Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 96/2016
PDF · 293.25 KB
No categories available
III. ÚS 96/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Pirovitsom, Ľ. Štúra 29, Kráľovský Chlmec,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 2 Cob 117/2013-308 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 56/2014
a jeho uznesením z 31. marca 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 117/2013-308
a jeho uznesením z 30. januára 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 56/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2015 (ďalej aj „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Ako vyplýva z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ je ako žalobca účastníkom
konania vedeného pred Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 17 Cb 193/2009, v ktorom sa proti spoločnosti GUBEK, Moldavský
automatický mlyn – spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej aj „žalovaný“), domáhal
určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného prijatého 20. júla 2009
formou notárskej zápisnice č. N 42/2009, Nz 24523/2009, NCRIs
24925/2009. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 Cb 193/2009-175 z 26. februára 2010 (ďalej
aj „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že vyslovil neplatnosť uznesenia valného
zhromaždenia v časti, ktorou valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom
obchodných podielov zosnulých spoločníkov , ,
, , a , , na ich dedičov
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O odvolaniach sťažovateľa a žalovaného rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 4 Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol
o neplatnosti časti uznesenia valného zhromaždenia, rozsudok okresného súdu
zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol aj v tejto časti. Najvyšší súd uznesením
č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku
rozsudku odvolacieho súdu následne podané dovolanie sťažovateľa odmietol ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný [§ 218
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 243b ods. 5 OSP]
a v zmeňujúcom výroku (a nadväzujúcich výrokoch o náhrade trov konania) rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zrušujúcu časť svojho rozhodnutia
odôvodnil najvyšší súd tým, že znenie čl. 35 spoločenskej zmluvy viažuce prechod podielu
na dedičov len so súhlasom valného zhromaždenia odporuje § 116 ods. 2 Obchodného
zákonníka v znení po novele tohto ustanovenia, a preto je podľa § 786c ods. 15 Obchodného
zákonníka neplatné. Pretože rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, dovolanie sťažovateľa bolo dôvodné a v tejto časti
ho najvyšší súd zrušil.
Po zrušení rozsudku krajského súdu v časti, ktorým zmenil výrok rozsudku
okresného súdu určujúci neplatnosť časti uznesenia valného zhromaždenia, ktorým valné
zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných podielov zomrelých členov
spoločnosti na sťažovateľa vo výrokoch o trovách konania, krajský súd uznesením
č. k. 2 Cob 117/2013-308 z 30. januára 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“)
rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd „vo vzťahu k sťažovateľovi určil, že
uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti - GUBEK, Moldavský automatický mlyn -
spoločnosť s ručením obmedzeným... prijaté dňa 20.7.2009 formou notárskej zápisnice
N 42/2009, Nz 24523/2009, NCRIs - 24925/2009 vo výroku, ktorým:
valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných podielov zosnulých
spoločníkov , , , rodenej
a , na ich dedičov je neplatným
a vo výroku o náhrade trov konania“ zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie
konanie. Následné dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje v prvom rade na nedostatky uznesenia krajského
súdu, ktorý podľa jeho názoru nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu o nezákonnosti
uznesenia valného zhromaždenia o vyslovení nesúhlasu s nadobudnutím obchodných
podielov dedením, a s krajským súdom formulovanými právnymi názormi rozsiahlo
polemizuje. Uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje „za zmätočné a nejasné
a v rozpore so skutkovým stavom a so zákonom“. V kontexte opisovaných okolností svojho
prípadu vyjadruje názor, že uznesenie krajského súdu bolo postihnuté procesnou vadou
obsiahnutou v § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pretože krajský súd „nepostupoval v intenciách
právneho názoru dovolacieho súdu, ale vytýkal také tzv. vady prvostupňového konania,
ktoré sú v rozpore s doterajším konaním, s listinnými dôkazmi a so zákonom“. S poukazom
na obsah § 243d OSP, v zmysle ktorého je pre krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, právny názor dovolacieho súdu záväzný, sťažovateľ tvrdí, že uznesenie
odvolacieho súdu je nejasné a nezodpovedajúce požiadavke „plnej realizácie základného
práva účastníka na spravodlivý proces. Takéto vnútorne rozporné rozhodnutie a ktoré je
v rozpore s vykonaným dokazovaním a ktoré nie je riadne odôvodnené znemožňuje
a minimálne sťažuje aj súdu prvého stupňa postupovať vo veci, keďže má ukladané vykonať
niečo, čo už neprichádza do úvahy, je nadbytočné a sa už udialo v súlade so zákonom
v konaní pred súdom prvého stupňa.“.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že
podstatou jeho dovolania bola otázka „pochybenia odvolacieho súdu po rozhodnutí
o dovolaní a nedôvodné zrušenie výroku, ktorý už sám predtým zmenil a kedy v ďalší výrok
súdu prvého stupňa potvrdil a ktorý je už právoplatný“. Preto v podstatnom namieta
konštatovanie dovolacieho súdu, že „súd prvého stupňa nesprávne vec posúdil, tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo
vyplynulo z rozhodnutia dovolacieho súdu, a toto predpokladá postup zodpovedajúci
zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci súdu prvého stupňa“, čo považuje za «omyl zo strany
dovolacieho súdu, keďže inak to môžem charakterizovať iba ako o „svojvoľný - ľubovoľný
výklad“ skutkového stavu, ktorý je v zjavnom v rozpore s predchádzajúcim uznesením
o dovolaní, ktorým tento výrok odvolacieho súdu bol zrušený s odôvodnením ako ho citujem
vyššie a nižšie v tejto sťažnosti. Vo svojom uznesení sp. zn. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla
2013 dovolací súd už vyslovil svoj právny názor jasne a zrozumiteľne a podal vo veci aj
usmernenie». Sťažovateľ nadväzne na to namieta, že ak „dovolací súd dospel k inému
právnemu názoru po skôr vyslovenom právnom názore dovolacieho súdu v uznesení sp. zn.
1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013, tak tento iný názor mal primeraným a ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodniť, či sú tieto konštatovania odvolacieho súdu
za daných okolností pravdivé, účelné a v súlade so skutočným stavom veci“.
S poukazom na rozsiahlo citovanú judikatúru ústavného súdu sťažovateľ tvrdí, že
postupom „odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu bolo porušené právo na súdnu
ochranu vyjadrené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zo strany odvolacieho súdu ďalej bol
minimálne porušený zákon v ustanoveniach § 1, § 2 a 3, § 157 ods. 2 O. s. p., a ktorým
postupom odvolacieho súdu účastníkovi konania sa jednoznačne odňala možnosť konať
pred súdom...
Prvou vážnou vadou dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho konania
a sťažnosťou napadnutého dovolacieho konania bolo nerešpektovanie právneho názoru
dovolacieho súdu o nezákonnosti uznesenia valného zhromaždenia o vyslovení nesúhlasu
s nadobudnutím obchodných podielov dedením a nerešpektovanie skutočného stavu.
Ak dovolací súd dospel k právnemu názoru a najmä opačným skutkovým zisteniam,
a to po predchádzajúcom vyslovenom právnom názore dovolacieho súdu v uznesení sp. zn.
1 Obdo 24/2011-297 zo dňa 30. apríla 2013, tak tento iný názor a že ako dospel
k opačnému skutkovému zisteniu, mal primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodniť. Týmto postupom a jeho rozhodnutím (zahmlievaním), akoby nie rozhodnutie
odvolacieho súdu ale súdu prvého stupňa nebolo v súlade so zákonom, dovolací súd tým
nieže negoval právny záver dovolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 1 Obdo
24/2011-297 zo dňa 30. apríla 2013, ale vlastne potvrdil správnosť postupu odvolacieho
súdu. To všetko bez náležitého odôvodnenia. To považujem za druhú vážnu vadu
dovolacieho konania...
Som toho právneho názoru, že dovolací súd nedáva odpovede na nastolené otázky,
ktoré majú pre vec podstatný význam, neobjasňuje vôbec skutkový ako ani právny základ
rozhodnutia, ale vyvoláva a vnesie do konania ďalšie pochybností a svojim nejasným,
nedostatočným a zmätočným rozhodnutím (bez riadneho odôvodnenia) vnáša do konania
nejasnosti a neistotu, teda postupoval v rozpore aj s ustanoveniami § 2 a § 3 O. s. p...
Keďže podmienky na prístup k dovolaciemu súdu ustanovené Občianskym súdnym
poriadkom za daných podmienok neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom
zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súd,
resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal
vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1
Obdo/56/2014 a jeho rozhodnutím z 31. marca 2015, ktorým dovolanie odmietol v spojení
s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cob/117/2013 - 308
a jeho rozhodnutím z 30. januára 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/56/2014
z 31. marca 2015, ktorým dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu odmietol
ústavný súd zrušuj e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Alternatívne Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/117/2013 – 308
z 30. januára 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Súd je
povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa
sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu
subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až
potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí
v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal
sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase
predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto
požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj
to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach
prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej
ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd vo svojej podstate označené práva porušiť
tým, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej určil neplatnosť v časti uznesenia valného
zhromaždenia, ktorým valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných
podielov zomrelých členov spoločnosti na sťažovateľa, a výroky o trovách konania zrušil,
hoci pri viazanosti krajského súdu právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným
v uznesení najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 mal krajský súd
v zrušenej časti meritórne rozhodnúť potvrdením výroku tej časti rozsudku okresného súdu,
ktorá ešte nenadobudla právoplatnosť.
K tejto sťažovateľom prezentovanej argumentácii však ústavný súd uvádza, že
nesúlad jeho právnych názorov s právnymi názormi vyplývajúcimi z uznesenia krajského
súdu ešte sám osebe nezakladá (nespôsobuje) porušenie sťažovateľom označených práv.
Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226
OSP), vo vzťahu k procesným otázkam totiž neznamená, že sťažovateľ nemôže v ďalšom
štádiu konania pred okresným súdom namietať proti nemu produkovaným tvrdeniam
a dôkazom protistrany a vykonať prípadné korekcie návrhu v zmysle krajským súdom
uvádzaného usmernenia s tým, že okresný súd bude musieť zvážiť relevanciu argumentácie
obidvoch strán sporu a podľa svojho úsudku svoje rozhodnutie odôvodniť ústavne
konformným spôsobom. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva (a bolo by to
aj v rozpore s § 243d OSP), keby v dôsledku jeho vydania nemohol byť na sťažovateľov
prípad aplikovaný záväzný právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v uznesení
najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013. Podľa názoru ústavného súdu
teda nejde o nezvratný stav alebo ujmu na právach, ktorá by si vyžadovala zásah ústavného
súdu do výsledku napadnutého konania.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jeho ústavnou kompetenciou
nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného alebo skutočného pochybenia
všeobecných súdov (v danom prípade napríklad tvrdené ignorovanie sťažovateľovej
argumentácie). V dosiaľ neskončených súdnych konaniach je však zásadne povolaný
posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja
z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne
rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu
súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať
do ešte prebiehajúcich konaní.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob/117/2013-308
z 30. januára 2014 nie je daná podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho právomoc
na prerokovanie veci.
2.2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j.
na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Do práva na spravodlivý
proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného
práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa smerujúce proti zrušujúcemu výroku
uznesenia krajského súdu v relevantnej časti svojho uznesenia odôvodnil takto:
„V prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p., keďže dovolaním bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie
bez toho, aby odvolací súd takýmto rozhodnutím zaviazal svojím názorom súd prvého
stupňa a vec mu vrátil len z procesných dôvodov súvisiacich s nedostatočne vykonaným
dokazovaním... Žalovaný tvrdil existenciu vady podľa § 237 O. s. p. písm. f/ O. s. p., a to
odňatie možnosti konať pred súdom žalovanému. Takéto odňatie možnosti videl v tom, že
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil nepreskúmateľným spôsobom.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/
odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku
postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať
pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Z úpravy odvolacieho konania vyplýva niekoľko možností, ako môže odvolací súd pri
preskúmavaní rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhodnúť, pričom k zrušeniu rozhodnutia
môže dôjsť výlučne v prípadoch upravených ustanovením § 221 O. s. p.. Občianske súdne
konanie stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také
rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon
ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci
súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho
právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je
názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom
oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie
dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil
alebo vyvrátil.
Vo veci prejednávanej odvolací súd vrátil súdu prvého stupňa vec z dôvodu, že súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo vyplynulo z rozhodnutia
dovolacieho súdu, a toto predpokladá postup zodpovedajúci zrušeniu rozhodnutia
a vráteniu veci súdu prvého stupňa. Vyslovený právny názor je vždy aplikovateľný len do tej
miery, kým z vykonaného dokazovania nevyplynú odlišné skutočnosti svedčiace odklonu od
už vysloveného právneho názoru. Najvyšší súd už vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn.
3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), konštatoval, že pri viazanosti súdu prvého stupňa
právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník
má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho
predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným
prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení
a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho
resp. v prejednávanej veci dovolacieho súdu, je daná priamo zákonom, preto nemôže
zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. tá okolnosť, že odvolací súd sám
nezmenil rozhodnutie a vec pre procesné nedostatky vrátil súdu prvého stupňa. Pokiaľ
po vrátení veci dovolacím súdom odvolací súd vzhliadol také nedostatky vo vykonanom
dokazovaní a náležitostiach návrhu, ktoré mu bránili vo veci rozhodnúť inak ako podľa
ust. § 221 O. s. p. zrušením veci, dovolací súd nemôže takéto jeho rozhodnutie považovať
za vadu vedúcu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Od tohto záveru nemá najvyšší súd
v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa. Prípustnosť dovolania preto nevyplýva ani z tohto
ustanovenia.
Namietaná arbitrárnosť rozhodnutia spočívajúca v nedostatku odôvodnenia ako aj
skutočnosť, že vo veci nebolo nariadené pojednávanie, nemôžu založiť vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., keďže z obsahu rozhodnutia vyplýva rozsah nariadeného
ďalšieho dokazovania a určený postup pre súd prvého stupňa, pričom v prípade procesného
postupu podľa ust. § 221 ods. 1 nemá odvolací súd povinnosť nariadiť pojednávanie (§214
ods. 1 a 2 O. s. p. v spojení s ust. § 223 O. s. p.).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.“
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu
pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý zakladá jeden z dôvodov prípustnosti dovolania,
vyplývajúceho z konkrétneho procesného postupu súdu, ktorým mala byť účastníkovi
konania znemožnená realizácia jeho procesných práv. Vo svojej podstate nesúhlasí s tým, že
ním tvrdená nedostatočnosť odôvodnenia a arbitrárnosť napádaného uznesenia krajského
súdu nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že sťažovateľ obdobne
argumentoval aj voči prvému bodu výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu
č. k. 1 Obdo 24/2011-297 z 30. apríla 2013 vydaného v súdnom konaní predchádzajúcom
vydaniu touto sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pričom ústavný súd
v uznesení sp. zn. II. ÚS 45/2014 z 23. januára 2014 podrobne vyložil dôvody, pre ktoré
považoval aplikačnú prax najvyššieho súdu týkajúcu sa namietanej nedostatočnosti
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k dovolacieho dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP za ústavne akceptovateľnú. Bez toho, aby bolo potrebné tieto už vyslovené
právne úvahy, ktoré sa primerane vzťahujú aj na teraz prerokúvaný prípad, opakovať,
ústavný súd konštatuje, že z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že najvyšší súd sa s otázkou prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu
vyrovnal štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom. Prihliadal pritom na obsah
námietok sťažovateľa, podľa ktorých malo uznesením krajského súdu dôjsť k odňatiu
možnosti sťažovateľa konať pred súdom, resp. k vydaniu rozhodnutia protirečiaceho už skôr
vyslovenému právnemu názoru dovolacieho súdu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu opierajúce sa o jeho ustálenú judikatúru (R 111/1998) však podľa
ústavného súdu dáva aj v tomto prípade na argumentáciu sťažovateľov dostatočnú odpoveď.
Ústavný súd zároveň pripomína vlastnú stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu vecou
zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva
na súdnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označených
práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc
preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Ústavný súd tak konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým
dospel, a tie sú ústavne udržateľné. Keďže najvyšší súd sa z dôvodu neprípustnosti
dovolania nezaoberal meritórnymi otázkami prípadu, nemohlo dôjsť ani k sťažovateľovmu
tvrdenému odklonu od právneho názoru vyslovenému v uznesení č. k. 1 Obdo 24/2011-297
z 30. apríla 2013 v otázke (ne-)platnosti uznesenia valného zhromaždenia žalovaného, a tak
možno považovať právny názor najvyššieho súdu v danej otázke naďalej za právne záväzný
v zmysle § 243d ods. 1 OSP.
Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd neporušil
sťažovateľom označené práva, a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obdo 56/2014 z 31. marca 2015 vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,
na základe čoho ju aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016