Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 96/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Pirovitsom, Ľ. Štúra 29, Kráľovský Chlmec,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -308 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -308

a jeho uznesením z 30. januára 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2015 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ je ako žalobca účastníkom

konania vedeného pred Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom sa proti spoločnosti GUBEK, Moldavský

automatický mlyn – spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej aj „žalovaný“), domáhal

určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného prijatého 20. júla 2009

formou notárskej zápisnice č. N 42/2009, Nz 24523/2009, NCRIs

24925/2009. Okresný súd rozsudkom č. k. -175 z 26. februára 2010 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že vyslovil neplatnosť uznesenia valného

zhromaždenia v časti, ktorou valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom

obchodných podielov zosnulých spoločníkov , ,

, , a , , na ich dedičov

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O odvolaniach sťažovateľa a žalovaného rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -261 z 11. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol

o neplatnosti časti uznesenia valného zhromaždenia, rozsudok okresného súdu

zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol aj v tejto časti. Najvyšší súd uznesením

č. k. -297 z 30. apríla 2013 v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku

rozsudku odvolacieho súdu následne podané dovolanie sťažovateľa odmietol ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný [§ 218

ods. 1 (ďalej aj „OSP“) v spojení s ]

a v zmeňujúcom výroku (a nadväzujúcich výrokoch o náhrade trov konania) rozsudok zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zrušujúcu časť svojho rozhodnutia

odôvodnil najvyšší súd tým, že znenie čl. 35 spoločenskej zmluvy viažuce prechod podielu

na dedičov len so súhlasom valného zhromaždenia odporuje § 116 ods. 2 Obchodného

zákonníka v znení po novele tohto ustanovenia, a preto je podľa § 786c ods. 15 Obchodného

zákonníka neplatné. Pretože rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci, dovolanie sťažovateľa bolo dôvodné a v tejto časti

ho najvyšší súd zrušil.

Po zrušení rozsudku krajského súdu v časti, ktorým zmenil výrok rozsudku

okresného súdu určujúci neplatnosť časti uznesenia valného zhromaždenia, ktorým valné

zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných podielov zomrelých členov

spoločnosti na sťažovateľa vo výrokoch o trovách konania, krajský súd uznesením

č. k. -308 z 30. januára 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd „vo vzťahu k sťažovateľovi určil, že

uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti - GUBEK, Moldavský automatický mlyn -

spoločnosť s ručením obmedzeným... prijaté dňa 20.7.2009 formou notárskej zápisnice

N 42/2009, Nz 24523/2009, NCRIs - 24925/2009 vo výroku, ktorým:

valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných podielov zosnulých

spoločníkov , , , rodenej

a , na ich dedičov je neplatným

a vo výroku o náhrade trov konania“ zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie

konanie. Následné dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje v prvom rade na nedostatky uznesenia krajského

súdu, ktorý podľa jeho názoru nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu o nezákonnosti

uznesenia valného zhromaždenia o vyslovení nesúhlasu s nadobudnutím obchodných

podielov dedením, a s krajským súdom formulovanými právnymi názormi rozsiahlo

polemizuje. Uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje „za zmätočné a nejasné

a v rozpore so skutkovým stavom a so zákonom“. V kontexte opisovaných okolností svojho

prípadu vyjadruje názor, že uznesenie krajského súdu bolo postihnuté procesnou vadou

obsiahnutou v , pretože krajský súd „nepostupoval v intenciách

právneho názoru dovolacieho súdu, ale vytýkal také tzv. vady prvostupňového konania,

ktoré sú v rozpore s doterajším konaním, s listinnými dôkazmi a so zákonom“. S poukazom

na obsah , v zmysle ktorého je pre krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, právny názor dovolacieho súdu záväzný, sťažovateľ tvrdí, že uznesenie

odvolacieho súdu je nejasné a nezodpovedajúce požiadavke „plnej realizácie základného

práva účastníka na spravodlivý proces. Takéto vnútorne rozporné rozhodnutie a ktoré je

v rozpore s vykonaným dokazovaním a ktoré nie je riadne odôvodnené znemožňuje

a minimálne sťažuje aj súdu prvého stupňa postupovať vo veci, keďže má ukladané vykonať

niečo, čo už neprichádza do úvahy, je nadbytočné a sa už udialo v súlade so zákonom

v konaní pred súdom prvého stupňa.“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že

podstatou jeho dovolania bola otázka „pochybenia odvolacieho súdu po rozhodnutí

o dovolaní a nedôvodné zrušenie výroku, ktorý už sám predtým zmenil a kedy v ďalší výrok

súdu prvého stupňa potvrdil a ktorý je už právoplatný“. Preto v podstatnom namieta

konštatovanie dovolacieho súdu, že „súd prvého stupňa nesprávne vec posúdil, tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo

vyplynulo z rozhodnutia dovolacieho súdu, a toto predpokladá postup zodpovedajúci

zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci súdu prvého stupňa“, čo považuje za «omyl zo strany

dovolacieho súdu, keďže inak to môžem charakterizovať iba ako o „svojvoľný - ľubovoľný

výklad“ skutkového stavu, ktorý je v zjavnom v rozpore s predchádzajúcim uznesením

o dovolaní, ktorým tento výrok odvolacieho súdu bol zrušený s odôvodnením ako ho citujem

vyššie a nižšie v tejto sťažnosti. Vo svojom uznesení sp. zn. -297 z 30. apríla

2013 dovolací súd už vyslovil svoj právny názor jasne a zrozumiteľne a podal vo veci aj

usmernenie». Sťažovateľ nadväzne na to namieta, že ak „dovolací súd dospel k inému

právnemu názoru po skôr vyslovenom právnom názore dovolacieho súdu v uznesení sp. zn.

-297 z 30. apríla 2013, tak tento iný názor mal primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodniť, či sú tieto konštatovania odvolacieho súdu

za daných okolností pravdivé, účelné a v súlade so skutočným stavom veci“.

S poukazom na rozsiahlo citovanú judikatúru ústavného súdu sťažovateľ tvrdí, že

postupom „odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu bolo porušené právo na súdnu

ochranu vyjadrené v článku 46 ods. 1 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zo strany odvolacieho súdu ďalej bol

minimálne porušený zákon v ustanoveniach , a 3, , a ktorým

postupom odvolacieho súdu účastníkovi konania sa jednoznačne odňala možnosť konať

pred súdom...

Prvou vážnou vadou dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho konania

a sťažnosťou napadnutého dovolacieho konania bolo nerešpektovanie právneho názoru

dovolacieho súdu o nezákonnosti uznesenia valného zhromaždenia o vyslovení nesúhlasu

s nadobudnutím obchodných podielov dedením a nerešpektovanie skutočného stavu.

Ak dovolací súd dospel k právnemu názoru a najmä opačným skutkovým zisteniam,

a to po predchádzajúcom vyslovenom právnom názore dovolacieho súdu v uznesení sp. zn.

-297 zo dňa 30. apríla 2013, tak tento iný názor a že ako dospel

k opačnému skutkovému zisteniu, mal primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodniť. Týmto postupom a jeho rozhodnutím (zahmlievaním), akoby nie rozhodnutie

odvolacieho súdu ale súdu prvého stupňa nebolo v súlade so zákonom, dovolací súd tým

nieže negoval právny záver dovolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn.

24/2011-297 zo dňa 30. apríla 2013, ale vlastne potvrdil správnosť postupu odvolacieho

súdu. To všetko bez náležitého odôvodnenia. To považujem za druhú vážnu vadu

dovolacieho konania...

Som toho právneho názoru, že dovolací súd nedáva odpovede na nastolené otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam, neobjasňuje vôbec skutkový ako ani právny základ

rozhodnutia, ale vyvoláva a vnesie do konania ďalšie pochybností a svojim nejasným,

nedostatočným a zmätočným rozhodnutím (bez riadneho odôvodnenia) vnáša do konania

nejasnosti a neistotu, teda postupoval v rozpore aj s ustanoveniami a ..

Keďže podmienky na prístup k dovolaciemu súdu ustanovené Občianskym súdnym

poriadkom za daných podmienok neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom

zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súd,

resp. prístup k súdu podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal

vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1

a jeho rozhodnutím z 31. marca 2015, ktorým dovolanie odmietol v spojení

s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. - 308

a jeho rozhodnutím z 30. januára 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. marca 2015, ktorým dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu odmietol

ústavný súd zrušuj e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Alternatívne Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. – 308

z 30. januára 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. . Súd je

povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa

sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu

subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až

potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí

v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal

sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase

predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto

požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej

ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd vo svojej podstate označené práva porušiť

tým, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej určil neplatnosť v časti uznesenia valného

zhromaždenia, ktorým valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných

podielov zomrelých členov spoločnosti na sťažovateľa, a výroky o trovách konania zrušil,

hoci pri viazanosti krajského súdu právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným

v uznesení najvyššieho súdu č. k. -297 z 30. apríla 2013 mal krajský súd

v zrušenej časti meritórne rozhodnúť potvrdením výroku tej časti rozsudku okresného súdu,

ktorá ešte nenadobudla právoplatnosť.

K tejto sťažovateľom prezentovanej argumentácii však ústavný súd uvádza, že

nesúlad jeho právnych názorov s právnymi názormi vyplývajúcimi z uznesenia krajského

súdu ešte sám osebe nezakladá (nespôsobuje) porušenie sťažovateľom označených práv.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226

), vo vzťahu k procesným otázkam totiž neznamená, že sťažovateľ nemôže v ďalšom

štádiu konania pred okresným súdom namietať proti nemu produkovaným tvrdeniam

a dôkazom protistrany a vykonať prípadné korekcie návrhu v zmysle krajským súdom

uvádzaného usmernenia s tým, že okresný súd bude musieť zvážiť relevanciu argumentácie

obidvoch strán sporu a podľa svojho úsudku svoje rozhodnutie odôvodniť ústavne

konformným spôsobom. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva (a bolo by to

aj v rozpore s ), keby v dôsledku jeho vydania nemohol byť na sťažovateľov

prípad aplikovaný záväzný právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v uznesení

najvyššieho súdu č. k. -297 z 30. apríla 2013. Podľa názoru ústavného súdu

teda nejde o nezvratný stav alebo ujmu na právach, ktorá by si vyžadovala zásah ústavného

súdu do výsledku napadnutého konania.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho ústavnou kompetenciou

nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného alebo skutočného pochybenia

všeobecných súdov (v danom prípade napríklad tvrdené ignorovanie sťažovateľovej

argumentácie). V dosiaľ neskončených súdnych konaniach je však zásadne povolaný

posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja

z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne

rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu

súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať

do ešte prebiehajúcich konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. -308

z 30. januára 2014 nie je daná podľa jeho právomoc

na prerokovanie veci.

2.2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Do práva na spravodlivý

proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa smerujúce proti zrušujúcemu výroku

uznesenia krajského súdu v relevantnej časti svojho uznesenia odôvodnil takto:

„V prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení

, keďže dovolaním bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie

bez toho, aby odvolací súd takýmto rozhodnutím zaviazal svojím názorom súd prvého

stupňa a vec mu vrátil len z procesných dôvodov súvisiacich s nedostatočne vykonaným

dokazovaním... Žalovaný tvrdil existenciu vady podľa písm. f/ , a to

odňatie možnosti konať pred súdom žalovanému. Takéto odňatie možnosti videl v tom, že

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil nepreskúmateľným spôsobom.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/

odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku

postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej

skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať

pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Z úpravy odvolacieho konania vyplýva niekoľko možností, ako môže odvolací súd pri

preskúmavaní rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhodnúť, pričom k zrušeniu rozhodnutia

môže dôjsť výlučne v prípadoch upravených ustanovením . Občianske súdne

konanie stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také

rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon

ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci

súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho

právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je

názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom

oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie

dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil

alebo vyvrátil.

Vo veci prejednávanej odvolací súd vrátil súdu prvého stupňa vec z dôvodu, že súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo vyplynulo z rozhodnutia

dovolacieho súdu, a toto predpokladá postup zodpovedajúci zrušeniu rozhodnutia

a vráteniu veci súdu prvého stupňa. Vyslovený právny názor je vždy aplikovateľný len do tej

miery, kým z vykonaného dokazovania nevyplynú odlišné skutočnosti svedčiace odklonu od

už vysloveného právneho názoru. Najvyšší súd už vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn.

z 5. novembra 2009), konštatoval, že pri viazanosti súdu prvého stupňa

právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník

má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho

predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným

prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení

a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho

resp. v prejednávanej veci dovolacieho súdu, je daná priamo zákonom, preto nemôže

zakladať vadu konania v zmysle tá okolnosť, že odvolací súd sám

nezmenil rozhodnutie a vec pre procesné nedostatky vrátil súdu prvého stupňa. Pokiaľ

po vrátení veci dovolacím súdom odvolací súd vzhliadol také nedostatky vo vykonanom

dokazovaní a náležitostiach návrhu, ktoré mu bránili vo veci rozhodnúť inak ako podľa

ust. zrušením veci, dovolací súd nemôže takéto jeho rozhodnutie považovať

za vadu vedúcu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Od tohto záveru nemá najvyšší súd

v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa. Prípustnosť dovolania preto nevyplýva ani z tohto

ustanovenia.

Namietaná arbitrárnosť rozhodnutia spočívajúca v nedostatku odôvodnenia ako aj

skutočnosť, že vo veci nebolo nariadené pojednávanie, nemôžu založiť vadu konania

v zmysle , keďže z obsahu rozhodnutia vyplýva rozsah nariadeného

ďalšieho dokazovania a určený postup pre súd prvého stupňa, pričom v prípade procesného

postupu podľa ust. § 221 ods. 1 nemá odvolací súd povinnosť nariadiť pojednávanie (§214

ods. 1 a 2 v spojení s ust. ).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa

v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.“

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu

pri výklade , ktorý zakladá jeden z dôvodov prípustnosti dovolania,

vyplývajúceho z konkrétneho procesného postupu súdu, ktorým mala byť účastníkovi

konania znemožnená realizácia jeho procesných práv. Vo svojej podstate nesúhlasí s tým, že

ním tvrdená nedostatočnosť odôvodnenia a arbitrárnosť napádaného uznesenia krajského

súdu nezakladá vadu konania v zmysle .

V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že sťažovateľ obdobne

argumentoval aj voči prvému bodu výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu

č. k. -297 z 30. apríla 2013 vydaného v súdnom konaní predchádzajúcom

vydaniu touto sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pričom ústavný súd

v uznesení sp. zn. z 23. januára 2014 podrobne vyložil dôvody, pre ktoré

považoval aplikačnú prax najvyššieho súdu týkajúcu sa namietanej nedostatočnosti

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k dovolacieho dôvodu podľa § 237

písm. f) za ústavne akceptovateľnú. Bez toho, aby bolo potrebné tieto už vyslovené

právne úvahy, ktoré sa primerane vzťahujú aj na teraz prerokúvaný prípad, opakovať,

ústavný súd konštatuje, že z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že najvyšší súd sa s otázkou prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu

vyrovnal štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom. Prihliadal pritom na obsah

námietok sťažovateľa, podľa ktorých malo uznesením krajského súdu dôjsť k odňatiu

možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k vydaniu rozhodnutia protirečiaceho už skôr

vyslovenému právnemu názoru dovolacieho súdu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu opierajúce sa o jeho ustálenú judikatúru (R 111/1998) však podľa

ústavného súdu dáva aj v tomto prípade na argumentáciu sťažovateľov dostatočnú odpoveď.

Ústavný súd zároveň pripomína vlastnú stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu vecou

zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva

na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených

práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc

preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska namietaného nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Ústavný súd tak konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým

dospel, a tie sú ústavne udržateľné. Keďže najvyšší súd sa z dôvodu neprípustnosti

dovolania nezaoberal meritórnymi otázkami prípadu, nemohlo dôjsť ani k sťažovateľovmu

tvrdenému odklonu od právneho názoru vyslovenému v uznesení č. k. -297

z 30. apríla 2013 v otázke (ne-)platnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného, a tak

možno považovať právny názor najvyššieho súdu v danej otázke naďalej za právne záväzný

v zmysle .

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd neporušil

sťažovateľom označené práva, a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. marca 2015 vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,

na základe čoho ju aj v tejto časti odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016