Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 807/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,

, zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava,

prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Boris Reken, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Komárno, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet

jeho právnej zástupkyne REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava,

prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Boris Reken, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je

stranou napadnutého súdneho konania vedeného okresným súdom v procesnom postavení

obžalovaného. Dňa 26. novembra 2009 podala prokurátorka Vojenskej obvodnej

prokuratúry Bratislava III (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“) na sťažovateľa

obžalobu vo veci spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

Sťažovateľ k doterajšiemu priebehu napadnutého konania v sťažnosti uvádza:

„Som toho názoru, že dĺžka doby trvania trestného konania v trvaní 10 rokov

(119 mesiacov) od 15. 02. 2005, resp. 02. 03. 2005 (vznesenie obvinenia) do dátumu

spracovania tejto sťažnosti, už sama o sebe nie je ničím ospravedlniteľná... Už 10 rokov...

som nezákonne trestne stíhaný napriek tomu, že som sa nedopustil žiadneho trestného činu

uvedeného v osobitnej časti , teda ani prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa ustanovenia v znení

Od začiatku trestného konania zastávam názor, že som bol

nezákonnej zadržaný, nezákonnej obvinený, nezákonne vzatý do väzby a žiaľ, do dnešného

dňa nezákonne trestne stíhaný... V mojom prípade k porušeniu ústavným poriadkom

zaručených práv dochádza od samého začiatku trestného konania tým, že orgány verejnej

moci nesprávne aplikujú právne normy, takže sa právne závery v ich rozhodnutiach

dostávajú do extrémneho nesúladu s vykonanými skutkovými zisteniami. Argument.

Konania, ktoré sa mi kladú za vinu, jednak som nikdy nespáchal a ani len v teoretickej

rovine spáchať nemohol...“

Vo vzťahu k procesným úkonom vykonaným v prípravnom konaní (výsluchy

svedkov — poškodených) sťažovateľ namieta, že boli vykonané „jednostranne, bez

upresňujúcich otázok a preto tvrdenia policajtov sa javia ako všeobecné a ničím

nepodložené. Mnohé ich tvrdenia sú hypotetické, vzťahujú sa do budúcna a dokonca

namiesto toho, aby podrobne a vecne vypovedali, vyslovujú iba svoje ničím nepodložené

názory, prípadne dojmy... Obdobne, pokiaľ ide o konfrontácie v prípravnom konaní, tieto

boli vykonané nie medzi mnou ako obvineným a svedkom, čo by bol aspoň formálne správny

postup, ale boli v prevažnej miere vykonané medzi mnou ako obvineným a svedkom –

poškodeným, čo v mojom prípade je nenáležité a nezákonné, pretože tak ako už bolo

uvedené, policajti pri uvedenej právnej kvalifikácii nemohli mať procesné postavenie

svedka – poškodeného.“.

K prehľadu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní

sťažovateľ uvádza, že „... prehľad svedčí o tom, že súd síce pravidelne koná, otázkou však

zostáva, či tieto úkony, ktoré boli vykonané za 14 mesiacov, by sa nedali vykonať v priebehu

1 týždňa (ak by pojednávania boli nariadené na každý deň), resp. maximálne v priebehu

1 mesiaca. Zodpovedanie tejto otázky však ponechávam Ústavnému súdu

Slovenskej republiky. Bez významu nie je ani skutočnosť, že prvé pojednávanie bolo

vytýčené na 25. 09. 2013 o 08.30 h, ktoré sa však neuskutočnilo, pretože obžaloba nebola

včas zaslaná obhajcovi. Dokonca jedno pojednávanie bolo odročené cca 1,5 h pred

pojednávaním.“.

Sumarizujúc svoje námietky, sťažovateľ uvádza:

„Namietam neefektívnu, nesprávnu a neodbornú činnosť orgánov verejnej moci, čo

v konečnom dôsledku je primárnou príčinou tejto neúnosnej doby trvania trestného konania

(119 mesiacov do doby spracovania tejto sťažnosti), ktorú v zmysle stabilnej judikatúry

ústavného súdu a štrasburskej judikatúry možno považovať za extrémne neprimeranú, a to

o to viac, že nejde o civilné konania, ale o konanie trestné.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom orgánov verejnej moci – v aktuálnom štádiu konania –

Okresným súdom Komárno, v konaní vedenom pod číslom konania porušené

bolo.

II. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 41 000,- €

(slovom štyridsaťjeden tisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Orgánu verejnej moci – Okresnému súdu Komárno prikazuje, aby v konaní

vedenom pod číslom konania , konal bez zbytočných prieťahov.

IV. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je

splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

Sťažovateľ odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že

„v dôsledku dlhotrvajúceho trestného konania, prejavujúceho sa nesústredenou,

neodbornou, neefektívnou činnosťou orgánov verejnej moci v prebiehajúcom trestnom

konaní ako celku sa dlhodobo (trvalo) nachádzam v stave právnej neistoty a v stave ťažkej

životnej situácii“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -22

z 2. decembra 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Sťažovateľ a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 840/15

z 18. januára 2016, v ktorom popri prehľade procesných úkonov vykonaných v napadnutom

konaní uvádza:

«Už v čase podania obžaloby na súd t. j. koncom roku 2009 spis obsahoval 2456

strán, ktoré museli naštudovať všetci sudcovia, ktorí v predmetnej veci konali. To znamená,

že už pri vydávaní trestného rozkazu bolo potrebné spis riadne naštudovať a až potom po

dôkladnom zvážení rozhodnúť vo veci. Z môjho pohľadu je v rámci konania objektívnou

prekážkou tá skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci konali už celkom štyria sudcovia

a pre možné, zákonné prekážky (vzdanie sa funkcie sudcu, prerozdelenie spisov a kariérny

postup sudcu) nebolo vo veci možné doposiaľ právoplatne rozhodnúť. Proti trestnému

rozkazu bol podaný odpor, pričom v podaní zo dňa 8. 7. 2013 obžalovaný žiadal vypočuť

všetkých policajtov (svedkov) vypočutých počas prípravného konania. Je zrejmé, že

sťažovateľ tieto z pohľadu súdu objektívne okolnosti a skutočnosti, nepovažuje v priezore

svojho subjektívneho, za dôvodné.

Momentálne má spis 2845 strán a 6 zväzkov príloh, pričom sťažovateľ v pozícii

obžalovaného žiadal, aby boli pred súdom vypočutí všetci svedkovia z prípravného konania,

ako aj prípadní ďalší svedkovia súd, ktorý rešpektoval a akceptoval jeho procesné návrhy,

vykonáva rozsiahle dokazovanie, ktoré musí vykonať na hlavných pojednávaniach, pričom

je nutné prihliadať aj na to, že zákonná sudkyňa, ale aj ostatní sudcovia, ktorí konali v tejto

veci nie sú pracovne zaťažení iba touto jedinou trestnou vecou.

Počas dokazovania je potrebné náležité zistiť skutkový stav veci a následne správne

zákonne a spravodlivo rozhodnúť, čo v niektorých prípadoch trvá dlhšiu dobu a môže byť

spôsobené aj objektívnymi okolnosťami. Zo strany sťažovateľa však pripisovať obdobie od

15. 2. 2005 resp. 2. 3. 2005 do 26. 11. 2009 (t. j. od vznesenia obvinenia až do podania

obžaloby) „neefektívnemu, nesprávnemu a neodbornému konaniu“ Okresného súdu

Komárno je vylúčené, pretože v tomto štádiu konania t. j. v štádiu prípravného konania,

Okresný súd Komárno vo veci nekonal a nerozhodoval.

V období od podania obžaloby t. j. od 26. 11. 2009 prakticky po dobu piatich rokov

súd koná priebežne v rámci svojich personálnych možností a nakoľko došlo k zmene

zákonných sudcov, musel aj v súlade so zákonom opätovne vykonať dokazovanie. Tieto

objektívne skutočnosti nesporne taktiež prispeli k tomu, že vec ešte nie je právoplatne

skončená, ale ide o také skutočnosti, ktoré sú nepredvídateľnými okolnosťami a žiaden

zákonný sudca za ne nemôže niesť žiadne následky. Naďalej som toho názoru, že všetci

sudcovia, ktorí v predmetnej trestnej veci konali a konajú nevytvárajú priestor pre zbytočné

prieťahy v konaní. Úkony, ktoré boli v tejto veci Okresným súdom Komárno vykonané

a bližšie rozvedené, v tomto vyjadrení objektívne nespôsobili žiadne prieťahy, medzi

jednotlivými úkonmi sú s poukazom na reálnu zaťaženosť sudcov a súdu, ale aj súdov

v rámci Slovenskej republiky akceptovateľné. Procesné postupy súdu v predmetnej veci vždy

smerovali a smerujú ku skončeniu veci, pričom súd prejednával a prejednáva vec priebežne,

plynulé rešpektuje a dodržiava procesné, zákonné ustanovenia , ktoré

neumožňovali v pokračovaní trestného konania po zákonom vynútených zmenách zákonných

sudcov.

V neposlednom smere je však potrebné poukázať aj na správanie obžalovaného

v konaní, ktorý taktiež procesnými prekážkami, žiadosťami o odročenie pojednávaní

(podrobne uvedené v chronológii úkonov), neustálymi návrhmi na doplnenie dokazovania,

námietkami voči dôkazným prostriedkom, námietkou zaujatosti a pod. spôsoboval

a spôsobuje, že doteraz nebolo možné právoplatne skončiť uvedenú trestnú vec. Dôkazom

toho je aj časový rozsah t. j. doba jednotlivých hlavných pojednávaní, ktoré často trvajú

6 až 8 hodín.»

Sťažovateľ, reagujúc na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v podaní doručenom

ústavnému súdu 16. februára 2016 okrem iného uvádza:

„Extrémna doba trestného stíhania (viac ako 11 rokov) sama o sebe a bez ďalšieho

je nepochybným a ničím neospravedlniteľným prieťahov v trestnom konaní, o tejto

skutočnosti nemôže mať nikto pochybnosti. Preto otázka prieťahu v trestnom konaní je

z hľadiska čisto formálneho (matematického) veľmi jednoduchá. Ja však primárne

nenamietam formálne hľadisko, ale naopak, hľadisko materiálne. Erudovaným

preštudovaním trestného spisu totiž bolo možné dospieť k záveru, že už samotná obžaloba

prokurátora mala byť odporcom odmietnutá, z dôvodu porušenie ustanovenia § 2 ods. 10

, ktorým sa má zabezpečiť riadne objasnenie veci (nejasnosť a neúplnosť

skutkových zistení) a zásadného porušenia práva na obhajobu. Ďalej, už laickej verejnosti

je známe, že konanie pred orgánmi ochrany práv sa posudzuje ako jeden celok, bez ohľadu

na to, či ide o trestné konanie alebo civilné konanie. Ja sa nachádzam už viac ako 11 rokov

v neznesiteľnej situácii a v stave právnej neistoty...“

Súčasťou podania sťažovateľa bolo aj doplnenie petitu, ktorým sťažovateľ žiada, aby

ústavný súd „túto otázku neponechal bez povšimnutia“ a rozhodol takto:

„Základné právo podľa v spojení s

ods. 1 a ; ; , ods. 3 a dohovoru

v trestnom konaní vedenom inšpekčnou službou sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... spisová značka ČVS: UIS-2/KOK-V-2006

(pôvodne ČTS: UIS-18/KOK-2005) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal,

viedol a vyšetrovanie skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené bolo.“

II.

Zo spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil tieto

skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania:

1. Dňa 26. novembra 2009 prokurátorka vojenskej obvodnej prokuratúry podala

na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa v súlade

s .

2. V dňoch 23. februára 2010 a následne 6. júla 2010 došlo k zmene zákonného

sudcu vo veci.

3. Dňa 29. septembra 2011 okresný súd vydal trestný rozkaz, ktorý následne

doručoval s obžalobou a výzvou na vyjadrenie sa k obžalobe stranám v napadnutom konaní.

4. Proti trestnému rozkazu podal sťažovateľ 11. októbra 2011 odpor.

5. Od 1. novembra 2011 sa v zmysle

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) príslušnou

na konanie vo veci sťažovateľa pred okresným súdom stala Okresná prokuratúra Komárno

(ďalej len „okresná prokuratúra“).

6. Dňa 23. februára 2012 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti

obhajcu sťažovateľa na hlavnom pojednávaní nariadenom na 1. marec 2012 z dôvodu

kolízie pojednávaní a žiadosť obhajcu sťažovateľa o určenie nového termínu hlavného

pojednávania.

7. Dňa 24. februára 2012 bol nariadený nový termín hlavného pojednávania na 9. máj

2012. Hlavné pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 9. mája 2012, bolo odročené na 15. august

2012 na účely predvolania svedka, ktorý však 30. júla 2012 svoju neúčasť na pojednávaní

nariadenom na 15. august 2012 ospravedlnil. Napriek tomu sa 15. augusta 2012 hlavné

pojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na 21. november 2012 na účely predvolania

svedka.

8. Z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti obhajcu sťažovateľa na pojednávaní

nariadenom na 15. august 2012 a možnosti marenia termínu hlavného pojednávania okresný

súd opatrením č. k. -2528 z 5. októbra 2012 ustanovil sťažovateľovi náhradnú

obhajkyňu.

9. Dňa 21. novembra 2012 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 20. február 2013 na predvolanie a výsluchu svedka.

10. Hlavné pojednávanie nariadené na 20. február 2013 bolo 15. januára 2013

zrušené z dôvodu prerozdelenia trestnej veci podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“) pre výraznú nerovnomernosť v zaťaženosti zákonného sudcu

(k zmene zákonného sudcu došlo 16. januára 2013).

11. Zákonný sudca vyzval 5. marca 2013 obhajcu sťažovateľa na vyjadrenie sa

k podanému odporu proti trestnému rozkazu. Obhajca sťažovateľa 3. apríla 2013 okresnému

súdu oznámil, že odpor proti trestnému rozkazu berie späť. Okresný súd následne 17. apríla

2013 obhajcu sťažovateľa vyzval na zaslanie oznámenia o späťvzatí odporu proti trestnému

rozkazu poštou s podpisom sťažovateľa.

12. Sťažovateľ 25. apríla 2013 okresnému súdu oznámil, že na podanom odpore proti

trestnému rozkazu trvá.

13. Dňa 9. mája 2013 sťažovateľ odvolal splnomocnenie na svoje zastupovanie

v predmetnom trestnom konaní obhajcovi a predložil splnomocnenie

na svoje zastupovanie udelené .

14. Dňa 12. júna 2013 bolo na účely výsluchu svedkov nariadené hlavné

pojednávanie na 25. september 2013; sťažovateľ bol zároveň vyzvaný na predloženie

návrhov na vykonanie dôkazov, ktoré okresnému súdu doručil 9. júla 2013.

15. Dňa 5. augusta 2013 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že odvolal

splnomocnenie na svojej zastupovanie udelené obhajcovi

a zároveň 30. augusta 2013 predložil splnomocnenie na svoje zastupovanie iným obhajcom.

16. Dňa 11. septembra 2009 predvolaný svedok ospravedlnil svoju neúčasť

na pojednávaní nariadenom na 25. september 2013. Z úradného záznamu z 23. septembra

2013 vyplýva, že zákonný sudca zistil zmenu v právnom zastupovaní sťažovateľa až v tento

deň, v dôsledku čoho bolo pre vadu v doručovaní predvolania hlavné pojednávanie

nariadené na 25. september 2013 zrušené; následne okresný súd novému obhajcovi

sťažovateľa doručoval obžalobu.

17. Dňa 25. novembra 2013 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 24. február 2014 na účely predvolania svedkov.

18. Dňa 11. decembra 2013 sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatosti

proti sudcom okresného súdu a prokurátorom okresnej prokuratúry a návrh na odňatie veci

a jej prikázanie inému okresnému súdu. Okresná prokuratúra uznesením

č. k. -19 zo 16. decembra 2013 nevylúčila prokurátorku tamojšej prokuratúry

z vykonávania úkonov trestného konania. Z dôvodu návrhu sťažovateľa na odňatie veci a jej

prikázanie inému okresnému súdu bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie predložený

na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 9. januára 2013. Krajský

súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 16. januára 2014 uznesením

sp. zn. tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodňal.

19. Dňa 30. januára 2014 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie vo veci,

ktoré bolo následne doručované okresnej prokuratúre.

20. Dňa 24. februára 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 24. marec 2014 na účely predvolania svedkov; hlavné pojednávanie nariadené

na 24. marec 2014 sa neuskutočnilo.

21. Dňa 7. apríla 2014 okresný súd zrušil opatrenie o ustanovení náhradného obhajcu

sťažovateľa.

22. Dňa 28. apríla 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 23. jún 2014.

23. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 23. júna 2014 vyjadrenie vo veci; zároveň sa

uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. september 2014 na účely predvolania

a výsluch svedkov.

24. Dňa 26. júna 2014 okresný súd dožiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru

(ďalej len „okresné riaditeľstvo“) o doručenie predvolania svedkovi.

25. Dňa 29. septembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 20. október 2014 na účely predvolania svedkov; zákonný sudca dožiadal o doručenie

predvolania svedkov okresné riaditeľstvo.

26. Dňa 20. októbra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 19. november 2014 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu; zákonný sudca

dožiadal o doručenie predvolaní svedkov Okresné riaditeľstvo Policajného zboru

a okresné riaditeľstvo.

27. Dňa 19. novembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 26. január 2015 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Dňa 24. novembra 2014

zákonný sudca požiadal o predvedenie svedka na hlavné pojednávanie nariadené

na 26. január 2015 Obvodné oddelenie Policajného zboru

28. Dňa 26. januára 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 23. február 2015 s tým, že zákonný sudca opätovne požiadal o predvedenie svedka

okresné riaditeľstvo a predvolal na výsluch ďalších svedkov.

29. Dňa 19. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti

svedka na hlavnom pojednávaní nariadenom na 23. február 2015 pre neodkladné pracovné

záležitosti.

30. Dňa 23. februára 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 31. marec 2015 na účely opätovného predvolania svedkov; sťažovateľ zároveň doručil

návrh na vykonanie dôkazov – výsluch všetkých policajtov vypočutých počas prípravného

konania v procesnom postavení svedkov, ktorý bol doručovaný okresnej prokuratúre.

31. Okresné riaditeľstvo 27. februára 2015 oznámilo okresnému súdu negatívny

výsledok vo veci predvedenia svedka. Zákonný sudca následne 18. marca 2015 dožiadal

o predvedenie svedka Obvodné oddelenie Policajného zboru

32. Dňa 31. marca 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 11. máj 2015 na účely predvolania ďalších svedkov (predvedenie svedka Obvodným

oddelením Policajného zboru bolo neúspešné).

33. Dňa 2. apríla 2015 okresné riaditeľstvo oznámilo okresnému súdu negatívny

výsledok vo veci predvedenia svedka. Dňa 15. apríla 2015 zákonný sudca dožiadal Okresné

riaditeľstvo Policajného zboru o doručenie predvolania svedkovi.

34. Dňa 11. mája 2015 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 24. jún 2015 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Zákonný sudca 18. mája 2015

požiadal okresné riaditeľstvo o doručenie predvolania svedkovi. Dňa 22. júna 2015

predvolaný svedok ospravedlnil svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní nariadenom

na 24. júna 2015.

35. Dňa 24. júna 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 28. september 2015 na účely predvolania a výsluch ďalších svedkov.

36. Dňa 13. júla 2015 zákonný sudca požiadal okresné riaditeľstvo a Obvodné

oddelenie Policajného zboru o doručenie predvolaní svedkov.

37. Dňa 23. septembra 2015 bol zrušený termín hlavného pojednávania nariadeného

na 28. september 2015; nový termín hlavného pojednávania bol určený na 2. november

2015. Obhajca sťažovateľa okresnému súdu 2. novembra 2015 ospravedlnil svoju neúčasť

na hlavnom pojednávaní z dôvodu zdravotných komplikácií a súčasne oznámil, že

sťažovateľ súhlasí s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Hlavné pojednávanie bolo

odročené na 3. február 2016 na účely predvolania svedkov a ich výsluchu. Zákonný sudca

dožiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru o doručenie zásielky

predvolanému svedkovi.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj

práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom vystupuje

na strane obžalovaného.

Vzhľadom na skutočnosti uvádzané sťažovateľom v jeho reakcii na vyjadrenie

predsedu okresného súdu považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, že

sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 16. februára 2016 (v časti II tohto

podania označenej nadpisom „Doplnenie petitu“, pozn.) doplnil pôvodne navrhnutý petit

tak, aby ústavný súd nad rámec pôvodne navrhnutého petitu vo svojom rozhodnutí tiež

vyslovil, že jeho „... Základné právo podľa v spojení s a čl.

2 ods. 2 ; ; , ods. 3 a dohovoru“ boli porušené

(aj) „inšpekčnou službou sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky“ v konaní vedenom pod „ČVS: UIS-2/KOK-V-2006 (pôvodne ČTS: UIS-18/KOK-

2005) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal, viedol a vyšetrovanie skončil

nezákonný a neústavný štátny orgán...“.

V nadväznosti na uvedený návrh sťažovateľa ústavný súd s poukazom na § 20 ods. 4

zdôrazňuje, že sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovane právne zastúpený, v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. februára 2015

napadol len postup okresného súdu v napadnutom konaní a domáhal sa v tejto súvislosti

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z pôvodne navrhnutého petitu a rešpektujúc § 20 ods. 4

, ústavný súd uznesením sp. zn. z 2. decembra

2015 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie (len) v rozsahu namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní. V súlade so zmyslom a účelom § 20 ods. 4 v spojení

s bol označeným uznesením o prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vymedzený predmet konania, ktorým je ústavný súd v ďalšom priebehu

konania viazaný, t. j. nemôže ho (ani na návrh účastníkov konania) meniť ani dopĺňať.

Ústavný súd preto rozhodoval o sťažnosti len v rozsahu namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Vo vzťahu k výkladu a aplikácii základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa si ústavný súd osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uplatňovanú vo vzťahu k právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v obsahu

týchto práv neexistujú žiadne zásadnejšie odlišnosti (m. m. , ,

). Za týchto okolností možno preskúmať namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru spoločne.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

(a tiež práva podľa dohovoru) ústavný súd vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo

rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý

proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov

alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho

vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP

vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, ide

o pojem relatívny. Neexistuje žiadna absolútne ustanovená doba, ktorej prekročenie by bolo

automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje

podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko

z 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov teda spravidla nemožno vyjadriť

numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať

povahu prieťahov v konaní (napr. ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom napadnutého konania vedeného

okresným súdom je prerokovanie a rozhodovanie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi

[obžaloba pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1

písm. a) , pozn.], ústavný súd konštatuje, že už samotný charakter tohto

konania kladie na orgány činné v trestnom konaní zvýšené nároky na ich prednostné

a rýchle vybavenie v záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného

konania tak, ako to priamo vyplýva aj z Trestného

poriadku, podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo

a v „primeranej lehote“ prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,

aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje

inak (obdobne účinného do 31. decembra 2005, pozn.).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania

(2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha

prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno

považovať z právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa

je predmetom napadnutého konania rozhodovanie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi

za spáchanie „v bodoch 1 až 3 trojnásobného trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa účinného do 31. decembra

2005, v bodoch 4 a 5 pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa účinného do 31. decembra 2005,

v bodoch 6 až 25 pokračovacieho trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa účinného do 31. decembra 2005 a v bode 26

trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a)

účinného do 31. decembra 2005“. Po právnej stránke ide o vec, ktorá

patrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach.

Zo skutkového hľadiska ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedu okresného súdu aj

vzhľadom na skutočnosť, že obžaloba sa týka 26 skutkov, ktorých sa mal sťažovateľ

dopustiť ako riaditeľ „z titulu funkčnej

nadradenosti za účelom vylepšenia štatistiky“, považuje napadnuté konanie za zložitejšie,

čo vyplýva zo zvýšených časových nárokov na vykonávanie dôkazov na hlavnom

pojednávaní (najmä v súvislosti s vykonávaním dokazovania formou svedeckých výpovedí).

Skutkovú zložitosť veci ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeraného

finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o povahu veci a jej význam pre sťažovateľa, ústavný súd v zhode

s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987) akcentuje,

že doba trestného konania sa vo všeobecnosti posudzuje prísnejšie než doba konania

v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného

(obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod.).

2. V súvislosti s druhým kritériom, ktoré štandardne uplatňuje pri rozhodovaní o tom,

či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľ

ako strana napadnutého trestného konania má v spojení so správaním svojho obhajcu

negatívny podiel na jeho doterajšom priebehu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

napr. na neospravedlnenú neprítomnosť obhajcu sťažovateľa na hlavnom pojednávaní

nariadenom na 15. august 2012, v dôsledku ktorej bolo hlavné pojednávanie odročené

na 21. november 2012, pričom v nadväznosti na túto skutočnosť bol okresný súd nútený

ustanoviť sťažovateľovi novú obhajkyňu. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal

zreteľ tiež na procesné návrhy sťažovateľa uplatnené v priebehu napadnutého konania

(návrh na výsluch všetkých policajtov vypočutých už počas prípravného konania

v procesnom postavení svedkov, ním podané námietky zaujatosti, návrh na odňatie

a prikázanie veci inému okresnému súdu či voľby nových obhajcov), ktoré mali objektívne

vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sťažovateľ neznáša zodpovednosť

za predĺženie konania, ku ktorému došlo v dôsledku uplatnenia svojich procesných práv,

ale zároveň nemožno zodpovednosť v takomto prípade pripísať ani na ťarchu okresnému

súdu (m. m. , ). Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

východisko obsiahnuté v ustálenej judikatúre dobu potrebnú na to, aby sa okresný súd

vysporiadal s procesnými návrhmi sťažovateľa, primerane zohľadnil pri rozhodovaní

o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný

súd považuje za potrebné taktiež poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu

(m. m. ). Po preskúmaní doterajšieho priebehu napadnutého konania ústavný

súd konštatuje, že v ňom došlo k prieťahom spôsobeným jednak neodôvodnenou

nečinnosťou okresného súdu, ako aj jeho neefektívnou činnosťou, čo spôsobilo neprimerané

predĺženie predmetného konania.

Napadnuté konanie vedené okresným súdom sa začalo podaním obžaloby (november

2009) a trvá už viac ako 6 rokov. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že bezprostredne

po podaní obžaloby prokurátorkou vojenskej prokuratúry (26. novembra 2009) došlo

k obdobiu dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti, keďže okresný súd až v septembri 2011

vydal v trestnej veci sťažovateľa trestný rozkaz (takmer dva roky po podaní obžaloby).

Ďalší priebeh napadnutého konania po vydaní trestného rozkazu je charakteristický

neefektívnym postupom okresného súdu. V prerokúvanej veci došlo celkom štyrikrát

k zmene zákonného sudcu, čo predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti

označil ako objektívne prekážky postupu okresného súdu (vzdanie sa funkcie sudcu,

prerozdelenie spisov a kariérny postup sudcu), ktoré by mali čiastočne ospravedlniť

neprimerane dlhé rozhodovanie okresného súdu v napadnutom konaní. Túto argumentáciu

okresného súdu ústavný súd ale neakceptoval s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru

(napr. , , ), v ktorej opakovane uvádza, že personálne

problémy (zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí (dňa 16. januára 2013 bola

vec sťažovateľa pridelená novému zákonnému sudcovi z dôvodu nerovnomernej

zaťaženosti sudcov okresného súdu), v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo

len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali

včas adekvátne opatrenia (m. m. , ). Okresný súd vo svojom

vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné

usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, v dôsledku ktorého

bolo zrušené hlavné pojednávanie nariadené na 25. september 2013 z dôvodu

neupovedomenia nového obhajcu sťažovateľa o hlavnom pojednávaní, aj napriek

skutočnosti, že táto zmena bola sťažovateľom okresnému súdu riadne oznámená

v dostatočnom časovom predstihu pred konaním hlavného pojednávania.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať

v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie

okresného súdu vedené pod sp. zn. nebolo do času rozhodovania ústavného

súdu o tejto sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa taktiež

vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

41 000 € „z dôvodu, že finančné zadosťučinenie je jediné a iste dôraznejšie voči orgánu

verejnej moci Slovenskej republiky...“.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Majúc na zreteli konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa dohovoru,

vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, obdobia nečinnosti, ako aj období,

v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, a zohľadňujúc skutkovú zložitosť

veci i čiastočný podiel sťažovateľa na predlžení konania, ústavný súd dospel k názoru, že

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primerané konkrétnym

okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade

trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri

rozhodovaní o úhrade trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľovi priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo

predstavuje za 2 úkony sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony

vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné

zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je

platcom DPH; celková úhrada trov konania za poskytnuté právne služby tak predstavuje

sumu 355,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016