Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 140/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o.,

Záhradnícka 68, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Juraj Baláž,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -272 zo 4. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -272 zo 4. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v exekučnom konaní začatom

na základe návrhu obchodnej spoločnosti

(ďalej len „oprávnená“), ktorým sa proti ,

(ďalej len „povinný“), domáhala vymoženia pohľadávky v sume

100 000 € s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu –

platobného rozkazu okresného súdu č. k. -26 z 5. augusta 2010,

sťažovateľka ako exmanželka povinného podala podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) návrh na odklad exekúcie vykonávanej predajom viacerých nehnuteľností,

a to až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Pezinok pod sp. zn.

, predmetom ktorého je rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu –

„zmluvy o pôžičke, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu“.

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky zamietol, čo odôvodnil tak,

že „samotné podanie návrhu na začatie základného konania nemá a nemôže mať

za následok splnenie podmienok, za ktorých by exekučný súd rozhodol o povolení odkladu

exekúcie. Z podania bývalej manželky povinného nemal súd preukázané, že v danom

prípade sú splnené podmienky pre povolenie odkladu exekúcie v zmysle príslušných

ustanovení Exekučného poriadku, a to že by bolo dôvodné očakávanie, že exekúcia bude

zastavená.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „nespĺňa podmienky zákonného

rozhodnutia..., je arbitrárne a nepreskúmateľné“. V tejto súvislosti sťažovateľka okresnému

súdu vytýka, že jej návrh posudzoval ako návrh na odklad celej exekúcie, hoci ona ho

koncipovala výlučne ako návrh na odklad exekúcie vykonávanej predajom nehnuteľností.

Podľa názoru sťažovateľky sa toto zásadné pochybenie okresného súdu nesie celým jeho

rozhodnutím, čoho následkom je, že nemôže byť rozhodnutím zákonným, keďže jeho

odôvodnenie nekorešponduje s obsahom jej podania, a preto je aj nepreskúmateľné.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom okresného súdu, že neskoršie súdne rozhodnutie nemôže

byť dôvodom zastavenia exekúcie, pretože tomu bráni materiálna vykonateľnosť

exekučného titulu, pričom poukazuje na to, že okresný súd vôbec „neskúmal... majetkové

pomery povinného ako priameho dlžníka a možnosti uspokojenia oprávneného len

z výlučného majetku povinného, ktorý je veľmi dobre finančne situovaný“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. -272 zo 4. júla 2014 bolo

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,89 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -272 zo 4. júla 2014,

ktorým zamietol návrh sťažovateľky na odklad exekúcie vedenej proti jej exmanželovi ako

povinnému.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

V súvislosti so základným právom podľa treba mať zároveň na zreteli aj

, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví

zákon, resp. , podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených

okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú

().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky

aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá

je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonné

a nedostatočne odôvodnené, pretože okresný súd jej podanie posudzoval ako

návrh na odklad celej exekúcie, a nie návrh na odklad exekúcie vykonávanej výlučne

predajom nehnuteľností, ako ho koncipovala. Okresnému súdu vytýka, že nevzal do úvahy,

že pred Okresným súdom Pezinok prebieha konanie, predmetom ktorého je rozhodovanie

o určení neplatnosti právneho úkonu – „zmluvy o pôžičke, ktorá bola podkladom na vydanie

exekučného titulu“, a že neskúmal ani „majetkové pomery povinného ako priameho dlžníka

a možnosti uspokojenia oprávneného len z výlučného majetku povinného, ktorý je veľmi

dobre finančne situovaný“.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Podľa .. aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Aj keď ustanovenie § 56 ods. 2 Exekučného poriadku bližšie nerozvádza slovné

spojenie „ak možno očakávať“, vo všeobecnosti možno povedať, že pred povolením odkladu

podľa tohto ustanovenia súd zisťuje, či je daný základný predpoklad na odklad exekúcie

v zmysle tohto ustanovenia, teda, či možno očakávať zastavenie exekúcie. Súd podľa celého

stavu veci vždy zvažuje pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným

neodložením exekúcie povinnému a rizika vážneho ohrozenia oprávneného, vyvolaného

eventuálnym odkladom exekúcie. Súd zvažuje proporcionalitu medzi odkladom exekúcie

a sledovaním legitímnych cieľov všeobecného záujmu, dôsledkami odkladu na postavenie

oprávneného, ktorý je odkladom výrazne znevýhodnený proti povinnému. Musia teda

existovať dostatočné a relevantné dôvody na povolenie odkladu exekúcie, a to vzhľadom

na účel Exekučného poriadku, ktorým je predovšetkým ochrana oprávneného...

Súdna prax je jednotná v názore, že exekučný súd sa okrem iného zaoberá tým, či

rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu

právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj z materiálnej

(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozhodnutia všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať

chyby a nedostatky exekučného titulu...

V danom prípade je exekúcia vedená na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu..., ktorým súd zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu

100 000 Eur a trovy konania v celkovej výške 7 506,40 Eur. Samotné podanie návrhu

na začatie základného konania preto nemá a nemôže mať za následok splnenie podmienok,

za ktorých by exekučný súd rozhodol o povolení odkladu exekúcie. Z podania bývalej

manželky povinného nemal súd preukázané, že v danom prípade sú splnené podmienky

pre povolenie odkladu exekúcie v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a to

že by bolo dôvodné očakávanie, že exekúcia bude zastavená.

So zreteľom na uvedené skutočnosti súd návrh bývalej manželky povinného na

odklad exekúcie zamietol.»

Vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľky ústavný súd preskúmaním

napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa predstáv

sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,

označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a porušením základného práva sťažovateľky zaručeného

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že podľa Exekučného poriadku majú

v exekučnom konaní povinní viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho

postavenia, ktoré môžu využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa

vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov

(m. m. , ).

K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného

poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh

na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych

prostriedkov obrany povinných v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom,

že v neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne

pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia, resp. jej vykonávanie odložiť.

V súvislosti s tým ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti

(napr. , , ) už vyslovil názor, že pokiaľ ide

o námietky proti exekúcii, nejde o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože

nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším

prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať

kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom

na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie

exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietky

podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia

účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho,

že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie,

o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je

pritom podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených

v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m).

Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru ústavného súdu má sťažovateľka ako

účastníčka predmetného exekučného konania stále možnosť nápravy prípadného zásahu

do jej označených práv, pretože z Exekučného poriadku vyplýva existencia ďalšieho

právneho prostriedku, ktorým možno dosiahnuť zastavenie neprípustne vedenej exekúcie,

a to návrhu na zastavenie exekúcie. Na základe kvalifikovaného návrhu sťažovateľky

podopretého relevantnými dôkazmi tak môže okresný súd pozitívne rozhodnúť o návrhu

sťažovateľky na zastavenie exekúcie pre niektorý z dôvodov taxatívne vymedzených v § 57

ods. 1 Exekučného poriadku.

Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky

súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a pri ich

uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody

sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m. ,

, ). K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľa

, a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý

z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať

od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je

kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná

logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných

práv a slobôd na úrovni jeho právomocí ( a a Občianskeho

súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

aj pre neprípustnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016