Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 432/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Šramkom, Moyzesova 12, Brezno, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Brezno

č. k. zo 17. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 35 z 3. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“)

č. k. zo 17. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. 35 z 3. marca 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti doplnenej podaním z 29. júla 2015 doručeným ústavnému

súdu 31. júla 2015 uviedol:

«... Sťažovateľ ako povinný podal návrh na zastavenie exekúcie s návrhom na odklad

exekúcie na Okresnom súde v Brezne vednej súdnym exekútorom: Mgr. Slavomír Nosko,

súdny exekútor, Exekútorský úrad v Banskej Bystrici č EX: 1744/2013, na návrh

oprávneného Slovenská konsolidačná, a. s. Cintorínska 21, 814 99 Bratislava o 976,87.

Eur s prísl., pričom poukázal na to, že rozhodnutia označené ako „exekučné tituly“ nikdy

nenadobudli právoplatnosť ani vykonateľnosť a teda exekúcia voči sťažovateľovi je vedená

protiprávne a v rozpore s exek. poriadkom /dôkaz č. 1 návrh na zastavenie exekúcie zo

dňa 3. 1. 2014/. Okresný súd v Brezne ako prvostupňový vydal rozhodnutie dňa 17. 04.

2014 podľa ktorého povolil odklad exekúcie až do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach

podaných proti Výkazu nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012 a zároveň návrh

povinného na zastavenie zamietol /dôkaz č. 2 uznesenie OS v BR č. k. 3 Er/3366/2013/.

Povinný prostredníctvom právneho zástupcu proti prvostupňovému rozhodnutiu podal

odvolanie 7. 5. 2014 /dôkaz č. 3/ voči obidvom výrokom rozhodnutia, pričom povinný

/sťažovateľ/ namietal že výrok č I. ktorým súd rozhodol o odklade exekúcie je zmätočný

a exekúcia by mala byť zastavená, pretože rozhodnutia sa doposiaľ nestali právoplatnými

ani vykonateľnými, zároveň napadnuté prvostupňové rozhodnutie považoval za nezákonné

a nedostatočne odôvodnené...

Sťažovateľ dáva do pozornosti Ústavnému súdu odôvodnenie prvostupňového

rozhodnutia v časti, kde súd na str 2. posledný odst. výslovne uvádza že na exekučnom titule

„Výkaze nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012“ nemala byť vyznačená

právoplatnosť a vykonateľnosť a napriek tomu prvostupňový prvostupňový súd jedinou vetou

odôvodnil zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie... že zatiaľ nenastali skutočnosti

odôvodňujúce aplikáciu § 57 Exekučného poriadku...?!

Krajský súd v B. Bystrici ako odvolací rozhodol o odvolaní uznesením 3. 3. 2015

č. k. , /dôkaz č. 3/ doruč. práv. zást. sťažovateľa dňa 19. 03. 2015 tak, že

odvolanie povinného voči výroku č. I. odmietol a uznesenie okresného súdu vo výroku č. II.

potvrdil a povinnému nepriznal trovy odvolacieho konania. Zo stručného odôvodnenia

uznesenia, ktoré považujeme za nepresvedčivé a nedostatočné vyplýva v podstate to, že

odvolací súd za daného skutkového stavu považoval odvolanie povinného voči výroku

I. prvostupňového rozhodnutia za „odvolanie podané neoprávnenou osobou“ a... nie je

preto žiadneho dôvodu rozhodovať o zastavení exekúcie.“...!? Podľa právneho názoru

odvolacieho súdu /ako sa ďalej uvádza v odôvodnení na str.4 dole/... rozhodovať o zastavení

exekúcie bude dôvodné zo strany okresného súdu až po rozhodnutí o podaných námietkach

povinného proti exekučnému titulu ...!?

Výrok rozhodnutia odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici sťažovateľ taktiež

považuje za nezákonný a jeho odôvodnenie je nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Ak sa

odvolací súd stotožnil s právnym názorom a skutkovým zistením okresného súdu, potom

pri absencii právoplatných a vykonateľných rozhodnutí /čo vyplýva aj z odôvodnenia

rozhodnutia prvostupňového súdu/, ktoré sú označované ako exekučné tituly mala byť

exekúcia jednoznačne zastavená a to s poukázaním na ust. § 57 odst. 1 písm a., exek.

poriadku pretože exekúcia sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Nepochybne jednou zo základných zásad exekučného konania je skutočnosť, aby existoval

vykonateľný exekučný titul. Ak okresný súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie zistil

že tento zákonný predpoklad nie je, mal povoliť odklad exekúcie do právoplatnosti

rozhodnutia o zastavení exekúcie a zároveň exekúciu zastaviť.

Okrem uvedeného si dovoľujeme poukázať na „patovú“ situáciu, ktorá nastala

pre sťažovateľa v tom, že podľa rozhodnutia v uvedenej veci odklad exekúcie má trvať až

do právoplatnosti rozhodnutia o Výkaze nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012, ale

oprávnený nemôže nikdy rozhodnúť o námietkach, pretože došlo k postúpeniu pohľadávky

z pôvodného práv. subjektu Dôvera zdravotná poisťovňa na „oprávneného“ ktorý ale nemá

právomoc na takéto konanie. Povinný sťažovateľ má však stále blokovaný účet súdnym

exekútorom a nemôže tak nakladať so svojimi peňažnými prostriedkami...

Po podaní sťažnosti na Ústavný súd /18.5.2015/ bolo sťažovateľovi prostredníctvom

práv. zástupcu dňa 17. 07. 2015 doručené „Oznámenie“ Okresného súdu v Brezne

v exekučnej veci zo dňa 14. 7. 2015, podľa ktorého súd oznamuje, že...

v exekúcii sa môžu ďalej vykonávať úkony... Predpokladáme že obdobné oznámenie súd

zaslal aj exekútorovi, pretože dňa 27. 7. 2015 sťažovateľovi bola odpísaná platba z účtu

/dovtedy deponovaná/ vo výške 1 198,76. Eur. Máme za to, že tento „procesný“ postup

Okresného súdu v Brezne len potvrdzuje opodstatnenosť našej ústavnej sťažnosti aj čo sa

týka finančného zadosťučinenia, pretože na základe neprávoplatného a teda

aj nevykonateľného rozhodnutia /výkazy nedoplatkov/ zdravotnej poisťovne sťažovateľovi

boli zexekvované finančné prostriedky z peňažného ústavu vo výške 1 198,76. Eur. Pretože

ide o účet na ktorý je poukazovaná mzda, ktorá je jediným zdrojom príjmu, sťažovateľ sa

dostal do značne komplikovanej a nepriaznivej finančnej situácie...»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

ktorým vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. zo 17. apríla 2014

a uznesením krajského súdu č. k. 35 z 3. marca 2015 bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresného

súdu č. k. zo 17. apríla 2014 a uznesenie krajského súdu

č. k. 35 z 3. marca 2015 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € voči okresnému súdu

a vo výške 1 000 € voči krajskému súdu a úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. zo 17. apríla 2014,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu

preskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 35

z 3. marca 2015. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 35 z 3. marca 2015,

ktorým tento súd v odvolacom konaní odvolanie sťažovateľa proti výroku uvedenom v bode

I uznesenia okresného súdu č. k. zo 17. apríla 2014 o povolení odkladu

exekúcie odmietol a uznesenie okresného súdu vo výroku uvedenom v bode II o návrhu

na zastavenie exekúcie potvrdil, sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jeho námietkami.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol arbitrárne o návrhu na odklad exekúcie

a o návrhu na zastavenie exekúcie. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa

k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 35 z 3. marca 2015

krajský súd uviedol:

„... Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený...

Možno konštatovať, že priznáva právo na podanie

odvolania účastníkom konania vo všeobecnosti bez akéhokoľvek obmedzenia. Aj napriek

tomu sa však právo podať odvolanie vykladá reštriktívne tak, že právo na podanie

odvolania možno priznať len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma

na jeho právach. Ujmou na právach potom rozumieme tak ujmu formálnu, t. j. odchýlenie

výroku rozhodnutia od posledného návrhu účastníka urobeného vo veci samej k nevýhode

tohto účastníka, ako aj ujmu materiálnu, ktorá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojim

obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok. Formálna ujma platí

pre podanie opravného prostriedku navrhovateľom, resp. odporcom ak je protižalobcom.

Inak na podanie opravného prostriedku odporcom postačuje materiálna ujma, ktorá

nemôže byť len tvrdená, ale musí aj reálne existovať. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolateľ

(povinný) svojim odvolaním napadol aj I. výrok uznesenia okresného súdu, ktorým bol

povolený odklad exekúcie. V danom prípade povinnému nebola spôsobená formálna ujma,

nakoľko jeho návrhu na odklad exekúcie bolo vyhovené. Povinnému nebola spôsobená ani

materiálna ujma, nakoľko citovaným výrokom mu nebola uložená žiadna povinnosť, ani

nedošlo žiadnym spôsobom zhoršeniu jeho postavenia.

Preto odvolací súd dospel k záveru, že povinný nemal právo podať odvolanie proti I.

výroku napadnutého uznesenia, a nemal inú možnosť, než odvolanie povinného podľa § 218

ods. 1 písm. b) odmietnuť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 56 ods.2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že

na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti

možno konštatovať, že pred povolením odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup,

ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.

Za stavu, keď v danej veci bol uznesením okresného súdu (v prvom výroku) povolený

odklad celej exekúcie až do právoplatného rozhodnutia o námietkach povinného ako

platiteľa poistného proti výkazu(om) nedoplatkov Dôvery zdravotnej poisťovne, a. s. ako

právneho predchodcu oprávneného ako exekučného(ných) titulu(ov) a odvolanie voči

predmetnému výroku oprávneným nebolo podané, odvolanie podané povinným možno

považovať za odvolanie podané neoprávnenou osobou, nie je preto žiadneho dôvodu

rozhodovať o zastavení exekúcie. Rozhodovať o zastavení exekúcie bude dôvodné zo strany

okresného súdu až po rozhodnutí o podaných námietkach povinného proti exekučnému

titulu, kde okresný súd posúdi, či existujú skutočnosti odôvodňujúce zastavenie exekúcie

podľa § 57 Exekučného poriadku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku č. II ako

vecne správne podľa potvrdil...“

V oznámení okresného súdu sp. zn. zo 14. júla 2015 sa uvádza, že

v exekúcii sa môžu ďalej vykonávať úkony, pretože súdu bolo preukázané (právnym

predchodcom oprávneného – Dôvera zdravotná poisťovňa), že konanie o námietkach proti

VN č. 8888320703, ktoré podal sťažovateľ, bolo vybavené právnym predchodcom

oprávneného, a to listinou „Oznámenie – neakceptovanie námietok proti výkazu

nedoplatkov“. Sťažovateľ toto oznámenie prevzal 4. apríla 2012, a teda mal vedomosť

o výsledku konania o jeho námietkach.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení č. k. 35 z 3. marca 2015 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa

nestotožnil, a preto odvolanie sťažovateľa proti výroku v bode I uznesenia okresného súdu

č. k. zo 17. apríla 2014 o povolení odkladu exekúcie odmietol

a uznesenie okresného súdu vo výroku v bode II o návrhu na zastavenie exekúcie potvrdil.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu č. k. 35 z 3. marca 2015 a základným právom podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta

porušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 35 z 3. marca 2015,

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu č. k. 35 z 3. marca 2015, vrátenie veci na ďalšie konanie,

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015