Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoKR-25-2020.pdf
PDF · 135.75 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoKR/25/2020
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a Mgr. Miriam Kamenskej, v právnej veci žalobcu M.T.K. s.r.o., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 31 407 617, zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Morgošovou, Béžova 6, 851 07 Bratislava, proti žalovanému Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 62Cbi/13/2019-25 zo dňa 7. mája 2020 takto
rozhodol:
I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 62Cbi/13/2019-25 zo dňa 7. mája 2020, potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie a rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
2. V odôvodnení uznesenia súd uviedol, že žalobca sa domáhal žalobou doručenou súdu dňa 4.10.2019, aby súd určil, že pohľadávka žalobcu voči úpadcovi INTERMONT a.s., so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 30 840 198 vo výške 997.871,78 Eur titulom nesplatenej pôžičky a úrokov z omeškania, prihlásená v konkurznom konaní úpadcu vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 2K 7/2018, prihláškou pohľadávky č. 1 zo dňa 29.7.2019 ako iná pohľadávka, zapísaná do zoznamu pohľadávok veriteľov úpadcu pod poradovým číslom 112/4, je v celom rozsahu nesporná čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. Žalobca v žalobe uviedol, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 6.6.2019, sp.zn. 2K 7/2018, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 12.6.2019 pod č. 112/2019 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu a do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Ing. Veroniku Škodovú, Phd., so sídlom kancelárie Kukučínova 18, 973 01 Banská Bystrica. Žalobca si v zákonnej lehote na prihlasovanie pohľadávok, prihláškou nezabezpečených pohľadávok zo dňa 29.7.2019, doručenou správcovi dňa 29.7.2019 prihlásil pohľadávku v celkovej výške 997.881,78 Eur, pričom právnym dôvodom vzniku predmetnej pohľadávky je Zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 18.12.2008 v znení dodatku č. 1 zo dňa 9.4.2009 a dodatku č. 2 zo dňa 30.9.2014, uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom, na základe ktorej poskytol žalobca úpadcovi finančnú pôžičku vo výške 700.000,-Eur na financovanie projektu „ U. garáže na B. námestí“ v Q.. Správkyňa pohľadávku zapísala do zoznamu pohľadávok pod poradovým číslom 112/4 vo výške 997.871,78 Eur. Následne dňa 6.9.2019 bolo žalobcovi doručené oznámenie správkyne o popretí pohľadávky, ktorým správkyňa žalobcovi oznámila, že jeho pohľadávka bola popretá dňa 28.8.2019 žalovaným ako popierajúcim veriteľom, pričom zo strany správkyne pohľadávka popretá nebola.
3. Súd konštatoval, že žalobca až dňa 19,12.2019 na základe výzvy súdu predložil súdu doklad o zložení preddavku na účet správcu podľa § 32 ods. 11 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene niektorých zákonov účinného od 1.1.2018 ( ďalej len „ZKR“ ), z ktorého vyplýva, že dňa 7.10.2019 bol vykonaný vklad v hotovosti na účet vedený v A. banke, a.s. v sume 10.000,-Eur, kde podľa informácie pre príjemcu uvedenej na potvrdení o transakcii sa jednalo o kauciu žalobcu v konaní 2K 7/2018.
4. Súd ďalej konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal určenia pohľadávky, ktorá mu bola popretá v konkurznom konaní žalovaným ako veriteľom úpadcu. Konštatoval, že v zmysle § 32 ods. 11 ZKR, účinného od 1.1.2018, podmienkou podania žaloby, ak ide o popretie pohľadávky iba veriteľom, je aj riadne a včasné zloženie preddavku na trovy konania vo výške určenej v ustanovení § 32 ods. 19 ZKR s tým, že ak žalobca zloženie preddavku nepreukáže, súd konanie zastaví. Súd mal za to, že za riadne a včasne zložený preddavok pre účely splnenia zákonnej podmienky podania žaloby na určenie popretej pohľadávky je potrebné považovať len preddavok, ktorý bol zložený na účet správcu najneskôr s podanou žalobou. V tejto súvislosti poukázal súd na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41CoKR/32/2019 zo dňa 20.11.2019 a sp.zn. 43CoKR/34/2019 zo dňa 11.12.2019.
5. Súd tiež uviedol, že preukázanie splnenia preddavkovej povinnosti žalobcu predstavuje zákonnú podmienku pre začatie súdneho konania. Dôsledkom jej nesplnenia je zastavenie konania. V zmysle § 156 Civilného sporového konania sa konanie začína doručením žaloby. V danom prípade bola žaloba žalobcu súdu doručená dňa 4.10.2019, a teda toto súdne konanie začalo dňa 4.10. 2019. Žalobcovi preto povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania na účet správcu vznikla do podania žaloby a splnenie tejto povinnosti bol žalobca povinný preukázať už spolu s podanou žalobou, t.j. najneskôr dňa 4.10.2019. Žalobca túto povinnosť nesplnil, keď preddavok na trovy konania zložil na účet správcu až dňa 7.10.2019 a zároveň zloženie tohto preddavku preukázal súdu až na základe súdnej výzvy dňa 19.12.2019. Súd uviedol, že nebolo jeho povinnosťou žalobcu na zloženie preddavku, ani preukázanie zloženia preddavku vyzývať, pretože žalobca mal splnenie tejto povinnosti preukázať sám pri podaní žaloby. Vzhľadom na uvedené súd pre nesplnenie zákonnej podmienky na podanie žaloby spočívajúcej v riadnom a včasnom zaplatení preddavku na trovy konania na účet správcu, konanie vo veci podľa § 32 ods. 11 ZKR zastavil.
6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP a konštatoval, že podľa § 256 ods. 1 CSP vzniká povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Žalobca nesplnením povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania riadne a včas z procesného hľadiska zavinil zastavenie tohto súdneho konania, preto nárok na náhradu trov konania vznikol protistrane. Vzhľadom však na procesnú situáciu, keď žalovanému doposiaľ nebola žaloba doručená, preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania vzniknúť nemohli, a preto súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože uvedenú situáciu možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.
7. Proti uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie prostredníctvom právnej zástupkyne žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Žalobca v odvolaní tvrdí, že nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tvrdí, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Žalobca v podanom odvolaní zhrnul chronologicky skutkový stav sporu. Zároveň konštatoval, že považuje právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v napadnutom uznesení s prihliadnutím na nejednoznačnosť formulácie ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR upravujúceho podmienky incidenčnej žaloby v podobe riadneho a včasného zloženia preddavku na trovy konania a preukázania jeho zloženia, pripúšťajúceho aplikáciu viacerých výkladov, za vecne nesprávny s možným ústavnoprávnym aspektom spočívajúcim v porušení práva žalobcu na súdnu ochranu, práva na prístup súdu, či v rozpore s princípom spravodlivosti a povinnosťou ústavne súladného výkladu právnych noriem. Žalobca zastáva názor, že za bezvýznamné z pohľadu rozhodovania súdu o zastavení predmetného konania podľa § 32 ods. 11 ZKR a tomu predchádzajúcemu posudzovaniu splnenia podmienok riadneho a včasného zloženia preddavku na trovy konania zo strany žalobcu, vrátane preukázania splnenia tejto povinnosti, nemožno považovať ani osobitosti tohto konania a okolnosti predchádzajúce tomuto konaniu, ktoré mal podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie v záujmu dodržania princípu spravodlivosti zohľadniť,
spočívajúce predovšetkým v subjekte popierajúceho veriteľa - žalovaného, ako subjektu verejnej správy podľa § 32 ods. 20 ZKR oslobodeného od povinnosti zloženia preddavku na trovy konania, s následkom možnosti žalovaného šikanózne popierať pohľadávku žalobcu ( nepopretú správkyňou ), bez akéhokoľvek finančného zaťaženia a na to nadväzujúcej nevyváženej povinnosti žalobcu podať incidenčnú žalobu a (na rozdiel od žalovaného) zložiť a preukázať zloženie preddavku na možné neisté budúce trovy konania žalovaného ( nezastúpeného právnym zástupcom ) v maximálnej zákonnej výške 10.000,-Eur, ktorú povinnosť žalobca splnil.
10. Žalobca zastáva názor, že z expressis verbis znenia ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR, ani použitím gramatického, či ústavno konformného výkladu, nemožno jednoznačne dospieť k záveru konštatovanému súdom prvej inštancie a aj v uzneseniach Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia, že za splnenie podmienky riadneho a včasného zloženia preddavku na trovy konania žalobcom možno považovať výlučne zloženie preddavku pred podaním incidenčnej žaloby, resp. najneskôr s podanou žalobou, za súčasného preukázania jeho zloženia súdu už s podanou žalobou. Nejednoznačnosť ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR je spôsobená absenciou jednoznačnej definície včasného a riadneho zloženia preddavku na trovy konania, t.j. presného určenia časového okamihu vzniku povinnosti žalobcu zložiť preddavok na trovy konania vrátane určenia okamihu povinnosti žalobcu preukázať zloženie preddavku, s následkom zmeškania tohto okamihu v podobe rozhodnutia súdu o zastavení konania.
11. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 32 ods. 11 ZKR konkrétne podmienky riadneho a včasného zloženia preddavku na trovy konania a preukázania jeho zloženia, nemožno vykladať výlučne tak, že včasnosťou zloženia preddavku sa má striktne rozumieť jeho zloženie a preukázanie jeho zloženia najneskôr s podaním žaloby, ale práve v dôsledku vágnosti predmetného ustanovenia a jeho nejednoznačnosti je povinnosťou súdov posudzovať splnenie týchto zákonných podmienok citlivo v okolnostiach konkrétneho konania ústavne súladným výkladom, rešpektujúc práva žalobcu garantované Ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že formuláciu ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR považuje za nepresnú aj právna teória.
12. Odvolateľ poukázal tiež na znenie ustanovenia § 13 ods. 1 ZKR zakotvujúceho povinnosť navrhovateľa zaplatiť preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu explicitne pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a takéto zaplatenie preddavku doložiť dokladom priamo v návrhu na vyhlásenie konkurzu. Má za to, že za predpokladu, že by zákonodarca zamýšlaľ použitie režimu podľa ustanovenia § 13 ods. 1 ZKR pri preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu aj pre zloženie preddavku na trovy konania podľa ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR, neexistuje žiadne rozumne akceptovateľný dôvod, pre ktorý by zákonodarca tento režim legislatívne nezakotvil rovnako jednoznačnou formuláciou aj v ustanovení § 32 ods. 11 ZKR. Podľa žalobcu zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 11 ZKR explicitne neurčil povinnosť žalobcu zložiť a preukázať zloženie preddavku na trovy konania podaním žaloby, resp. najneskôr s podaním žaloby.
13. Žalobca tvrdí, že žalobu podal dňa 4.10. 2019 ( piatok ) a preddavok na trovy konania v maximálnej zákonom prípustnej výške 10.000,-Eur zložil na účet správkyne dňa 7.10.2019 ( pondelok ), t.j. povinnosť riadneho a včasného zloženia preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR žalobca splnil v najbližší pracovný deň po podaní žaloby, čo podľa jeho názoru nemožno posúdiť ako nesplnenie zákonnej podmienky včasného zloženia preddavku na trovy konania. Z tejto časovej linky úkonov žalobcu je zrejmá jednoznačná vôľa žalobcu ako veriteľa popretého iným veriteľom - žalovaným, domáhať sa určenia pravosti jeho pohľadávky v predmetnom konaní.
14. Žalobca ďalej tvrdí, že použitím gramatického výkladu je zákonnou podmienkou pre rozhodnutie súdu o zastavení incidenčného konania podľa § 32 ods. 11 posledná veta ZKR, výlučne nepreukázanie zloženia preddavku na trovy konania žalobcom bez akejkoľvek ďalšej časovej špecifikácie takéhoto preukázania zloženia preddavku súdu. Zo spisu vyplýva, že žalobca zloženie preddavku na trovy konania vo výške 10.000,-Eur súdu prvej inštancie preukázal, teda nedošlo k naplneniu základného zákonného predpokladu pre rozhodnutie o zastavení konania podľa ustanovenia § 32 ods. 11 posledná veta ZKR. Žalobca považuje napadnuté uznesenie za neprípustne formalistické, svojvoľne vykladajúce zákonné podmienky upravené v § 32 ods. 11 ZKR v neprospech žalobcu, s následkom možného ústavnoprávneho aspektu vo forme zásahu do práva žalobcu na prístup k súdu a práva na súdnu ochranu napriek splneniu zákonných podmienok zloženia preddavku na trovy konania a
preukázania jeho zloženia pri aplikácii gramatického a ústavnokonformného výkladu. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/139/2011 zo dňa 25.10.2011, ktorý uviedol, že pri výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom.
15. V súvislosti s povinnosťou žalobcu zložiť preddavok na trovy konania podľa ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR žalobca upriamil pozornosť odvolacieho súdu na právnu úpravu podmienok platenia súdnych poplatkov v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Aj keď sa účel preddavku na trovy incidenčného konania síce od súdneho poplatku do značnej mieri líši, z hľadiska povinnej osoby a zákonných následkov ide z povahy veci o typovo identickú peňažnú povinnosť. § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatok spája márne uplynutie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku so zastavením konania rovnako so zastavením konania spája ZKR v ustanovení § 32 ods. 11 nepreukázanie zloženia preddavku na trovy konania. Vzhľadom na jednoznačné znenie ustanovenia § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch upravujúce rozhodnutie súdu o zastavení konania v prípade neuhradenia súdneho poplatku v súdom stanovenej lehote, poukázal žalobca na názorovú líniu v rozhodovacej praxi všeobecných súdov, vychádzajúcu z aplikácie princípu rozhodujúceho stavu veci v čase rozhodovania súdu v zmysle ustanovenia § 217 ods. 1 v spojení s ustanovením § 234 ods. 2 CSP konštatujúcu, že napriek striktnej právnej úprave nie je ústavnekonformné rozhodnúť o zastavení konania z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku súdom v stanovenej lehote za predpokladu, že povinný subjekt súdny poplatok hoc aj po lehote uhradil a poplatok bol uhradený v čase pristúpenia súdu k rozhodovaniu o zastavení konania. Takýmto ústavne súladným výkladom súdy preklenuli neprimeranú prísnosť právnej úpravy v ustanovení § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch, sledujúc zachovanie ústavného práva žalobcu na súdnu ochranu, právo na prístup k súdu a princíp spravodlivosti, t.j. nezastavenie konania napriek striktnej právnej úprave z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku v súdom stanovenej lehote za predpokladu, že súdny poplatok bol v čase pristúpenia súdu k rozhodovaniu o zastavení konania už uhradený. Žalobca má za to, že je opodstatnená a spravodlivá primeraná analogická aplikácia uvedenej rozhodovacej praxe súdov aj v tomto konaní. Vylúčenie primeranej aplikácie uvedenej rozhodovacej praxe v oblasti súdnych poplatkov na povinnosť zloženia preddavku na trovy konania podľa ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti. Žalobca tvrdí, že v záujme právnej istoty je nevyhnutné, aby mali všetky druhy poplatkových a iných peňažných povinností v súvislosti s podaním žaloby jednotný a stabilný právny režim. V obidvoch prípadoch, teda tak v prípade preddavkovej povinnosti podľa ZKR, ako aj poplatkovej povinnosti podľa zákona o súdnych poplatkoch ide z hľadiska povinnej osoby a zákonných následkov o typovo identickú peňažnú povinnosť. Žalobca považuje za legitímne a potrebné, posudzovať splnenie podmienok zloženia preddavku zo strany žalobcu podľa ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR v kontexte okolností predmetného prípadu za súčasného zachovania garancie ústavných práv žalobcu a nie prepäto formalisticky, nakoľko takýto spôsob rozhodovania súdu vedie k odmietnutiu spravodlivosti.
16. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 96/2016-27 zo dňa 24.4.2016, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 1/2004, ako aj ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 148/2006. Aplikáciou uvedenej judikatúry na okolnosti predmetného konania žalobca zastáva názor, že z dôvodu nepresnej a nejednoznačnej formulácie ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR je nevyhnutné posudzovať splnenie povinnosti včasného a riadneho zloženia preddavku na trovy konania a preukázanie jeho zloženia zo strany žalobcu v tomto konaní vždy v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
17. Žalobca tvrdí, že napadnutým uznesením bez ústavne akceptovateľného dôvodu, napriek skutočnému zmyslu a účelu inštitútu preddavku na trovy konania mu bolo odopreté právo na prístup k súdu.
18. Žalobca ďalej uviedol, že napadnuté uznesenie má vadu, na základe ktorej došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštancie právny názor o nesplnení zákonnej podmienky na podanie žaloby spočívajúci v riadnom a včasnom zložení preddavku na trovy konania na účet správkyne zo strany žalobcu a preukázanie splnenia tejto povinnosti, opiera výlučne o nepublikované rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Žalobca poukázal na zákonnú požiadavku riadneho a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyžadujúceho okrem iného podloženie právneho názoru súdu s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax, tvoriacu súčasť práva na spravodlivý proces. Nakoľko súd prvej inštancie oprel svoj právny názor výlučne odkazom na
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako odvolacieho súdu, v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu a právnej teórie nepredstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle účelu CSP, pričom tento právny názor doposiaľ nebol vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, resp. inou najvyššou súdnou autoritou, na základe čoho žalobca vzhliada vadu napadnutého uznesenia i v nedostatočnom odôvodnení právneho názoru súdu odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike, v dôsledku čoho považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne.
19. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 10.7.2020, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu.
20. Vo vyjadrení uviedol, že z citovanej formulácie § 32 ods. 11 ZKR vyplýva, že zloženie preddavku na trovy konania je hmotnoprávnou podmienkou pre samotné podanie návrhu ( žaloby ) na určenie popretej pohľadávky, t.j. hmotnoprávnou podmienkou na realizáciu úkonu, resp. uplatnenie práva. V prípade jej nesplnenia pred podaním žaloby, resp. najneskôr spolu s jej podaním, nie sú splnené hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva a súd má zákonnú povinnosť konanie zastaviť. Tento záver potvrdzujú aj právne názory publikované v odbornej literatúre: „ I napriek nepresnej formulácii, preddavok na trovy konania musí byť zložený pred podaním incidenčnej žaloby, resp. najneskôr s jej podaním, pretože podmienkou podania návrhu na určenie popretej pohľadávky je riadne a včasné zloženie preddavku“. Ide teda o rovnaký právny režim ako pri platení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu, i keď pri tomto preddavku zákon explicitne nevyžaduje jeho zaplatenie pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu ( § 13 ). Žalobca pri podaní incidenčnej žaloby musí preukázať, že zložil preddavok v stanovenej výške, inak súd konanie zastaví. Na zloženie preddavku súd ani správca nevyzýva. Nezaplatenie preddavku v správnej výške a v zákonom stanovenej lehote pri popretí pohľadávky alebo pri podaní incidenčnej žaloby znamená nesplnenie zákonnej povinnosti a správca ani súd nie sú oprávnení ani povinní vyzývať na doplatenie preddavku. Z preddavku sa hradia trovy konania podľa rozhodnutia súdu“.
21. Podľa žalovaného konkurzné konania, ako aj konania vyvolané a súvisiace s konkurznom sú v porovnaní so všeobecnými sporovými konaniach viac formalizované a vzťahujú sa na ne prísnejšie obmedzenia, okrem iného v podobe rôznych procesných lehôt. Aj to je jeden z dôvodov, prečo musia byť strany sporu v týchto konaniach zastúpené advokátom, okrem výnimiek stanovených zákonom ( viď § 90 ods. 1 CSP ). Kvalifikované právne zastúpenie má byť garanciou riadneho výkonu a uplatňovania práv strán takýchto sporov, v danom prípade žalobcu ako veriteľa. Žalobca podával žalobu prostredníctvom právneho zástupcu - advokáta. V žalobe pritom výslovne uvádza: „ Správkyňa v Oznámení o popretí pohľadávky s odkazom na ustanovenie § 32 ods. 9, 11 a 14 ZKR poučila žalobcu o práve domáhať sa na príslušnom súde určenia popretej pohľadávky žalobcu“. Skutočnosť, že žalobca bol riadne poučený o práve domáhať sa určenia popretej pohľadávky žalobcu, vrátane informácie, že podmienkou podania takej žaloby je riadne a včasné zloženie preddavku na trovy konania, vyplýva aj z Oznámenia správcu zo dňa 2.9.2019, ktoré žalobca pripojil k žalobe. Je tak zrejmé, že žalobca mal kvalifikovanú vedomosť o existencii a obsahu zákonných povinností, ktorých riadne a včasné splnenie je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby. Pokiaľ žalobca považoval formuláciu niektorej zo zákonných povinností za nejednoznačnú, prípadne pripúšťajúcu rôzny výklad, bolo nielen v jeho vlastnom záujme, no dokonca jeho zákonnou povinnosťou zvoliť pri plnení týchto zákonných povinností taký postup, ktorý by mu zaručoval plnohodnotnú realizáciu jeho zákonných práv. Pokiaľ tak žalobca nekonal, nemôže svoju zodpovednosť za nesprávny, resp. zákonné podmienky nespĺňajúci spôsob vedenia procesného útoku presúvať na súd a spravodlivo ani legitímne požadovať, aby súd jeho vlastné pochybenia sanoval „ ústavne súladným výkladom rešpektujúc práva žalobcu garantované Ústavou Slovenskej republiky“, keďže výklad prezentovaný žalobcom v odvolaní by v skutočnosti bol v rozpore so zákonom, rozhodovacou praxou súdov, na ktorú súd prvej inštancie v napadnutom uznesení poukázal a právnymi názormi publikovanými v odbornej literatúre. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na článok 3 ods. 2 CSP.
22. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade podľa § 32 ods. 11 ZKR sa nejedná o lehotu stanovenú súdom, ale o hmotnoprávnu podmienku uplatnenia práva stanovenú priamo zákonom. V súvislosti s povinnosťou na riadne a včasné zloženie preddavku je potrebné prihliadnuť na odlišný režim konaní vyvolaných konkurzom, kým CSP za splnenia zákonom stanovených predpokladov pripúšťa odpustenie zmeškania lehoty, ZKR možnosť odpustenia zmeškania lehoty výslovne vylučuje ( viď § 197 ods. 3 ZKR ). Žalovaný
v tejto súvislosti poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval: „Z hľadiska práva na prístup k súdu a práva na súdnu ochranu možno uviesť, že uznesenie krajského súdu, podľa ktorého relevantné ustanovenia ZKR a ich už uvedený výklad nedovoľujú odpustenie lehôt je akceptovateľné a sťažnosť je potrebné odmietnuť ako zjavne neodpodstatnenú“.
23. Žalovaný nesúhlasí s paralelou medzi úhradou preddavkov na trovy konania podľa § 32 ods. 11 ZKR a právnou úpravou uhrádzania súdnych poplatkov. Poplatková povinnosť vzniká až podaním žaloby, t.j. splnenie tejto povinnosti nie je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby. Naopak v prípade povinnosti zloženia preddavku na trovy podľa § 32 ods. 11 ZKR je potrebné postupovať analogicky s povinnosťou zaplatiť preddavok na úhradu odmeny a výdavkov podľa § 13 ods. 1 ZKR.
24. Pokiaľ žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/3/2017 zo dňa 31.1.2018 a používa argumentáciu v ňom uvedenú, žalovaný zdôraznil, že pri formulovaní právnych záverov obsiahnutých v tomto rozhodnutí súd vychádzal z právnej úpravy účinnej do 31.12.2017, ktorá sa od aktuálnej úpravy značne líši. Žalovaný má za to, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie bolo správne a súd konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia nezaťažil ani inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
25. K námietke žalobcu, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalovaný poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP a uviedol, že je zrejmé, že odkaz na ustálenú rozhodovaciu prax nie je povinnou súčasťou odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Platí, že ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, na rozdiel napr. od článku 2 ods. 2 CSP, výslovne nepojednáva o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, ale všeobecne o ustálenej rozhodovacej praxi. Na takúto prax súd prvej inštancie nepochybne odkázal. Jednalo sa o rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako odvolacieho súdu, ktorý rozhoduje aj o odvolaniach voči rozhodnutiam Okresného súdu Banská Bystrica, ako súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 391 ods. 2 CSP a tvrdí, že pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu, ktorý rozhoduje o odvolaniach voči jeho rozhodnutiam, je dôvodné očakávať, že odvolací súd by také rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil by mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v takom prípade by súd prvej inštancie bol právnym názorom odvolacieho súdu priamo viazaný. V danom prípade, pokiaľ neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít je prirodzené, dôvodné a zákonné, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s existujúcimi rozhodnutiami odvolacieho súdu, so zásadou formálnej spravodlivosti, v zmysle ktorej by sa rovnaké prípady mali posudzovať rovnako, ako aj s princípom ochrany legitímnych očakávaní a právnej istoty. Akékoľvek iné rozhodnutie by totiž nebolo možné považovať za spravodlivé a napĺňajúce základné princípy sporového konania. Z tohto dôvodu bol procesný postup súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného správny a k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces ním dôjsť nemohlo a nedošlo.
26. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 19.8.2020, v ktorom zotrval na svojich tvrdeniach a argumentácii uvedenej v podanom odvolaní.
27. Žalobca považuje vyjadrenie žalovaného za účelovú a úmyselne formulovanú argumentáciu spôsobom, ktorého cieľom je navodiť dojem zákonnosti a ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia. Podľa názoru žalovaného je zloženie preddavku na trovy konania hmotnoprávnou podmienkou pre samotné podanie návrhu ( žaloby ), že v prípade nesplnenia tejto podmienky má súd zákonnú povinnosť konanie zastaviť, čo považuje žalobca za nesprávne.
28. Nejednoznačnosť ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR je nepopierateľná a objektívne zrejmá, čo nakoniec potvrdzuje aj sám žalovaný vo vyjadrení s poukazom na názor právnej teórie, ktorá zhodne s názorom žalobcu v odvolaní konštatuje nepresnosť formulácie dotknutého ustanovenia. Žalobca tiež tvrdí, že pokiaľ by zákonodarca zamýšľal použitie režimu podľa ustanovenia § 13 ods. 1 ZKR pri preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu aj pre zloženie preddavku na trovy konania podľa § 32 ods. 11 ZKR, neexistuje žiadny rozumne akceptovateľný dôvod, pre ktorý by zákonodarca tento režim legislatívne nezakotvil rovnako jednoznačnou formuláciou aj v § 32 ods. 11 ZKR.
29. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca mal kvalifikovanú vedomosť o existencii a obsahu zákonných povinností týkajúcich sa riadneho a včasného zloženia preddavku na trovy incidenčného konania
žalobca konštatoval, že samotné poučenie v Oznámení správkyne o popretí pohľadávky o práve domáhať sa určenia popretej pohľadávky strohým odkazom na ustanovenie ZKR, nie je spôsobilé odstrániť nepresnosť a nejednoznačnosť zákonnej formulácie ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR upravujúcej podmienky riadneho a včasného zloženia a preukázania zloženia preddavku na trovy incidenčného konania. V ďalšom žalobca uviedol skutočnosti, ktoré už boli uvedené v písomnom podaní odvolania. Zároveň zotrval na návrhu, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
30. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 17.9.2020, v ktorom zotrval na všetkých svojich tvrdeniach uvedených v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcom. S tvrdeniami žalobcu nesúhlasí a konštatuje, že žalobca žiadnym spôsobom vo vyjadrení nereaguje na argumentáciu žalovaného uvedenú v bodoch 21 až 28 vyjadrenia žalovaného z 10.7.2020, z ktorej je zrejmé, že k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nedošlo. Opakovane žalovaný žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť a uložiť žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu.
31. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ustanovenie § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne.
32. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd určil, že pohľadávka žalobcu voči úpadcovi INTERMONT a.s. so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 30 841 098 vo výške 997.881,78 Eur titulom nesplatenej pôžičky a úrokov z omeškania, prihlásená v konkurznom konaní úpadcu vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 2K/7/2018, prihláškou por.č. 1 zo dňa 29.7.2019 ako iná pohľadávka, zapísaná do zoznamu pohľadávok veriteľov úpadcu pod por.č. 112/4, je v celom rozsahu nesporná čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. Žaloba bola na súd podaná dňa 4.10.2019, pričom žalobca spolu s podanou žalobu nepredložil doklad o zložení preddavku na účet správcu podľa § 32 ods. 11 ZKR, a preto ho súd na túto povinnosť vyzval. Žalobca súdu dňa 19.12.2019 predložil doklad o zložení preddavku, z ktorého vyplýva, že vklad v hotovosti na účet uvedený správcom v XX.XXX,-Eur. a.s. vykonal dňa 7.10.2019 v sume 10.000,-Eur. Súd dospel k záveru, že preukázanie splnenia preddavkovej povinnosti žalobcu predstavuje zákonnú podmienku pre začatie súdneho konania teda, že žalobca bol povinný preukázať už spolu s podanou žalobou, t.j. najneskôr dňa 4.10.2019, že zaplatil preddavok na trovy konania na účet správcu. Vzhľadom na nesplnenie zákonnej podmienky na podanie žaloby, spočívajúcej v riadnom a včasnom zaplatení preddavku na trovy konania na účet správcu súd konanie vo veci podľa § 32 ods. 11 ZKR zastavil napadnutým uznesením.
33. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
34. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
35. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
36. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
37. Podľa § 32 ods. 7 Zákona č. 7/2005 Z.z. ZKR, účinného od 1. januára 2018 popretie pohľadávky veriteľom je účinné ak a) bolo podané na predpísanom tlačive b) na účet správcu v banke alebo v pobočke zahraničnej banky bol zložený preddavok na trovy konania vo výške podľa ods. 1 s uvedením čísla pohľadávky zo zoznamu pohľadávok ako variabilného symbolu.
38. Podľa § 32 ods. 19 ZKR, účinného od 1.1.2018, výška preddavku na trovy konania o určenie popretej pohľadávky sú 2 % zo sumy spornej pohľadávky a ak ide o popretie pohľadávky len čo do výšky, 2% zo sumy, v ktorej bola popretá, a to najmenej 350,-Eur a najviac 10.000,-Eur.
39. Podľa § 32 ods. 11 ZKR, účinného od 1.1.2018, podmienkou podania návrhu na určenie popretej pohľadávky, ak ide o popretie pohľadávky iba veriteľom, je riadne a včasné zloženie preddavku na trovy konania vo výške podľa ods. 19. Ak navrhovateľ zloženie preddavku nepreukáže, súd konanie zastaví.
40. Podľa § 32 ods. 20 ZKR, povinnosť zložiť preddavok podľa ods. 7 písm. b) a ods. 11 nemá subjekt verejnej správy podľa osobitného predpisu.
41. Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 523/2004 Z.z., subjektmi verejnej správy sú právnické osoby zapísané v registri organizácií vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu a zaradené do verejnej správy v súlade s jednotnou metodikou platnou pre Európsku úniu, a to a) v ústrednej správe, b) v územnej správe, c) vo fondoch sociálneho poistenia a fondoch zdravotného poistenia.
42. Podľa § 3 ods. 4 Zákona č. 523/2004 Z.z., na subjekty verejnej správy, ktorými sú obce, vyššie územné celky a nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a Exportno-importná banka Slovenskej republiky sa vzťahuje tento zákon, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
43. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že na daný právny vzťah je nutné aplikovať Zákon č. 264/2017 Z.z., účinný od 1.1.2018, ktorým došlo k zrušeniu kaucie zavedenej s účinnosťou od 1.1.2012 za popretie pohľadávky iným veriteľom. Je totiž nesporné, že k popretiu pohľadávky žalobcu žalovaným došlo dňa 28.8.2019, teda za účinnosti tejto právnej normy. Odvolací súd konštatuje, že bez zloženia preddavku je popretie pohľadávky veriteľom právne neúčinné, čo vyplýva z ustanovenia § 32 ods. 7 písm. b) ZKR v platnom znení, okrem prípadu, ak popretie pohľadávky uskutočnil veriteľ, ktorý je subjektom verejnej správy podľa § 3 Zákona č. 523/2004 Z.z., ktorý povinnosť zložiť preddavok podľa ods. 7 písm. b) a ods. 11 § 32 ZKR nemá, čo vyplýva z ustanovenia § 32 ods. 20 ZKR. Z uvedeného vyplýva, že keďže žalovaný je subjektom verejnej správy, nebol povinný zložiť preddavok na trovy konania podľa § 32 ods. 7 písm. b) ZKR. Nakoľko s účinnosťou od 1.1.2018 došlo Zákonom č. 264/2017 Z.z. k zmene zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii tak, že popretie pohľadávky veriteľom je účinné, ak bolo podané na predpísanom tlačive a na účet správcu v banke alebo v pobočke zahraničnej banky bol zložený preddavok na trovy konania vo výške podľa ods. 19 s uvedením čísla pohľadávky zo zoznamu pohľadávok ako variabilného symbolu, žalovanému, ako subjektu verejnej správy pre účinné popretie pohľadávky nevznikla povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania podľa § 32 ods. 19 ZKR. Nakoľko sám zákonodarca určil výnimku pre povinnosť zložiť preddavok podľa § 32 ods. 7 písm.. b) ZKR pre subjekty verejnej správy ( § 32 ods. 20 ZKR ), odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie tak, ako tvrdí žalobca v podanom odvolaní, nemohol v záujme dodržiavania princípu spravodlivosti zohľadniť túto skutočnosť pri plnení si zákonných povinností zo strany žalobcu pri podaní žaloby. Skutočnosť, že žalovaný je oslobodený od povinnosti zloženia preddavku na trovy konania nezbavuje žalobcu, ako popretého veriteľa pri podaní incidenčnej žaloby zaplatiť preddavok na trovy konania v súlade s § 32 ods. 11 ZKR.
44. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z citovaného zákonného ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR nevyplýva skutočnosť, že bol povinný žalobca zaplatiť preddavok súčasne s podanou žalobou na súd, odvolací súd nesúhlasí ani s týmto názorom odvolateľa. Poukazuje na to, že z gramatického výkladu citovaného zákonného ustanovenia - prvej vety vyplýva, že „podmienkou podania návrhu na určenie popretej pohľadávky“ je riadne a včasné zloženie preddavku na trovy konania vo výške podľa ods. 19. Z uvedeného vyplýva, že ide o hmotnoprávnu podmienku, ktorá musí byť splnená pri podaní žaloby na súd. Keďže v zmysle § 156 CSP sa konanie začína doručením žaloby a žaloba žalobcu bola súdu prvej
inštancie doručená dňa 4.10.2019, teda toto súdne konanie medzi žalobcom a žalovaným začalo dňa 4.10.2019, kedy mal byť zo strany žalobcu zaplatený preddavok na trovy konania a táto skutočnosť mala byť súdu preukázaná spolu s podaním žaloby na súd. Pokiaľ tak žalobca neurobil, jediným dôsledkom takéhoto konania musí byť zastavenie konania v konaní o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky, čo aj súd prvej inštancie urobil.
45. Odvolací súd zároveň uvádza, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý sa v napadnutom uznesení odvolal na dve súdne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorých čerpal svoj právny názor, nemôže byť postupom, ktorým by bolo žalobcovi porušené právo na spravodlivý proces. Súdu prvej inštancie je z jeho rozhodovacej činnosti známe, ako v obdobných veciach rozhoduje odvolací súd v sídle jeho pôsobnosti, a preto aj keď nejde zo strany Krajského súdu v Banskej Bystrici o rozhodnutia, ktoré by boli právne záväzné, okresný súd nepochybil, pokiaľ ich vo svojom uznesení uviedol ako rozhodnutia na podporu ním vysloveného právneho záveru.
46. Zároveň sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že na daný právny prípad je analogicky potrebné aplikovať ustanovenia Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, kde sa vytvorila súdna judikatúra, podľa ktorej súd prejedná žalobu aj v prípade, ak žalobca súdny poplatok zaplatí do uplynutia lehoty na podanie odvolania voči uzneseniu o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Odvolací súd uvádza, že povinnosť zaplatenia súdneho poplatku podľa zákona o súdnych poplatkoch nie je hmotnoprávnou podmienkou pre prejednanie sporu tak, ako má na mysli Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorú upravuje špecifické konkurzné konanie, ktorého účelom je predchádzať predlžovaniu tohto konania.
47. Zároveň pokiaľ žalobca namieta, že zákonodarca pokiaľ by chcel stanoviť podmienku pre zaplatenie preddavku na trovy konania spolu so žalobou, bol by túto skutočnosť výslovne v zákonnom ustanovení uviedol, s týmto názorom odvolací súd tiež nesúhlasí. Zo znenia § 32 ods. 11 ZKR tak, ako už bolo uvedené vyššie jednoznačne vyplýva podľa názoru odvolacieho súdu, že zaplatenie preddavku na trovy konania je podmienkou podania návrhu na určenie popretej pohľadávky. Pokiaľ zákonodarca zvolil inú formuláciu ako v ustanovení § 13 ods. 1 ZKR, nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že musel zákonodarca zakotviť rovnakú jednoznačnú formuláciu aj v ustanovení § 32 ods. 11 ZKR. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že znenie ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR bolo koncipované Zákonom č. 264/2017 Z.z., ktorým došlo k zmene Zákona č. 7/2005 Z.z., teda tvorcami tohto zákonného ustanovenia boli osoby odlišné od tých, ktoré sa podieľali na formulácii žalobcom uvádzaného ustanovenia § 13 ods. 1 ZKR. Z obsahu ustanovenia § 32 ods. 11 ZKR však podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva rovnaký právny následok ako z § 13 ods. 1 ZKR.
48. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že súd prvej inštancie nemal vôbec žalobcu vyzývať na zaplatenie preddavku na trovy konania, teda súd prvej inštancie pochybil, keď žalobcovi takúto výzvu zaslal, keďže žalobcovi vznikla povinnosť súdu s podaním žaloby preukázať, že tento preddavok na trovy konania zaplatil vo výške stanovenej v § 32 ods. 19 ZKR.
49. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ zastavil konanie o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky, nakoľko aj keď žalobca preddavok zaplatil, urobil však tak až nasledujúci pracovný deň po podaní žaloby na súd, čím neboli splnené hmotnoprávne podmienky podania žaloby na určenie popretej pohľadávky na súd.
50. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
51. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 386 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
52. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)