Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 193/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Šulvom,

Advokátska kancelária AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a a 2 , základných práv sťažovateľa podľa

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných

práv podľa , 2 a 5, , a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10.

decembra 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. apríla 2013 bol na základe sťažnosti podanej prokurátorom

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad

špeciálnej prokuratúry“) proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 27/2013 zo 17. apríla

2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa a .

Sťažovateľ opakovane žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pričom ostatnú žiadosť

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal sťažovateľ 30. septembra 2014. O tejto

žiadosti sťažovateľa rozhodol špecializovaný súd „uznesením sp. zn. , zo

dňa 11. novembra 2014 tak, že podľa , žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu vyhovuje a prepúšťa ho z väzby na slobodu, pretože

dôvody väzby pominuli. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sťažnosť. O tejto sťažnosti

prokurátora rozhodol dňa 10.12.2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

tak, že zamietol žiadosti sťažovateľa a obž.

o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že obaja obžalovaní sa

ponechávajú vo väzbe a to z dôvodu uvedeného v ust. . NS SR

tiež týmto uznesením rozhodol, že väzba probačného a mediačného úradníka sa

nenahrádza.“.

Sťažovateľ ďalej k postupu najvyššieho súdu uviedol:

«Vzhľadom na to, že Najvyšší súd SR v danom prípade rozhodol o novom dôvode

väzby, pričom (v rozpore s výrokom rozhodnutia) v skutočnosti fakticky nevyhovel sťažnosti

prokurátora, keď uznal, že doterajší dôvod väzby neexistuje, sťažovateľ podal proti tomuto

rozhodnutiu ako rozhodnutiu prvostupňovému vo vzťahu k novému dôvodu väzby riadne

a včas sťažnosť podľa . O predmetnej sťažnosti Najvyšší súd SR

nerozhodol, ale dňa 04.02.2015 doručil list označený ako „odpoveď na list zo dňa

08.01.2015 označený ako sťažnosti obžalovaných a

zo dňa 08.01.2015 proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 10.12.2014.” Do dnešného dňa o tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté.»

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv a práv označených

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu „došlo v súvislosti s postupom, rozhodnutím a iným

zásahom Najvyššieho súdu SR, ktorý arbitrárne rozhodol o útekovej väzbe (teda

o rozdielnom dôvode väzby, ktorý bol predmetom posudzovania prvostupňového súdu -

kolúzna väzba) a zároveň odňal sťažovateľovi reálnu a efektívnu možnosť obrany,

spočívajúcu v jeho oprávnení skutkovo aj právne argumentovať vo vzťahu k dôvodom

označeným súdom v jeho rozhodnutí.

Sťažovateľ nemal akúkoľvek možnosť predpokladať, že odvolací súd pri svojom

rozhodovaní označí za existujúci úplne nový dôvod väzby. Na dôvody takto deklarovanými

súdom však sťažovateľ nemal možnosť nijako reagovať. Bol tak zbavený možnosti aspoň sa

vyjadriť ku všetkým dôkazom a skutočnostiam označenými odvolacím súdom, prípadne

vykonané dôkazy vyvrátiť, či navrhnúť iné.“.

Sťažovateľ proti namietanému uzneseniu „v zmysle sťažnosť

v zákonnej lehote, a to aj napriek skutočnosti, že v poučení o opravnom prostriedku proti

uzneseniu súdu NS SR uviedol nesprávne poučenie o nemožnosti podať opravný

prostriedok“.

Poukazujúc na skutočnosť, že bol „druhostupňovým súdom v enunciáte tohto

uznesenia deklarovaný nový dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a), ktorý nebol

predmetom rozhodovania prvostupňového súdu, t. j. Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku a ani takýto dôvod väzby prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej vo svojej sťažnosti neuviedol“, namietané uznesenie podľa názoru

sťažovateľa „nenadobudlo právoplatnosť v čase, keď sťažovateľ podal proti tomuto

uzneseniu NS SR včas sťažnosť zo dňa 08.01.2015, keďže poučenie o neprípustnosti

opravného prostriedku v tomto uznesení nie je možné považovať za správne. Opravný

prostriedok proti predmetnému uzneseniu tak bol podaný včas a riadne a to v lehote troch

dní odo dňa doručenia predmetného uznesenia sťažovateľovi. V zmysle

mal NS SR rozhodnúť iným senátom tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie

nadriadeného orgánu.“.

Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľa o jeho sťažnosti rozhodnúť „iným

senátom tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu“,

preto najvyšší súd podľa jeho názoru pochybil, keď zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa

«list označený ako “odpoveď na list zo dňa 8.01.2015 označený ako sťažnosti obžalovaných

a zo dňa 8.1.2015 proti uzneseniu

Najvyššieho súdu SR. sp. zn. zo dňa 10.12.2014” (ďalej len „Odpoveď NS

SR súdu“). Takáto Odpoveď NS SR nie je zákonnou reakciou a zákonným postupom súdu

na riadne podaný opravný prostriedok. V Odpovedi NS SR, súd len konštatuje, že názor

sťažovateľa o prípustnosti opravného prostriedku proti Uzneseniu Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 10.12.2014 nie je správny a že v tomto uznesení nešlo

o rozhodnutie o vzatí do väzby, ale je len zmenou základného rozhodnutia v konaní

o sťažnosti, a preto proti nemu nie je možné podať opravný prostriedok. Takéto „riešenie”

v rozpore s vyššie citovanou judikatúrou Najvyššieho súdu spôsobuje zásah do základných

práv sťažovateľa.».

Týmto postupom najvyššieho súdu malo dôjsť „k neprípustnému odňatiu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že „takýmto nezákonným postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky došlo k neprípustnému zásahu do základných práv sťažovateľa, ktorý

doposiaľ trvá, lebo do dnešného dňa nedošlo k vydaniu rozhodnutia o sťažnosti proti

Uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 10.12.2014 zákonným

spôsobom, čím permanentne dochádza k porušovaniu okrem vyššie uvedených základných

práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces a práva sťažovateľa nebyť odňatý

zákonnému sudcovi, tiež k porušovaniu s tým súvisiaceho základného práva sťažovateľa

na osobnú slobodu... Vzhľadom na skutočnosť, že do dnešného dňa Najvyšší súd Slovenskej

republiky nevydal zákonným spôsobom rozhodnutie o sťažnosti proti Uzneseniu Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 10.12.2014, dochádza tak k neprípustnému zásahu

do práva sťažovateľa na bezprieťahové konanie, a to najmä v tak zásadných otázkach, akou

je pozbavenie osobnej slobody na účely zaistenia osoby na účely trestného konania.“.

Sťažovateľ tiež namieta nedostatočnosť odôvodnenia namietaného uznesenia, pričom

v tejto súvislosti uviedol: „V odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 10.12.2014 je poukázané na existenciu iných trestných konaní -

vznesených obvinení na . Je zarážajúce, že NS SR absolútne

vynechal akékoľvek odôvodnenie opodstatnenosti/dôvodnosti takejto obavy, resp. sa vôbec

nevysporiadal s otázkou, do akej miery sťažovateľovi aj naozaj

hrozí, za v uznesení NS SR príkladmo uvedených trestných konaniach uloženie vysokého

trestu. Samotné vedenie trestného stíhania v inej veci nemôže založiť dôvod útekovej väzby

v tejto veci. Tento dôvod sa musí bezprostredne vzťahovať na príslušné konanie a nie

na rôzne iné konania, v ktorých naviac platí zásada prezumpcie neviny.“

Namietané uznesenie podľa jeho názoru obsahuje „ničím nepodložené, svojvoľné

konštatovania súdu vychádzajúce z absurdných záverov o povahových vlastnostiach

obžalovaných“, ktoré „nemôžu v žiadnom prípade ani len dokresľovať a nie to ešte

ospravedlňovať dôvodnú obavu, že obžalovaní ujdú, alebo sa budú skrývať“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

sťažovateľom označených základných práv a práv postupom a namietaným uznesením

najvyššieho súdu, namietané uznesenie zrušiť a prikázať „sťažovateľa neodkladne prepustiť

z väzby na slobodu“. Sťažovateľ tiež žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup najvyššieho súdu, ako aj jeho

uznesenie z 10. decembra 2014, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa

, 2 a 5, , a a 2 , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3

dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5, , a dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. decembra 2014

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, resp. ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Sťažovateľ 16. marca 2015 ústavnému súdu doručil sťažnosť vedenú pod sp. zn.

, v ktorej spolu s ďalším sťažovateľom namietal

porušenie svojich základných práv podľa a , ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru totožným namietaným uznesením. Ústavný súd

uznesením č. k. -14 z 20. mája 2015 rozhodol o spojení uvedenej sťažnosti

sťažovateľa so sťažnosťou vedenou pod sp. zn.

na spoločné konanie a v časti namietaného porušenia základných práv oboch sťažovateľov

podľa , 2 a 5 v spojení s a 2 a podľa dohovoru

sťažnosti prijal na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľom podľa

a čl. 6 ods. 2 dohovoru ústavný súd uznesením č. k. -14 z 20. mája 2015

sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Nálezom č. k. -52 z 3. februára 2016 ústavný súd vyslovil porušenie

základných práv oboch sťažovateľov podľa , 2 a 5 , zrušil namietané

uznesenie najvyššieho súdu a sťažovateľovi priznal primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti

sťažnosti nevyhovel.

Z uvedeného je zrejmé, že o námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa

, 2 a 5, , a dohovoru a práv bolo už

ústavným súdom rozhodnuté, a to uznesením č. k. -14 z 20. mája 2015, ako

aj nálezom č. k. -52 z 3. februára 2016.

Z tohto dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol ako neprípustnú podľa v spojení s .

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2,

a 2 , základných práv podľa a listiny a práv

podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. decembra 2014

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6

dohovoru, ako aj z a a 2 sa týkajú tej časti trestného

konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení

(resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby

(napr. , , , , ,

, ). Rovnaký záver opakovane prijal ústavný súd aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny (m. m. pozri napr.

, , , , ).

Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5 ods. 1 a 3

dohovoru ústavný súd v kontexte argumentácie obsiahnutej v sťažnosti upriamuje

pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je

ustanovenie čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly

zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné

rozhodovanie o vzatí do väzby), teda nie na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu

previerku dôvodnosti ďalšieho trvania väzby (analogicky napr. ,

, ). Túto skutočnosť vo vzťahu k sťažnosťou namietanému

uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval už vo svojom uznesení

č. k. -14 z 20. mája 2015 v bode 14 odôvodnenia rozhodnutia.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatujúc, že

na vec sťažovateľa sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 1 a 2 , a listiny a a 3 a a 3

dohovoru, túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016