Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 309/2016
PDF · 211.69 KB
No categories available
II. ÚS 309/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17,
Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 101/2013 a jeho rozsudkom
z 29. septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 151/2015 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 101/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom
z 29. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 151/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom
z 15. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 101/2013 v postavení odporcu. Okresný
súd napadnutým rozsudkom sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 29 204,84 €
s príslušenstvom. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že advokátovi udelil plnú moc na zastupovanie
v konaní pred okresným súdom 25. septembra 2014. V nadväznosti na túto skutočnosť
„... Vzhľadom na to, že sa právny zástupca Sťažovateľa chcel dôkladne oboznámiť
so spisovným materiálom a dôkladne pripraviť na pojednávanie, požiadal vo veci konajúci
súd o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 29. 09. 2014 a žiadosť o odročenie
pojednávania doručil konajúcemu súdu dňa 25. 09. 2014. Aj vzhľadom k tomu, že právny
zástupca Sťažovateľa mal v predmetný deň (29. 09. 2014) aj ďalšie kolízie... tieto zámerne
v uvedenej žiadosti o odročenie neuviedol, nakoľko si je vedomý tej skutočnosti, že
existencia kolízií, t. j. ďalších pojednávaní / úkonov civilných, trestných, nezakladá dôvod
na odročenie pojednávania, a preto vo svojej žiadosti o odročenie uviedol len vyššie
uvedený dôvod, aby sa mohol dostatočne oboznámiť so spisovým materiálom a následne
poskytnúť Sťažovateľovi adekvátnu právnu pomoc.“.
Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že žiadosti právneho zástupcu o odročenie
pojednávania nevyhovel a pojednával v neprítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho právneho
zástupcu. Podľa názoru sťažovateľa „... súd má v každom individuálnom prípade dôsledným
spôsobom zvážiť závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania, resp. vziať do úvahy aj
ospravedlnenie právneho zástupcu/substitučne splnomocneného v deň pojednávania, že
na pojednávanie bude meškať z objektívnych príčin, čo konajúci súd neurobil
a nerešpektoval. Mám za to, že uvedeným konaním súdov došlo k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov konania, a tiež k porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces, ktorý v sebe
subsumuje aj právom na právnu pomoc, keďže žiadosť súdu o odročenie pojednávania
doručená pred začatím pojednávania a konajúci súd prejednal a rozhodol vec
v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupu, odňal im tak možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Taktiež... poukazujem na skutočnosť, že
zo strany súdu nebola na strane právneho zástupcu Sťažovateľa dodržaná päť (5) dňová
lehota na prípravu na pojednávanie, čím konajúci súd zaťažil uvedené konanie vadou
vyplývajúcou z už vyššie spomenutého ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Mám za to, že
odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postupu súdu, ktorý znemožní účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom,
za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd bez
dostatočného odôvodnenia sa zmohol len na konštatáciu, že nezistil existenciu dôležitého
dôvodu na odročenie pojednávania a skutočnosť, že Sťažovateľ splnomocnil na svoje
zastupovanie v konaní advokáta až dňa 25. 09. 2014, keď tak mohol urobiť v dostatočnom
časovom predstihu.“.
Vychádzajúc z už citovaného, sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, ako aj
krajský súd mu odňali „... možnosť konať pred súdom, nakoľko Sťažovateľ a ani jeho
právny zástupcu, neboli prítomní na pojednávaní a to aj napriek tomu, že sa riadne a včas
ospravedlnili“.
Sťažovateľ k požiadavke vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, uvádza, že „V danom prípade
riadny opravný prostriedok prípustný nie je, pričom na mimoriadny opravný prostriedok
voči rozhodnutiu Sťažovateľ nemá právny nárok a podaním mimoriadneho opravného
prostriedku spojeného s vyčkávaním na rozhodnutie o ňom, by došlo k márnemu uplynutiu
lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa ... na spravodlivé súdne konanie zakotvené
v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právu ochranu
zakotveného v článku 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky, boli Rozsudkami
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7 C/101/2013-96 zo dňa 29. 09. 2014, právoplatný
dňa 15. 01. 2016 a vykonateľný dňa 19. 01. 2016 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici, č. k. 14 Co/151/2015-231 zo dňa 15. 12. 2015 a postupom, ktorý mu
predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 7 C/101/2013-96 zo dňa 29. 09. 2014, právoplatný dňa 15. 01. 2016 a vykonateľný dňa
19. 01. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 14 Co/151/2015-231 zo dňa 15. 12. 2015 a vec vracia okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Porušovateľ práva je povinný nahradiť Sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnutým rozsudkom a postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom. Porušenie v sťažnosti označených práv podľa ústavy
a dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že okresný súd v napadnutom konaní
na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, konal v jeho neprítomnosti, ako aj
v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pričom navyše nebola dodržaná ani 5-dňová lehota
na prípravu na pojednávanie podľa § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“). Podľa sťažovateľa sa porušenia práv podľa ústavy a dohovoru dopustil aj krajský
súd tým, že sa s postupom okresného súdu v napadnutom konaní stotožnil. Sťažovateľ tvrdí,
že tak okresný súd, ako aj krajský súd mu svojím postupom (v podstate) odňali možnosť
konať pred súdom.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení ústavou garantovaných práv a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z dikcie čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity navyše reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd (krajský súd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu
rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 Co 151/2015 z 15. decembra 2015, pozn.). Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým rozsudkom
Aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo
dôjsť tým, že krajský súd sa stotožnil s postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
ktorým bol napadnutý rozsudok vyhlásený v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho
zástupcu a nebola dodržaná ani 5-dňová lehota na prípravu na pojednávanie ustanovená
v § 115 ods. 2 OSP.
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým
znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok poskytuje (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu,
ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada konania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP má spravidla za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Realizáciu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dovolacom konaní
umožňuje predovšetkým § 237 ods. 1 OSP. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti
dovolania uvedené v § 237 ods. 1 OSP treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola
poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy.
Sťažovateľom namietané procesné pochybenia okresného súdu pripočítateľné
krajskému súdu spočívajúce v uskutočnení pojednávania v neprítomnosti účastníka konania
a jeho právneho zástupcu a nedodržanie 5-dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie sú
podľa názoru ústavného súdu spôsobilé na to, aby boli predmetom preskúmania
dovolacieho súdu z hľadiska existencie prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP. Námietka odňatia možnosti konať pred súdom spôsobená procesnými pochybeniami
okresného súdu, ktorá je pripočítateľná aj na ťarchu krajského súdu, ktorý postup okresného
súdu odobril, je obsahovou súčasťou základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania a práva na spravodlivé súdne konanie. Je nepochybné, že základné právo
na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania požíva ochranu v dovolacom konaní
prostredníctvom § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal
sťažovateľ reálnu možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvodu
uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP (m. m. II. ÚS 687/2015).
Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)
OSP. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým, ako požiada o ústavnú ochranu
ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich
práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu
neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti
rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.
Právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa zaručenému v čl. 48 ods. 2
ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru mal
najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu na základe dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu 16. februára 2016 podal. Konanie vo veci dovolania, ktorým sa
sťažovateľ domáhal z rovnakých dôvodov, aké uviedol v sťažnosti, zrušenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, však okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 101/2013
zo 17. marca 2016 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľa.
V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru
(m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (meritórnym rozhodnutím). V okolnostiach
prípadu sa sťažovateľ nezaplatením súdneho poplatku za podané dovolanie sám zbavil
možnosti, aby o ním podanom mimoriadnom opravnom prostriedku konal a rozhodol
najvyšší súd ako súd dovolací a poskytol mu prerokovaním dovolania a preskúmaním
dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP ochranu ním označených práv podľa
ústavy a dohovoru.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa, že „podaním mimoriadneho opravného
prostriedku spojeného s vyčkávaním na rozhodnutie o ňom, by došlo k márnemu uplynutiu
lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona“, ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti sa v jeho judikatúre už
ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby
sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54).
Tieto závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva však nemožno vo veci sťažovateľa uplatniť, keďže konanie o dovolaní proti
napadnutému rozsudku krajského súdu bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku,
teda bez toho, aby sa najvyšší súd vôbec sťažovateľovou argumentáciou odôvodňujúcou
prípustnosť dovolania v jeho veci zaoberal.
Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016