Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 29/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jakubom Mandelíkom, PhD.,

Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. novembra 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) č. k. -25 z 15. októbra

2009 súd prvého stupňa zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava I č. k.

-10 z 12. marca 2008 a súčasne sťažovateľovi (t. j. odporcovi v súdnom

konaní) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (Slovenská lekárska komora; ďalej aj

„SLK“) sumu 66,39 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % od 1. marca 2005 do

zaplatenia z titulu neuhradeného členského príspevku sťažovateľa pre rok 2005.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na § 14 a § 15 ods. 2 zákona

č. o povolaní lekára, o Slovenskej lekárskej komore, o povolaní zubného

lekára, o Slovenskej komore zubných lekárov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zápisnicu zo snemu

Slovenskej lekárskej komory z 1. februára 2004, z ktorej vyplýva, že členský príspevok

v Slovenskej lekárskej komore bol na rok 2005 okrem výnimiek schválený vo výške

2 000 Sk. Sťažovateľovi, ktorý neuhradil členský príspevok pre rok 2005, tak okresný súd

uložil povinnosť na jeho úhradu spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2

.

2.1 Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal (s výnimkou výroku o zrušení

platobného rozkazu) sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol: „Z obsahu súdneho spisu bolo zistené, že súd prvého stupňa

v súlade s v spojení s (drobné spory) využil možnosť

prejednať vec bez nariadenia pojednávania na základe predložených listinných dôkazov. ...

Vzhľadom k námietke premlčania uplatnenej odporcom v odvolaní sa súd druhého

stupňa vysporiadal najprv s jej dôvodnosťou. Odporca pri počítaní premlčacej doby

vychádzal z dátumu 04. 03. 2008, kedy mal byť nárok podľa prezenčnej pečiatky súdu na

návrhu na začatie konania uplatnený na súde. Nakoľko splatnosť žalovaného členského

príspevku bola internými predpismi stanovená na 28. 02. 2005, vychádzal z toho, že nárok

bol uplatnený po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 ods. 1

. Z obsahu spisu však vyplýva, že chybou podateľne bol návrh na

začatie konania nesprávne opatrený prezenčnou pečiatkou dňa 04. 03. 2008, avšak návrh

bol preukázateľne osobne podaný na súde dňa 28. 02. 2008, t. j. posledný deň premlčacej

doby. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že k uplatneniu nároku došlo

zo strany navrhovateľa v zákonom stanovenej premlčacej dobe podľa § 101 a § 122 ods. 2

O.z. a námietka premlčania uplatnená odporcom je nedôvodná.

Odvolací súd za nedôvodné vyhodnotil aj námietky odporcu vytýkajúce nesprávne

právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Vznik, postavenie, práva a povinnosti Slovenskej lekárskej komory upravoval

súčinnosťou do 31. 12. 2004 o povolaní lekára, o Slovenskej lekárskej

komore, o povolaní lekára, o Slovenskej komore zubných lekárov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ktorý bol od 01. 01. 2005 nahradený

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle ust. § 43

ods. 1 bola zákonodarcom zabezpečená právna kontinuita existencie

pôvodnej Slovenskej lekárskej komory zriadenej podľa tak, že z nej

bola zriadená Slovenská lekárska komora podľa , ktorá sa stala jej

univerzálnym právnym nástupcom, vrátane jej orgánov zriadených do 31. 12. 2004

vykonávajúcich pôsobnosť podľa až do ustanovenia nových orgánov

komory podľa Z uvedeného tak vyplýva aj záväznosť a viazanosť

rozhodnutí orgánov komory (snemu) prijatých do 31. 12. 2004 pre tieto orgány komory aj

od 01. 01. 2005, keď zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť priamo zo zákona

alebo interného rozhodnutia orgánov komory zánik rozhodnutí prijatých do 31. 12. 2004

pôvodnými orgánmi komory pre činnosť orgánov komory zriadenej od 01. 01. 2005.

Výraznou zmenou účinnou od 01. 01. 2005 bolo zavedenie dobrovoľného členstva

v Slovenskej lekárskej komore, ktoré do 31. 12. 2004 bolo podľa § 14 ods. 1, 3 zák.

č. povinné a vznikalo ex lége (zo zákona) zápisom do registra lekárov.

Členstvo v Slovenskej lekárskej komore bolo od 01. 01. 2005 založené na princípe

dobrovoľnosti a viazané na žiadosť lekára o zápis do zoznamu členov (§ 50, § 51 zák.

č. ). V zmysle ust. sa člen komory, ktorý bol

ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona členom komory zriadenej podľa doterajších

predpisov, stal členom komory podľa tohto zákona. Podľa

však mohol takýto člen slobodne požiadať o vyčiarknutie zo zoznamu členov, čo zodpovedá

novozavedenému princípu dobrovoľnosti členstva v komore.

Z dôkazov založených v súdnom spise je zrejmé, že odporcovi ako lekárovi vzniklo

členstvo v Slovenskej lekárskej komore ex lége č. a podľa zák.

č. sa tak stal aj členom Slovenskej lekárskej komory zriadenej

a transformovanej Odporca v priebehu konania nepreukázal

a ani netvrdil, že by došlo k zániku členstva v Slovenskej lekárskej komore v dôsledku ním

podanej žiadosti o vyčiarknutie zo zoznamu členov. Vzťahovala sa tak naňho povinnosť

platiť členský príspevok, ktorého výšku a splatnosť stanovovali vnútorné predpisy

navrhovateľa (, , ). Súd prvého stupňa mal

výšku a splatnosť členského príspevku za preukázanú zo zápisnice Snemu Slovenskej

lekárskej komory zo dňa 01. 12. 2004, v zmysle ktorej bol členský príspevok pre rok 2005

splatný do 28. 02. 2005 a jeho výška pre odporcu predstavovala sumu 2.000,- Sk (66,39

Eur).

Súd prvého stupňa vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý

správne aplikoval ust. a 15 v znení účinnom do 31. 12. 2004,

vo vzťahu k otázke vzniku členstva odporcu v Slovenskej lekárskej komore. Vzhľadom na

vyššie uvedenú zmenu právnej úpravy v čase rozhodnom pre posúdenie trvania žalovaného

nároku je však súdu prvého stupňa potrebné vytknúť nereflektovanie novej právnej úpravy

zavedenej s účinnosťou od 01. 01. 2005 a jej dôsledky na práva

a povinnosti a postavenie členov Slovenskej lekárskej komory podľa

Uvedené pochybenie súdu sa však vzhľadom k zneniu ust. § 43 ods. 1, § 52 ods. 2 písm. c),

d), ods. 3, , nedotklo vecnej správnosti napadnutého

rozhodnutia.

K namietanému rozporu ust. , s č. 17 Smernice

Rady 93/16/EHS odvolací súd uvádza, že predmetná smernica reguluje výkon lekárskeho

povolania pre štátnych príslušníkov členského štátu, ktorý vykonávajú lekárske povolanie

na území iného členského štátu a námietky odporcu sú preto v tomto smere irelevantné.

Odvolací súd tak nezistil žiaden nesúlad na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy s právom

Európskej únie a Európskych spoločenstiev. Výklad znenia uvedenej smernice zo strany

odporcu považuje odvolací súd za účelový a nelogický. Irelevantné je aj tvrdenie odporcu,

že vyplnenie Evidenčného listu zo dňa 01. 07. 2003 nemalo smerovať k vzniku členstva

v Slovenskej lekárskej komore, nakoľko členstvo bolo v danom čase povinné a ako už bolo

spomenuté vznikalo zo zákona s následnou možnosťou po 01. 01. 2005 požiadať

o vyčiarknutie zo zoznamu členov. Oporu v zákone nemá ani argumentácia odporcu

o nemožnosti súdneho vymáhania nároku na zaplatenie členského príspevku

navrhovateľovi, nakoľko sa jedná o záväzkovoprávny vzťah člena a samosprávnej

stavovskej organizácie v zmysle podľa § 488 O. z. vzniknutý na základe zákona v zmysle ust.

§ 489 O. z.

Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, ktorý

v konaní úspešnému navrhovateľovi podľa priznal náhradu trov

konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a z trov právneho

zastúpenia, ktoré boli navrhovateľom uplatnené správne a dôvodne (odvolacie námietky

odporcu ani v tomto smere neobstoja).

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa potvrdil.“

3. Sťažovateľ svoje argumenty a výhrady proti postupu a napadnutému rozsudku

krajského súdu rozdelil do ôsmich bodov.

3.1 Po prvé, sťažovateľ odôvodnenie krajského súdu, pri ktorom sa stotožnil

s argumentáciou súdu prvého stupňa, považuje za nesprávne právne posúdenie veci.

Sťažovateľ uvádza, že výslovne prejavil vôľu nestať sa členom SLK už 16. júla 2003

vyplnením tlačiva slúžiaceho na zápis do registra lekárov, ktorý síce SLK označila ako

evidenčný list člena Slovenskej lekárskej komory, ale v členských údajoch ponechala

sťažovateľovi na výber druh členstva (riadny člen, čestný člen, dôchodca, mladý lekár,

registrovaný, udržiavací poplatok). Sťažovateľ z ponúknutých možností označil riadok 036

„registrovaný“. Podľa v tom čase účinného zákona sa sťažovateľ podľa jeho presvedčenia

nedobrovoľne stal členom SLK. Táto skutočnosť by mala mať podľa jeho názoru

rozhodujúci význam aj na posúdenie členstva v SLK na obdobie po 1. januári 2005, odkedy

je už členstvo v SLK len dobrovoľné. Sťažovateľ po celú dobu, ešte pred začatím

napadnutého súdneho konania, svoje členstvo v SLK popieral, čo navonok podľa jeho

názoru prejavoval nielen tým, že nerealizoval práva člena SLK a neplatil členské príspevky,

ale aj tým, že sa proti ich vymáhaniu bránil. Je toho názoru, že aj keď SLK o vyčiarknutie

zo zoznamu členov písomne nepožiadal, svoju vôľu nebyť ako člen SLK evidovaný prejavil

najneskôr v odvolaní proti rozsudku č. k. -56 z 12. septembra 2009, ktorý sa

týkal členského príspevku za rok 2004.

3.2 Ďalej, podľa sťažovateľa v prípade neplatenia členského príspevku sťažovateľom

mala SLK povinnosť najskôr rozhodnúť o disciplinárnom previnení. Podľa sťažovateľa je

nesporné, že ak až do 31. mája 2010 nebola pre člena SLK ustanovená povinnosť riadne

a včas platiť členské príspevky, bola povinnosť SLK tieto skutočnosti oznamovať svojim

členom; v prípade sťažovateľa SLK túto povinnosť podľa jeho názoru preukázateľne

neplnila. Vymáhanie splnenia povinnosti platiť členský príspevok je preto podľa

presvedčenia sťažovateľa možné len na základe právneho titulu, t. j. právoplatného

rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že sťažovateľ sa dopustil disciplinárneho previnenia

neplatením členského príspevku. Až na základe právoplatne uznaného disciplinárneho

previnenia možno podľa názoru sťažovateľa súdne vymáhať nezaplatený členský príspevok

a začať tak chrániť majetok SLK, ktorého súčasťou sa už v podobe pohľadávky stáva

nezaplatený členský príspevok po tom, ako rozhodnutie o disciplinárnom previnení

nadobudne právoplatnosť; nezaplatený členský príspevok nie je majetkom SLK. Podľa

odkazu sťažovateľa na základe až (ďalej aj

„OSP“) možno vymáhať len nezaplatený registračný poplatok, nie však členský príspevok.

V prípade sťažovateľa nebolo podľa jeho názoru preukázané, a krajský súd sa touto

skutočnosťou podľa jeho slov ani nezaoberal, že sa dopustil disciplinárneho previnenia,

pretože disciplinárna komisia ako etický a disciplinárny orgán SLK nevykonala podľa

mienky sťažovateľa disciplinárnu právomoc v súlade so zákonom a disciplinárnym

poriadkom.

3.3 Po tretie, sťažovateľ k žiadosti o položenie prejudiciálnej otázky a následnému

vysporiadaniu sa krajského súdu s ním namietaným rozporom § 14 ods. 1 a 3 zákona

č. s smernice Rady č. 93/16/EHS (ďalej len „smernica“) uvádza, že

súbežné povinné členstvo v SLK a povinná registrácia lekára zavedená zákonom

č. boli dôvodom na upustenie od jednej z dvoch súčasne požadovaných

podmienok, keďže požiadavka na splnenie viac ako jednej podmienky bola považovaná za

rozpor s čl. 17 smernice (v čl. 17 smernice sú alternatívy oddelené vylučovacou spojkou

„alebo“) a zákonodarca upustil od povinného členstva v SLK, keďže podmienkou na výkon

zdravotníckeho povolania lekára od 1. januára 2005 je len jeho registrácia v SLK. Článok

17 smernice podľa sťažovateľa vytvoril jednotné podmienky pre všetkých lekárov

vykonávajúcich lekárske povolanie v Európskej únii a dáva každému členskému štátu

oprávnenie požadovať na výkon lekárskeho povolania od svojich vlastných štátnych

príslušníkov niektorú z alternatív „povolenie alebo členstvo alebo registrácia v profesijnej

organizácii alebo inštitúcii“. Označenie výkladu sťažovateľa za účelový a nelogický pri

absencii označenia (i) skutočností, ktoré krajský súd považoval za dokázané, (ii) dôkazov,

o ktoré skutkové zistenia sa krajský súd opiera, (iii) úvah, ktorými sa krajský súd spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov, (iv) ako aj právnych úvah, na základe ktorých podľa

čl. 17 smernice ako príslušného ustanovenia právne záväzného aktu Európskej únie, ktorý

má prednosť pred národnou legislatívou, krajský súd posudzoval dokázané skutočnosti,

nemožno podľa sťažovateľa označiť inak ako porušenie jeho práva na súdnu ochranu.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa zvolil pri interpretácii ustanovenia čl. 17 smernice

prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.

3.4 Sťažovateľ v ďalšom bode uvádza, že hoci v odvolaní poukázal na rozpor § 95

ods. 3 o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s

smernice a nezákonnosť „preklopenia protiprávneho členstva v SLK“ do novej právnej

úpravy, odvolací súd sa s týmto právne relevantným argumentom vôbec nevysporiadal.

3.5 Po piate, krajský súd nechal podľa námietky sťažovateľa tiež bez povšimnutia

jeho vyjadrenie z 8. marca 2011, v ktorom podľa jeho presvedčenia písomným dôkazom

potvrdil neoprávnené združovanie osobných údajov dotknutých osôb získaných na základe

rôznych právnych podkladov v registri lekárov a v evidencii členov SLK, ktoré bolo podľa

sťažovateľa potvrdené vykonanou kontrolou Úradu na ochranu osobných údajov, ktorým

tento preukázal neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi sťažovateľa.

3.6 Sťažovateľ taktiež namieta, že nedal súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia

pojednávania ani sa výslovne nevzdal práva na prerokovanie veci, dokonca výslovne

vyhlásil, že s ohľadom na potrebu prednostnej aplikácie právne záväzného aktu Európskej

únie a položenú prejudiciálnu otázku nepovažuje spor za drobný. Počas celého obdobia

konania na okresnom súde aj krajskom súde nebol sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia

písomne ani inými náhradnými spôsobmi predvolaný na verejné prerokovanie svojej veci,

nebol ani vyzvaný, aby sa vyjadril, či možno pojednávať v jeho neprítomnosti. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti bolo podľa jeho názoru v súvislosti s odňatím možnosti konať pred

súdom porušené jeho právo na spravodlivý proces.

3.7 Po siedme, od podania odvolania 6. júna 2011 do doručenia napadnutého

rozsudku krajského súdu uplynul podľa sťažovateľa veľmi dlhý čas, ak ide o drobný spor.

Hoci sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v tomto konaní, doba, v ktorej krajský súd

rozhodoval, trvala 2 roky a 6 mesiacov. Odvolací súd v tomto čase vykonal podľa

sťažovateľa jediný procesný úkon z 21. novembra 2011, ktorým vrátil okresnému súdu spis

a uložil mu, aby vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na svojom odvolaní a či ho

nechce doplniť. Sťažovateľ reagoval podaním z 2. decembra 2011, ktorým potvrdil svoje

odvolanie. Krajský súd iný procesný úkon podľa sťažovateľa nevykonal, čím podľa neho

porušil aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

3.8 Na záver sťažovateľ uviedol, že v rovnakej veci už všeobecné súdy vydali v jeho

prospech dva právoplatné rozsudky krajského súdu č. k. -190 a č. k.

-216 [sťažovateľ neuviedol celé znenie spisovej značky s riadne uvedeným

rokom v rámci znenia spisovej značky za lomkou, pozn.]. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti vychádza sťažovateľa z názoru, že výrok a tomu zodpovedajúce odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu porušili jeho právo na súdnu ochranu.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -141 zo dňa

26. novembra 2013 a vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

Ústavný súd priznáva vzhľadom na dĺžku konania a zhodnotenie aktivít súdu, ako aj

aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva advokátovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastupovania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

6. Úvod záverov ústavného súdu z predbežného prerokovania sťažnosti patrí

vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi konštatovaniu, že v pôvodnom konaní

ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec (sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie

sumy 66,39 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % od 1. marca 2005

do zaplatenia). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutom konaní

zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. ,

, , , ) dôvod na

odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní. Ak totiž Občiansky súdny

poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku (pozri § 238 ods. 5

a ; bez ohľadu na uvedené je však potrebné mať na pamäti ),

bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre

postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne

(porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu

s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , bod 27).

7. Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné vyjadriť sa k sťažnosti aj

z hľadiska možnej prítomnosti iných dôvodov na jej odmietnutie pri predbežnom

prerokovaní, resp. možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vzhľadom na sťažovateľom

namietané porušenie označených ústavných práv.

8. Na základe vlastnej činnosti ústavný súd zistil, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu bolo podané dovolanie 27. februára 2014. Podľa oznámenia okresného súdu

bol spis 3. októbra 2014 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“). Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti sa spis stále nachádza na

najvyššom súde.

8.1 Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

8.2 Na základe princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.

, ).

8.3 V zmysle už popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok

Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany jeho

základných práv a slobôd, ktorý bol v sťažovateľovej veci využitý (t. j. podané dovolanie),

pričom vo veci dosiaľ nebolo najvyšším súdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak

povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná,

keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu

sťažovateľovým základným právam a slobodám.

8.4 Posudzujúc sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na

ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade

o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný

súd (porov. mutatis mutandis , , ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu

8.5 Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa

v spojení s pre neprípustnosť.

8.6 Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej

judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä

jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému

rozsudku) krajského súdu (porov. napr. , ).

9. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, je

potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ ().

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred krajským súdom

právoplatne skončené, a teda právna neistota bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu

odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016