Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 257/2016
PDF · 235.2 KB
No categories available
II. ÚS 257/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 9324/2014,
Rvp 9325/2014, Rvp 9326/2014, Rvp 9327/2014, Rvp 9328/2014, Rvp 9329/2014,
Rvp 9330/2014, Rvp 9331/2014, Rvp 9332/2014, Rvp 9333/2014, Rvp 9334/2014,
Rvp 9337/2014, Rvp 9338/2014, Rvp 9460/2014, Rvp 9950/2014, Rvp 10851/2014,
Rvp 10852/2014, Rvp 10853/2014, Rvp 10854/2014, Rvp 10855/2014, Rvp 10856/2014,
Rvp 10860/2014, Rvp 11096/2014, Rvp 11097/2014, Rvp 11108/2014, Rvp 11199/2014,
Rvp 11200/2014, Rvp 12239/2014, Rvp 12247/2014, Rvp 12248/2014, Rvp 12373/2014
a Rvp 12374/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 3 Er 422/2006 zo 22. júna 2012 (Rvp 9324/2014), sp. zn.
4 Er 35/2005 z 21. júna 2012 (Rvp 9325/2014), sp. zn. 1 Er 1145/2014 z 19. decembra 2013
(Rvp 10851/2014), sp. zn. 1 Er 114/2004 z 18. decembra 2013 (Rvp 11096/2014), sp. zn.
3 Er 343/2005 z 11. marca 2013 (Rvp 11200/2014), sp. zn. 1 Er 113/2004 z 18. decembra
2013 (Rvp 12239/2014) a im predchádzajúcim postupom, uzneseniami Okresného súdu
Veľký Krtíš sp. zn. 7 Er 197/2005 z 10. mája 2013 (Rvp 9326/2014), sp. zn. 7 Er 1044/2005
z 10. októbra 2013 (Rvp 10852/2014), sp. zn. 5 Er 2285/2009 z 13. decembra 2013
(Rvp 10853/2014), sp. zn. 5 Er 472/2006 z 10. mája 2013 (Rvp 10854/2014), sp. zn.
4 Er 551/2012 z 9. októbra 2013 (Rvp 11097/2014), sp. zn. 4 Er 223/2010 z 9. augusta 2012
(Rvp 12374/2014) a im predchádzajúcim postupom, uzneseniami Okresného súdu Revúca
sp. zn. 3 Er 2012/2008 z 11. novembra 2013 (Rvp 9337/2014), sp. zn. 3942/2008 z 1. júla
2013 (Rvp 9338/2014), sp. zn. 3 Er 2130/2008 z 22. apríla 2013 (Rvp 10860/2014), sp. zn.
6 Er 3985/2008 z 24. júna 2013 (Rvp 11108/2014), sp. zn. 6 Er 135/2009 z 30. mája 2013
(Rvp 12247/2014), sp. zn. 6 Er 2130/2008 zo 14. marca 2014 (Rvp 12248/2014) a im
predchádzajúcim postupom, uzneseniami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 19 Er 818/2003
zo 4. apríla 2014 (Rvp 11199/2014), sp. zn. 13 Er 256/2004 z 2. mája 2014
(Rvp 12373/2014) a im predchádzajúcim postupom, uzneseniami Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 11 Er 3266/2003 z 5. novembra 2012 (Rvp 9327/2014), sp. zn. 11 Er 3511/2007
zo 6. augusta 2012 (Rvp 9328/2014), sp. zn. 22 Er 791/2008 z 10. októbra 2013
(Rvp 9329/2014), sp. zn. 24 Er 19/2009 zo 7. augusta 2012 (Rvp 9330/2014), sp. zn.
11 Er 395/2004 z 25. novembra 2011 (Rvp 9331/2014), sp. zn. 11 Er 4255/2006 zo 14. júna
2011 (Rvp 9332/2014), sp. zn. 11 Er 3523/2007 z 9. novembra 2011 (Rvp 9333/2014),
sp. zn. 11 Er 5757/2007 zo 14. mája 2012 (Rvp 9334/2014, Rvp 9460/2014), sp. zn.
11 Er 2998/2004 z 3. decembra 2012 (Rvp 9950/2014), sp. zn. 11 Er 2044/2006
z 27. februára 2012 (Rvp 10855/2014), sp. zn. 11 Er 511/2004 z 1. augusta 2012
(Rvp 10856/2014) a im predchádzajúcim postupom, ako aj porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 2 CoE 58/2014 z 9. apríla 2014 (Rvp 9324/2014), sp. zn. 1 CoE 405/2013
z 25. marca 2014 (Rvp 9325/2014), sp. zn. 1 CoE 360/2013 z 29. apríla 2014
(Rvp 9326/2014), sp. zn. 1 CoE 9/2014 z 29. apríla 2014 (Rvp 9337/2014), sp. zn.
2 CoE 80/2014 z 20. mája 2014 (Rvp 9338/2014), sp. zn. 17 CoE 44/2014 z 25. júna 2014
(Rvp 10851/2014), sp. zn. 43 CoE 72/2014 z 20. marca 2014 (Rvp 10852/2014), sp. zn.
1 CoE 45/2014 z 29. mája 2014 (Rvp 10853/2014), sp. zn. 1 CoE 6/2014 z 29. mája 2014
(Rvp 10854/2014), sp. zn. 17 CoE 147/2013 zo 14. mája 2014 (Rvp 10860/2014), sp. zn.
1 CoE 39/2014 z 29. mája 2014 (Rvp 11108/2014), sp. zn. 43 CoE 141/2014 z 29. mája
2014 (Rvp 11096/2014), sp. zn. 4 CoE 39/2014 z 9. júla 2014 (Rvp 11199/2014), sp. zn.
2
14 CoE 44/2014 z 20. mája 2014 (Rvp 11200/2014), sp. zn. 13 CoE 47/2014 z 8. júla 2014
(Rvp 12239/2014), sp. zn. 1 CoE 68/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 12247/2014), sp. zn.
41 CoE 172/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 12248/2014), sp. zn. 6 CoE 75/2014 zo 16. júla
2014 (Rvp 12373/2014), sp. zn. 17 CoE 16/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 11097/2014), sp. zn.
1 CoE 77/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 12374/2014), sp. zn. 17 CoE 121/2013 zo 14. mája
2014 (Rvp 9327/2014), sp. zn. 41 CoE 105/2014 z 30. apríla 2014 (Rvp 9328/2014), sp. zn.
16 CoE 30/2014 zo 4. júna 2014 (Rvp 9329/2014), sp. zn. 12 CoE 82/2013 z 23. októbra
2013 (Rvp 9330/2014), sp. zn. 13 CoE 62/2014 z 27. mája 2014 (Rvp 9331/2014), sp. zn.
13 CoE 59/2014 z 3. júna 2014 (Rvp 9332/2014), sp. zn. 2 CoE 73/2014 zo 7. mája 2014
(Rvp 9333/2014), sp. zn. 13 CoE 60/2014 z 3. júna 2014 (Rvp 9334/2014, Rvp 9460/2014),
sp. zn. 17 CoE 82/2013 zo 14. mája 2014 (Rvp 9950/2014), sp. zn. 4 CoE 40/2014
z 25. júna 2014 (Rvp 10855/2014), sp. zn. 2 CoE 83/2014 z 24. júna 2014
(Rvp 10856/2014) a im predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 9324/2014, Rvp 9325/2014, Rvp 9326/2014, Rvp 9327/2014,
Rvp 9328/2014, Rvp 9329/2014, Rvp 9330/2014, Rvp 9331/2014, Rvp 9332/2014,
Rvp 9333/2014, Rvp 9334/2014, Rvp 9337/2014, Rvp 9338/2014, Rvp 9460/2014,
Rvp 9950/2014, Rvp 10851/2014, Rvp 10852/2014, Rvp 10853/2014, Rvp 10854/2014,
Rvp 10855/2014, Rvp 10856/2014, Rvp 10860/2014, Rvp 11096/2014, Rvp 11097/2014,
Rvp 11108/2014, Rvp 11199/2014, Rvp 11200/2014, Rvp 12239/2014, Rvp 12247/2014,
Rvp 12248/2014, Rvp 12373/2014 a Rvp 12374/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9324/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. augusta
2014, 6. augusta 2014, 14. augusta 2014, 27. augusta 2014, 3. septembra 2014, 5. septembra
2014, 19. septembra 2014 a 23. septembra 2014, doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota, Okresného
súdu Revúca, Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného súdu Lučenec a Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresné súdy“) v konaniach uvedených v záhlaví tohto uznesenia (ďalej
len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach a rozhodnutiach uvedených
v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
4
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že
zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých
okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci
okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je
vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad
rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali
sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť
aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo
jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade
k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak
tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky
nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci
nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za
neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj
porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
6
ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 47 charty
postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami,
napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci
vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami
krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
8
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorým okresné súdy zamietli žiadosti
sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili exekúcie za
neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,
námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresných
súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne
preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri
vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta,
že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume
exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu
Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta,
že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konania na
účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na
posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade
vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských
súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník
splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že
tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie
tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať
pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.
II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013
(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
10
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd
v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti
úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie
však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých
vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných
súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej
práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už
uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení
prvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniam
okresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel
k záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje
možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam
a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jej
v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,
dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresných súdov (a vecne
nadväzne aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam sťažovateľky
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou sa
vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
12
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016