Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 46/2016
PDF · 174.84 KB
No categories available
II. ÚS 46/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mularčík a partneri,
s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa
JUDr. Ondreja Mularčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 Co 800/2014 z 19. januára 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mularčík a partneri, s. r. o., Námestie
M. Benku 15, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Ondreja
Mularčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 44 C 167/2007
z 9. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014
a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 800/2014 z 19. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania
o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 44 C 167/2007 v procesnom postavení odporcu v 2. rade.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 určil neplatnosť štyroch
postupne uzavretých kúpnych zmlúv, predmetom ktorých bol prevod bytu spolu
so spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a zariadeniam bytového domu
a k pozemku nachádzajúcemu sa na ulici , a určil, že
predmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do dedičstva po
, ktorý bol predávajúcim podľa v poradí prvej kúpnej zmluvy.
Sťažovateľ bol kupujúcim a v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom predmetného
bytu aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku podľa v poradí poslednej štvrtej
kúpnej zmluvy.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 800/2014 svojím rozsudkom z 19. januára 2015 rozsudok okresného súdu potvrdil
vo výroku o určení, že predmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku
patrí do dedičstva po , a zrušil vo výrokoch, ktorými sa určovala
neplatnosť štyroch kúpnych zmlúv, a v tomto rozsahu vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Podľa názoru sťažovateľa boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014, ako aj
postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jeho
rozsudkom z 19. januára 2015.
Podľa sťažovateľa porušenie ním označených práv spočíva v nesprávnych
skutkových a právnych záveroch okresného súdu a krajského súdu, ktoré svoje rozhodnutia
založili na uplatnení zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet bez
vysporiadania sa s možnosťou jej prelomenia s ohľadom na posúdenie a vyhodnotenie
dobromyseľnosti sťažovateľa ako nadobúdateľa predmetu kúpy. Sťažovateľ poukazuje
na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (nálezy: I. ÚS 2219/2012, I. ÚS 143/07,
II. ÚS 165/11, I. ÚS 3061/11, IV. ÚS 42/09), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(uznesenie 6 Cdo 71/2011). Porušenie svojich práv sťažovateľ namieta aj z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu aj napadnutého
rozsudku krajského súdu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III z 09. 04. 2014 pod sp. zn.:
44 C 167/1997 a Krajského súdu v Bratislave z 19. 01. 2015 pod sp. zn. 6 Co/800/2014, boli
porušené základné práva ... garantované 11 ods. 1, a čl. 36 ods. 1,
Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľud práv
a základných slobôd a čl. 20 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 09. 04. 2014 pod sp. zn.: 44 C 167/2007
sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. 01. 2015 pod sp. zn.: 6 Co/800/2014 sa
zrušuje.
Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka...“
Sťažovateľ v úvodnej časti svojej sťažnosti uvádza, že 2. apríla 2015 podal sťažnosť
„proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 44 C 167/2007
a Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 6 Co/800/2014.
Dňa 22. 06. 2015 mi bolo doručené Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, ktorým bola moja sťažnosť odmietnutá pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ako vyplýva z odôvodnenia doručené
Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, moja
sťažnosť bola v zmysle § 25 ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z...odmietnutá pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.“.
Podľa názoru sťažovateľa: „Z výkladu zákona je zrejmé, že všeobecné náležitosti sú
uvedené v § 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zo znenia § 50 ods. 1 zákona
o ústavnom súde je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli len splnenie náležitostí uvedených
v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, nakoľko to je priamo v tomto ustanovení uvedené,
a ustanovenia § 50 ods. 2 a ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je možné považovať ako
náležitosti návrhu, ktorých nesplnenie možno subsumovať pod § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom k tomu, že odmietnutie sťažnosti Uznesením sp. zn. I. ÚS 222/2015-12
zo dňa 13. mája 2015, je nezákonné, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok,
považujem takéto konanie za porušenie princípu právneho štátu zákazu denegatio iustitiae,
ktorý vyplýva z princípu práva na spravodlivý proces...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu sp. zn. 44 C 167/2007
z 9. apríla 2014, ktorým určil neplatnosť štyroch postupne uzavretých kúpnych zmlúv
a určil, že nehnuteľnosť (byt) aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do
dedičstva po , ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci. Ústavný súd zároveň konštatuje, že túto časť sťažnosti mohol odmietnuť aj
z dôvodu, že bola podaná oneskorene, a to na základe argumentácie uvedenej v časti II.2
tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 6 Co 800/2014 z 19. januára 2015 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh
zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. februára 2015.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd konštatuje, že nemožno akceptovať sťažovateľovo tvrdenie o včasnosti
podania tejto sťažnosti ústavnému súdu, ktorú odvíja od svojej predchádzajúcej sťažnosti
z 2. apríla 2015 doručenej ústavnému súdu 8. apríla 2015, pretože ústavný súd túto sťažnosť
po predbežnom prerokovaní senátu uznesením sp. zn. I. ÚS 222/2015 z 13. mája 2015
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Podmienkou na iniciovanie
konania pred ústavným súdom je podanie sťažnosti, ktorá spĺňa zákonom o ústavnom súde
predpísané náležitosti a je podaná včas. V prípade sťažovateľa to však napriek zastúpeniu
kvalifikovaným právnym zástupcom tak nebolo.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že „ustanovenia § 50 ods. 2 a ods. 3 zákona
o ústavnom súde nie je možné považovať ako náležitosti návrhu, ktorých nesplnenie možno
subsumovať pod § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde“, poukazuje ústavný súd na
publikovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, ako posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí (napr. II. ÚS 117/05, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,
I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť
smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť
11. februára 2015, až 6. júla 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016