Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 38/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Havlíkom, Podzámska 18, Nitra, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. marca 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou podanou na krajskom súde sa domáhal

proti žalovanému – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ObU-TT-OVVSl-2013/003471, ktorým

sťažovateľovi nepovolil zmenu priezviska podľa a

o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mene a priezvisku“)

z doterajšieho priezviska „ “ na nové priezvisko „ “. Krajský súd

žalobu zamietol rozsudkom, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie podrobne uvádzajúc

argumenty, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali podanie žaloby, ako aj odvolania.

Najvyšší súd ako súd odvolací svojím rozhodnutím napadnutý rozsudok krajského

súdu potvrdil, pričom v jeho odôvodnení poukázal na ustanovenie § 4 a § 6 zákona o mene

a priezvisku spolu s konštatovaním, aké podmienky musia byť splnené na zmenu priezviska.

Uviedol, že v tomto prípade nejde ani o hanlivé priezvisko a ani o dôvod hodný osobitného

zreteľa. Najvyšší súd však tieto svoje tvrdenia a zistenia vo vzťahu k tejto konkrétnej

právnej veci podľa názoru sťažovateľa riadne nezdôvodnil.

Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, pričom dovolacie konanie bolo uznesením najvyššieho

súdu zastavené z dôvodu neprípustnosti dovolania.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na skutočnosť, že nikdy «nežiadal o zmenu

priezviska na priezvisko s pomlčkou, ale na dvojslovné priezvisko , čo

zákon výslovne nezakazuje. Zákon neustanovuje výklad pojmu priezvisko a ani nestanovuje,

či pod gramatickým významom slova priezvisko má na mysli jednoslovné alebo viacslovné

priezvisko. Zákon teda nezakazuje, aby mal občan SR dve priezviská, resp. dvojslovné

priezvisko, tak ako to žiadal sťažovateľ.

V prípade, ak by sme pripustili takýto zužujúci (reštriktívny) výklad uvedeného

právneho ustanovenia, vytvorili by sme nesúlad právnych predpisov, a to konkrétne nesúlad

medzi o mene a priezvisku s zákona

o rodine, ktorý hovorí aj o „druhom priezvisku“ a o „priezviskách“ v množnom čísle.

Správny orgán aj súd si teda nesprávne vyložili § 4 ods. 1 zákona o mene a priezvisku, keď

uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí, že zákon o mene a priezvisku umožňuje

občanovi SR používať v úradnom styku iba jedno priezvisko. Toto tvrdenie nie je podporené

žiadnym zákonným ustanovením. Pokiaľ má správny orgán na mysli § 3 zákona o mene

a priezvisku, toto ustanovenie sa vzťahuje len k menu, nie k priezvisku. Treba tu pripomenúť

aj zásadu teórie práva a základné výkladové pravidlo zakotvené v článku 2 ods. 3

Slovenskej republiky, že čo nie je zákonom zakázané, je dovolené.

Správny orgán ako žalovaný svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že používanie

viacerých priezvisk je možné len osvojením alebo uzatvorením manželstva, pričom

poukazuje na § 6 ods. 3 zákona o mene a priezvisku. V tomto smere sa pridržiavam

argumentov uvedených vyššie, nakoľko ani v § 6 ods. 3 zákona o mene a priezvisku sa

nehovorí o viacerých priezviskách, resp. o viacslovnom priezvisku, preto z toho ustanovenia

ani nemôže vyplývať, že viacslovné priezvisko je možné nadobudnúť výhradne sobášom

alebo osvojením. V takom prípade by sa jednalo o protiústavnú diskrimináciu jednotlivca

pre jeho stav (slobodný, ženatý, osvojenec a pod.), a pre jeho pohlavie.

Sťažovateľ je aktívnou osobou v oblasti histórie a archeológie, ktorá zahŕňa aj

publikačnú činnosť a práve v publikačnej činnosti a vo svojom profesijnom živote používa

priezvisko už viac ako 13 rokov, o čom svedčí viacero dôkazov

doložených správnemu orgánu v žiadosti o zmenu priezviska. Ďalším dôvodom je aj tá

skutočnosť, že priezvisko je natoľko frekventované, že si ho mnohí ľudia mýlia s jeho

menovcami, čo mu taktiež spôsobuje problémy v bežnom živote. Okrem toho mu vznikajú

problémy aj ako konateľovi spoločnosti , nakoľko je

obchodným partnerom známy pod priezviskom , kde vznikajú

nedorozumenia pri podpisovaní právnych úkonov ako napríklad obchodných zmlúv, keďže

v občianskom preukaze má ako priezvisko uvedené priezvisko , čiže osoby, ktoré ho

poznajú pod dvojslovným priezviskom majú pochybnosti o jeho totožnosti. Teda práve jeho

meno a priezvisko, ktoré uvádza v rámci svojho profesijného života a svojej rozsiahlej

publikačnej činnosti „ “ má pre neho ako osobu publikačne

a vedecky činnú nesmierny význam. Z daného dôvodu mu má byť poskytnutá možnosť

úpravy, opravy alebo zmeny mena alebo priezviska. Uvedené skutočnosti je možné

považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa.

Meno a priezvisko človeka sú dva jeho základné individuálne znaky, majú význam nie

len pre osobný život občana, ale aj z celospoločenského hľadiska, najmä ako predpoklad

všestrannej a presnej evidencie obyvateľov. Z tohto dôvodu je preto dôležité poskytnúť

občanovi možnosť úpravy, opravy alebo zmeny mena alebo priezviska.».

S uvedenými argumentmi sťažovateľa sa krajský súd ani najvyšší súd podľa jeho

názoru nezaoberali napriek tomu, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je

odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia

súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„a)Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa

13.10.2015, Uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 03.03.2015

a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 15.05.2014, ako aj

v konaniach, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných

ľudských práv a slobôd sťažovateľa, vyplývajúcich z SR, v nadväznosti

na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd.

b)Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

zo dňa 13.10.2015, Uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.

zo dňa 03.03.2015 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa

15.05.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

d) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume

286 €, ktorú je povinný vyplatiť mu Najvyšší súd SR v Bratislave v sume 143 € a Krajský

súd v Bratislave v sume 143 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal

porušenie svojho základného práva podľa a listiny, ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, rozsudkom najvyššieho súdu

vydaného v odvolacom konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu vydaného v dovolacom

konaní.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti žalovanému podanou

na krajskom súde domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia č. SVS-OVVS1-

2013/15188 z 22. mája 2013, ktorým vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu

Obvodného úradu Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OBÚ-TT-OVVS1-

2013/03471 z 28. februára 2013 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o zmenu priezviska

rozhodol tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudok krajského

súdu potvrdil ako vecne správny. Konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku

najvyššieho súdu bolo zastavené uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že podanie

dovolania v správnom súdnictve neprichádza do úvahy.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnené,

keďže tieto súdy neodpovedali na podstatnú otázku v danej právnej veci, a to, prečo dôvody

podrobne uvedené sťažovateľom v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

nepovažujú za dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda za dôvody dostačujúce na povolenie

zmeny priezviska sťažovateľa, tak ako to navrhoval vo svojej žiadosti adresovanej

prvostupňovému správnemu orgánu.

Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti

rozsudku krajského súdu, nie je daná jeho právomoc.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, čo sťažovateľ aj využil. Tým je zároveň

vylúčená v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

podľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti rozsudku

najvyššieho súdu a uzneseniu najvyššieho súdu. Tieto časti sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnené.

Najvyšší súd ako odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn.

vo svojom rozsudku z 3. marca 2015 v jeho relevantnej časti vo vzťahu k postate námietok

sťažovateľa uviedol:

«Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky; musí ísť o priezvisko hanlivé

a musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon

„na súdnej“ praxi. Je preto vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam,

ktoré budú podkladom pre rozhodnutie súdu.

Najčastejším dôvodom na povolenie zmeny priezviska je hanlivé priezvisko. O takýto

prípad v danej veci nejde.

K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom

konania, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania.

V súdnej praxi sa stretávame aj s rozhodnutiami, ktoré v určitom smere navigujú

súdy na skúmanie danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu

konania. Pokiaľ ide o pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“ treba poznamenať, že

zákon taxatívne nevypočítava všetky prípady, pre ktoré je možné zmenu priezviska

žiadateľovi povoliť a nemôže byť ani natoľko podrobný a zachádzať do jednotlivosti, aby

postihol celú rozmanitosť života. Preskúmanie týchto dôvodov má byť vecou správneho

orgánu a jeho správnej úvahy, ktorá nemôže vybočiť z rámca daného zákonom a má mať

odraz v odôvodnení rozhodnutia.

V danom prípade správne orgány oboch stupňov nezistili dôvody hodné osobitného

zreteľa a dospeli k záveru, že sa v skutočnosti nejedná u žalobcu o zmenu doterajšieho

priezviska , ale ide o vytvorenie nového zloženého priezviska „ “

(ktoré upravuje ustanovenie o rodine), ktoré nie

je možné zo zákona zapísať do príslušnej evidencie – matriky.

Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd nepovažuje ani profesijnú činnosť žalobcu,

kvôli ktorej sa domáha zmeny priezviska a ani používanie priezviska jeho predkami, čo

nakoniec z administratívneho spisu ani nevyplýva.»

Pokiaľ ide o namietané tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve, v súvislosti s jeho

nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť

špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej

správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická

osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247

ods. 1 ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba

preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto

aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

K zásadnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho

súdu týkajúcej sa aplikácie pojmu ,,dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktoré najvyšší súd,

krajský súd, ako aj správne orgány konajúce vo veci sťažovateľa nepovažovali za dôvody

spôsobilé odôvodniť zmenu priezviska sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že vymedzenie

obsahu neurčitého právneho pojmu dôvody hodné osobitného zreteľa je v danom prípade

úlohou správneho orgánu, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé

diskrečné oprávnenie správneho orgánu. Je však nutné poznamenať, že úvaha správneho

orgánu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad alebo nie (teda že sú, resp. nie

sú dôvody na aplikáciu § 6 zákona o mene a priezvisku splnené, pozn.), musí byť

v rozhodnutí správneho orgánu a v prípade preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia aj

všeobecného súdu presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť

o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že

v zmysle § 6 zákona o mene a priezvisku má správny orgán možnosť, nie povinnosť zmenu

priezviska na základe žiadosti žiadateľa povoliť.

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu, a teda ani

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné argumenty. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného

práva podľa a listiny, resp. práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť

ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

podľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu považuje ústavný súd

za potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie bolo zastavené z dôvodu, že v rámci správneho

súdnictva nie je dovolanie vôbec prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal najmä na judikatúru ústavného súdu (, ,

, ), z ktorej takýto právny záver vyplýva, zaoberajúc sa aj

predchádzajúcim opačným právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn.

, ktorý však bol v ďalšom období judikatúrou ústavného súdu prekonaný.

Proti takejto argumentácii najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu

nič nenamietal a nijako nespochybňoval vyslovený právny názor. Ani ústavný súd nemôže

tento záver kvalifikovať ako arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Preto uznesenie

najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie vo veciach správneho súdnictva nie je prípustné,

je potrebné akceptovať.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016