalej len „OSP“) súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Ústavný súd v tomto konaní nedospel k záveru, že by vzhľadom na požiadavku

sťažovateľa bolo namieste konanie prerušiť. V posudzovanom konaní správny orgán priznal

sťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním ako

s účastníkom správneho konania konal a vo veci rozhodol.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej

otázke (predloženej najvyšším súdom 14. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

) vedené na Súdnom dvore pod č. C-243/2015 nemôže mať vplyv na

posúdenie, či rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 15. júla 2015 najvyšší

súd porušil označené základné práva sťažovateľa.

Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný súd bol povinný konanie prerušiť, ani

nezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie,

ústavný súd návrhu sťažovateľa na prerušenie konania vedeného ústavným súdom

nevyhovel.

K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd považuje za potrené zdôrazniť, že tak rozhodnutie krajského súdu sp.

zn. z 13. mája 2014, ako i napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemali

schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedeného

Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci

povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého.

Pozornosti ústavného súdu taktiež neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji,

avšak nikde vo svojej sťažnosti neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.

V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním

napadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by

nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet konania – výnimka –

zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (15. decembra 2008) a nejde o konanie,

ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti.

Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená

v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha

(medveďa hnedého).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu

č. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález

ústavného súdu z 1. júla 2008 sp. zn. , keď okrem iného konštatoval, že

„... v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že

„... nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú

a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť

štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru

ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca

nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť

rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Podľa o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane krajiny“) orgán ochrany prírody

konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane krajiny rozhodnutie vydané podľa tohto

zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu

je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zastavené konanie o rozklade, ktorý podal žalobca

proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru ochrany

prírody a starostlivosti o krajinu č: 3518/2008-2,1/KD zo dňa 5.novembra 2008, ktorým sa

povolila výnimka na usmrtenie medveďa hnedého podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c/ ZOPK zo

zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ ZOPK v poľovnom revíri Gerlachov. Minister

rozhodnutie o zastavení konania o rozklade odôvodnil tým, že lehota na usmrtenie jedného

medveďa hnedého uplynula a teda odpadol dôvod na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa zaoberal predovšetkým tvrdením súdu prvého stupňa o aktívnej

legitimácii žalobcu na podanie žaloby podľa proti rozhodnutiu

o zastavení konania žalovaným.

Žalobca sa v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom i pred žalovaným

domáhal neudelenia výnimky na usmrtenie chráneného živočícha - medveďa hnedého. Jeho

záujem teda smeroval k ochrane tohto živočícha.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného i keď z dôvodu zastavenia konania pre

odpadnutie dôvodu na konanie a pre uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie

medveďa hnedého povolená, fakticky vyhovelo požiadavke a cieľom žalobcu pri ochrane

tohto chráneného živočícha, pretože zastavením konania znemožnilo jeho pokračovanie a v

konečnom dôsledku i prípadné právoplatné udelenie výnimky. Obava žalobcu, že bolo

realizované neprávoplatné rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podložená, tobôž

preukázaná a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu

do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna.

Odvolací súd z týchto dôvodov v zhode s názorom vysloveným krajským súdom

nepovažuje žalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia

Žalovaného za aktívne legitimovaného.

Rovnako sa stotožnil s tvrdením, že vyhovením žalobe len z formálnych dôvodov

zastavením celého konania a nielen konania o rozklade, by nedošlo k zmene práv

a povinností ani na strane žalobcu ani na strane žalovaného, a preto nemá opodstatnenie

zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného i keď je formálne, nie však vecne

a obsahovo, chybné. .

Žalobcove domáhanie sa zastavenia konania právne perfektným spôsobom nemá

zásadný význam z hľadiska ochrany práv a záujmov, ktoré ochraňuje.

Z týchto dôvodov považoval i odvolací súd rozhodnutie žalovaného o zastavení

konania o rozklade za zákonné.“

Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale

účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je

verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovanom prípade s ohľadom na právny stav daný citovanými ustanoveniami

zákona o ochrane krajiny v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred podaním

žaloby, resp. pred rozhodnutím krajského súdu o žalobe sťažovateľa už uplynuli obdobia, na

ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom

kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie žaloby sťažovateľa

nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho subjektívnym

právam.

Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľa i právny názor

vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2002,

v zmysle ktorého „... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre

účastníka. Ustanovenie jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je

zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po

hmotnoprávnej stránke nezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu

pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať

základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti

správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako

v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie

napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (založeným na poukaze na iné rozhodnutia

najvyššieho súdu v obdobných veciach sťažovateľa) ústavný súd odkazuje na už spomínané

zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna

2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná kolégiám najvyššieho súdu

podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je

zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian

v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedol

sťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť

požiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu ( )

i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právny

význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov

správneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko

rešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných

prípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia

predmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich

sťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.

a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. ).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , , a ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa

a dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že

sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Teda

z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. ), a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako

orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m.

, , , ), ako aj rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (m. m. , , ).

Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na

spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen

tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,

bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd

nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-

súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie. Pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tento

postup a hodnotenie najvyššieho súdu nahrádzať (podobne aj , )

a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 15. júla 2015 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 alebo práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva sťažovateľa na

ochranu životného prostredia podľa a práva podľa

Aarhuského dohovoru.

Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenie

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného

súdnictva ( ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 v prípade sťažovateľa vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve zabezpečili

nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach či právom

chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné okolnosti

neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich rozhodovania už

prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas ktorej bolo

možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva, priznanie a následný

výkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť. Berúc do úvahy

zistené skutkové okolnosti prejednávaných káuz nejde o problém ústavnej relevancie.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu teda nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil námietky sťažovateľa, na ktorých založil názor

o porušení svojich základných práv zaručených a 2 , ako nedôvodné.

Ústavný súd preto sťažnostné námietky v tejto časti považuje za zjavne neopodstatnené.

Obdobný záver platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(). Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 6. 1971

vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie práva na

spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“

a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať, keďže

bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemohol

dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k a 2 a dohovoru je

potrebné prijať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž

odkazuje na splnenie podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú

v podmienkach Slovenskej republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným

primárnym účelovým zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd

v správnom súdnictve nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov

verejnej správy na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom

rešpektoval vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru, a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie

podľa , ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné právo hmotnej

povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ( ).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva podľa rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalších častí sťažnosti, ktorými sťažovateľ namietal

porušenie základného práva podľa , je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach

je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

( ), ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016