Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 244/2016
PDF · 352.85 KB
No categories available
I. ÚS 244/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013,
ako i postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Cdo 177/2014 a jeho uznesením z 3. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3
ústavy, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len
„všeobecná deklarácia“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a jeho
rozsudkom z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako i postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 177/2014 a jeho uznesením z 3. júna 2015 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení
odporcu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a na najvyššom
súde pod sp. zn. 8 Cdo 177/2014, bol účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti.
Ako ďalej uvádza, „... OS Čadca vydal dňa 28. 1. 2013 rozsudok č. k. 11 C 94/2008-
309, ktorým vo výroku č. I. určil navrhovateľa za výlučného vlastníka parc. č.
2
- trvalý trávnatý porast o výmere 2375 mzapísaný na LV č. Správy katastra Čadca,
k. ú. ...
Voči uvedenému rozsudku OS Čadca som podal odvolanie, pričom... kardinálnou
námietkou bola tá skutočnosť, že okresnému súdu bolo z doterajšej činnosti známe, že medzi
totožnými účastníkmi tohto konania, resp. ich právnymi predchodcami prebieha viacero
súdnych konaní. Procesný sudca pojednáva aj vec vedenú pod č. k. 4 C 94/1998, v ktorej
vystupuje môj právny predchodca ako navrhovateľ a ako
odporca v 1. rade, pričom sa jedná o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam –
k viacerým pozemkom v miestnej časti . V merite veci je tento spor úzko
spätý s týmto sporom, nakoľko sa jedná o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
pochádzajúcich zo spoločnej nerozdelenej pozostalosti manželov a
, pričom poberateľmi sú dvaja rozdielni dedičia (po )
a (po ) a my účastníci tohto súdneho sporu sme ich právni
nástupcovia.
2
O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline, ktorý rozsudkom sp. zn. 8 Co 233/2013
zo dňa 30. 9. 2013... rozsudok okresného súdu potvrdil a... odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. ...
S rozsudkom KS v Žiline som nesúhlasil, a preto som podal proti nemu dovolanie
na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením sp. zn. 8 Cdo 177/2014 zo dňa 3. 6. 2015... moje
dovolanie odmietol a... navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“.
3. V nadväznosti na obsiahlo uvedené skutkové okolnosti všeobecnými súdmi
prerokúvanej veci sťažovateľa, najmä však argumentujúc chronológiou právnych
predchodcov účastníkov konania, sťažovateľ následne v podanej ústavnej sťažnosti
postupne formuluje jeho tri základné sťažnostné námietky. Ide o nasledujúce okruhy
nosných dôvodov:
- tvrdenie o arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a zjavnej neodôvodnenosti
napadnutého rozsudku krajského súdu, ako i napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
(ďalej len „napadnuté rozhodnutia“), keďže krajský súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku [ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 11 C 94/2008 z 28. januára 2013, pozn.] nedostatočným spôsobom
vysporiadal s argumentáciou a odvolacími dôvodmi sťažovateľa a následne najvyšší súd
napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu neprípustnosti
bez vecného a právneho prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
- tvrdenie, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 94/2008 konal
a vo veci rozhodol napriek prekážke res iudicata, keďže predmet konania (ako i samotní
účastníci konania) bol skutkovo totožný s predmetom konania vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 4 C 529/1993, a
- výhradu týkajúcu sa porušenia rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania z dôvodu,
že v čase rozhodovania krajského súdu vo veci bol právnym zástupcom navrhovateľa
, syn sudkyne krajského súdu , ktorá predmetnú vec
rozhodovala ako členka senátu súdneho oddelenia „8Co“.
4. Sťažovateľ následne s poukazom na judikatúru ústavného súdu, ako i najvyššieho
súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje porušenie označených práv zaručených
ústavou, všeobecnou deklaráciou a dohovorom (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorými všeobecné súdy
„... prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy
bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne
nespravodlivé, a teda zasahujúce do... práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom“.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 20 ods. 1
a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 17
ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 233/2013 a postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 177/2014, aby následne napadnutý rozsudok krajského
súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a sťažovateľovi priznal úhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
4
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Predmetom prieskumu ústavného súdu na základe podanej ústavnej sťažnosti bolo
sťažovateľom namietané porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2
všeobecnej deklarácie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Nosná sťažnostná argumentácia sťažovateľa (bod 3) spočívala v jeho tvrdení
o arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozsudku
krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, o porušení zásady
res iudicata už v konaní prvostupňového súdu a o porušení rovnosti zbraní medzi
účastníkmi konania.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
11. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor
vyslovený v napadnutom rozsudku krajského súdu a v napadnutom uznesení najvyššieho
súdu je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
12. Krajský súd (po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozsudku,
prislúchajúceho spisového materiálu a po vyhodnotení tvrdení účastníkov konania
predostretých v rámci odvolacieho konania) v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
6
rozsudku po podrobnom zosumarizovaní skutkového stavu veci zisteného pred
prvostupňovým súdom uviedol: „... prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil
v súlade s ust. § 132 OSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 OSP, keďže
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len
na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviska procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, riadiac pritom aj pokynom
odvolacieho súdu.
Odvolateľ ako odvolacie dôvody uplatnil nesprávne skutkové zistenia, právne
posúdenie veci a napokon nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Oboznámiac sa
s vykonanými dôkazmi (či už listinnými, výpoveďami účastníkov, svedkov), tak ako sú
zachytené v zápisniciach o pojednávaní, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach
bol aj odvolací súd toho názoru, že navrhovateľ v konaní preukázal všetky zákonné
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 134
Odporca nesprávne v podanom odvolaní uviedol, že navrhovateľ v prejednávanej
veci odvodzoval svoje vlastnícke právo len od ústnej darovacej zmluvy od svojej právnej
predchodkyne . V skutočnosti toto právo odvodzoval aj od v dávnej
minulosti uskutočnenej neformálnej reálnej deľby pozemno-knižnej parc. č. zapísanej
v pk. vložke č. pre kat. úz. a dedičského konania po
a v nadväznosti na to vydané dedičského rozhodnutia. Odvolací súd bol toho názoru,
že tieto ďalšie okolnosti boli objektívne spôsobilé vyvolať u navrhovateľa presvedčenie
o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním o to viac, keď spornú nehnuteľnosť dlhodobo
užíval, čo v konaní potvrdili viacerí vypočutí svedkovia. Takto prezentovaný záver podľa
názoru odvolacieho súdu nie je ani v nesúlade s celým radom rozhodnutí, na ktoré
poukazoval odporca v podanom odvolaní. Inak povedané, reálnu deľbu nehnuteľnosti
(ktorej existenciu potvrdila vykonaná ohliadka na mieste samom - č. l. 269 spisu a vyplýva
aj z výpovedí vypočutých svedkov) a vydané dedičské rozhodnutie považoval odvolací súd
za také udalosti v spojitosti s ďalšími, ktoré v časovej súslednosti, aká bola v prejednávanej
veci preukázaná, mohli u navrhovateľa odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal
vlastníkom sporného pozemku v celosti. S poukazom na uvedené preto nie je možné v plnom
rozsahu aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5 Cdo 49/2010, závery ktorého odvolateľ vo svojej argumentácii zdôrazňoval. Navrhovateľ
teda pri preukazovaní svojho vlastníckeho práva, pokiaľ sa týka titulu nadobudnutia
neuvádzal len ústnu darovaciu zmluvu, ktorej mala predchádzať neformálna dohoda
spoluvlastníkov o rozdelení pozemno-knižnej parcely, ale aj dedičské rozhodnutie
po právnej predchodkyne . Odvolateľ nemá pravdu, že v dedičskom
rozhodnutí po nebohej sp. zn. 2 D 410/1982 zo dňa 31. 01. 1983
zdedila z pozemno-knižnej parc. č. zapísanej v pk. vložke č.
pre kat. úz. iba 2 pozemky - EN parc. č. a č. , ktoré nie sú totožné
s parcelou predmetu konania. Odvolací súd uvádza, že takáto interpretácia predmetného
dedičského rozhodnutia je mylná a nepresná. V dedičskom rozhodnutí sa jednoznačne
uvádza, že nehnuteľnosť, doposiaľ vedená v pk kat. úz. na meno poručiteľky
vo vložke č. parc. č. , ktorej časť je totožná s parc. EN č. a č. nadobúda
. Táto sa teda stala podľa dedičského rozhodnutia spoluvlastníčkou
pozemno-knižnej parcely a nie jej dvoch vymenovaných častí totožných s parcelami registra
EN. V prvom rade rozhodnutie uvádza nadobudnutie pozemno-knižnej parcely, až následne
uvádza, že časť z nej je už identifikovaná na v tom čase register EN. Tiež nemožno
prisvedčiť odvolateľovi v tom, že od zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
prvostupňový súd doplnil dokazovanie len vypočutím jedného svedka .
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 16. 10. 2012 vykonal okresný súd na mieste
samom ohliadku, na ktorej sa zúčastnili tak účastníci konania, ako aj svedkovia, a to okrem
už spomínaného , , , ,
a . Z nich a potvrdili užívanie spornej parcely
navrhovateľovi, resp. jeho právnej predchodkyni. Takto isto vypovedali v predchádzajúcom
8
konaní aj ďalší vypočutí svedkovia ( , , ,
, , ). , zasa vypovedali
tak, že spornú nehnuteľnosť užívali právny predchodcovia odporcu. Svedok
na ohliadke uviedol, že vlastníčkou sporného pozemku bola (č. l. 273
spisu), teda právna predchodkyňa navrhovateľa. Vo svojej predchádzajúcej výpovedi
na pojednávaní dňa 08. 11. 2010 pritom uviedol, že vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti získal dedením po a táto po , po svojom
otcovi. Matka nehnuteľnosť užívala do čias, kedy zomrela v roku 1989. Potom túto parcelu
mal užívať svedok. Navrhovateľ nehnuteľnosť užíval vtedy, keď zistil svedkovu
neprítomnosť. Z takto prezentovaných výpovedí a v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi
(či už listinnými, resp. výpoveďami svedkov) prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho
súdu dospel na poslednom pojednávaní dňa 28. 01. 2013 k správnym skutkovým a právnym
zisteniam, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel.
Odvolaciu námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú, keďže zo žiadnych ustanovení OSP nevyplýva, že je povinnosťou
prvostupňového súdu vykonať všetky navrhované dôkazy. ... V danom prípade už tie dôkazy,
ktoré boli doposiaľ vykonané poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie okresného
súdu. Pokiaľ ide o konanie vedené na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. 8 C 107/2008,
na ktoré vo svojom odvolaní poukazoval odporca, je potrebné uviesť, že ide o spor medzi
tými istými účastníkmi konania, avšak týkajúci sa inej parcely, a síce KN-C č.
zapísanej v katastri nehnuteľností Správa katastra Čadca pre kat. úz. . Nepripojenie
si predmetného spisu preto odvolací súd aj napriek predchádzajúcemu usmerneniu
nepovažoval s poukazom na zhora uvedené výsledky vykonaného dokazovania za takú vadu
konania, ktorá by mala viesť k nesprávnemu rozhodnutiu. ...
Naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ OSP) v danom prípade bol tiež preukázaný,
keďže požadovaným určením sa odstráni stav právnej neistoty na strane navrhovateľa,
ktorý sa cíti byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti v celosti, pričom tento stav
nekorešponduje s tým, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností.
Napokon pokiaľ sa týka odvolacej námietky veci už rozsúdenej, ani túto odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú s ohľadom na tú skutočnosť, že v konaní (či už sp. zn. 5 C
838/1990 resp. sp. zn. 4 C 529/1993), na ktoré poukazoval odporca, sa nejednalo o ten istý
predmet konania a tiež aj okruh účastníkov. ...
Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva
zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.“
13. Následne po podaní dovolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu
jeho neprípustnosti, pomerne obsiahlo a vyčerpávajúco konštatoval:
«Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu
je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 OSP. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je podľa ustanovenia § 238 OSP
prípustné. ...
Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/, b/, c/ a e/ OSP odporca nenamietal
a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Odporca namietal vady
konania podľa § 237 pís. d/, f/a g/ OSP. Preto dovolací súd v ďalšom skúmal ich danosť.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 OSP) patrí k procesným
podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom
prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec
ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
10
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z rozsudku Okresného súdu Čadca z 10. marca 1995 č. k. 4 C 529/93, ktorý
nadobudol ... právoplatnosť 23. mája 1995... vyplýva, že predmetom konania bolo určenie,
že nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia a súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ OSP). Účastníkmi
konania boli na strane navrhovateľov a a na strane
odporcu . Z toho vyplýva, že v uvedenom konaní a v predmetnom konaní nebola
daná totožnosť predmetu konania ani totožnosť účastníkov konania, z ktorého dôvodu
je neopodstatnené tvrdenie odporcu o existencii vady konania podľa § 237 písm. d/ OSP.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ OSP významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu
právny poriadok priznáva. ...
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ OSP
ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
(v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor
dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali
skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp. nebola odstránená
v postupe - rozhodnutí odvolacieho súdu.
Odporca namietal nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu
k vysporiadaniu sa s uvedenými otázkami (z hľadiska právneho posúdenia veci). ...
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. ...
Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia
súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením
rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s argumentáciou ním použitou („prvostupňový
súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci,
vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 OSP a dospel k skutkovým
a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa
aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré vyhodnotil za nedôvodné.
Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.
Na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu
k námietkam odporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 OSP tiež
umožňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný
a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu. ...
Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
OSP dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ OSP)
12
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania odporcu je zrejmá jeho námietka, že súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ OSP. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods. 2 veda druhá OSP, ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. ... Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery
tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom
môže vykonávať dokazovanie (§213 ods. 3 až 5 OSP). Súd rozhodujúci o dovolaní
nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní
o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;
na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám
vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá OSP). ...
Pre úplnosť treba uviesť, že ustanovenie § 241 ods. 2 OSP taxatívne vypočítava
dovolacie dôvody, pre ktoré môže dovolateľ napadnúť dovolaním rozhodnutie odvolacieho
súdu. Dovolací dôvod uvádzaný odporcom - rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní - bol účinnosťou zákona
č. 353/2003 Z. z. od 1. septembra 2003 z tohto ustanovenia vypustený. Preto na tento
dovolací dôvod (použitý odporcom) už dovolací súd nemohol prihliadať.
Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa protokolácie zápisnice z pojednávania, z obsahu
spisu vyplýva, že Okresný súd Čadca uznesením z 9. októbra 2009 č. k. 11 C 94/2008-107
námietkam protokolácie zápisnice z 23. septembra 2009 nevyhovel. Krajský súd v Žiline
uznesením z 25. februára 2010 sp. zn. 10 C 364/2009 č. l. 116 spisu) odvolanie odporcu
odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 15. júla 2010 sp. zn. 5 Cdo 101/2010 (č. l. 139 spisu) dovolanie proti tomuto uzneseniu
odmietol.
Napokon odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani postupom súdov
nižších stupňov v rozpore s § 118 ods. 4 OSP a § 213 ods. 2 OSP, čo vyplýva jednak
zo zápisnice o pojednávaná z 28. januára 2013 a rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za rozhodnutie prekvapivé (odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu).
Vo vzťahu k námietke vady konania podľa § 237 písm. g/ OSP treba uviesť,
že podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje ustanovenie
§ 14 OSP, ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu vyplývajúce z čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru, a to, aby vo veci konal a
rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.
Z obsahu spisu nevyplýva, že by sudkyňa bola nadriadeným
súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon
ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu nižšieho stupňa
(okresného súdu), čo tiež odporca netvrdil. ... Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline
na rok 2013 č. Spr. 595/2012 (str. 16 ods. 2): „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co
vec, v ktorej účastníka konania zastupuje , syn členky senátu
, dôjde k zastupovaniu menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu
práce - bod 11.2. 4., teda senát 8 Co bude zastupovaný senátmi: 6 Co, 5 Co a 10 Co“.
V danej veci navrhovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie
v konaní advokáta plnomocenstvom z 15. júla 2008 (č. l. 4
spisu). Tento poverením zo 7. augusta 2009 poveril advokátskeho koncipienta
na zastupovanie v uvedenej veci, ktorý následne nahliadal do spisu č. l. 74, 75 spisu)
a zúčastnil sa pojednávania na súde prvého stupňa 10. augusta 2009 (č. l. 78 spisu), ktoré
bolo odročené na termín 23. septembra 2009, na ktorom bol prítomný
za advokátsky koncipient na základe substitučného
poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z 23. júna 2010
navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbežné opatrenie
(č. k. 11 C 94/2008) advokáta . V priebehu ďalšieho
konania vo veci samej naďalej navrhovateľa zastupoval tento advokát a to až do odvolania
plnej moci podaním z 25. apríla 2012 č. l. 237 spisu). Splnomocnením z 25. apríla 2012
(č. l. 239) splnomocnil navrhovateľ na zastupovanie v danej veci (vedenej na Okresnom
14
súde Čadca pod sp. zn. 11 C 94/2008) advokáta , ktorý ho zastupoval
aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline a ktorého splnomocnil aj na zastupovanie
v dovolacom konaní (splnomocnenie z 4. apríla 2014 č. l. 446 spisu).
Z uvedeného teda vyplýva, že nie je dôvodná ani námietka odporcu o existencii vady
konania podľa § 237 písm. g/ OSP.
Odporca namietal aj inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ OSP).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 OSP a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti
by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ OSP, lebo ani prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom
konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010).
Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho
konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam
odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov. To isté sa týka aj tzv. inej vady
konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP),
ktorú možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporcu nemožno
vyvodiť z ustanovenia § 238 OSP a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 OSP. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustní, odmietol.»
14. Ústavný súd v kontexte oboch napadnutých rozhodnutí poznamenáva, že jeho
úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby
k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. Naopak, úlohou ústavného
súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými
súdmi.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu,
ako ani najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich
právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov všeobecných súdov.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov
je opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny
názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06),
čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ
neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,
16
že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu boli
postihnuté takými závažnými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľa.
15. V nadväznosti na citované odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu,
ako i najvyššieho súdu (bod 12 a 13) ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia
oboch súdov nie sú podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej
svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu, ako i najvyššieho súdu v napadnutých
rozhodnutiach z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
ktoré sú náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení
a nevykazujú znaky svojvôle. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, ako ani najvyššieho súdu.
16. V poradí druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie
o porušení zásady res iudicata postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 94/2008 z dôvodu, že predmet konania (ako i samotní účastníci konania) bol skutkovo
totožný s predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 529/1993.
17. V záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných sťažovateľom
v sťažnosti si ústavný súd od okresného súdu (na účely nahliadnutia do spisov a posúdenia
otázky predmetu konania okresného súdu v sťažovateľom rozporovaných súdnych
konaniach okresného súdu) zaobstaral podkladové súdne spisy konaní vedených pod sp. zn.
11 C 94/2008 a sp. zn. 4 C 529/1993.
Po nahliadnutí do nich považoval ústavný súd za preukázané, že predmetom konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 529/1993 bolo určenie, že u odporcu
nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 529/1993-44 z 10. marca 1995
návrh navrhovateľov zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
tak, ako to v napadnutom uznesení podrobne rozvádzal i samotný najvyšší súd (bod 13).
Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 94/2008, jeho
predmetom bolo rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam,
pričom okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 94/2008-309 z 28. januára 2013 určil
2
za výlučného vlastníka parcely č. trvalý trávnatý porast o výmere 2375 m
zapísanej na LV č. Správy katastra Čadca, katastrálne územie navrhovateľa
.
18. V kontexte uvedeného ústavný súd poznamenáva, že prekážka rozsúdenej veci
(res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prerokovať tá istá vec, pričom o tú
istú vec ide iba v prípade, ak predmetom nového konania je ten istý nárok, respektíve stav,
o akom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa vec týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb.
S ohľadom na uvedené (bod 17) považoval ústavný súd za nesporné, že minimálne
totožnosť posudzovanej veci ako jedno z kritérií posudzovania podmienok „res iudicata“
nebola v sťažovateľom namietanom prípade zachovaná, a teda o naplnenie prekážky
rozsúdenej veci v sťažovateľom uvedenom prípade (bod 16) jednoznačne nešlo
a sťažovateľom uplatnená druhá sťažnostná námietka vzhľadom na uvedené neobstojí.
19. Pokiaľ ide o tretiu nosnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, a to o jeho
výhradu týkajúcu sa porušenia rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania z dôvodu,
že v čase rozhodovania krajského súdu vo veci bol právnym zástupcom navrhovateľa
, syn sudkyne krajského súdu , ktorá predmetnú vec
rozhodovala ako členka senátu súdneho oddelenia „8Co“, ústavný súd uvádza, že ani táto
námietka sťažovateľa nie je dôvodná a neobstojí.
18
Ústavný súd sa totiž v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, v rámci ktorého dovolací súd konštatoval:
«... podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje
ustanovenie § 14 OSP, ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu
vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru, a to, aby vo veci
konal a rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.
Z obsahu spisu nevyplýva, že by sudkyňa bola nadriadeným
súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon
ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu nižšieho stupňa
(okresného súdu), čo tiež odporca netvrdil.
Zo samotnej skutočnosti, že sudca koná a rozhoduje vo viacerých právnych veciach
tých istých účastníkov konania (ich právnych predchodcov), nemožno vyvodzovať jeho
pomer k veci, ktorý by mohol viesť k pochybnostiam o jeho nezaujatosti. Preto nemôže byť
dôvodom vylúčenia menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci
skutočnosť, že konala v iných (odporcom uvedených) veciach.
Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2013 č. Spr. 595/2012 (str. 16
ods. 2): „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co vec, v ktorej účastníka konania
zastupuje , syn členky senátu , dôjde k zastupovaniu
menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu práce - bod 11.2.4., teda senát 8 Co bude
zastupovaný senátmi: 6 Co, 5 Co a 10 Co“.
V danej veci navrhovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie
v konaní advokáta plnomocenstvom z 15. júla 2008
(č. l. 4 spisu). Tento poverením zo 7. augusta 2009 poveril advokátskeho koncipienta
na zastupovanie v uvedenej veci, ktorý následne nahliadal do spisu
(č. l. 74, 75 spisu) a zúčastnil sa pojednávania na súde prvého stupňa 10. augusta 2009
(č. l. 78 spisu), ktoré bolo odročené na termín 23. septembra 2009, na ktorom bol prítomný
za advokátsky koncipient na základe substitučného
poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z 23. júna 2010
navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbežné opatrenie
(č. k. 11 C 94/2008) advokáta . V priebehu ďalšieho
konania vo veci samej naďalej navrhovateľa zastupoval tento advokát, a to až do odvolania
plnej moci podaním z 25. apríla 2012 (č. l. 237 spisu). Splnomocnením z 25. apríla 2012
(č. l. 239) splnomocnil navrhovateľ na zastupovanie v danej veci (vedenej na Okresnom
súde Čadca pod sp. zn. 11 C 94/2008) advokáta , ktorý ho zastupoval
aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline a ktorého splnomocnil aj na zastupovanie
v dovolacom konaní (splnomocnenie z 4. apríla 2014 č. l. 446 spisu).
Z uvedeného teda vyplýva, že nie je dôvodná ani námietka odporcu o existencii vady
konania podľa § 237 písm. g/ OSP.»
20. Nad rámec uvedeného ústavný súd napokon dodáva, že ústavným vyjadrením
sťažovateľom predostretej námietky (bod 19) je eventuálne porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy
(základné právo na zákonného sudcu), ktoré však sťažovateľ v podanej sťažnosti vôbec
nenamietal.
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavno-
procesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov
za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi
ktoré patrí aj vlastnícke právo (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.
V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré
je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
20
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľa zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016