Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 510/2015
PDF · 213.98 KB
No categories available
I. ÚS 510/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom , , vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 3/2004 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 3/2004
p o r u š e n é b o l i .
2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cb 3/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 355,79 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet
jeho právneho zástupcu advokáta , , do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. I. ÚS 510/2015 z 18. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cb 3/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní o zaplatenie
sumy 1 345,28 €. Dňa 6. júla 2004 krajský súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal
odpor žalovaný 30. júla 2004. Vo veci samej rozhodol krajský súd rozsudkom
zo 16. januára 2012 tak, že jeho žalobu zamietol. Po rozhodnutí odvolacieho súdu
(Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 26/2013 z 26. novembra 2013) bol
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený pre nedostatočne zistený skutkový stav veci
a takisto pre nepreskúmateľnosť jeho dôvodov a vec bola vrátená opätovne krajskému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd vo veci samej však naďalej nekoná, odročil aj nariadené pojednávania
(naposledy 14. júla 2014) a vec nie je ešte právoplatne skončená, hoci konanie začalo
v roku 2004. Celková dĺžka konania a stav právnej neistoty sťažovateľa teda trvá viac
ako 11 rokov, preto sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde
pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 porušené bolo, a prikáže krajskému súdu v predmetnom konaní
konať bez zbytočných prieťahov.
4. Súčasne sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € a úhrady trov konania.
5. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
doručenými ústavnému súdu 21. decembra 2015, v ktorých okrem podrobnej chronológie
procesných úkonov uviedol:
„- Žaloba bola súdu doručená 18. 2. 2004
- Výzvou zo dňa 28. 4. 2004 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
za návrh, súdny poplatok bol zaplatený 10. 5. 2004
- Dňa 6. 7. 2004 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný
odpor
- Podaním zo dňa 29. 12. 2004 súd zaslal odpor žalobcovi na vyjadrenie
- Uznesením zo dňa 9. 5. 2005 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odpor
- Podaním doručeným súdu 19. 7. 2005 uplatnil žalovaný vzájomný návrh
- Výzvou zo dňa 12. 2. 2007 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
za vzájomný návrh
- Výzvou zo dňa 12. 2. 2007 bol žalobcovi zaslaný vzájomný návrh žalovaného
na vyjadrenie
- Výzvou zo dňa 15. 3. 2007 bolo vyjadrenie k vzájomnému návrhu zaslané
žalovanému
- Vo veci bolo nariadené pojednávanie predvolaním zo dňa 14. 8. 2008 na deň
1. 10. 2008
- Pojednávanie 1. 10. 2008 bolo po vykonávanom dokazovaní odročené
na 3. 12. 2008 za účelom doplnenia dokazovania
- Predvolaním zo dňa 2. 10. 2008 bol na pojednávanie na deň 3. 12. 2008 predvolaný
svedok
- Upovedomením zo dňa 13. 11. 2008 bolo toto pojednávanie odročené
na 12. 12. 2008
- Pojednávanie nariadené na 12. 12. 2008 bolo odročené za účelom opätovného
predvolania účastníkov na neurčito
- Podaním zo dňa 25. 1. 2011 súd postúpil vzájomný návrh na prejednanie
príslušnému Okresnému súdu Košice II
- Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 7. 3. 2011
- Výzvou zo dňa 22. 2. 2011 súd uložil žalobcovi predložiť dôkazy
- Pojednávanie nariadené na 7. 3. 2011 bolo odročené na 21. 3. 2011
pre nedoručenie predvolania žalovanému
- Pojednávanie nariadené na 21. 3. 2011 bolo odročené na doplnenie dokazovania -
predloženie špecifikácie započítacieho nároku na neurčito
- Podaním zo dňa 6. 4. 2011 súd zaslal predložené vyjadrenie žalobcovi
- Uznesením zo dňa 15. 11. 2011 súd vylúčil vzájomný návrh žalovaného
na zaplatenie sumy 3.333,21 eur s prísl. na samostatné konanie
- Výzvou zo dňa 15. 11. 2011 súd vyzval žalobcu na predloženie dôkazu - osobnú
evidenciu žalobcu o stave peňazí
- Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 16. 1. 2012
- Na pojednávaní 16. 1. 2012 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému podal žalobca
odvolanie
- Uznesením zo dňa 15. 2. 2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie
- Opravným uznesením zo dňa 17. 2. 2012 bola opravená úvodná časť rozsudku
pre chyby v písaní
- Odvolací súd uznesením doručeným konajúcemu súdu 13. 12. 2013 zrušil rozsudok
a vec vrátil na ďalšie konanie
- Výzvou zo dňa 23. 1. 2014 súd vyzval žalovaného na predloženie dôkazov ohľadne
započítania pohľadávky
- Podaním zo dňa 15. 4. 2014 bolo vyjadrenie žalovaného zaslané žalobcovi
- Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 14. 7. 2014, ktoré žalovaný požiadal
odročiť na iný termín pre kolíziu pojednávaní. Termín pojednávania bol zrušený.
Z prehľadu úkonov krajského súdu vyplýva, že zákonní sudcovia vo veci konali
plynulo a bez prieťahov s výnimkou obdobia od 12. 12. 2008 do 07. 03. 2011 a v období
od 14. 07. 2014 do súčasnosti. V obidvoch prípadoch k prieťahom v konaní došlo v
dôsledku prerozdelenia vecí v súlade s dodatkami k rozvrhu práce (v prvom prípade po
preložení zákonnej sudkyne na Najvyšší súd Slovenskej
republiky - vec bola pridelená a v druhom prípade po odvolaní
z funkcie sudcu a pridelení veci ), pričom u
obidvoch zákonných sudkýň, ktorým pri prerozdelení obchodnej agendy, vec sp. zn.
6Cb/3/2004 pripadla, bol v rozhodnom čase konštatovaný vysoký nápad súdnej agendy.“
6. K vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko sťažovateľ v podaní doručenom
ústavnému súdu 30. decembra 2015, v ktorom uviedol, že zotrváva na dôvodoch svojej
sťažnosti, a súčasne v ňom vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2015.
7. Ústavný súd, vychádzajúc z vyjadrení účastníkov a zo spisu krajského súdu, ktorý
mu bol predložený na previerku 21. decembra 2015, mal za preukázané uvedené procesné
úkony krajského súdu a ich účastníkov (pozri bod 5). Navyše ústavný súd zistil, že krajský
súd po doručení vyjadrenia sťažovateľa k odporu 30. marca 2005 oznámil právnemu
zástupcovi sťažovateľa (oznámenie prevzal 1. apríla 2005) a tiež odporcovi (č. l. 38),
že predpokladaný termín pojednávania je v II. polroku 2006. Po nahliadnutí do spisu
odporcom 4. mája 2005 a výzve krajského súdu z 9. mája 2005 na zaplatenie súdneho
poplatku odporcovi za podaný odpor (č. l. 40) krajský súd následne (úpravou sudcu
z 12. júla 2005, č. l. 42) uviedol, že „Spis je pripravený na pojednávanie...“.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva
ústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
15.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spor medzi
akciovou spoločnosťou, ktorá vydala zamestnanecké akcie, a medzi sťažovateľom, ktorý
žiadal z titulu vrátenia zamestnaneckých akcií o preplatenie ich celkovej hodnoty (pôvodne
v sume 40 528 Sk s prísl.), nemožno po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložitý
aj ohľadom na to, že odporca podal v súvislosti s touto vecou vzájomný návrh 19. júla 2005,
pretože tento bol vylúčený na samostatné konanie a postúpený inému vecne a miestne
príslušnému všeobecnému súdu Okresnému súdu Košice II. Ani krajský súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by po právnej stránke alebo skutkovo bola predmetná
vec zložitá.
15.2 Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom
pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní spisu krajského súdu a vyjadrení účastníkov konania
konštatuje, že správanie sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) neprispelo k predĺženiu
konania, a ani krajský súd nemal k jeho konaniu v čase prebiehajúceho súdneho sporu
výhrady.
15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v súlade so svojou
predchádzajúcou štandardnou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho
hľadiska je neakceptovateľné, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, hoci
prebieha na krajskom súde od februára 2004. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré
trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia
ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. II. ÚS 3/09, III. ÚS 170/2010, III. ÚS 21/2014).
Ústavný súd okrem dlhej nečinnosti krajského súdu (spolu 33 mesiacov, pozn.) uvedenej
v jeho vyjadrení, že nekonal „od 12. 12. 2008 do 07. 03. 2011 a v období od 14. 07. 2014
do súčasnosti“, tiež zistil, že nečinnosť v trvaní viac ako tri roky bola zistená už predtým –
krajský súd oznámil účastníkom konania, že vec je pripravená na pojednávanie už v roku
2005 (pozri bližšie bod 7), prvé pojednávanie sa však reálne konalo až v októbri 2008
[medzitým spracoval 12. februára 2007 iba jednu jednoduchú výzvu na zaplatenie súdneho
poplatku za vzájomný návrh podaný v júli 2005, ktorý neskôr vylúčil na samostatné konanie
až 15. novembra 2011 (teda až po šiestich rokoch) a postúpil ho vecne a miestne
príslušnému Okresnému súdu Košice II, kde je vedený pod sp. zn. 32 Cb 13/2011]. Okrem
tejto nečinnosti ústavný súd poukazuje aj na neefektívnu činnosť krajského súdu (vyplýva
z posledného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 26/2013
z 26. novembra 2013, ktorým bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený
pre nedostatočne zistený skutkový stav veci a takisto pre nepreskúmateľnosť jeho dôvodov)
a vec bola vrátená opätovne krajskému súdu 13. decembra 2013 na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, ktoré však podľa zistených výsledkov zatiaľ nesmeruje k podstate nároku
sťažovateľa uplatneného v návrhu.
16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 380/08 a I. ÚS 158/2010).
17. Vzhľadom na uvedené konštatovanie a hodnotenie priebehu konania
pred krajským súdom (pozri bod 15.3) je ústavný súd bez ďalšieho preto toho názoru,
že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
19. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o
sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd krajskému súdu prikázal, aby v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.
III.
20. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
21. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
22. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €
z dôvodu celkovej dĺžky konania a pre stav jeho právnej neistoty v prebiehajúcom konaní.
23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
24. Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, ktorá
je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti
a okolnosti danej veci vyhodnotené v bode 15.1 až 15.3, ako aj zohľadnenie toho,
čo je v tomto konaní v hre, ústavný súd považuje priznanie sumy 3 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie (pozri bod 3 výroku nálezu) podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde (obdobne pozri napr. III. ÚS 43/2015), pretože nemožno od sťažovateľa spravodlivo
žiadať, aby čakal na právoplatný výsledok konania takú dlhú dobu.
25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu 3 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto
časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
26. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom
advokátom . Sťažovateľ si trovy konania podaním
z 30. decembra 2015 vyčíslil v sume 355,79 € a k tomu jeho právny zástupca predložil
aj osvedčenie, že je platcom DPH.
27. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri dvoch úkonoch právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015) z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola
839,83 €. Advokát vykonal v roku 2015 dva úkony právnych služieb, a to prevzatie
a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych
služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov je 1/6 z výpočtového základu. Odmena za jeden právny úkon
vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje sumu
148,22 €. Odmena advokátovi za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada
predstavuje sumu 296,44 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená
o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia
tak boli priznané v celkovej sume 355,79 €.
28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016