Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 122/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol, s. r. o., Zámocká 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku

zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. Er

62 z 20. mája 2015 a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „súdny exekútor“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -62 z 20. mája 2015 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako súdny exekútor

v exekučnom konaní vedenom na návrh spoločnosti Tatrainvest Real, s. r. o.,

Lovinského 22, Bratislava (ďalej len „oprávnený“), o vymoženie 995,82 € s príslušenstvom

poverená výkonom exekúcie.

Na návrh oprávneného podľa § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len

„Exekučný poriadok“) okresný súd ako súd exekučný uznesením vyššieho súdneho

úradníka č. k. -52 zo 17. marca 2015 rozhodol tak, že namiesto sťažovateľky

poveril výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr. Huga Hýbala, Jašíkova 2, Bratislava.

Súčasne okresný súd určil trovy sťažovateľky ako pôvodného súdneho exekútora v sume

97,96 €. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že pri určovaní trov

sťažovateľky vychádzal z § 44 ods. 9 poslednej vety Exekučného poriadku v spojení s § 14

ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Suma trov sťažovateľky bola teda určená podľa počtu hodín účelne

vynaložených na exekúciu, ako aj paušálnou sumou za jednotlivé exekučné činnosti.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom namietala

nevykonateľnosť výroku napadnutého uznesenia okresného súdu o trovách súdneho

exekútora. Nesúhlasila ani so sumou priznaných trov, pretože podľa jej názoru okresný súd

„vychádzal z ničím nepodloženého subjektívneho odhadu časovej náročnosti jednotlivých

úkonov“. Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 28. apríla 2006 v konaní sp. zn. , ktoré je podľa nej

„záväzným judikátom“.

Aplikujúc v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) okresný súd uznesením

č. k. -62 z 20. mája 2015 rozhodol takto: „Určuje trovy pôvodného súdneho

exekútora vo výške 97,96 eur.“

K sťažovateľkinej námietke o nevykonateľnosti výroku o určení jej trov okresný súd

uviedol, že „pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora súd len určuje trovy pôvodného

exekútora vo výške, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Pri rozhodovaní o zmene súdneho

exekútora súd nemôže zaviazať účastníkov exekučného konania na náhradu trov exekúcie

pôvodného exekútora, zaviazať na náhradu trov exekúcie možno... účastníka exekučného

konania len v prípade zastavenia exekúcie, prípadne rozhodovania o trovách exekúcie

podľa § 203 ods. 3 E.P., ak bol na majetok povinného vyhlásený konkurz. V danej veci však

žiadna z uvedených situácií nenastala, preto nebolo možné zaviazať na náhradu trov

exekúcie pôvodného súdneho exekútora oprávneného, ako to žiadal vo svojom odvolaní

pôvodný exekútor. Rozhodnutie, ktorým súd určí trovy pôvodného exekútora pri zmene

súdneho exekútora pritom v plnom rozsahu korešponduje so zákonnou právnou úpravou

uvedenou v § 44 ods. 8 a 9 E. P. Z uvedených zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť

zaviazať na náhradu trov exekúcie pôvodného exekútora účastníka exekučného konania,

resp. oprávneného... Trovy pôvodného súdneho exekútora sú pritom súčasťou pohľadávky,

ktorá sa má v ďalšom priebehu exekučného konania vymôcť, a to v rámci položky trovy

exekúcie.“.

Vo vzťahu k sťažovateľkinej argumentácii o záväznosti konkretizovaného judikátu

najvyššieho súdu okresný súd uviedol, že „Slovenská republika je... súčasťou

kontinentálneho právneho systému, preto nie je možné tvrdiť, že judikáty sú právne

záväzné“.

Okresný súd neuznal ani ďalšie odvolacie námietky sťažovateľky, ktoré sa týkali

samotnej sumy určených trov exekúcie.

Podstata sťažnosti sa koncentruje do dvoch námietok. Prvou je tvrdenie

sťažovateľky, podľa ktorého „všeobecný súd... vydal rozhodnutie o zmene súdneho

exekútora a iba určil jeho trovy bez toho, aby uviedol, kto je oprávnený tieto trovy ďalej

vymáhať, a teda vydal nevykonateľné rozhodnutie, ktoré jednak neodôvodnil a týmto

postupom zamedzil sťažovateľovi v jeho prístupe k súdu, pričom sťažovateľ legitímne

očakával, že na náhradu trov konania bude zaviazaný práve oprávnený.“. Druhá námietka

tkvie v kritike, podľa ktorej „všeobecný súd nepriznal sťažovateľovi všetky výdavky,

ktoré vynaložil v inkriminovanom exekučnom konaní, a to bez náležitého odôvodnenia“.

K prvej námietke sťažovateľka cituje § 44 ods. 9 (v súčasnosti už odsek 11, pozn.),

§ 200 ods. 5 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a tvrdí, že „všeobecný súd... v danom

prípade ústavne konformný výklad aplikovanej právnej normy nevykonal a zaťažil tak svoje

rozhodnutie arbitrárnosťou“. Podľa sťažovateľky trovy pôvodného súdneho exekútora

nemožno chápať ako príslušenstvo vymáhanej pohľadávky. Okresný súd mal v jej prípade

aplikovať § 203 od. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Vychádzal však len z jazykového výkladu relevantnej právnej normy, „pričom nezohľadnil

najmä teleologický výklad aplikovanej právnej normy ako i výklad logický“. Interpretácia

okresného súdu nie je ústavne konformná, lebo „ak by sme pripustili výklad prezentovaný

všeobecným súdom, tak súčasťou trov exekúcie by sa stali aj náklady pôvodného súdneho

exekútora vyvolané v príčinnej súvislosti so zmenou exekútora. V prípade úplného

vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva (a teda i trov pôvodného exekútora) by povinný

znášal nielen odmenu nového exekútora, vrátane hotových výdavkov, ale i pôvodného

exekútora, ktorých výška by bola určená ako v prípade zastavenia exekúcie (§ 44 ods. 10

tretia veta Exekučného poriadku) a tieto by boli vyvolané len tým, že oprávnený realizoval

svoje právo vymeniť súdneho exekútora. Najmä v prípade viacnásobnej zmeny súdneho

exekútora (vyvolané len návrhmi oprávneného) by sa exekučné trovy neúmerne

a bezdôvodne navyšovali... V danom prípade nie je dodržaný princíp proporcionality,

keďže medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je uplatňovaná zásada

primeranosti. Inými slovami povedané, zmena súdneho exekútora nie je vyvolaná žiadnymi

objektívnymi okolnosťami..., ale práve iniciatívou oprávneného, a preto je dôvodné,

aby práve oprávnený znášal náhradu týchto trov. Z procesného hľadiska možno hovoriť

o zavinení, a preto bolo potrebné primerane aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1

Exekučného poriadku...“.

Druhú vymedzenú námietku sťažovateľka zakladá na tvrdení o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý „sa vôbec s argumentáciou

sťažovateľa... nevysporiadal a už vôbec neuviedol, prečo sa odklonil od stabilizovanej

judikatúry Najvyššieho súdu SR lakonickým odkazom na to, že Slovenská republika nie je

angloamerickým právnym systémom a vyčítal sťažovateľovi, že judikát Najvyššieho súdu

nepredložil. Takéto odôvodnenie nemôže v právnom štáte obstáť.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Bratislava IV, spis. zn. -62

zo dňa 20. 05. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV,

spis. zn. -62 zo dňa 20. 05. 2015 a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava IV na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho

zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

1. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Aj vo sfére exekučného konania platí stabilizovaný názor ústavného súdu,

podľa ktorého formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva

na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

1.1 Zásadnou čiastkovou námietkou ústavno-právnej relevancie je tvrdenie

sťažovateľky o nevykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže z neho

nevyplýva, voči komu má sťažovateľka ako pôvodný súdny exekútor nárok na náhradu

určených trov exekúcie.

Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora

podľa odseku 10 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne

oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol

vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného

na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Jazykovým výkladom citovaného ustanovenia (jeho poslednej vety) možno

bez akýchkoľvek nezrovnalostí dospieť k záveru identickému s tým, na akom založil

okresný súd svoje rozhodnutie. Ide tu len o spôsob výpočtu trov exekúcie u pôvodného

exekútora, nie o určenie subjektu, ktorý bude určené trovy exekúcie znášať. Podstatnejšie

však je, že všeobecnou zásadou pri nahrádzaní trov exekúcie je požiadavka, aby tieto

v konečnom dôsledku znášal povinný (§ 197 ods. 1 v spojení s § 196 Exekučného

poriadku). Len vo výnimočných prípadoch, explicitne identifikovaných zákonom budú

náklady exekučnej činnosti (ich časť) ťažiť oprávneného. K takým situáciám patrí

aj zastavenie exekúcie zavinením oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Najvyšší súd už judikoval, že využitie, resp. uplatnenie práva na zmenu v osobe

exekútora nemožno považovať za zavinenia oprávneného, a teda ani za dôvod, pre ktorý by

oprávnený mal znášať trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku (rozsudok z 22. decembra 2004 vo veci sp. zn. ). V uvedenom

rozsudku najvyšší súd dôvodil, že „pod zavinením oprávnenej v zmysle vyššie citovaného

zákonného ustanovenia treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany

oprávnenej, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jej

konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Samotné uplatnenie (resp.

využitie) práva na zmenu v osobe exekútora nezakladá zavinenie vo vyššie uvedenom

zmysle. Navyše, v predmetnej veci nedošlo ani k zastaveniu exekúcie, teda konanie v tejto

veci sa neskončilo relevantným spôsobom a nie je dané ani zavinenie oprávnenej; nemožno

preto hovoriť o existencii príčinnej súvislosti medzi uvedenými predpokladmi použitia

ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný si

dobrovoľne neplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená vykonateľným rozhodnutím a

oprávnená bola nútená domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní,

trovy exekúcie by boli vznikli u každého exekútora.“.

Právny záver okresného súdu (aj s ohľadom na citované právne názory najvyššieho

súdu) sťažovateľku nijako nezbavuje nároku na náhradu trov potrebných na účelné

vymáhanie nároku oprávneného. Sťažovateľka si ho bude môcť uspokojiť z výťažku

exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. S ohľadom

na uvedené ústavný súd nezistil v prístupe okresného súdu k uplatneniu relevantných

zákonných noriem o náhrade trov exekúcie žiadne signály excesívnosti, ktorá by

odôvodňovala očakávanie, že po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie možno dospieť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé

súdne konanie.

Ústavný súd neopomenul ani ďalšiu argumentáciu ústavného rozmeru. Tá je založená

na tvrdení, že pri presadení právneho názoru okresného súdu by „v prípade úplného

vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva (a teda i trov pôvodného exekútora)... povinný

znášal nielen odmenu nového exekútora, vrátane hotových výdavkov, ale i pôvodného

exekútora, ktorých výška by bola určená ako v prípade zastavenia exekúcie (§ 44 ods. 10

tretia veta Exekučného poriadku) a tieto by boli vyvolané len tým, že oprávnený realizoval

svoje právo vymeniť súdneho exekútora. Najmä v prípade viacnásobnej zmeny súdneho

exekútora (vyvolané len návrhmi oprávneného) by sa exekučné trovy neúmerne

a bezdôvodne navyšovali...“.

Citovaný argument ústavný súd nemôže vo väzbe na fakt, že sťažnosťou sa ochrany

svojich základných práv domáha súdny exekútor, akceptovať. Sťažovateľkou popísaná

nerovnosť, ktorá by v dôsledku využívania práva na zmenu súdneho exekútora podľa jej

názoru nastala v porovnaní s prípadmi, keď by oprávnený toto právo nevyužíval, by mohla

mať za následok eventuálny dopad iba na základné práva povinného, z ktorého majetku sa

trovy exekúcie v konečnom dôsledku uspokojujú. Sťažovateľka sa tak v podstate domáha

ochrany základných práv subjektu od nej odlišného. V tejto podobe jej argumentáciu

ústavný súd nemôže priznať žiadnu relevanciu, keďže sťažnosť podľa

slúži výlučne ochrane individuálnych práv sťažovateľa, nie práv iných subjektov,

či dokonca ochrane zákonnosti v objektívno-právnom nazeraní.

1.2 Druhá sťažovateľkina námietka sa zakladá na tvrdení, že okresný súd

bez náležitého odôvodnenia nepriznal sťažovateľke náhradu všetkých výdavkov

vynaložených v predmetnom exekučnom konaní. K tejto námietke ústavný súd uvádza,

že sťažovateľka sa ako pôvodný súdny exekútor domáhala priznania náhrady trov exekúcie

v sume 196,10 €. Okresný súd jej priznal iba sumu 97,96 €.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie teda vyplýva, že spor, v súvislosti

s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa

týka sumy necelých 100 € (rozdiel medzi požadovanou a priznanou sumou). V nadväznosti

na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na ,

z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je

prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce

trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného

súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom

na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. alebo ).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (, ). Aj preto ústavný súd v prípadoch,

keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne

o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )].

Sporný rozdiel spočívajúci v sume 98,14 € zjavne nepresahuje trojnásobok

minimálnej mzdy (380 € v roku 2015). Aj keby teda v rámci meritórneho prerokovania

sťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu

bolo z hľadiska formálneho nezákonné, z ústavno-právneho hľadiska na prvý pohľad

predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúci zanedbateľnou intenzitou ‒bagateľnosťou.

Preto ani druhú sťažovateľkinu námietku z pohľadu jej dopadu na základné právo na súdnu

ochranu a na právo na spravodlivé súdne konanie nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.

1.3 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie je sťažovateľkina sťažnosť zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením okresného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný

súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie základného práva podľa a práva zaručeného

ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrh

na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016