Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 38/2016
PDF · 220.94 KB
No categories available
I. ÚS 38/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Havlíkom, Podzámska 18, Nitra, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 189/2013
z 15. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 69/2014
z 3. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 7/2015 z 13. októbra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 S 189/2013 z 15. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 69/2014
z 3. marca 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sdo 7/2015 z 13. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou podanou na krajskom súde sa domáhal
proti žalovanému – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ObU-TT-OVVSl-2013/003471, ktorým
sťažovateľovi nepovolil zmenu priezviska podľa § 6 ods. 1 a § 9 zákona č. 300/1993 Z. z.
o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mene a priezvisku“)
z doterajšieho priezviska „ “ na nové priezvisko „ “. Krajský súd
žalobu zamietol rozsudkom, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie podrobne uvádzajúc
argumenty, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali podanie žaloby, ako aj odvolania.
Najvyšší súd ako súd odvolací svojím rozhodnutím napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdil, pričom v jeho odôvodnení poukázal na ustanovenie § 4 a § 6 zákona o mene
a priezvisku spolu s konštatovaním, aké podmienky musia byť splnené na zmenu priezviska.
Uviedol, že v tomto prípade nejde ani o hanlivé priezvisko a ani o dôvod hodný osobitného
zreteľa. Najvyšší súd však tieto svoje tvrdenia a zistenia vo vzťahu k tejto konkrétnej
právnej veci podľa názoru sťažovateľa riadne nezdôvodnil.
Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, pričom dovolacie konanie bolo uznesením najvyššieho
súdu zastavené z dôvodu neprípustnosti dovolania.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na skutočnosť, že nikdy «nežiadal o zmenu
priezviska na priezvisko s pomlčkou, ale na dvojslovné priezvisko , čo
zákon výslovne nezakazuje. Zákon neustanovuje výklad pojmu priezvisko a ani nestanovuje,
či pod gramatickým významom slova priezvisko má na mysli jednoslovné alebo viacslovné
priezvisko. Zákon teda nezakazuje, aby mal občan SR dve priezviská, resp. dvojslovné
priezvisko, tak ako to žiadal sťažovateľ.
V prípade, ak by sme pripustili takýto zužujúci (reštriktívny) výklad uvedeného
právneho ustanovenia, vytvorili by sme nesúlad právnych predpisov, a to konkrétne nesúlad
medzi § 4 ods. 1 zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku s § 6 ods. 3 písm. c) zákona
o rodine, ktorý hovorí aj o „druhom priezvisku“ a o „priezviskách“ v množnom čísle.
Správny orgán aj súd si teda nesprávne vyložili § 4 ods. 1 zákona o mene a priezvisku, keď
uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí, že zákon o mene a priezvisku umožňuje
občanovi SR používať v úradnom styku iba jedno priezvisko. Toto tvrdenie nie je podporené
žiadnym zákonným ustanovením. Pokiaľ má správny orgán na mysli § 3 zákona o mene
a priezvisku, toto ustanovenie sa vzťahuje len k menu, nie k priezvisku. Treba tu pripomenúť
aj zásadu teórie práva a základné výkladové pravidlo zakotvené v článku 2 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, že čo nie je zákonom zakázané, je dovolené.
Správny orgán ako žalovaný svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že používanie
viacerých priezvisk je možné len osvojením alebo uzatvorením manželstva, pričom
poukazuje na § 6 ods. 3 zákona o mene a priezvisku. V tomto smere sa pridržiavam
argumentov uvedených vyššie, nakoľko ani v § 6 ods. 3 zákona o mene a priezvisku sa
nehovorí o viacerých priezviskách, resp. o viacslovnom priezvisku, preto z toho ustanovenia
ani nemôže vyplývať, že viacslovné priezvisko je možné nadobudnúť výhradne sobášom
alebo osvojením. V takom prípade by sa jednalo o protiústavnú diskrimináciu jednotlivca
pre jeho stav (slobodný, ženatý, osvojenec a pod.), a pre jeho pohlavie.
Sťažovateľ je aktívnou osobou v oblasti histórie a archeológie, ktorá zahŕňa aj
publikačnú činnosť a práve v publikačnej činnosti a vo svojom profesijnom živote používa
priezvisko už viac ako 13 rokov, o čom svedčí viacero dôkazov
doložených správnemu orgánu v žiadosti o zmenu priezviska. Ďalším dôvodom je aj tá
skutočnosť, že priezvisko je natoľko frekventované, že si ho mnohí ľudia mýlia s jeho
menovcami, čo mu taktiež spôsobuje problémy v bežnom živote. Okrem toho mu vznikajú
problémy aj ako konateľovi spoločnosti , nakoľko je
obchodným partnerom známy pod priezviskom , kde vznikajú
nedorozumenia pri podpisovaní právnych úkonov ako napríklad obchodných zmlúv, keďže
v občianskom preukaze má ako priezvisko uvedené priezvisko , čiže osoby, ktoré ho
poznajú pod dvojslovným priezviskom majú pochybnosti o jeho totožnosti. Teda práve jeho
meno a priezvisko, ktoré uvádza v rámci svojho profesijného života a svojej rozsiahlej
publikačnej činnosti „ “ má pre neho ako osobu publikačne
a vedecky činnú nesmierny význam. Z daného dôvodu mu má byť poskytnutá možnosť
úpravy, opravy alebo zmeny mena alebo priezviska. Uvedené skutočnosti je možné
považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa.
Meno a priezvisko človeka sú dva jeho základné individuálne znaky, majú význam nie
len pre osobný život občana, ale aj z celospoločenského hľadiska, najmä ako predpoklad
všestrannej a presnej evidencie obyvateľov. Z tohto dôvodu je preto dôležité poskytnúť
občanovi možnosť úpravy, opravy alebo zmeny mena alebo priezviska.».
S uvedenými argumentmi sťažovateľa sa krajský súd ani najvyšší súd podľa jeho
názoru nezaoberali napriek tomu, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„a)Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Sdo/7/2015 zo dňa
13.10.2015, Uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžo/69/2014 zo dňa 03.03.2015
a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 1S 189/2013 zo dňa 15.05.2014, ako aj
v konaniach, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných
ľudských práv a slobôd sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v nadväznosti
na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd.
b)Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.
1Sdo/7/2015 zo dňa 13.10.2015, Uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžo/69/2014
zo dňa 03.03.2015 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 1S 189/2013 zo dňa
15.05.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
d) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume
286 €, ktorú je povinný vyplatiť mu Najvyšší súd SR v Bratislave v sume 143 € a Krajský
súd v Bratislave v sume 143 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu .“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, rozsudkom najvyššieho súdu
vydaného v odvolacom konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu vydaného v dovolacom
konaní.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti žalovanému podanou
na krajskom súde domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia č. SVS-OVVS1-
2013/15188 z 22. mája 2013, ktorým vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu
Obvodného úradu Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OBÚ-TT-OVVS1-
2013/03471 z 28. februára 2013 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o zmenu priezviska
rozhodol tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudok krajského
súdu potvrdil ako vecne správny. Konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku
najvyššieho súdu bolo zastavené uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že podanie
dovolania v správnom súdnictve neprichádza do úvahy.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnené,
keďže tieto súdy neodpovedali na podstatnú otázku v danej právnej veci, a to, prečo dôvody
podrobne uvedené sťažovateľom v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
nepovažujú za dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda za dôvody dostačujúce na povolenie
zmeny priezviska sťažovateľa, tak ako to navrhoval vo svojej žiadosti adresovanej
prvostupňovému správnemu orgánu.
Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti
rozsudku krajského súdu, nie je daná jeho právomoc.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, čo sťažovateľ aj využil. Tým je zároveň
vylúčená v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti rozsudku
najvyššieho súdu a uzneseniu najvyššieho súdu. Tieto časti sťažnosti treba považovať
za zjavne neopodstatnené.
Najvyšší súd ako odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 69/2014
vo svojom rozsudku z 3. marca 2015 v jeho relevantnej časti vo vzťahu k postate námietok
sťažovateľa uviedol:
«Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky; musí ísť o priezvisko hanlivé
a musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon
„na súdnej“ praxi. Je preto vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam,
ktoré budú podkladom pre rozhodnutie súdu.
Najčastejším dôvodom na povolenie zmeny priezviska je hanlivé priezvisko. O takýto
prípad v danej veci nejde.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania.
V súdnej praxi sa stretávame aj s rozhodnutiami, ktoré v určitom smere navigujú
súdy na skúmanie danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu
konania. Pokiaľ ide o pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“ treba poznamenať, že
zákon taxatívne nevypočítava všetky prípady, pre ktoré je možné zmenu priezviska
žiadateľovi povoliť a nemôže byť ani natoľko podrobný a zachádzať do jednotlivosti, aby
postihol celú rozmanitosť života. Preskúmanie týchto dôvodov má byť vecou správneho
orgánu a jeho správnej úvahy, ktorá nemôže vybočiť z rámca daného zákonom a má mať
odraz v odôvodnení rozhodnutia.
V danom prípade správne orgány oboch stupňov nezistili dôvody hodné osobitného
zreteľa a dospeli k záveru, že sa v skutočnosti nejedná u žalobcu o zmenu doterajšieho
priezviska , ale ide o vytvorenie nového zloženého priezviska „ “
(ktoré upravuje ustanovenie § 6 ods. 3 písm. c/ zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine), ktoré nie
je možné zo zákona zapísať do príslušnej evidencie – matriky.
Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd nepovažuje ani profesijnú činnosť žalobcu,
kvôli ktorej sa domáha zmeny priezviska a ani používanie priezviska jeho predkami, čo
nakoniec z administratívneho spisu ani nevyplýva.»
Pokiaľ ide o namietané tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve, v súvislosti s jeho
nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť
špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej
správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická
osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba
preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto
aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
K zásadnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho
súdu týkajúcej sa aplikácie pojmu ,,dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktoré najvyšší súd,
krajský súd, ako aj správne orgány konajúce vo veci sťažovateľa nepovažovali za dôvody
spôsobilé odôvodniť zmenu priezviska sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že vymedzenie
obsahu neurčitého právneho pojmu dôvody hodné osobitného zreteľa je v danom prípade
úlohou správneho orgánu, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé
diskrečné oprávnenie správneho orgánu. Je však nutné poznamenať, že úvaha správneho
orgánu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad alebo nie (teda že sú, resp. nie
sú dôvody na aplikáciu § 6 zákona o mene a priezvisku splnené, pozn.), musí byť
v rozhodnutí správneho orgánu a v prípade preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia aj
všeobecného súdu presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť
o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že
v zmysle § 6 zákona o mene a priezvisku má správny orgán možnosť, nie povinnosť zmenu
priezviska na základe žiadosti žiadateľa povoliť.
Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu, a teda ani
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné argumenty. V tejto súvislosti už ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd
dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť
ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu považuje ústavný súd
za potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie bolo zastavené z dôvodu, že v rámci správneho
súdnictva nie je dovolanie vôbec prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal najmä na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 65/2010, IV. ÚS 208/08,
IV. ÚS 274/09, II. ÚS 87/09), z ktorej takýto právny záver vyplýva, zaoberajúc sa aj
predchádzajúcim opačným právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 283/07, ktorý však bol v ďalšom období judikatúrou ústavného súdu prekonaný.
Proti takejto argumentácii najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu
nič nenamietal a nijako nespochybňoval vyslovený právny názor. Ani ústavný súd nemôže
tento záver kvalifikovať ako arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Preto uznesenie
najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie vo veciach správneho súdnictva nie je prípustné,
je potrebné akceptovať.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016