Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 594/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátkou JUDr. Nadeždou Wolfovou

Boľovou, Advokátska kancelária, Šafárikova 1522, Galanta, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 5 a

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 25. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 25. júla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa

Policajného zboru ČVS: PPZ-140/NKA-PZ-BA-2012 z 21. januára 2013 obvinený

z trestných činov krádeže podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov a poškodzovania cudzej veci podľa

ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 písm. c) uvedeného zákona.

Uznesením okresného súdu z 25. januára 2013 bol sťažovateľ z dôvodov podľa

ustanovení , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) vzatý do väzby, uvedené uznesenie

bolo zrušené a zmenené uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

z 13. februára 2013, ktorým krajský súd vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa

ustanovení a .

Na základe návrhu prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „prokurátor“) na predĺženie lehoty trvania väzby okresný súd uznesením

sp. zn. z 25. júla 2013 lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil z dôvodov

podľa ustanovení a . O sťažnosti, ktorú proti

tomuto uzneseniu sťažovateľ podal, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 8. augusta 2013, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa postup okresného súdu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty

trvania väzby „nemožno akceptovať, tento je v celom rozsahu protiústavný, nedôvodný,

pričom procesným stranám nebol poskytnutý rovnaký priestor na uplatnenie ich

základných práv, nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania“.

Svoje stanovisko podporil sťažovateľ touto argumentáciou:

«Prípravné konanie v predmetnej veci bolo ukončené procesným úkonom -

preštudovaním vyšetrovacieho spisu po skončení vyšetrovania vo vzťahu sťažovateľovi dňa

15.7.2013, pričom vyšetrovateľ zamietol všetky jeho návrhy na doplnenie dokazovania

s odôvodnením, že vo veci je vyšetrovanie skončené, on už žiadne úkony vykonávať nebude

a celý spis postupuje dozornému prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, aby ju

tento mohol podať v zákonnom stanovej lehote.

Následne dňa 19.7.2013 dozorný prokurátor podal návrh na predĺženie lehoty

trvania väzby v prípravnom konaní, ktorý odôvodnil tým, že v zákonom stanovej lehote a to

20 pracovných dní pred skončením trvania väzby nestihne podať obžalobu a navrhol lehotu

trvania väzby v prípravnom konaní za týmto účelom predĺžiť do 21.10.2013, pričom

opakovanie uvádzal, že na predmetnej obžalobe už pracuje. Zastávam názor, že prokurátor

mal dostatočný čas na podanie obžaloby v zákonnej lehote trvania väzby a to do 24.7.2013,

čo je od preštudovania vyšetrovacieho spisu do skončenia lehoty na podanie obžaloby

presne 7 pracovných dní.

V prípravnom konaní pritom vyšetrovanie neprebiehalo plynulo, nakoľko

vyšetrovateľ počas prípravného konania nevykonával dokazovanie v súlade s Trestným

poriadkom, resp. v období od 22.1.2013 - 21.2.2013 a od 17.4.2013 - 28.5.2013 bol

absolútne nečinný. Keď tieto skutočnosti sťažovateľ namietal, svoju nečinnosť odôvodnil

vyšetrovateľ dovolenkou, rehabilitáciou a inými osobnými dôvodmi, ktoré v danom trestnom

konaní podľa názoru sťažovateľa neobstoja.

Takáto nečinnosť a neznalosť zákona orgánov činných v trestnom konaní pritom

nemôže ísť na ťarchu obvinených, najmä na ťarchu jeho práva na osobnú slobodu,

garantovanú zákonom, SR, ako aj Dohovorom na ochranu základných ľudských

práv a slobôd.

Samotné odôvodnenie okresného súdu, že v predmetnej trestnej veci je vykonávané

rozsiahle dokazovanie podľa môjho názoru neobstojí, nakoľko toto dokazovanie bolo už

skončené v čase, kedy o predĺžení lehoty trvania väzby súd rozhodoval a vec bola ukončená

s návrhom na podanie obžaloby v dostatočnej lehote pred skončením základnej 7mesačnej

lehoty väzby v prípravnom konaní. Pritom samotný súd následne v odôvodnení uznesenia

uviedol, že doposiaľ vykonávané vyšetrovanie neprebiehalo úplne plynule.

Prekvapivé je aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu, v ktorom súd uvádza

„v predmetnej veci je vykonávané mimoriadne rozsiahle dokazovanie s výsluchmi množstva

svedkov, preverovaním, vyhodnocovaním vykonaných odposluchov pre sledovaní

podozrenia z trestnej činnosti a procesného zabezpečenia prepisov vykonaných odposluchov

i sledovaní“, nakoľko v predmetnej trestnej veci sťažovateľa, neboli vykonávané žiadne

odposluchy, ani sledovanie osôb a vecí v zmysle , preto sťažovateľovi

nie je zrejmé aké procesné zabezpečenie prepisov vykonaných odposluchov sa malo

vykonať, keďže dokazovanie v rámci vyšetrovania už bolo ukončené a celý vyšetrovací spis

sa v danom čase nachádzal na Generálnej prokuratúre SR za účelom podania obžaloby.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. , zo dňa 25.7.2013 je

zrejmé, že súd porušil zásadu prezumpcie neviny, nakoľko sa stotožnil s názorom, že

sťažovateľ páchal trestnú činnosť z ktorej je obvinený. Avšak ani obvinenie zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu samo o sebe nemôže byť väzobným dôvodom. V zmysle

publikovanej judikatúry najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe, je súd povinný skúmať

aj materiálnu podmienku obvinenia spočívajúcu vo „vyššom (než všeobecnom) stupni

pravdepodobnosti“ že páchateľom trestného činu je konkrétny obvinený. Toto v prípade

sťažovateľa nie je splnené. Súd je povinný preskúmať významné skutočnosti pre a proti

väzbe, a takéto rozhodnutie musí byť založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie

na abstraktnej úvahe a zároveň v takomto rozhodnutí by mali byť uvedené argumenty

pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje - s náležitým zreteľom aj

na princíp prezumpcie neviny - odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody

jedinca.

V zmysle ustanovenia sa „každý, proti komu sa vedie

trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu.

V zmysle článku 5 odsek 4 Dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie

procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre zákonnosť tejto väzby v zmysle

Dohovoru. Otázka, či je väzba zákonná, má byť riešená nielen s poukázaním

na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté

a na účel obmedzení, ktoré pripúšťa článok 5 odsek 1 Dohovoru. Požiadavka preskúmania

hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť, s poukázaním na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako

aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú.

Obvinenie zo spáchania sťažovateľovi pripisovaného skutku a iné skutočnosti

uvádzané v prvých väzobných rozhodnutiach môžu byť len dočasným väzobnými dôvodmi,

najmä v počiatočných štádiách trestného konania. Pokiaľ má takáto väzba trvať aj ďalej,

musí k jej základnému predpokladu pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod,

resp. dôvody ustanovené . Žiadna takáto nová skutočnosť resp. dôvod

na trvanie väzby nepristúpila. Samotná existencia len obťažnosti veci alebo iných závažných

dôvodov, ako aj skutočnosť, že prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania na predĺženie lehoty

trvania väzby nestačí. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2003

sp. zn. Ntv I - 20/02).

Zároveň sa domnievam, že na existenciu väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1

písm. c) sa vyžaduje reálna obava, že bude obvinený pokračovať

v trestnej činnosti, pričom sa vyžaduje, aby obava z pokračovania trestnej činnosti nebola

abstraktná alebo hypotetická, ale je nebezpečenstvo z pokračovania trestnej činnosti musí

byť naliehavé a aktuálne, aby bolo dostatočne odôvodnený záver nutnosti izolovania

obvineného v zmysle ochrany spoločnosti. Takáto naliehavá potreba v prípade sťažovateľa

daná nebola ani v čase jeho vzatia do väzby, ani v čase rozhodovania okresného súdu

o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, nakoľko sťažovateľ bol vzatý

do väzby 22.1.2013, pričom k spáchania skutku malo dôjsť v prípade sťažovateľa najneskôr

10.8.2010.

Väzba predstavuje významný zásah do osobnej slobody jednotlivca ako jedného

zo základov demokratickej spoločnosti a hľadí na ňu ako na výnimočné opatrenie tak, aby

boli rešpektované aj medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti ochrany

základných ľudských práv a prezumpcia neviny. Väzba preto nemôže nahrádzať samotný

trest a preto plní len preventívny charakter. V prípade sťažovateľa plní skôr represívny

charakter.

Súčasne sa domnievam, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty

trvania väzby nemožno akceptovať ani z toho dôvodu, že procesným stranám nebol

poskytnutý rovnaký priestor na uplatnenie ich práv, nebola dodržaná zásada

kontradiktórnosti konania, sťažovateľovi nebolo umožnené predložiť argumenty, ktoré by

oslabovali tvrdenia prokurátora generálnej prokuratúry o potrebe predĺženia lehoty trvania

väzby.

Obhajobe, ako aj sťažovateľovi bol doručený návrh prokurátora generálnej

prokuratúry zo dňa 19.7.2013, sp. zn. XIV Gv 31/2012-94 dňa 31.7.2013, pričom samotné

rozhodovanie o predĺžení trvania väzby sa konalo dňa 25.7.2013 o na Okresnom

súde Bratislava I.»

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa

a 5 a a práv podľa a 4 dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2013, toto uznesenie zrušil a vrátil vec

okresnému súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia svojich základných

práv zaručených a 5 a a práv zaručených a 4

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2013, ktorým tento

na základe návrhu prokurátora predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby.

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k označenému uzneseniu

okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu sťažnosti,

ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam a slobodám zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému

rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby (potenciálne bol ústavný súd oprávnený

preskúmať konformnosť druhostupňového uznesenia krajského súdu z 8. augusta 2013

s príslušnými článkami a dohovoru, avšak sťažovateľ, navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere petit ani obsah odôvodnenia sťažnosti

nijako neformuloval, a teda druhostupňové uznesenie krajského súdu nenamietal).

Ústavný súd tak rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd nad rámec vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia

čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v sťažnosti upriamuje pozornosť

na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5

ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia

osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí

do väzby), teda nie na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti

väzby – predĺženie lehoty väzby (u sťažovateľa tak prichádza do úvahy aplikácia

ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru). Pokiaľ ide o sťažovateľom prezentovanú námietku

porušenia , poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru,

v ktorej už v minulosti konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe vrátane práva na urýchlené konanie, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie (analogicky napr. ,

).

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné

rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014