Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 29/2016
PDF · 243.43 KB
No categories available
II. ÚS 29/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jakubom Mandelíkom, PhD.,
Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 531/2011 a jeho
rozsudkom z 26. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 531/2011 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) č. k. 18 C 123/2009-25 z 15. októbra
2009 súd prvého stupňa zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava I č. k.
14 Ro 49/2008-10 z 12. marca 2008 a súčasne sťažovateľovi (t. j. odporcovi v súdnom
konaní) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (Slovenská lekárska komora; ďalej aj
„SLK“) sumu 66,39 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % od 1. marca 2005 do
zaplatenia z titulu neuhradeného členského príspevku sťažovateľa pre rok 2005.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na § 14 a § 15 ods. 2 zákona
č. 219/2002 Z. z. o povolaní lekára, o Slovenskej lekárskej komore, o povolaní zubného
lekára, o Slovenskej komore zubných lekárov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 219/2002 Z. z.“) a zápisnicu zo snemu
Slovenskej lekárskej komory z 1. februára 2004, z ktorej vyplýva, že členský príspevok
v Slovenskej lekárskej komore bol na rok 2005 okrem výnimiek schválený vo výške
2 000 Sk. Sťažovateľovi, ktorý neuhradil členský príspevok pre rok 2005, tak okresný súd
uložil povinnosť na jeho úhradu spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2
2.1 Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal (s výnimkou výroku o zrušení
platobného rozkazu) sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti. Krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol: „Z obsahu súdneho spisu bolo zistené, že súd prvého stupňa
v súlade s § 115a ods. 2 v spojení s § 200ea ods. 1 O.s.p. (drobné spory) využil možnosť
prejednať vec bez nariadenia pojednávania na základe predložených listinných dôkazov. ...
Vzhľadom k námietke premlčania uplatnenej odporcom v odvolaní sa súd druhého
stupňa vysporiadal najprv s jej dôvodnosťou. Odporca pri počítaní premlčacej doby
vychádzal z dátumu 04. 03. 2008, kedy mal byť nárok podľa prezenčnej pečiatky súdu na
návrhu na začatie konania uplatnený na súde. Nakoľko splatnosť žalovaného členského
príspevku bola internými predpismi stanovená na 28. 02. 2005, vychádzal z toho, že nárok
bol uplatnený po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Z obsahu spisu však vyplýva, že chybou podateľne bol návrh na
začatie konania nesprávne opatrený prezenčnou pečiatkou dňa 04. 03. 2008, avšak návrh
bol preukázateľne osobne podaný na súde dňa 28. 02. 2008, t. j. posledný deň premlčacej
doby. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že k uplatneniu nároku došlo
zo strany navrhovateľa v zákonom stanovenej premlčacej dobe podľa § 101 a § 122 ods. 2
O.z. a námietka premlčania uplatnená odporcom je nedôvodná.
Odvolací súd za nedôvodné vyhodnotil aj námietky odporcu vytýkajúce nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Vznik, postavenie, práva a povinnosti Slovenskej lekárskej komory upravoval
súčinnosťou do 31. 12. 2004 zák. č. 219/2002 Z. z. o povolaní lekára, o Slovenskej lekárskej
komore, o povolaní lekára, o Slovenskej komore zubných lekárov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorý bol od 01. 01. 2005 nahradený zákonom č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle ust. § 43
ods. 1 zák. č. 578/2004 Z. z. bola zákonodarcom zabezpečená právna kontinuita existencie
pôvodnej Slovenskej lekárskej komory zriadenej podľa zák. č. 219/2002 Z. z. tak, že z nej
bola zriadená Slovenská lekárska komora podľa zák. č. 578/2004 Z. z., ktorá sa stala jej
univerzálnym právnym nástupcom, vrátane jej orgánov zriadených do 31. 12. 2004
vykonávajúcich pôsobnosť podľa zák. č. 578/2004 Z. z. až do ustanovenia nových orgánov
komory podľa zák. č. 578/2004 Z. z. Z uvedeného tak vyplýva aj záväznosť a viazanosť
rozhodnutí orgánov komory (snemu) prijatých do 31. 12. 2004 pre tieto orgány komory aj
od 01. 01. 2005, keď zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť priamo zo zákona
alebo interného rozhodnutia orgánov komory zánik rozhodnutí prijatých do 31. 12. 2004
pôvodnými orgánmi komory pre činnosť orgánov komory zriadenej od 01. 01. 2005.
Výraznou zmenou účinnou od 01. 01. 2005 bolo zavedenie dobrovoľného členstva
v Slovenskej lekárskej komore, ktoré do 31. 12. 2004 bolo podľa § 14 ods. 1, 3 zák.
č. 219/2012 Z. z. povinné a vznikalo ex lége (zo zákona) zápisom do registra lekárov.
Členstvo v Slovenskej lekárskej komore bolo od 01. 01. 2005 založené na princípe
dobrovoľnosti a viazané na žiadosť lekára o zápis do zoznamu členov (§ 50, § 51 zák.
č. 578/2004 Z. z.). V zmysle ust. § 95 ods. 3 zák. č. 578/2004 Z. z. sa člen komory, ktorý bol
ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona členom komory zriadenej podľa doterajších
predpisov, stal členom komory podľa tohto zákona. Podľa § 51 ods. 2 zák. č. 578/2004 Z. z.
však mohol takýto člen slobodne požiadať o vyčiarknutie zo zoznamu členov, čo zodpovedá
novozavedenému princípu dobrovoľnosti členstva v komore.
Z dôkazov založených v súdnom spise je zrejmé, že odporcovi ako lekárovi vzniklo
členstvo v Slovenskej lekárskej komore ex lége č. 219/2002 Z. z. a podľa § 95 ods. 3 zák.
č. 578/2004 Z. z. sa tak stal aj členom Slovenskej lekárskej komory zriadenej
a transformovanej zákonom č. 578/2004 Z. z. Odporca v priebehu konania nepreukázal
a ani netvrdil, že by došlo k zániku členstva v Slovenskej lekárskej komore v dôsledku ním
podanej žiadosti o vyčiarknutie zo zoznamu členov. Vzťahovala sa tak naňho povinnosť
platiť členský príspevok, ktorého výšku a splatnosť stanovovali vnútorné predpisy
navrhovateľa (§ 52 ods. 2 písm. c), d), ods. 3 zák. č. 578/2004 Z. z.). Súd prvého stupňa mal
výšku a splatnosť členského príspevku za preukázanú zo zápisnice Snemu Slovenskej
lekárskej komory zo dňa 01. 12. 2004, v zmysle ktorej bol členský príspevok pre rok 2005
splatný do 28. 02. 2005 a jeho výška pre odporcu predstavovala sumu 2.000,- Sk (66,39
Eur).
Súd prvého stupňa vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý
správne aplikoval ust. § 14 a 15 zák. č. 219/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2004,
vo vzťahu k otázke vzniku členstva odporcu v Slovenskej lekárskej komore. Vzhľadom na
vyššie uvedenú zmenu právnej úpravy v čase rozhodnom pre posúdenie trvania žalovaného
nároku je však súdu prvého stupňa potrebné vytknúť nereflektovanie novej právnej úpravy
zavedenej s účinnosťou od 01. 01. 2005 zákonom č. 578/2004 Z. z. a jej dôsledky na práva
a povinnosti a postavenie členov Slovenskej lekárskej komory podľa zák. č. 219/2002 Z. z.
Uvedené pochybenie súdu sa však vzhľadom k zneniu ust. § 43 ods. 1, § 52 ods. 2 písm. c),
d), ods. 3, § 95 ods. 1, 3 zák. č. 578/2004 Z. z. nedotklo vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia.
K namietanému rozporu ust. § 14 ods. 1, 3 zák. č. 219/2002 Z. z. s č. 17 Smernice
Rady 93/16/EHS odvolací súd uvádza, že predmetná smernica reguluje výkon lekárskeho
povolania pre štátnych príslušníkov členského štátu, ktorý vykonávajú lekárske povolanie
na území iného členského štátu a námietky odporcu sú preto v tomto smere irelevantné.
Odvolací súd tak nezistil žiaden nesúlad na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy s právom
Európskej únie a Európskych spoločenstiev. Výklad znenia uvedenej smernice zo strany
odporcu považuje odvolací súd za účelový a nelogický. Irelevantné je aj tvrdenie odporcu,
že vyplnenie Evidenčného listu zo dňa 01. 07. 2003 nemalo smerovať k vzniku členstva
v Slovenskej lekárskej komore, nakoľko členstvo bolo v danom čase povinné a ako už bolo
spomenuté vznikalo zo zákona s následnou možnosťou po 01. 01. 2005 požiadať
o vyčiarknutie zo zoznamu členov. Oporu v zákone nemá ani argumentácia odporcu
o nemožnosti súdneho vymáhania nároku na zaplatenie členského príspevku
navrhovateľovi, nakoľko sa jedná o záväzkovoprávny vzťah člena a samosprávnej
stavovskej organizácie v zmysle podľa § 488 O. z. vzniknutý na základe zákona v zmysle ust.
§ 489 O. z.
Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, ktorý
v konaní úspešnému navrhovateľovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov
konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a z trov právneho
zastúpenia, ktoré boli navrhovateľom uplatnené správne a dôvodne (odvolacie námietky
odporcu ani v tomto smere neobstoja).
Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
3. Sťažovateľ svoje argumenty a výhrady proti postupu a napadnutému rozsudku
krajského súdu rozdelil do ôsmich bodov.
3.1 Po prvé, sťažovateľ odôvodnenie krajského súdu, pri ktorom sa stotožnil
s argumentáciou súdu prvého stupňa, považuje za nesprávne právne posúdenie veci.
Sťažovateľ uvádza, že výslovne prejavil vôľu nestať sa členom SLK už 16. júla 2003
vyplnením tlačiva slúžiaceho na zápis do registra lekárov, ktorý síce SLK označila ako
evidenčný list člena Slovenskej lekárskej komory, ale v členských údajoch ponechala
sťažovateľovi na výber druh členstva (riadny člen, čestný člen, dôchodca, mladý lekár,
registrovaný, udržiavací poplatok). Sťažovateľ z ponúknutých možností označil riadok 036
„registrovaný“. Podľa v tom čase účinného zákona sa sťažovateľ podľa jeho presvedčenia
nedobrovoľne stal členom SLK. Táto skutočnosť by mala mať podľa jeho názoru
rozhodujúci význam aj na posúdenie členstva v SLK na obdobie po 1. januári 2005, odkedy
je už členstvo v SLK len dobrovoľné. Sťažovateľ po celú dobu, ešte pred začatím
napadnutého súdneho konania, svoje členstvo v SLK popieral, čo navonok podľa jeho
názoru prejavoval nielen tým, že nerealizoval práva člena SLK a neplatil členské príspevky,
ale aj tým, že sa proti ich vymáhaniu bránil. Je toho názoru, že aj keď SLK o vyčiarknutie
zo zoznamu členov písomne nepožiadal, svoju vôľu nebyť ako člen SLK evidovaný prejavil
najneskôr v odvolaní proti rozsudku č. k. 22 C 55/2007-56 z 12. septembra 2009, ktorý sa
týkal členského príspevku za rok 2004.
3.2 Ďalej, podľa sťažovateľa v prípade neplatenia členského príspevku sťažovateľom
mala SLK povinnosť najskôr rozhodnúť o disciplinárnom previnení. Podľa sťažovateľa je
nesporné, že ak až do 31. mája 2010 nebola pre člena SLK ustanovená povinnosť riadne
a včas platiť členské príspevky, bola povinnosť SLK tieto skutočnosti oznamovať svojim
členom; v prípade sťažovateľa SLK túto povinnosť podľa jeho názoru preukázateľne
neplnila. Vymáhanie splnenia povinnosti platiť členský príspevok je preto podľa
presvedčenia sťažovateľa možné len na základe právneho titulu, t. j. právoplatného
rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že sťažovateľ sa dopustil disciplinárneho previnenia
neplatením členského príspevku. Až na základe právoplatne uznaného disciplinárneho
previnenia možno podľa názoru sťažovateľa súdne vymáhať nezaplatený členský príspevok
a začať tak chrániť majetok SLK, ktorého súčasťou sa už v podobe pohľadávky stáva
nezaplatený členský príspevok po tom, ako rozhodnutie o disciplinárnom previnení
nadobudne právoplatnosť; nezaplatený členský príspevok nie je majetkom SLK. Podľa
odkazu sťažovateľa na základe § 172 až § 175 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) možno vymáhať len nezaplatený registračný poplatok, nie však členský príspevok.
V prípade sťažovateľa nebolo podľa jeho názoru preukázané, a krajský súd sa touto
skutočnosťou podľa jeho slov ani nezaoberal, že sa dopustil disciplinárneho previnenia,
pretože disciplinárna komisia ako etický a disciplinárny orgán SLK nevykonala podľa
mienky sťažovateľa disciplinárnu právomoc v súlade so zákonom a disciplinárnym
poriadkom.
3.3 Po tretie, sťažovateľ k žiadosti o položenie prejudiciálnej otázky a následnému
vysporiadaniu sa krajského súdu s ním namietaným rozporom § 14 ods. 1 a 3 zákona
č. 219/2002 Z. z. s čl. 17 smernice Rady č. 93/16/EHS (ďalej len „smernica“) uvádza, že
súbežné povinné členstvo v SLK a povinná registrácia lekára zavedená zákonom
č. 219/2002 Z. z. boli dôvodom na upustenie od jednej z dvoch súčasne požadovaných
podmienok, keďže požiadavka na splnenie viac ako jednej podmienky bola považovaná za
rozpor s čl. 17 smernice (v čl. 17 smernice sú alternatívy oddelené vylučovacou spojkou
„alebo“) a zákonodarca upustil od povinného členstva v SLK, keďže podmienkou na výkon
zdravotníckeho povolania lekára od 1. januára 2005 je len jeho registrácia v SLK. Článok
17 smernice podľa sťažovateľa vytvoril jednotné podmienky pre všetkých lekárov
vykonávajúcich lekárske povolanie v Európskej únii a dáva každému členskému štátu
oprávnenie požadovať na výkon lekárskeho povolania od svojich vlastných štátnych
príslušníkov niektorú z alternatív „povolenie alebo členstvo alebo registrácia v profesijnej
organizácii alebo inštitúcii“. Označenie výkladu sťažovateľa za účelový a nelogický pri
absencii označenia (i) skutočností, ktoré krajský súd považoval za dokázané, (ii) dôkazov,
o ktoré skutkové zistenia sa krajský súd opiera, (iii) úvah, ktorými sa krajský súd spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov, (iv) ako aj právnych úvah, na základe ktorých podľa
čl. 17 smernice ako príslušného ustanovenia právne záväzného aktu Európskej únie, ktorý
má prednosť pred národnou legislatívou, krajský súd posudzoval dokázané skutočnosti,
nemožno podľa sťažovateľa označiť inak ako porušenie jeho práva na súdnu ochranu.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľa zvolil pri interpretácii ustanovenia čl. 17 smernice
prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.
3.4 Sťažovateľ v ďalšom bode uvádza, že hoci v odvolaní poukázal na rozpor § 95
ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) s čl. 17
smernice a nezákonnosť „preklopenia protiprávneho členstva v SLK“ do novej právnej
úpravy, odvolací súd sa s týmto právne relevantným argumentom vôbec nevysporiadal.
3.5 Po piate, krajský súd nechal podľa námietky sťažovateľa tiež bez povšimnutia
jeho vyjadrenie z 8. marca 2011, v ktorom podľa jeho presvedčenia písomným dôkazom
potvrdil neoprávnené združovanie osobných údajov dotknutých osôb získaných na základe
rôznych právnych podkladov v registri lekárov a v evidencii členov SLK, ktoré bolo podľa
sťažovateľa potvrdené vykonanou kontrolou Úradu na ochranu osobných údajov, ktorým
tento preukázal neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi sťažovateľa.
3.6 Sťažovateľ taktiež namieta, že nedal súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia
pojednávania ani sa výslovne nevzdal práva na prerokovanie veci, dokonca výslovne
vyhlásil, že s ohľadom na potrebu prednostnej aplikácie právne záväzného aktu Európskej
únie a položenú prejudiciálnu otázku nepovažuje spor za drobný. Počas celého obdobia
konania na okresnom súde aj krajskom súde nebol sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia
písomne ani inými náhradnými spôsobmi predvolaný na verejné prerokovanie svojej veci,
nebol ani vyzvaný, aby sa vyjadril, či možno pojednávať v jeho neprítomnosti. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti bolo podľa jeho názoru v súvislosti s odňatím možnosti konať pred
súdom porušené jeho právo na spravodlivý proces.
3.7 Po siedme, od podania odvolania 6. júna 2011 do doručenia napadnutého
rozsudku krajského súdu uplynul podľa sťažovateľa veľmi dlhý čas, ak ide o drobný spor.
Hoci sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v tomto konaní, doba, v ktorej krajský súd
rozhodoval, trvala 2 roky a 6 mesiacov. Odvolací súd v tomto čase vykonal podľa
sťažovateľa jediný procesný úkon z 21. novembra 2011, ktorým vrátil okresnému súdu spis
a uložil mu, aby vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na svojom odvolaní a či ho
nechce doplniť. Sťažovateľ reagoval podaním z 2. decembra 2011, ktorým potvrdil svoje
odvolanie. Krajský súd iný procesný úkon podľa sťažovateľa nevykonal, čím podľa neho
porušil aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
3.8 Na záver sťažovateľ uviedol, že v rovnakej veci už všeobecné súdy vydali v jeho
prospech dva právoplatné rozsudky krajského súdu č. k. 3 Co 159/2010-190 a č. k.
14 Co 142/201-216 [sťažovateľ neuviedol celé znenie spisovej značky s riadne uvedeným
rokom v rámci znenia spisovej značky za lomkou, pozn.]. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti vychádza sťažovateľa z názoru, že výrok a tomu zodpovedajúce odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu porušili jeho právo na súdnu ochranu.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.
Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.
Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Co/531/2011-141 zo dňa
26. novembra 2013 a vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.
Ústavný súd priznáva vzhľadom na dĺžku konania a zhodnotenie aktivít súdu, ako aj
aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd priznáva advokátovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastupovania.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
III.
6. Úvod záverov ústavného súdu z predbežného prerokovania sťažnosti patrí
vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi konštatovaniu, že v pôvodnom konaní
ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec (sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie
sumy 66,39 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 6 % od 1. marca 2005
do zaplatenia). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutom konaní
zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. IV. ÚS 358/08,
IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) dôvod na
odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní. Ak totiž Občiansky súdny
poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku (pozri § 238 ods. 5
a § 239 ods. 4 OSP; bez ohľadu na uvedené je však potrebné mať na pamäti § 237 OSP),
bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).
7. Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné vyjadriť sa k sťažnosti aj
z hľadiska možnej prítomnosti iných dôvodov na jej odmietnutie pri predbežnom
prerokovaní, resp. možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vzhľadom na sťažovateľom
namietané porušenie označených ústavných práv.
8. Na základe vlastnej činnosti ústavný súd zistil, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu bolo podané dovolanie 27. februára 2014. Podľa oznámenia okresného súdu
bol spis 3. októbra 2014 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“). Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti sa spis stále nachádza na
najvyššom súde.
8.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
8.2 Na základe princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.
8.3 V zmysle už popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany jeho
základných práv a slobôd, ktorý bol v sťažovateľovej veci využitý (t. j. podané dovolanie),
pričom vo veci dosiaľ nebolo najvyšším súdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak
povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná,
keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu
sťažovateľovým základným právam a slobodám.
8.4 Posudzujúc sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na
ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade
o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný
súd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014,
IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu
8.5 Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
8.6 Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej
judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä
jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému
rozsudku) krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
9. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, je
potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95).
Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred krajským súdom
právoplatne skončené, a teda právna neistota bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016