Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 733/2015
PDF · 323.51 KB
No categories available
II. ÚS 733/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, , Španielsko, zastúpeného
advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 101/09
a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 101/09 p o r u š i l
základné právo , aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 101/09
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
441,84 € (slovom štyristoštyridsaťjeden eur a osemdesiatštyri centov), ktorú j e Okresný
súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Matúša Lemeša,
Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 733/2015-13 zo 4. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 101/09
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol najmä, že:
«(...) Dňa 26.03.2009 manželka sťažovateľa (...) doručila
Okresnému súdu Košice I návrh na rozvod manželstva a na úpravu rodičovských práv
a povinnosti k mal. dieťaťu (...)
Ku dňu spísania tejto ústavnej sťažnosti, ergo ani po takmer šiestich rokoch odo dňa
začatia napadaného konania, sa vo veci meritórne nerozhodlo ani na súde prvého stupňa.
Sťažovateľ nenamieta, že vo veci sa vykonali viaceré procesné úkony, namieta však celkovú
dĺžku konania a to najmä s ohľadom na jeho osobitosť, keďže jeho predmetom je vec
osobného stavu a starostlivosti o mal dieťa, ktorá zásadne ovplyvňuje osobné životy
účastníkov konania. (...)
Máme za to, že neprimeranosť dĺžky konania nie je možné dávať na ťarchu
sťažovateľovi, resp. aj ostatným účastníkom konania, v prípade ak si títo v konaní uplatňujú
svoje procesné práva. Súd musí objektívne predpokladať, že účastníci konania budú
v konaní aktívni, aby čo najefektívnejšie sami, resp. prostredníctvom svojich právnych
zástupcov hájili svoje záujmy. Zastávame názor, že je úlohou a povinnosťou súdu
usmerňovať procesné úkony účastníkov konania a vykonávať dokazovanie v primeranej
lehote, ergo, aby nedochádzalo k zbytočnému časovému naťahovaniu súdneho konania.
Domnievame sa, že okresný súd takto nepostupoval a to predovšetkým s ohľadom na
osobitosť tohto konania a vykonávaného dokazovania, čo odôvodňujeme najmä
nasledujúcimi skutočnosťami:
Dňa 20.01.2010 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru
psychológie . Znalecký posudok bol vypracovaný dňa
18.05.2010 a súdu doručený dňa 07.06.2010. Prvé súdne pojednávanie, na ktorom sa
prejednávali závery znaleckého posudku, sa uskutočnilo dňa 13.09.2011, t.j. až po vyše roku
a štyroch mesiacoch po tom, čo bol posudok vyhotovený. Vzhľadom na to, že predmetom
znaleckého vyšetrovania bolo skúmanie momentálnych vzťahov medzi rodičmi a ich mal.
dieťaťom, je zrejmé, že s odstupom roka a štyroch mesiacov, keď boli jeho závery
konzultované na súde, už nemohli byť objektívnym podkladom pre meritórne rozhodnutie.
Prežívanie vzťahov vzhľadom na odlúčenie a pretrvávajúce napätie medzi rodičmi sa časom
mení. Aj keby sme pripustili, že osobnostné črty u dospelého človeka sú viac menej rokmi
nemenné, rozvoj u dieťaťa napreduje, jeho myslenie, vnímanie, socializácia sa v čase
vyvíjajú. Podotýkame, že v čase znaleckého posudku mal mal. iba 5 rokov.
Takýto značný časový odstup medzi vyhotovením znaleckého posudku a následným
pojednávaním považujeme za neprimeraný, čo malo za následok opäť len ďalšie
naťahovanie súdneho konania. Uvedené viedlo o. i. aj k tomu, že na pojednávaní dňa
13.09.2011 bolo vo veci rozhodnuté o nariadení nového kontrolného znaleckého
dokazovania. Nový znalecký posudok bol vypracovaný až po takmer roku a štyroch
mesiacoch t.j. dňa 28.01.2013 súdnym znalcom .
Súd následne vytýčil pojednávanie na deň 29.04.2013, ktoré však na žiadosť
navrhovateľky odročil na 25.10.2013. Najbližšie pojednávanie vo veci sa tak opäť
uskutočnilo neprimerane neskoro, t.j. až po 9 mesiacoch odo dňa vyhotovenia nového
znaleckého posudku. Aj v tomto prípade platilo, že závery znaleckého posudku už objektívne
nezachytávali aktuálne pomery v rodine a to aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi
sa zo vzťahu s jeho partnerkou dňa 16.09.2013 narodila dcéra .
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 31.01.2014, na ktorom boli vypočutí
súdni znalci a , ktorí vo veci podávali znalecké
posudky. Máme za to, že aj na základe ich výpovede dospel súd k záveru, že dovtedajšie
znalecké posudky sú vzhľadom na časový odstup a zmenu rodinných pomerov už
neaktuálne.
Vzhľadom na uvedené bolo toto pojednávanie odročené na neurčito jednak za
účelom nariadenia znaleckého dokazovania z odboru ekonomiky na preukázateľné výdavky
sťažovateľa a tiež za účelom „určenia znaleckého dokazovania vzhľadom na súčasnú zmenu
pomerov, čo sa týka psychologického vyšetrenia...“
Do pozornosti Ústavného súdu dávame, že až s odstupom takmer štyroch mesiacov
od posledného pojednávania, súd dňa 19.05.2014 nariadil znalecké dokazovanie znalcom
z odboru: Psychológia, odvetvie: Klinická psychológia detí, Klinická psychológia dospelých
a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalkyňu (...)
Ku dňu spísania tejto sťažnosti sa znalecké dokazovanie psychológom doposiaľ ešte
ani nezačalo. Sťažovateľ považuje takýto stav za neakceptovateľný, teda, že ani rok potom,
čo súd na pojednávaní dospel k záveru o potrebe nariadenia tohto znaleckého dokazovania,
sa v predmetnej veci vôbec nekonalo. Sťažovateľ považuje za potrebné podotknúť, že
i napriek tomu, že žije v Španielsku, bol by kedykoľvek ochotný dostaviť sa ku znalkyni, ak
by bol k tomu vyzvaný. (...)
Sťažovateľ poukazuje na to, že neprimeranosť dĺžky celého konania je o to
výraznejšia, že jeho predmetom je statusová otázka, vyriešenie ktorej zásadným spôsobom
ovplyvní súkromný život účastníkov konania a ich ďalšie vzťahy.
Taktiež podotýka, že podľa ust. § 113 ods. 1 O.s.p. s konaním o rozvode je
obligatórne spojené konanie o úprave pomerov manželov k maloletým deťom z ich
manželstva na čas po rozvode. Ide teda o výnimočnú situáciu, keď zákonodarca spojil
sporové konanie (rozvod manželstva) s konaním nesporového charakteru, konkrétne
starostlivosti súdu o maloletých.
Predmetom konania vo veci starostlivosti o maloletých je dosiahnuť v čo najkratšom
čase rozhodnutie, ktoré efektívne chráni práva a oprávnené záujmy maloletého so zreteľom
na jeho právne postavenie upravené v ústave, v medzinárodných zmluvách a v zákonoch.
Snaha o efektívnosť konania a rozhodovania súdov v konaní vo veciach starostlivosti
o maloletých je zo zákona zdôraznená povinnosťou súdu rozhodnúť bez zbytočného
odkladu, najneskôr do 6 mesiacov odo dňa začatia konania. Predĺženie konania je viazané
len na existenciu vážnych dôvodov a objektívnu nemožnosť vykonať dôkazy. Lehota je
ustanovená na právoplatné skončenie veci. O predĺžení konania by súd mal aj formálne
rozhodnúť, inak by bol jeho postup nepreskúmateľný.
Máme za to, že okresný súd nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného, čím podľa
nášho názoru nepochybne porušil práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov predovšetkým s prihliadnutím na osobitosti konania.
Navyše okresný súd nekonal bez zbytočných prieťahov ani potom, čo sa vo veci
listom zo dňa 05.09.2013 vyjadril predseda okresného súdu. Predseda súdu síce
neskonštatoval zbytočné prieťahy v konaní, no napriek tomu „požiadal vybavujúcu sudkyňu,
aby postupovala v konaní s osobitnou starostlivosťou, keďže sa jedná o vec osobného stavu
a starostlivosti o mal dieťa.“
(...) Na základe uvedeného je základnou povinnosťou súdov, vyplývajúcou
zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na
prejednanie veci v primeranej dobe vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zabezpečiť
odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa súdneho rozhodnutia,
v primeranej dobe. Túto povinnosť viackrát potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojich nálezoch
pod sp. zn. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05. Samotným prerokovaním veci na
súde, ako aj vytyčovaním pojednávaní bez rozhodnutia vo veci samej sa právna neistota
neodstráni. K vytvoreniu stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným súdnym
rozhodnutím v prerokúvanej veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez
ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 29/03).
(...) Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR o priznanie majetkového primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 24.000 Eur. Výška je odôvodnená predovšetkým
samotnou dobou konania vo veci samej, t.j. časovým obdobím takmer 6 rokov, citlivosťou
konania a z toho plynúca psychická záťaž sťažovateľa z dlhodobej neistoty z dočasného
usporiadania vzťahov s maloletým synom a nevysporiadaným vzťahom s manželkou.
V tejto súvislosti konštatujeme, že napádané konanie bolo iniciované v čase, keď mal
mal. syn sťažovateľa 3 roky, dnes má necelých desať rokov. Šesť rokov sťažovateľ vníma,
ako je jeho mal. syn svedkom neustáleho napätia plynúceho z nevysporiadaných rodinných
vzťahov. Taktiež si sťažovateľ uvedomuje, že jeho mal. syn čoskoro vstúpi do obdobia
pubescencie, kde nevysporiadaný vzťah s otcom (sťažovateľom) môže narušiť ich ďalšie
vzájomné fungovanie. Úprava ich stretávania je totiž momentálne upravená iba dočasne
a reštriktívne a sťažovateľ pociťuje značnú neistotu ako bude tento styk súdom upravený do
budúcnosti.
Navyše sťažovateľ nemôže naplno začať ani nový partnerský život so svojou
partnerkou v Španielsku, zo vzťahu s ktorou sa mu v septembri 2013 narodila dcéra .
Sťažovateľ by chcel so svojou partnerkou uzavrieť manželstvo, čo však nemôže, keďže je
v rozvodovom konaní so svojou terajšou manželkou, s ktorou už viac ako šesť rokov žijú
oddelene v iných štátoch. Sťažovateľovi je tento stav ľudský veľmi nepríjemné a to jednak
vo vzťahu k svojej partnerke, t.j. matke svojho novonarodeného dieťa, ako aj vo vzťahu
k svojim rodinným príbuzným a priateľom, pre ktorých je tento stav nepochopiteľný.
Každý príchod na súdne pojednávanie zo Španielska na Slovensko, rovnako ako
i absolvovanie znaleckých posudkov, bol pre sťažovateľa traumatizujúci, finančne náročný
a spojený s napätím, obavami a neistotou. Bezmocnosť sťažovateľa stupňovalo aj vedomie,
že meritórne rozhodnutie vo veci sa stále odďaľuje. V neposlednom rade je s takouto
neistotou spojená psychická záťaž a napokon je to emocionálne náročné pre všetky
zainteresované osoby.
V konečnom dôsledku výška požadovaného finančného zadosťučinenia je dôvodná aj
s ohľadom na skutočnosť, že v najbližšom období ani nemožno rozumne očakávať vo veci
meritórne právoplatné rozhodnutie. Vo veci je totiž nariadené znalecké dokazovanie
z odboru psychológie, ktoré ešte stále nezačalo, a v budúcnosti tiež možno odôvodnene
predpokladať, že niektorá z procesných strán využije právo podať odvolanie proti rozsudku
okresného súdu, čo celé konanie predĺži minimálne o ďalšie mesiace.
(...) Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky (...) na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní prijal tento
nález:
Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
13C/101/2009 porušené bolo.
Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/101/2009 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 24.000 Eur (slovom dvadsaťštyritisíc eur), ktoré
je jej Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom
Kuzmányho 29, 040 01 Košice (...).
Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 296,44 Eur (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa,
JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice(...)»
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom č. 1SprV/372/2015 z 22. februára
2016 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
zo 4. marca 2016.
3.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto skutočnosti:
«(...) Konanie vo veci sp. zn. 13C/101/2009 sa začalo 26.3.2009. Sťažovateľ v konaní
vystupuje na procesnej strane odporcu. Predmetom konania je návrh na rozvod manželstva
a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu.
Vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Szpyrcovej.
Po zabezpečení prípravy pojednávania podľa ust. § 114 Občianskeho súdneho
poriadku súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 16.9.2009. Vzhľadom na to, že odporca
je občanom Španielskeho kráľovstva a býva v Španielsku, všetky poučenia, výzvy a návrh na
začatie konania museli byť preložené z jazyka slovenského do jazyka španielskeho. Za týmto
účelom súd pribral do konania prekladateľku z jazyka španielskeho .
Uznesením č.k. 13C/101/2009-43 z 28.7.2009 súd priznal prekladateľke odmenu za
vypracovanie prekladu uvedených písomností.
Na pojednávaní dňa 16.9.2009 bolo súdu oznámené, že odporca dal podnet na
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže o nariadenie návratu maloletého
dieťaťa späť do Španielska. Následne, po rozhovore s navrhovateľkou, oznámil, že chce
zobrať tento podnet o nariadenie návratu maloletého späť a svoje rozhodnutie zašle
písomne aj súdu v lehote 7 až 14 dní. Pojednávanie bolo z uvedeného dôvodu odročené na
neurčito s tým, že po oznámení či konanie o návrat maloletého do Španielska bude
zastavené, súd bude pokračovať v tomto konaní.
Dňa 12.10.2009 Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže Bratislava
oznámilo súdu, že otec maloletého dieťaťa zobral žiadosť o návrat maloletého
do Španielskeho kráľovstva späť.
Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 7.12.2009. Na pojednávaní dňa 7.12.2009 súd
vypočul navrhovateľku a odporcu, pojednávanie odročil na neurčito za účelom nariadenia
znaleckého dokazovania znalcom z odboru klinická psychológia detí a dospelých.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-112 zo dňa 20.1.2010 súd vypracovaním znaleckého
posudku poveril znalkyňu . Znalkyňa predložila znalecký posudok
a vyúčtovanie znalečného dňa 21.5.2010. Uznesením č.k. 13C/101/2009-146 súd priznal
znalkyni odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6.12.2010. Na žiadosť odporcu bol termín
pojednávania preročený na 17.1.2011. Na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky bolo
pojednávanie nariadené na 17.1.2011 preročené na 11.4.2011.
Pojednávanie nariadené na 11.4.2011 súd bez prejednania veci odročil na 12.9.2011
z dôvodu dočasnej práceneschopnosti navrhovateľky a na jej žiadosť o odročenie
pojednávania.
Pojednávanie nariadené na 12.9.2011 bolo bez prejednania veci odročené na
13.9.2011 z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie predvolaný tlmočník.
Na pojednávaní dňa 13.9.2011 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito
za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-251 z 9.3.2012 súd vypracovaním znaleckého posudku
poveril znalca . Dňa 28.3.2012 znalec oznámil súdu, že z dôvodu
zvýšeného pracovného zaťaženia posudok v danej veci nemôže urobiť.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-260 z 22.5.2012 súd poveril vykonaním znaleckého
posudku znalkyňu Znalkyňa dňa 26.7.2012 oznámila súdu, že
zo závažných zdravotných dôvodov nemôže znalecký úkon vykonať.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-278 z 5.9.2012 súd vypracovaním znaleckého posudku
poveril znalca . Znalec doručil znalecký posudok a vyúčtovanie
znalečného 19.2.2013. Uznesením č.k. 13C/101/2009-351 z 6.3.2013 súd priznal odmenu
znalcovi.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 20.9.2013. Na žiadosť právnej zástupkyne
navrhovateľky bol termín pojednávania preročený na 25.10.2013.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-385 z 28.8.2013 súd pribral do konania prekladateľku
z jazyka španielskeho za účelom prekladu dokladu o príjme odporcu
za rok 2012 a 2013.
Na pojednávaní dňa 25.10.2013 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na
31.1.2014 za účelom doplnenia dokazovania výsluchmi znalcov
a .
Uznesením č.k. 13C/101/2009-443 z 31.10.2013 súd pribral do konania
prekladateľku z jazyka španielskeho za účelom prekladu zápisnice
z pojednávania zo dňa 25.10.2013. Uznesením č.k. 13C/101/2009-465 z 18.12.2013 súd
priznal prekladateľke odmenu za uvedený preklad.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-483 z 15.1.2014 a uznesením č.k. 13C/101/2009-489
z 16.1.2014 súd pribral do konania prekladateľku za účelom prekladu
z jazyka španielskeho do jazyka slovenského písomnosti o narodení dcéry odporcu a o jeho
príjmoch v treťom a štvrtom štvrťroku 2013.
Na pojednávaní dňa 31.1.2014 súd vypočul predvolaných znalcov a pojednávanie
odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania znalcom z odboru
ekonomiky na preukázanie príjmov a výdavkov odporcu za rok 2013.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-576 z 19.5.2014 súd nariadil znalecké dokazovanie
znalcom z odboru psychológie a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalkyňu
.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-580 súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom
z odboru ekonómie a manažment a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalkyňu
.
Znalkyňa doručila znalecký posudok dňa 6.10.2014.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-613 z 13.10.2014 súd priznal znalkyni odmenu za
vypracovanie znaleckého posudku.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-642 z 6.3.2015 súd nariadil znalecké dokazovanie
znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a vypracovaním
znaleckého posudku poveril znalkyňu .
Znalkyňa dňa 26.6.2015 doručila súdu znalecký
posudok.
Uznesením č.k. 13C/101/2009-701 z 6.7.2015 súd nariadil znalecké dokazovanie
znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a vypracovaním
znaleckého posudku poveril znalca Znalec doručil súdu
znalecký posudok 28.1.2016.
V danom prípade dĺžka konania je závislá od skutkovej zložitosti veci. Súd za účelom
rozhodnutia o úprave práv a povinností rodičov k mal. už päť krát nariadil
znalecké dokazovanie. Rodičia dieťaťa majú veľmi rozdielne predstavy o spôsobe úpravy
ich práv a povinností k mal. dieťaťu, čo vyplýva jednak z rozdielnosti ich kultúr a z toho, že
žijú ďaleko od seba a ich vzájomná komunikácia a komunikácia otca s dieťaťom je veľmi
komplikovaná.
Keďže odporca je občan Španielskeho kráľovstva a neovláda slovenský jazyk, súd
musí všetky písomnosti prekladať do Španielskeho jazyka, resp. zo Španielskeho jazyka do
slovenského jazyka.
Súd postupuje v predmetnej veci plynulo a bez prieťahov, žiadne dlhšie obdobie
absolútnej nečinnosti som nezistil.
Naopak v dôsledku práceneschopnosti navrhovateľky, resp. kolízie iných
pojednávaní u jej právnej zástupkyne, bolo viackrát nariadené pojednávanie vo veci
preročované na neskorší termín. Rozhodnutie v merite veci oddiaľujú účastníci konania aj
tým, že „realizujú“ svoje procesné práva a žiadajú ďalšie a ďalšie znalecké posudky a
vyšetrenia dieťaťa, neoznamujú rozhodné skutočnosti súdu včas (napr. narodenie ďalšieho
dieťaťa u otca) a pod.
S ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu som dospel k názoru, že zo strany
súdu k žiadnym zbytočným prieťahom v konaní nedochádza a sťažnosť
hodnotím ako nedôvodnú.
Súhlasím, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol bez nariadenia ústneho
pojednávania.»
3.2 Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu okresného
súdu zaujal toto stanovisko:
«(...) Sťažovateľ má za to, že Okresný súd vo vyjadrení neuviedol žiadne také
skutočnosti, ktoré by opodstatňovali dĺžku súdneho konania a jeho obhajoba je skôr
zavádzajúca a nezodpovedajúca skutkovému stavu.
Okresný súd vidí príčiny dĺžky súdneho konania najmä v tom, že rodičia mal. dieťaťa
majú rozdielne predstavy o úprave ich práva a povinnosti k dieťaťu a ich vzájomná
komunikácia je komplikovaná a to aj vo väzbe na rozdielnosť ich kultúr. Uvedený dôvod
však nemôže obstáť. Rozdielnosť predstáv rodičov, resp. ich narušená vzájomná
komunikácia nie je predsa v obdobných konaniach raritnou črtou, ale skôr pravidlom, čo
musí byť Okresnému súdu z jeho činnosti zrejmé. Odvolávanie sa na odlišnosť kultúr
považujeme za účelové, keďže sťažovateľ neprezentoval v súdnom konaní žiadne také
návrhy, ktoré by sa vymykali návrhom otcov v obdobných konaniach. Navyše ani nie je
možné hovoriť o zásadnej kultúrnej odlišnosti, keďže sťažovateľ je Európanom, ktorý sa
spôsobom svojho súkromného a pracovného života nijako neodlišuje od mužov - otcov, ktorí
sa narodili, žijú a pracujú na Slovensku.
Ako účelové hodnotíme aj odvolávanie sa na potrebu prekladať sťažovateľovi
„všetky písomnosti do španielskeho jazyka, resp. zo španielskeho jazyka“. Z obsahu spisu
totiž vyplýva, že sťažovateľovi sa neprekladala takmer žiadna písomnosť (žiadne vyjadrenia
navrhovateľky, resp. znalecké posudky a s výnimkou jednej zápisnice z pojednávania, mu
nebola preložená ani jedna zápisnica).
Na ťarchu sťažovateľovi, resp. ostatným účastníkom konania nie je možné dávať
dĺžku konania, v prípade ak si títo v konaní uplatňujú svoje procesné práva. Sťažovateľ si
nie je vedomý toho, žeby svojim správaním, resp. návrhmi spôsoboval zbytočné prieťahy
v konaní. Navyše ak by bol sťažovateľ vo veci pasívny, mohlo to mať pre neho fatálne
následky. Opodstatnenosť tohto záveru ilustrujeme o.i. nasledovne:
Okresný súd uznesením zo dňa 06.03.2015 nariadil znalecké dokazovanie z odboru:
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: psychiatria a vypracovaním znaleckého posudku
poveril znalkyňu . Keďže Okresný súd určil ako znalkyňu
psychiatrickú, ktorá už predtým diagnostikovala mal. dieťa a dospela k záveru, že trpí
diagnózou F 84.8 - vysokofunkčný autizmus (uvedená skutočnosť bola Okresnému súdu
známa, nakoľko jej lekárske správy tvorili prílohu podania navrhovateľky zo dňa
12.02.2015), sťažovateľ nemal inú možnosť ako vzniesť proti ustanovenej znalkyni námietku
zaujatosti. Sťažovateľ zastával názor, že nebolo možné rozumne očakávať, aby znalkyňa
odpovedala na súdom položené otázky v rozpore s tým, čo už uviedla doteraz, keďže by tým
spochybnila svoje doterajšie odborné stanovisko. Predpoklady sťažovateľa sa aj potvrdili,
keďže MUDr. vo vypracovanom znaleckom posudku č. 8/2015 uvedenú
diagnózu potvrdila. Práve vďaka námietke a teda aktivite sťažovateľa bol vo veci
vypracovaný nový znalecký posudok znalcom z odvetvia psychiatria Doc.
, ktorý aj v kooperácii so znalkyňou v odbore psychológia
jednoznačne vylúčil, žeby mal. dieťa trpelo duševnou chorobou alebo poruchou a explicitne
uviedol, že v znaleckom posudku MUDr. je „nesprávne uvedené, že
trpí na vysokofunkčný autizmus“.
Na základe uvedeného sme toho názoru, že Okresný súd nijako relevantne
nezdôvodnil, prečo ani po siedmych rokoch súdneho konania nebolo vo veci rozhodnuté
a preto v celom rozsahu trvá na podanej ústavnej sťažnosti.
Okrem trov konania, ktoré si sťažovateľ uplatnil v sume 296,44 Eur už v ústavnej
sťažnosti, sťažovateľ si uplatňuje trovy konania aj za toto zaujatie stanoviska k vyjadreniu
Okresného súdu a to vo výške 151,58 Eur (143 Eur + 8,58 Eur).
Sťažovateľ netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.»
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré
popísal predseda okresného súdu v bode I/3.1 tohto nálezu, rovnaké relevantné skutočnosti
zistil aj ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu, preto nepovažoval za potrebné duplicitné
opísanie týchto úkonov, keďže skutkové okolnosti danej veci sa spornými nestali.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému
dieťaťu vedenom pod sp. zn. 13 C 101/09 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého
občianskoprávneho konania je rozvod manželstva a úprava práv a povinností rodičov
k maloletému dieťaťu, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť
všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania (m. m. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému
konaniu uvádza, že vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania, ako aj nutnosť prekladu
niektorých úkonov a listín do cudzieho jazyka možno posudzovanú záležitosť považovať
po vecnej stránke za zložitejšiu. Napriek tomu však ústavný súd nemôže zdĺhavý priebeh
napadnutého konania pripísať iba na vrub zložitosti veci, na túto okolnosť prihliadal pri
určení primeraného zadosťučinenia. Po právnej stránke možno danú vec považovať za
štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, ústavný súd
konštatuje, že nezistil žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená
na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní
k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ napriek tomu, že má trvalý pobyt v cudzine, osobne
alebo prostredníctvom svojich splnomocnených právnych zástupcov sa zúčastňoval na
pojednávaniach a bol aktívny aj tým, že podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní.
Využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. námietka
predpojatosti podľa Občianskeho súdneho poriadku) spôsobilo síce kratšie predĺženie
priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú
zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Ústavný súd však aj na tieto okolnosti prihliadol pri
určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v danej veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania o rozvod manželstva a úpravu
práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na súde prvého stupňa viac ako 7 rokov bez
meritórneho rozhodnutia je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Okresný súd
bol však v danej veci krátkodobo opakovane nečinný napr. od 21. mája 2010 do
6. decembra 2010 (viac ako šesť mesiacov), od 13. septembra 2013 do 20. septembra 2013
(šesť mesiacov) a od 19. februára 2013 do 20. septembra 2013 (sedem mesiacov), a najmä
bol v tejto rodinnoprávnej záležitosti opakovane aj neefektívne činný.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Okrem uvedenej nečinnosti možno dospieť k záveru, že okresný súd bol v danej veci
aj neefektívne činný, najmä keď nekonzultoval vopred so znalcami (napr. telefonicky), či
budú môcť z dôvodu pracovného zaťaženia, časových alebo iných dôvodov vypracovať
znalecké posudky, preto po viacmesačných odstupoch opakovane musel meniť už
vymenovaných znalcov (Ing. , PhDr. , PhD.), a tým sa aj pol roka
oddialilo vyhotovenie znaleckého posudku. Okrem toho už vyhotovené znalecké posudky sa
stali plynutím času neaktuálne a súd musel nariaďovať na riešenie rovnakého okruhu
skutočností opakovane znalecké dokazovania. Na vrub okresnému súdu treba pričítať tiež
skutočnosť, že znaleckým dokazovaním poveril znalkyňu MUDr. , ktorá
už predtým diagnostikovala maloleté dieťa účastníkov konania, preto námietka zaujatosti
sťažovateľa voči nej bola opodstatnená, bolo treba nariadiť znalecké dokazovanie iným
znalcom, pričom konanie sa tak zbytočne oddialilo minimálne o štyri mesiace.
Uvedená nečinnosť alebo neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas 1,5 roka súd nevykonával vo veci úkony a jeho postup
ďalších minimálne 1,5 rokov nebol sústredený, teda najmenej 3 roky nevykonával úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako odporca
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti,
resp. k neefektívnej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku
zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48
ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné
opatrenia umožňujúce prerokovanie veci a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných
prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v
oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na tzv. objektívne
okolnosti (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 24 000 €
najmä s odôvodnením, že „Výška je odôvodnená predovšetkým samotnou dobou konania vo
veci samej, t.j. časovým obdobím takmer 6 rokov, citlivosťou konania a z toho plynúca
psychická záťaž sťažovateľa z dlhodobej neistoty z dočasného usporiadania vzťahov
s maloletým synom a nevysporiadaným vzťahom s manželkou.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie
podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti,
s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, vzhľadom aj na
doterajšiu neobvyklú dĺžku napadnutého konania, povahu veci (jeho predmetom je
statusová otázka, vyriešenie ktorej zásadným spôsobom ovplyvní súkromný život
účastníkov konania a ich ďalšie vzťahy) považuje za primerané vo výške 3 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 12. decembra 2014, spísanie
ústavnej sťažnosti zo 16. januára 2015 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
zo 4. marca 2016). Za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €
a režijný paušál 8,04 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 €
a režijný paušál 8,39 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2016 patrí odmena v sume 143 €
a režijný paušál 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa celkove predstavujú sumu 441,84 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016