Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 309/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17,

Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. decembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom

z 29. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom

z 15. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v postavení odporcu. Okresný

súd napadnutým rozsudkom sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 29 204,84 €

s príslušenstvom. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že advokátovi udelil plnú moc na zastupovanie

v konaní pred okresným súdom 25. septembra 2014. V nadväznosti na túto skutočnosť

„... Vzhľadom na to, že sa právny zástupca Sťažovateľa chcel dôkladne oboznámiť

so spisovným materiálom a dôkladne pripraviť na pojednávanie, požiadal vo veci konajúci

súd o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 29. 09. 2014 a žiadosť o odročenie

pojednávania doručil konajúcemu súdu dňa 25. 09. 2014. Aj vzhľadom k tomu, že právny

zástupca Sťažovateľa mal v predmetný deň (29. 09. 2014) aj ďalšie kolízie... tieto zámerne

v uvedenej žiadosti o odročenie neuviedol, nakoľko si je vedomý tej skutočnosti, že

existencia kolízií, t. j. ďalších pojednávaní / úkonov civilných, trestných, nezakladá dôvod

na odročenie pojednávania, a preto vo svojej žiadosti o odročenie uviedol len vyššie

uvedený dôvod, aby sa mohol dostatočne oboznámiť so spisovým materiálom a následne

poskytnúť Sťažovateľovi adekvátnu právnu pomoc.“.

Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že žiadosti právneho zástupcu o odročenie

pojednávania nevyhovel a pojednával v neprítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho právneho

zástupcu. Podľa názoru sťažovateľa „... súd má v každom individuálnom prípade dôsledným

spôsobom zvážiť závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania, resp. vziať do úvahy aj

ospravedlnenie právneho zástupcu/substitučne splnomocneného v deň pojednávania, že

na pojednávanie bude meškať z objektívnych príčin, čo konajúci súd neurobil

a nerešpektoval. Mám za to, že uvedeným konaním súdov došlo k porušeniu zásady rovnosti

účastníkov konania, a tiež k porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces, ktorý v sebe

subsumuje aj právom na právnu pomoc, keďže žiadosť súdu o odročenie pojednávania

doručená pred začatím pojednávania a konajúci súd prejednal a rozhodol vec

v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupu, odňal im tak možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia Taktiež... poukazujem na skutočnosť, že

zo strany súdu nebola na strane právneho zástupcu Sťažovateľa dodržaná päť (5) dňová

lehota na prípravu na pojednávanie, čím konajúci súd zaťažil uvedené konanie vadou

vyplývajúcou z už vyššie spomenutého ustanovenia Mám za to, že

odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postupu súdu, ktorý znemožní účastníkovi

konania realizáciu procesných práv priznaných mu ,

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd bez

dostatočného odôvodnenia sa zmohol len na konštatáciu, že nezistil existenciu dôležitého

dôvodu na odročenie pojednávania a skutočnosť, že Sťažovateľ splnomocnil na svoje

zastupovanie v konaní advokáta až dňa 25. 09. 2014, keď tak mohol urobiť v dostatočnom

časovom predstihu.“.

Vychádzajúc z už citovaného, sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, ako aj

krajský súd mu odňali „... možnosť konať pred súdom, nakoľko Sťažovateľ a ani jeho

právny zástupcu, neboli prítomní na pojednávaní a to aj napriek tomu, že sa riadne a včas

ospravedlnili“.

Sťažovateľ k požiadavke vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, uvádza, že „V danom prípade

riadny opravný prostriedok prípustný nie je, pričom na mimoriadny opravný prostriedok

voči rozhodnutiu Sťažovateľ nemá právny nárok a podaním mimoriadneho opravného

prostriedku spojeného s vyčkávaním na rozhodnutie o ňom, by došlo k márnemu uplynutiu

lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa ... na spravodlivé súdne konanie zakotvené

v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právu ochranu

zakotveného v článku 48 ods. 2/ , boli Rozsudkami

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -96 zo dňa 29. 09. 2014, právoplatný

dňa 15. 01. 2016 a vykonateľný dňa 19. 01. 2016 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici, č. k. -231 zo dňa 15. 12. 2015 a postupom, ktorý mu

predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -96 zo dňa 29. 09. 2014, právoplatný dňa 15. 01. 2016 a vykonateľný dňa

19. 01. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -231 zo dňa 15. 12. 2015 a vec vracia okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Porušovateľ práva je povinný nahradiť Sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnutým rozsudkom a postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom. Porušenie v sťažnosti označených práv podľa

a dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že okresný súd v napadnutom konaní

na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, konal v jeho neprítomnosti, ako aj

v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pričom navyše nebola dodržaná ani 5-dňová lehota

na prípravu na pojednávanie podľa (ďalej aj

„OSP“). Podľa sťažovateľa sa porušenia práv podľa a dohovoru dopustil aj krajský

súd tým, že sa s postupom okresného súdu v napadnutom konaní stotožnil. Sťažovateľ tvrdí,

že tak okresný súd, ako aj krajský súd mu svojím postupom (v podstate) odňali možnosť

konať pred súdom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení garantovaných práv a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z dikcie čl. 127

ods. 1 (m. m. , ).

Princíp subsidiarity navyše reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd (krajský súd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2015, pozn.). Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo

dôjsť tým, že krajský súd sa stotožnil s postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

ktorým bol napadnutý rozsudok vyhlásený v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho

zástupcu a nebola dodržaná ani 5-dňová lehota na prípravu na pojednávanie ustanovená

v .

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok poskytuje (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu,

ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada konania

podľa má spravidla za následok porušenie ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu podľa až (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dovolacom konaní

umožňuje predovšetkým . Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti

dovolania uvedené v treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola

poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom .

Sťažovateľom namietané procesné pochybenia okresného súdu pripočítateľné

krajskému súdu spočívajúce v uskutočnení pojednávania v neprítomnosti účastníka konania

a jeho právneho zástupcu a nedodržanie 5-dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie sú

podľa názoru ústavného súdu spôsobilé na to, aby boli predmetom preskúmania

dovolacieho súdu z hľadiska existencie prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. Námietka odňatia možnosti konať pred súdom spôsobená procesnými pochybeniami

okresného súdu, ktorá je pripočítateľná aj na ťarchu krajského súdu, ktorý postup okresného

súdu odobril, je obsahovou súčasťou základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a práva na spravodlivé súdne konanie. Je nepochybné, že základné právo

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania požíva ochranu v dovolacom konaní

prostredníctvom . Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal

sťažovateľ reálnu možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvodu

uvedeného v (m. m. ).

vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo

na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)

. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým, ako požiada o ústavnú ochranu

ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich

práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu

neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti

rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.

Právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa zaručenému v čl. 48 ods. 2

a právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v dohovoru mal

najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany

základného práva podľa a práva podľa dohovoru podaním

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu na základe dovolacieho dôvodu

uvedeného v .

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu 16. februára 2016 podal. Konanie vo veci dovolania, ktorým sa

sťažovateľ domáhal z rovnakých dôvodov, aké uviedol v sťažnosti, zrušenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, však okresný súd uznesením sp. zn.

zo 17. marca 2016 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (meritórnym rozhodnutím). V okolnostiach

prípadu sa sťažovateľ nezaplatením súdneho poplatku za podané dovolanie sám zbavil

možnosti, aby o ním podanom mimoriadnom opravnom prostriedku konal a rozhodol

najvyšší súd ako súd dovolací a poskytol mu prerokovaním dovolania a preskúmaním

dovolacích dôvodov podľa ochranu ním označených práv podľa

a dohovoru.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa, že „podaním mimoriadneho opravného

prostriedku spojeného s vyčkávaním na rozhodnutie o ňom, by došlo k márnemu uplynutiu

lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona“, ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti sa v jeho judikatúre už

ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby

sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Tieto závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva však nemožno vo veci sťažovateľa uplatniť, keďže konanie o dovolaní proti

napadnutému rozsudku krajského súdu bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku,

teda bez toho, aby sa najvyšší súd vôbec sťažovateľovou argumentáciou odôvodňujúcou

prípustnosť dovolania v jeho veci zaoberal.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016