Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 193/2016
PDF · 190.72 KB
No categories available
III. ÚS 193/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Šulvom,
Advokátska kancelária AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv sťažovateľa podľa čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv sťažovateľa podľa čl. 5
ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tost 40/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5
ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 40/2014 a jeho uznesením z 10.
decembra 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).
V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 bol na základe sťažnosti podanej prokurátorom
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad
špeciálnej prokuratúry“) proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 27/2013 zo 17. apríla
2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ opakovane žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pričom ostatnú žiadosť
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal sťažovateľ 30. septembra 2014. O tejto
žiadosti sťažovateľa rozhodol špecializovaný súd „uznesením sp. zn. PK-2T 46/2013, zo
dňa 11. novembra 2014 tak, že podľa § 79 ods. 1, ods. 3 Tr. por. žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu vyhovuje a prepúšťa ho z väzby na slobodu, pretože
dôvody väzby pominuli. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sťažnosť. O tejto sťažnosti
prokurátora rozhodol dňa 10.12.2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
6 Tost 40/2014 tak, že zamietol žiadosti sťažovateľa a obž.
o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že obaja obžalovaní sa
ponechávajú vo väzbe a to z dôvodu uvedeného v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.. NS SR
tiež týmto uznesením rozhodol, že väzba probačného a mediačného úradníka sa
nenahrádza.“.
Sťažovateľ ďalej k postupu najvyššieho súdu uviedol:
«Vzhľadom na to, že Najvyšší súd SR v danom prípade rozhodol o novom dôvode
väzby, pričom (v rozpore s výrokom rozhodnutia) v skutočnosti fakticky nevyhovel sťažnosti
prokurátora, keď uznal, že doterajší dôvod väzby neexistuje, sťažovateľ podal proti tomuto
rozhodnutiu ako rozhodnutiu prvostupňovému vo vzťahu k novému dôvodu väzby riadne
a včas sťažnosť podľa § 185 ods. 4 Tr. por.. O predmetnej sťažnosti Najvyšší súd SR
nerozhodol, ale dňa 04.02.2015 doručil list označený ako „odpoveď na list zo dňa
08.01.2015 označený ako sťažnosti obžalovaných a
zo dňa 08.01.2015 proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tost 40/2014
zo dňa 10.12.2014.” Do dnešného dňa o tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté.»
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv a práv označených
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu „došlo v súvislosti s postupom, rozhodnutím a iným
zásahom Najvyššieho súdu SR, ktorý arbitrárne rozhodol o útekovej väzbe (teda
o rozdielnom dôvode väzby, ktorý bol predmetom posudzovania prvostupňového súdu -
kolúzna väzba) a zároveň odňal sťažovateľovi reálnu a efektívnu možnosť obrany,
spočívajúcu v jeho oprávnení skutkovo aj právne argumentovať vo vzťahu k dôvodom
označeným súdom v jeho rozhodnutí.
Sťažovateľ nemal akúkoľvek možnosť predpokladať, že odvolací súd pri svojom
rozhodovaní označí za existujúci úplne nový dôvod väzby. Na dôvody takto deklarovanými
súdom však sťažovateľ nemal možnosť nijako reagovať. Bol tak zbavený možnosti aspoň sa
vyjadriť ku všetkým dôkazom a skutočnostiam označenými odvolacím súdom, prípadne
vykonané dôkazy vyvrátiť, či navrhnúť iné.“.
Sťažovateľ proti namietanému uzneseniu „v zmysle § 185 ods. 4 Tr. por. sťažnosť
v zákonnej lehote, a to aj napriek skutočnosti, že v poučení o opravnom prostriedku proti
uzneseniu súdu NS SR uviedol nesprávne poučenie o nemožnosti podať opravný
prostriedok“.
Poukazujúc na skutočnosť, že bol „druhostupňovým súdom v enunciáte tohto
uznesenia deklarovaný nový dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a), ktorý nebol
predmetom rozhodovania prvostupňového súdu, t. j. Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku a ani takýto dôvod väzby prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej vo svojej sťažnosti neuviedol“, namietané uznesenie podľa názoru
sťažovateľa „nenadobudlo právoplatnosť v čase, keď sťažovateľ podal proti tomuto
uzneseniu NS SR včas sťažnosť zo dňa 08.01.2015, keďže poučenie o neprípustnosti
opravného prostriedku v tomto uznesení nie je možné považovať za správne. Opravný
prostriedok proti predmetnému uzneseniu tak bol podaný včas a riadne a to v lehote troch
dní odo dňa doručenia predmetného uznesenia sťažovateľovi. V zmysle § 185 ods. 4 Tr. por.
mal NS SR rozhodnúť iným senátom tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie
nadriadeného orgánu.“.
Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľa o jeho sťažnosti rozhodnúť „iným
senátom tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu“,
preto najvyšší súd podľa jeho názoru pochybil, keď zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa
«list označený ako “odpoveď na list zo dňa 8.01.2015 označený ako sťažnosti obžalovaných
a zo dňa 8.1.2015 proti uzneseniu
Najvyššieho súdu SR. sp. zn. 6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014” (ďalej len „Odpoveď NS
SR súdu“). Takáto Odpoveď NS SR nie je zákonnou reakciou a zákonným postupom súdu
na riadne podaný opravný prostriedok. V Odpovedi NS SR, súd len konštatuje, že názor
sťažovateľa o prípustnosti opravného prostriedku proti Uzneseniu Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014 nie je správny a že v tomto uznesení nešlo
o rozhodnutie o vzatí do väzby, ale je len zmenou základného rozhodnutia v konaní
o sťažnosti, a preto proti nemu nie je možné podať opravný prostriedok. Takéto „riešenie”
v rozpore s vyššie citovanou judikatúrou Najvyššieho súdu spôsobuje zásah do základných
práv sťažovateľa.».
Týmto postupom najvyššieho súdu malo dôjsť „k neprípustnému odňatiu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že „takýmto nezákonným postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky došlo k neprípustnému zásahu do základných práv sťažovateľa, ktorý
doposiaľ trvá, lebo do dnešného dňa nedošlo k vydaniu rozhodnutia o sťažnosti proti
Uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014 zákonným
spôsobom, čím permanentne dochádza k porušovaniu okrem vyššie uvedených základných
práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces a práva sťažovateľa nebyť odňatý
zákonnému sudcovi, tiež k porušovaniu s tým súvisiaceho základného práva sťažovateľa
na osobnú slobodu... Vzhľadom na skutočnosť, že do dnešného dňa Najvyšší súd Slovenskej
republiky nevydal zákonným spôsobom rozhodnutie o sťažnosti proti Uzneseniu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014, dochádza tak k neprípustnému zásahu
do práva sťažovateľa na bezprieťahové konanie, a to najmä v tak zásadných otázkach, akou
je pozbavenie osobnej slobody na účely zaistenia osoby na účely trestného konania.“.
Sťažovateľ tiež namieta nedostatočnosť odôvodnenia namietaného uznesenia, pričom
v tejto súvislosti uviedol: „V odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014 je poukázané na existenciu iných trestných konaní -
vznesených obvinení na . Je zarážajúce, že NS SR absolútne
vynechal akékoľvek odôvodnenie opodstatnenosti/dôvodnosti takejto obavy, resp. sa vôbec
nevysporiadal s otázkou, do akej miery sťažovateľovi aj naozaj
hrozí, za v uznesení NS SR príkladmo uvedených trestných konaniach uloženie vysokého
trestu. Samotné vedenie trestného stíhania v inej veci nemôže založiť dôvod útekovej väzby
v tejto veci. Tento dôvod sa musí bezprostredne vzťahovať na príslušné konanie a nie
na rôzne iné konania, v ktorých naviac platí zásada prezumpcie neviny.“
Namietané uznesenie podľa jeho názoru obsahuje „ničím nepodložené, svojvoľné
konštatovania súdu vychádzajúce z absurdných záverov o povahových vlastnostiach
obžalovaných“, ktoré „nemôžu v žiadnom prípade ani len dokresľovať a nie to ešte
ospravedlňovať dôvodnú obavu, že obžalovaní ujdú, alebo sa budú skrývať“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
sťažovateľom označených základných práv a práv postupom a namietaným uznesením
najvyššieho súdu, namietané uznesenie zrušiť a prikázať „sťažovateľa neodkladne prepustiť
z väzby na slobodu“. Sťažovateľ tiež žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup najvyššieho súdu, ako aj jeho
uznesenie z 10. decembra 2014, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3
dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 40/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, resp. ak ústavný súd v tej istej veci koná.
Sťažovateľ 16. marca 2015 ústavnému súdu doručil sťažnosť vedenú pod sp. zn.
Rvp 3485/2015, v ktorej spolu s ďalším sťažovateľom namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru totožným namietaným uznesením. Ústavný súd
uznesením č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015 rozhodol o spojení uvedenej sťažnosti
sťažovateľa so sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 3470/2015
na spoločné konanie a v časti namietaného porušenia základných práv oboch sťažovateľov
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
sťažnosti prijal na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 2 dohovoru ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015
sťažnosť sťažovateľa odmietol.
Nálezom č. k. I. ÚS 237/2015-52 z 3. februára 2016 ústavný súd vyslovil porušenie
základných práv oboch sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, zrušil namietané
uznesenie najvyššieho súdu a sťažovateľovi priznal primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti
sťažnosti nevyhovel.
Z uvedeného je zrejmé, že o námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 2 dohovoru a práv bolo už
ústavným súdom rozhodnuté, a to uznesením č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015, ako
aj nálezom č. k. I. ÚS 237/2015-52 z 3. februára 2016.
Z tohto dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2,
čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv
podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tost 40/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6
dohovoru, ako aj z čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy sa týkajú tej časti trestného
konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení
(resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby
(napr. I. ÚS 125/2015, II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013, II. ÚS 600/2014, III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04). Rovnaký záver opakovane prijal ústavný súd aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny (m. m. pozri napr.
I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010, II. ÚS 10/2016).
Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5 ods. 1 a 3
dohovoru ústavný súd v kontexte argumentácie obsiahnutej v sťažnosti upriamuje
pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je
ustanovenie čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly
zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné
rozhodovanie o vzatí do väzby), teda nie na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu
previerku dôvodnosti ďalšieho trvania väzby (analogicky napr. III. ÚS 594/2014,
III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09). Túto skutočnosť vo vzťahu k sťažnosťou namietanému
uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval už vo svojom uznesení
č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015 v bode 14 odôvodnenia rozhodnutia.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatujúc, že
na vec sťažovateľa sú ratione materiae neaplikovateľné ustanovenia čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru, túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016