Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 164/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. -284

z 13. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -319

z 21. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-284 z 13. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -319 z 21. novembra 2013.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 2. októbra 2014 podanie,

ktorým požiadala o opravu mena sťažovateľa v záhlaví sťažnosti na „ “.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Krajský súd Prešov rozsudkom zo dňa 21. 11. 2013 rozhodol tak, že

potvrdzuje rozsudok súdu I. stupňa a svoje odôvodnenie pre potvrdenie rozsudku I. stupňa

uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom I. stupňového súdu. Zdôraznil,

že žalobcovia sa domáhajú určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a užívaniu

parc. č. a , ktoré sú vo vlastníctve žalobcu , t. j. jedného

zo žalobcov, a preto žalobca nemá právny záujem na určení tohto práva.

Podľa názoru odvolacieho súdu musel by vo vzťahu k ostatným žalobcom byť v postavení

žalovaného. Z toho dôvodu vidí odvolací súd v tejto časti žalobu nedôvodnú.

Ďalej v časti žaloby týkajúcej sa parc. č. a nepatrí ani jednému

zo žalovaných pasívna hmotná legitimácia, keďže vlastníkom týchto parciel je

v správe .

V tejto časti odôvodnenia rozsudku KS chceme uviesť, tú skutočnosť,

že sa stal vlastníkom parc. č. a až uzatvorením kúpnej zmluvy

a to ďaleko neskôr ako došlo k vydržaniu práva vecného bremena, ktoré v prípade splnenia

zákonných podmienok de facto i de iure vzniká zo zákona a pokiaľ dochádza k určeniu

vecného bremena rozsudkom súdu súd iba deklaruje už existujúce právo v prospech

oprávnených. Je pravdou, že bol prinútený tieto dva

pozemky odkúpiť, nakoľko potreboval vykonať rekonštrukciu časti pôvodnej stavby

a mu nechceli udeliť súhlas na takúto rekonštrukciu, pokiaľ si pozemok

neodkúpi.

Podľa nášho názoru má naliehavý záujem na určení existencie

vecného bremena k ostatným pozemkom, pretože tieto dve parcely sú iba pozemkami pod

2

domom, čo je aj zrejmé zo znaleckých posudkov a nemá zabezpečený prístup do svojej

nehnuteľnosti a to či stavby alebo aj pozemku.

Čo sa týka tvrdenia odvolacieho súdu, že čo sa týka parc. č. a ani

jeden z účastníkov nemá pasívnu hmotnú legitimáciu, keďže vlastníkom týchto parciel

je v správe , preto vo vzťahu

k tejto časti žaloby v oboch petitoch je potrebné žalobu zamietnuť...

Ďalej KS skonštatoval, že čo sa týka vydržania práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu vo vzťahu k ostatným parcelám ( ) súd dospel

k záveru, že zriadený superedifikát uvedený v PKV č. pri menách a jeho

manželky je právom stavby na cudzom pozemku, ktoré neskôr možno považovať za

právo stavby.

Dávame do pozornosti, že práve táto konštatácia odvolacieho súdu vzhľadom

na tvrdenie v predchádzajúcich častiach odôvodnenia, že sa nejednalo o právo stavby ale

len o právo osobné spojené s právom užívania pozemku pre s manželkou

je jednoducho rozporuplné a nepreskúmateľné...

V prvom rade by sme chceli zdôrazniť, že podľa nášho názoru došlo k porušeniu

práva zo strany ako odvolacieho súdu, tak aj I. stupňového súdu pri výklade inštitútu

superedifikátu. Tento inštitút vznikol z rímskeho práva zo zásady „superficies solo cedit“

pričom toto právo bolo označené všetko to, čo bolo pevne spojené s pozemkom, teda trvalé

stavby, rastliny. Až neskôr v prétorskom práve sa vytvoril inštitút vecného užívania práva,

dedičské právo k stavbe – superficies a to prv k štátnym a obecným pozemkom a neskôr

aj k súkromným. Toto právo bolo dedičné a scudziteľné vecné právo, užívať úplne stavbu

postavenú na cudzej pôde. Superficiár je osoba rozdielna od vlastníka pozemku, ktorá má

právo úplného užívania a požívania stavby širšie ako uzusfruktuár. Toto rímske právo

prevzaté neskôr do bývalého uhorského práva. Stavba postavená na pozemku osobou takto

oprávnenou sa už nestala súčasťou pozemku a nepripadla vlastníkovi pozemku. Staršia

uhorská právna úprava rozlišovala vlastníctvo pozemku (dominium directum) od vlastníctva

superedifikátu. Koncom 19. storočia uhorské právo malo zásadu, že vlastníkovi pozemku

prislúcha celé vlastníctvo pôdy avšak je obmedzené bremenom superficiei, ktoré je vecným

právom k cudzej veci a superficiárovi patrí budova postavená na takomto pozemku

a pozemok je obťažený vecnými právami. V predchádzajúcom právnom stave bolo právo

stavby chápané ako delené vlastníctvo, pričom od tejto úpravy dostalo povahu bremena

pozemku (bolo zachované rozdielne vlastníctvo pôdy a budovy). Takéto vecné bremeno t. j.

právo stavy sa zapisovalo do pozemkovej knihy ako bremeno pozemku na liste bremien a

nie na liste vlastníctva, teda pokiaľ odvolací súd skonštatoval, že nedošlo k zápisu takéhoto

vecného bremena na LV, jeho právny záver nie je správny, pretože takáto listina mala byť

zapísaná na samostatnej listine bremien.

Je pravdou, že právo stavby bolo možné zriadiť len ako dočasné právo a to aj proti

vôli vlastníkovi pozemku avšak po zániku práva stavby uplynutím doby na ktorú bolo

zriadené a nebolo nič iné dohovorené, vlastník pozemku mohol sa domáhať jej odstránenia.

Prípadne ak vlastník pozemku mal záujem o nehnuteľnosť táto pripadla vlastníkovi pozemku

avšak tento by musel vyplatiť náhradu za predmetný dom resp. stavbu...

Keďže z r. 1950 neprevzal inštitút superedifikátu ale zriadil vecné práva,

konkrétne právo stavby, čo napokon aj zodpovedalo právnemu výkladu rakúsko-uhorského

práva je len logický záver, že tu došlo k vydržaniu práva vecného bremena stavby

a to nielen pozemku pod stavbou ale aj priľahlých pozemkov potrebných na jej užívanie,

pretože vlastník stavby vedel, že má majetkové právo vecného bremena stavby

a to prinajmenšom pri kúpe rodinného domu, t. j. v roku 1940. Toto právo stavby nezaniklo,

pretože stavba existuje a toto je jediný spôsob pre absolútny zánik vecného bremena, v tejto

časti rozhodne vlastník domu bol dobromyseľný, pretože aj na novozaloženú vložku došlo

k zápisu superedifikátu, a teda si bol vedomý toho, že síce kupuje len rodinný dom, avšak

mu svedčí aj právo stavby. Čo sa týka tvrdenia, že právo stavby malo byť prepísané

aj na LV pridržiavame sa svojho právneho názoru vyššie uvedeného.

Aj podľa súčasnej legislatívnej úpravy právo vecného bremena môže zaniknúť len

zánikom stavby. Pokiaľ takto vzniknuté a existujúce vecné bremeno nie je zapísané

na LV ešte neznamená, že právne nevzniklo, pretože nie zápisom v KN toto vecné bremeno

vzniká pokiaľ došlo k vydržaniu. Vecné bremeno ako také sa zapíše do LV a to buď

na základe zriadenia vecného bremena rozhodnutím súdu pre prípad zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, vzájomnou dohodou medzi vlastníkom

pozemku a stavby a samozrejme na základe rozsudku súdu, ktorý vysloví, že tu došlo

k vydržaniu vecného bremena práva stavby.»

4

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Krajský súd Prešov porušil v konaní vedenom o veci sťažovateľa pod sp. zn.

a rozsudkom v tejto veci vydanom dňa 21. 11. 2013 jeho základné práva

chránené SR a Dohovoru.

Uvedený rozsudok sa zrušuje.

Okresný súd Bardejov porušil v konaní vedenom o veci sťažovateľa pod sp. zn.

a rozsudkom v tejto veci vydanom 13. 4. 2012 jeho základné právo chránené

SR a Dohovoru.

Uvedený rozsudok sa zrušuje.

Krajský súd Prešov a Okresný súd Bardejov sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -284

z 13. apríla 2012

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne poukazuje na to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.

). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety

, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V nadväznosti na to ústavný súd v rámci konania o sťažnosti v zásade preskúmava len

právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety (obdobne napr.

, , , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -319

6

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(podobne ako v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu) tým, že krajský

súd v napadnutom rozsudku č. k. -319 z 21. novembra 2013, ktorým potvrdil

zamietajúci rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. z 13. apríla 2012,

- porušil právo nesprávnym výkladom inštitútu superedifikátu (práva nadstavby)

v spojitosti s inštitútom vydržania vecného bremena, že

- základnému právu sťažovateľa nebola poskytnutá ochrana v medziach zákonov a že

- vyložil citované paragrafované znenie v rozpore s jeho

zmyslom a účelom (legislatívnym zámerom tejto právnej úpravy) a v rozpore s ustálenou

súdnou praxou a stanoviskami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

a teda napadnutý rozsudok krajského súdu je zjavne neodôvodnený a arbitrárny, porušuje

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti a jeho odôvodnenie popiera pravidlá formálnej a právnej logiky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

K sťažovateľom namietanej arbitrárnosti, neodôvodnenosti a nesprávnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

8

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

„Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených

v ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.

s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa

15. 11. 2013 o 15,00 hod. a zistil, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné...

V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na zistený

skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom

zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. V podrobnostiach odkazuje odvolací

súd na vecne správne závery súdu prvého stupňa a iba na ich doplnenie uvádza.

Žalobcovia namietajú, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, pretože

jednoznačne stavba bola postavená so súhlasom majiteľa pozemku. Zároveň jednoznačne

medzi majiteľom pozemku a majiteľom domu vznikla dohoda o rozsahu a spôsobe užívania

pozemku, ktorá samozrejme nemusela byť ani písomne podchytená. Existencia tejto dohody

mala byť preukázaná tak, že od roku 1940 až do podania žaloby zo strany žalovaného

v 1. rade až do roku 1994 majitelia domu predmetné nehnuteľnosti nerušene užívali a to

v zmysle dohody s pôvodným vlastníkom pozemku. Žalobcovia mali byť presvedčení, že im

svedčí právo na pozemkoch a že vlastne vydržali vecné bremeno a de facto splnili všetky

vydržacie lehoty či už podľa z roku 1991, 1950 alebo

aj obyčajového práva.

Podľa ust. , návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Súd prvého stupňa sčasti zamietol žalobu z dôvodu, že žalobcovia sa domáhajú

určenia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu a užívaniu k parcelám č.

a č. , ktoré sú vo vlastníctve žalobcu , teda k parcelám patriacim

jednému zo žalobcov. Žalobca nemá právny záujem na určení tohto práva.

Vo vzťahu k ostatným žalobcom a určením ich nárokov by musel byť v postavení žalovaného

v tejto veci.

Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že pokiaľ žalobcovia tvrdia, že nehnuteľnosti

užívali a užívajú, teda ani ostatným žalobcom by nemalo byť bránené zo strany žalobcu

tieto parcely užívať. Keďže je žalobca vlastníkom

nehnuteľnosti, niet na jeho strane naliehavý právny záujem na určenie vecného bremena.

V tejto časti je teda žaloba vo vzťahu žalobcovi k , ale aj k ostatným

žalobcom nedôvodná. Odvolacie námietky zo strany žalobcov vo vzťahu k tejto časti

zamietnutej žaloby, teda nadobudnutia vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

sú nedôvodné. je žalobcom v 4. rade, ostatní žalobcovia stoja na jeho strane.

Preto žalobe ako takej by ani vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti nebolo možné vyhovieť. Pokiaľ

majú ostatní žalobcovia za to, že vydržané právo vecného bremena vo vzťahu k parcelám

č. a , musel by byť v postavení žalovaného vo veci.

Nedôvodné sú odvolacie námietky i vo vzťahu k vydržaniu práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu k parcelám č. a . Skutočne ani jednému zo žalovaných

nepatrí pasívna hmotnoprávna legitimácia vo veci. Vlastníkom týchto parciel je

v správe . Žalobu preto v tejto časti súd

prvého stupňa správne zamietol.

Nedôvodné sú námietky žalovaných i vo vzťahu k právu zodpovedajúcemu vecnému

bremenu k ostatným parcelám a to a a .“

K výkladu právneho inštitútu superedifikátu:

„I odvolací súd má za to, že zriadený superedifikát uvedený v pozemno-knižnej

vložke č. pri menách a jeho manželky je právom stavby na cudzom

pozemku, ktoré neskôr možno považovať za právo stavby. Je nepochybné, že pri kúpe

nehnuteľností v roku 1940 na základe kúpnopredajnej zmluvy bola jej predmetom len

nadstavba, nie pozemok, pretože tento patril mestu.

10

V spore o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu má žalobca bremeno

tvrdenia, musí uviesť z akých skutočností svoje právo vyvodzuje. Z tohto bremena potom pre

žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, teda že vydržal vecné bremeno tak, ako to tvrdí. Teda

že de facto splnil všetky vydržacie lehoty, či už podľa z roku 1991,

1950 alebo aj obyčajového práva.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že napriek zmenám právneho poriadku

a zmenám príslušných právnych predpisov, najmä , zákonnými

podmienkami vydržania nehnuteľností vždy boli oprávnená držba, uplynutie zákonom

určenej vydržacej doby, nikým nerušenej a nepretržite 10 rokov, respektíve podľa

uhorského práva 32 rokov a spôsobilý predmet vydržania. V rámci vydržania podľa

uhorského práva sa vyžadovala dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Následne sa

vyžadovala dobromyseľnosť aj počas celého trvania držby. Predpokladom dobromyseľnosti

potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočne presvedčenie

osoby, ktorá tvrdí, že je držiteľom (užívateľom) oprávneným, že toto právo zodpovedajúce

vecnému bremenu vykonáva právom (oprávnene drží), to znamená, že sa jedná o vnútorný

objektívny pocit tejto osoby. Vyžaduje sa, aby... tento pocit bol založený na preukázateľnej

objektívnej skutočnosti, ktorá ju oprávňuje mať subjektívny pocit, že jej právo patrí. V

takom prípade pôjde o nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom

práva, t. j. vydržaním a to okamihom splnenia podmienok vydržania.

Súd prvého stupňa v rozsudku ozrejmil čo je superedifikát, teda právo nadstavby,

ktoré bolo osobitným druhom tzv. deleného vlastníctva, ktorého obsahom bolo právo

zhotoviť si na cudzom pozemku stavbu s povinnosťou platiť odplatu za užívanie pozemku.

Podstatnou vlastnosťou tohto práva bolo, že stavba postavená na jeho základe sa nestala

súčasťou pozemku, teda neuplatnila sa zásada superficies solo cedit, ale bola samostatnou

vecou, pričom jej právna povaha závisela od toho, či bola alebo nebola zapísaná

do pozemkovej knihy. Podstatnou vlastnosťou tohto práva bolo po roku 1861, že sa dalo

platne zriadiť len na určitý kalendárne vymedzený čas. Právo stavby bolo zavedené

na Slovensku Tento zákon v ustanovoval, že ním nie sú

dotknuté doterajšie ustanovenia o užívaní priestorov nad pozemkom a pod pozemkom. Inak

povedané týmto zákonom sa dovtedy zriadené superedifikáty nenahradili, ale zriadil sa

nový právny inštitút. Superedifikáty zrušil až v ,

ktorý ich nahradil novými právnymi inštitútmi. Konkrétne právo k stavbe postavenej na

cudzom pozemku sa spravovalo ustanoveniami § 155 až § 165, ktoré nič nehovorili o dobe

jeho trvania. Z toho ale neplynie, že by bolo automaticky časovo neobmedzené. Súd prvého

stupňa správne vyvodil, že táto otázka bola ponechaná na vôli účastníkov v dôsledku zásady

nepravej retroaktivity vyjadrenej v ust. § 562, teda že treba rešpektovať pôvodné

obmedzenie vyjadrené v pôvodnej zmluve, ktorou bol superedefikát zriadený. Z toho teda

súd prvého stupňa správne vyvodil, že dovtedy kým superedifikát trval, nemožno vôbec

uvažovať nad vydržaním vecného bremena, pretože existoval platný titul i modus takého

vecného práva v podobe originálnej zmluvy o zriadení superedifikátu a užívania. O

vydržaní by bolo možné skutočne hovoriť až od prvého dňa po uplynutí doby na ktorú bol

superedifikát zriadený.

Žalobcovia tvrdili, že vydržacia doba na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu začala plynúť od uzavretia kúpnej zmluvy, teda odo dňa 30. 05. 1940, vrátane

plynutia vydržacej doby u ich právnych predchodcov. Taktiež vydržacia lehota podľa

uhorského práva uplynula od roku 1940, k znárodneniu došlo v roku 1949 a žalobcovia

začali užívať stavbu na základe dohody o vrátení v roku 1991. Žalobcovia videli problém

len v rozsahu užívania pozemkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne uviedol, že za účelom

zistenia skutkového stavu bolo potrebné zaobstarať listinu obsahujúcu znenie superedifikátu

a užívania. Len z tejto listiny by súd zistil na akú dobu bol superedifikát zriadený, aký bol

rozsah užívania a na akú dobu bol obmedzený. I odvolací súd má za to, že bez predloženia

listiny nemožno mať jednoznačne za to, že superedifikát bol zriadený na dobu neurčitú.

Tak ako bolo uvedené vyššie, vyžadovalo sa presné kalendárne vymedzenie trvania tohto

práva. V zmluve z roku 1940 sa superedifikát, či právo užívacie nespomínalo.

Pravidlám formálnej logiky preto zodpovedá záver súdu prvého stupňa, že bolo

zriadené až v prospech manželov . Preto skutočne nemožno určiť odkedy by

mohla začať plynúť lehota na vydržanie práva vecného bremena tak ako to bolo uvedené

vyššie a tak ako to vyplýva z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa.

Superedifikát sa vzťahoval skutočne len na právo postavenia domu, na určitom cudzom

pozemku. Užívanie všetkých parciel stotožnených z pôvodných parciel mpč. až .

až ako ich stotožnil znalec vo svojom posudku skutočne právnych predchodcov

12

žalobcu oprávňovalo jedine ako právo užívania ako právo osobné, nie právo superedifikátu,

ktoré bolo úplne iným právom a ktoré nemôže zakladať právo vydržania vecného bremena.

Správny je i záver súdu prvého stupňa, že právny predchodcovia žalobcov nemohli byť

dobromyseľní pri vstupe do držby práva v takom rozsahu ako sa ho žalobcovia domáhali.

Preto nemohli byť dobromyseľní ani ich ďalší právni nástupcovia, nakoľko títo svoje práva

tiež odôvodňujú od superedifikátu, a preto nemôže byť splnená ani základná podmienka

vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v uplatnenom rozsahu. Preto nemohlo

dôjsť ani k započítaniu vydržacej doby právnych predchodcov. I odvolací súd má za to, že

právni predchodcovia žalobcov boli užívateľmi pôdy, pričom za účinnosti uhorského práva,

aj účinnosti z roku 1950 platilo, že toto právo je zriadené

v prospech určitej osoby, v tomto prípade v prospech a manželky , je to

právo osobné, pričom sa nepripúšťa jeho prevod. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá

i záver súdu prvého stupňa, že preto zrejme nedošlo ani k jeho zápisu na .

Za účinnosti z roku 1964 skutočne existoval len inštitút osobného

užívania pozemkov, avšak v tom čase bol vlastníkom pozemkov aj rodinného domu štát

na základe rozhodnutia o znárodnení. V tom čase inštitút vecných bremien neexistoval.

Právo vzniklo na základe uhorského práva, preto ho bolo potrebné tak ako to urobil súd

prvého stupňa posudzovať podľa tohto práva.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia

dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu akým súd hodnotenie dôkazov vykonal. Súdu

prvého stupňa nemožno v tomto smere vyčítať žiadne pochybenia. Výsledok hodnotenia

dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. Súd prvého stupňa vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a neopomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli

v konaní najavo. Odvolacia námietka žalobcov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho skutkového a právneho záveru teda nie je dôvodná.

Žalobcovia zároveň namietali, že súd nevykonal dôkazy, ktoré bolo potrebné vykonať

a to konkrétne dopracovať znalecký posudok na rozsah užívania, tak ako bol zistený

znaleckým posudkom v konaní vykonaným.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nepochybil pri zisťovaní

skutkového stavu, keď v dôkaznom konaní postupoval v súlade s ust.

a nevykonal dôkaz, ktorý podľa jeho názoru nemohol slúžiť k verifikácii právne významnej

skutočnosti predstavujúcej znak skutkových podstát aplikovateľných právnych noriem. Súd

prvého stupňa jednoznačne uviedol, že vzhľadom k tomu, že dospel k záveru, že nie je dané

právo žalobcov zodpovedajúce vecnému bremenu a ani právo užívania nehnuteľnosti,

považoval vykonávanie ďalších navrhnutých dôkazov preukazujúcich rozsah užívania

nehnuteľnosti za nepotrebné. Preto návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Procesnému právu účastníka navrhnúť dôkazy zodpovedá povinnosť súdu

o vznesených návrhoch rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie vo svojom rozhodnutí

vyložiť z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal. Súdu však zo žiadneho ustanovenia

zákona nevyplýva povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník navrhol.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa

ust. ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -284

z 13. apríla 2012, ktorým tento súd rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu

zamieta.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v rozsudku podrobne uviedol (s. 15 – 22

citovaného rozsudku) a odôvodnil spôsob aplikácie a výkladu príslušných ustanovení

v historickom priereze, so zreteľom na dokazovaním zistený

skutkový stav. V tejto súvislosti poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu, v ktorom sa uvádza:

14

«Možno vo všeobecnosti konštatovať, že aj napriek zmenám právneho poriadku

a zmenám príslušných právnych predpisov (najmä /zákonnými

podmienkami vydržania vždy boli: oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej

doby, nikým nerušenej a nepretržite 10 rokov, respektíve podľa uhorského práva 32 rokov)

a spôsobilý predmet vydržania. V rámci vydržania podľa uhorského práva sa vyžadovala

dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Následne sa vyžadovala dobromyseľnosť aj počas

celého trvania držby.

Predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu je skutočne presvedčenie osoby, ktorá tvrdí, že je držiteľom (užívateľom)

oprávneným, že toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu vykonáva právom (oprávnene

drží). To znamená, že sa jedná o vnútorný subjektívny pocit tejto osoby... vyžaduje sa, aby

tento pocit bol založený na preukázateľnej objektívnej skutočnosti, ktorá ju oprávňuje mať

subjektívny pocit, že jej právo patrí. V takom prípade pôjde o nadobudnutie práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva, t. j. vydržaním a to okamihom splnenia

podmienok vydržania... [S touto časťou rozsudku okresného súdu sa krajský súd stotožnil vo

svojom potvrdzujúcom rozsudku, pričom sa stotožnil aj s jeho právnou analýzou inštitútu

superedifikátu (nadstavby) na s. 16 a 17, ktorú do značnej miery prevzal].

Pri posudzovaní vydržania si treba uvedomiť, že v dôsledku ČSR... bolo

v období medzi 9. 6. 1948 a rokom 1990 vylúčené vlastníctvo obcí, pretože všetko

„národné“ bolo štátne vlastníctvo. Preto aj bývalé pozemky mesta sa od r. 1948

stali štátnymi pozemkami. Podľa a (v znení

do 31. 12. 1991) však bolo vydržanie pozemkov v socialistickom vlastníctve a vecných

bremien k nim nemožné. Preto je v tomto prípade možné o prípadnom vydržaní hovoriť

až od 1. 1. 1992, keď boli vecné bremená upravené nanovo v § 151n a nasl. Občianskeho

zákonníka bez rozdielu, komu patrí slúžiaci pozemok...

Ak by súd posudzoval nárok na určenie práva užívať nehnuteľnosti v zmysle

žalobného návrhu v zmysle platného v súčasnosti ako návrh na zriadenie

vecného bremena spočívajúceho v práve užívania predmetných pozemkov, takémuto návrhu

by nebolo možné vyhovieť vzhľadom k tomu, že súd môže zriadiť vecné bremeno svojím

rozhodnutím len v spojitosti so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a len

v spojitosti s rozhodovaním o neoprávnenej stavbe. Inak súd nemôže svojím rozhodnutím

zriadiť vecné bremeno ani vtedy, ak by z okolností prípadu vyplývalo ako nevyhnutné

východisko pri riešení prejednávaného prípadu (viď R 37/1985).

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.»

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňom

uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, ani zásadne nepopierajú účel a význam aplikovaných právnych

predpisov . Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal

s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré

majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto

rozhodnutiu, pričom zrozumiteľne objasnil zákonné podmienky inštitútu vydržania vecného

bremena, dobromyseľnosť i otázky trvania držby, právo nadstavby (superedifikát), inštitút

osobných služobností, rekonštruoval znalecké dokazovanie a jeho priebeh pred

prvostupňovým súdom. Ďalej tiež preskúmal opodstatnenosť záverov prvostupňového

súdu v súvislosti s nevykonaním ďalších navrhovaných dôkazov o rozsahu užívania

predmetných pozemkov žalobcami (ich právnymi predchodcami), demonštroval správnosť

a odôvodnenosť aplikácie príslušných ustanovení v kontexte jeho

historických zmien a vo vzťahu ku konkrétnej právnej situácii sťažovateľa ako žalobcu.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby

prehodnocoval závery krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.

16

Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva

().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu č. k. -319 z 21. novembra 2013 odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, ďalšími jeho návrhmi

sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016