Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 244/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 4 a a 2 Slovenskej

republiky v spojení s a a 3 , práv podľa

čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013,

ako i postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) v spojení s , a 3

, práv podľa a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len

„všeobecná deklarácia“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako i postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. júna 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení

odporcu v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. a na najvyššom

súde pod sp. zn. , bol účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti.

Ako ďalej uvádza, „... OS Čadca vydal dňa 28. 1. 2013 rozsudok č. k. 11 C 94/2008-

309, ktorým vo výroku č. I. určil navrhovateľa za výlučného vlastníka parc. č.

2

- trvalý trávnatý porast o výmere 2375 mzapísaný na LV č. Správy katastra Čadca,

k. ú. ...

Voči uvedenému rozsudku OS Čadca som podal odvolanie, pričom... kardinálnou

námietkou bola tá skutočnosť, že okresnému súdu bolo z doterajšej činnosti známe, že medzi

totožnými účastníkmi tohto konania, resp. ich právnymi predchodcami prebieha viacero

súdnych konaní. Procesný sudca pojednáva aj vec vedenú pod č. k. , v ktorej

vystupuje môj právny predchodca ako navrhovateľ a ako

odporca v 1. rade, pričom sa jedná o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam –

k viacerým pozemkom v miestnej časti . V merite veci je tento spor úzko

spätý s týmto sporom, nakoľko sa jedná o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

pochádzajúcich zo spoločnej nerozdelenej pozostalosti manželov a

, pričom poberateľmi sú dvaja rozdielni dedičia (po )

a (po ) a my účastníci tohto súdneho sporu sme ich právni

nástupcovia.

2

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline, ktorý rozsudkom sp. zn.

zo dňa 30. 9. 2013... rozsudok okresného súdu potvrdil a... odporcovi náhradu trov konania

nepriznal. ...

S rozsudkom KS v Žiline som nesúhlasil, a preto som podal proti nemu dovolanie

na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením sp. zn. zo dňa 3. 6. 2015... moje

dovolanie odmietol a... navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“.

3. V nadväznosti na obsiahlo uvedené skutkové okolnosti všeobecnými súdmi

prerokúvanej veci sťažovateľa, najmä však argumentujúc chronológiou právnych

predchodcov účastníkov konania, sťažovateľ následne v podanej ústavnej sťažnosti

postupne formuluje jeho tri základné sťažnostné námietky. Ide o nasledujúce okruhy

nosných dôvodov:

- tvrdenie o arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a zjavnej neodôvodnenosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, ako i napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

(ďalej len „napadnuté rozhodnutia“), keďže krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku [ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 28. januára 2013, pozn.] nedostatočným spôsobom

vysporiadal s argumentáciou a odvolacími dôvodmi sťažovateľa a následne najvyšší súd

napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu neprípustnosti

bez vecného a právneho prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

- tvrdenie, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. konal

a vo veci rozhodol napriek prekážke res iudicata, keďže predmet konania (ako i samotní

účastníci konania) bol skutkovo totožný s predmetom konania vedeného na okresnom súde

pod sp. zn. , a

- výhradu týkajúcu sa porušenia rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania z dôvodu,

že v čase rozhodovania krajského súdu vo veci bol právnym zástupcom navrhovateľa

, syn sudkyne krajského súdu , ktorá predmetnú vec

rozhodovala ako členka senátu súdneho oddelenia „8Co“.

4. Sťažovateľ následne s poukazom na judikatúru ústavného súdu, ako i najvyššieho

súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje porušenie označených práv zaručených

, všeobecnou deklaráciou a dohovorom (bod 1) napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorými všeobecné súdy

„... prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy

bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne

nespravodlivé, a teda zasahujúce do... práv garantovaných SR a Dohovorom“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 20 ods. 1

a 4 a a 2 v spojení s , a 3 , práv podľa

ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , aby následne napadnutý rozsudok krajského

súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a sťažovateľovi priznal úhradu trov

konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

4

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Predmetom prieskumu ústavného súdu na základe podanej ústavnej sťažnosti bolo

sťažovateľom namietané porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s , a 3 , práv podľa a 2

všeobecnej deklarácie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Nosná sťažnostná argumentácia sťažovateľa (bod 3) spočívala v jeho tvrdení

o arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, o porušení zásady

res iudicata už v konaní prvostupňového súdu a o porušení rovnosti zbraní medzi

účastníkmi konania.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

11. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutom rozsudku krajského súdu a v napadnutom uznesení najvyššieho

súdu je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

12. Krajský súd (po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozsudku,

prislúchajúceho spisového materiálu a po vyhodnotení tvrdení účastníkov konania

predostretých v rámci odvolacieho konania) v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

6

rozsudku po podrobnom zosumarizovaní skutkového stavu veci zisteného pred

prvostupňovým súdom uviedol: „... prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil

v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací

súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. , keďže

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len

na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviska procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, riadiac pritom aj pokynom

odvolacieho súdu.

Odvolateľ ako odvolacie dôvody uplatnil nesprávne skutkové zistenia, právne

posúdenie veci a napokon nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Oboznámiac sa

s vykonanými dôkazmi (či už listinnými, výpoveďami účastníkov, svedkov), tak ako sú

zachytené v zápisniciach o pojednávaní, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach

bol aj odvolací súd toho názoru, že navrhovateľ v konaní preukázal všetky zákonné

predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 134

. ...

Odporca nesprávne v podanom odvolaní uviedol, že navrhovateľ v prejednávanej

veci odvodzoval svoje vlastnícke právo len od ústnej darovacej zmluvy od svojej právnej

predchodkyne . V skutočnosti toto právo odvodzoval aj od v dávnej

minulosti uskutočnenej neformálnej reálnej deľby pozemno-knižnej parc. č. zapísanej

v pk. vložke č. pre kat. úz. a dedičského konania po

a v nadväznosti na to vydané dedičského rozhodnutia. Odvolací súd bol toho názoru,

že tieto ďalšie okolnosti boli objektívne spôsobilé vyvolať u navrhovateľa presvedčenie

o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním o to viac, keď spornú nehnuteľnosť dlhodobo

užíval, čo v konaní potvrdili viacerí vypočutí svedkovia. Takto prezentovaný záver podľa

názoru odvolacieho súdu nie je ani v nesúlade s celým radom rozhodnutí, na ktoré

poukazoval odporca v podanom odvolaní. Inak povedané, reálnu deľbu nehnuteľnosti

(ktorej existenciu potvrdila vykonaná ohliadka na mieste samom - č. l. 269 spisu a vyplýva

aj z výpovedí vypočutých svedkov) a vydané dedičské rozhodnutie považoval odvolací súd

za také udalosti v spojitosti s ďalšími, ktoré v časovej súslednosti, aká bola v prejednávanej

veci preukázaná, mohli u navrhovateľa odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal

vlastníkom sporného pozemku v celosti. S poukazom na uvedené preto nie je možné v plnom

rozsahu aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, závery ktorého odvolateľ vo svojej argumentácii zdôrazňoval. Navrhovateľ

teda pri preukazovaní svojho vlastníckeho práva, pokiaľ sa týka titulu nadobudnutia

neuvádzal len ústnu darovaciu zmluvu, ktorej mala predchádzať neformálna dohoda

spoluvlastníkov o rozdelení pozemno-knižnej parcely, ale aj dedičské rozhodnutie

po právnej predchodkyne . Odvolateľ nemá pravdu, že v dedičskom

rozhodnutí po nebohej sp. zn. zo dňa 31. 01. 1983

zdedila z pozemno-knižnej parc. č. zapísanej v pk. vložke č.

pre kat. úz. iba 2 pozemky - EN parc. č. a č. , ktoré nie sú totožné

s parcelou predmetu konania. Odvolací súd uvádza, že takáto interpretácia predmetného

dedičského rozhodnutia je mylná a nepresná. V dedičskom rozhodnutí sa jednoznačne

uvádza, že nehnuteľnosť, doposiaľ vedená v pk kat. úz. na meno poručiteľky

vo vložke č. parc. č. , ktorej časť je totožná s parc. EN č. a č. nadobúda

. Táto sa teda stala podľa dedičského rozhodnutia spoluvlastníčkou

pozemno-knižnej parcely a nie jej dvoch vymenovaných častí totožných s parcelami registra

EN. V prvom rade rozhodnutie uvádza nadobudnutie pozemno-knižnej parcely, až následne

uvádza, že časť z nej je už identifikovaná na v tom čase register EN. Tiež nemožno

prisvedčiť odvolateľovi v tom, že od zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu

prvostupňový súd doplnil dokazovanie len vypočutím jedného svedka .

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 16. 10. 2012 vykonal okresný súd na mieste

samom ohliadku, na ktorej sa zúčastnili tak účastníci konania, ako aj svedkovia, a to okrem

už spomínaného , , , ,

a . Z nich a potvrdili užívanie spornej parcely

navrhovateľovi, resp. jeho právnej predchodkyni. Takto isto vypovedali v predchádzajúcom

8

konaní aj ďalší vypočutí svedkovia ( , , ,

, , ). , zasa vypovedali

tak, že spornú nehnuteľnosť užívali právny predchodcovia odporcu. Svedok

na ohliadke uviedol, že vlastníčkou sporného pozemku bola (č. l. 273

spisu), teda právna predchodkyňa navrhovateľa. Vo svojej predchádzajúcej výpovedi

na pojednávaní dňa 08. 11. 2010 pritom uviedol, že vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti získal dedením po a táto po , po svojom

otcovi. Matka nehnuteľnosť užívala do čias, kedy zomrela v roku 1989. Potom túto parcelu

mal užívať svedok. Navrhovateľ nehnuteľnosť užíval vtedy, keď zistil svedkovu

neprítomnosť. Z takto prezentovaných výpovedí a v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi

(či už listinnými, resp. výpoveďami svedkov) prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho

súdu dospel na poslednom pojednávaní dňa 28. 01. 2013 k správnym skutkovým a právnym

zisteniam, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel.

Odvolaciu námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov odvolací súd

nepovažoval za dôvodnú, keďže zo žiadnych ustanovení nevyplýva, že je povinnosťou

prvostupňového súdu vykonať všetky navrhované dôkazy. ... V danom prípade už tie dôkazy,

ktoré boli doposiaľ vykonané poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie okresného

súdu. Pokiaľ ide o konanie vedené na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. ,

na ktoré vo svojom odvolaní poukazoval odporca, je potrebné uviesť, že ide o spor medzi

tými istými účastníkmi konania, avšak týkajúci sa inej parcely, a síce KN-C č.

zapísanej v katastri nehnuteľností Správa katastra Čadca pre kat. úz. . Nepripojenie

si predmetného spisu preto odvolací súd aj napriek predchádzajúcemu usmerneniu

nepovažoval s poukazom na zhora uvedené výsledky vykonaného dokazovania za takú vadu

konania, ktorá by mala viesť k nesprávnemu rozhodnutiu. ...

Naliehavý právny záujem ( ) v danom prípade bol tiež preukázaný,

keďže požadovaným určením sa odstráni stav právnej neistoty na strane navrhovateľa,

ktorý sa cíti byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti v celosti, pričom tento stav

nekorešponduje s tým, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností.

Napokon pokiaľ sa týka odvolacej námietky veci už rozsúdenej, ani túto odvolací súd

nepovažoval za dôvodnú s ohľadom na tú skutočnosť, že v konaní (či už sp. zn. 5 C

838/1990 resp. sp. zn. ), na ktoré poukazoval odporca, sa nejednalo o ten istý

predmet konania a tiež aj okruh účastníkov. ...

Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v článku 46 ods. 1 v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.“

13. Následne po podaní dovolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu

jeho neprípustnosti, pomerne obsiahlo a vyčerpávajúco konštatoval:

«Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , . Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je podľa ustanovenia

prípustné. ...

Vady konania podľa ustanovenia , , a odporca nenamietal

a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Odporca namietal vady

konania podľa pís. d/, f/a g/ . Preto dovolací súd v ďalšom skúmal ich danosť.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, ) patrí k procesným

podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom

prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec

ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

10

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten

istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,

ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,

či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z rozsudku Okresného súdu Čadca z 10. marca 1995 č. k. , ktorý

nadobudol ... právoplatnosť 23. mája 1995... vyplýva, že predmetom konania bolo určenie,

že nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia a súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení ( ). Účastníkmi

konania boli na strane navrhovateľov a a na strane

odporcu . Z toho vyplýva, že v uvedenom konaní a v predmetnom konaní nebola

daná totožnosť predmetu konania ani totožnosť účastníkov konania, z ktorého dôvodu

je neopodstatnené tvrdenie odporcu o existencii vady konania podľa .

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu

právny poriadok priznáva. ...

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa

ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

(v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor

dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené, t. j. že nastali

skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp. nebola odstránená

v postupe - rozhodnutí odvolacieho súdu.

Odporca namietal nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu

k vysporiadaniu sa s uvedenými otázkami (z hľadiska právneho posúdenia veci). ...

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. ...

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia

súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením

rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s argumentáciou ním použitou („prvostupňový

súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci,

vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s a dospel k skutkovým

a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“). Vysporiadal sa

aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré vyhodnotil za nedôvodné.

Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti

rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal.

Na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu

k námietkam odporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie tiež

umožňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný

a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu. ...

Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

12

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania odporcu je zrejmá jeho námietka, že súdy nesprávne vyhodnotili

výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú

vymedzené v ustanovení až c/ . Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods. 2 veda druhá , ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. ... Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery

tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom

môže vykonávať dokazovanie ( až 5 ). Súd rozhodujúci o dovolaní

nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní

o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám

vykonávať ( veta druhá ). ...

Pre úplnosť treba uviesť, že ustanovenie taxatívne vypočítava

dovolacie dôvody, pre ktoré môže dovolateľ napadnúť dovolaním rozhodnutie odvolacieho

súdu. Dovolací dôvod uvádzaný odporcom - rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,

ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní - bol účinnosťou zákona

č. od 1. septembra 2003 z tohto ustanovenia vypustený. Preto na tento

dovolací dôvod (použitý odporcom) už dovolací súd nemohol prihliadať.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa protokolácie zápisnice z pojednávania, z obsahu

spisu vyplýva, že Okresný súd Čadca uznesením z 9. októbra 2009 č. k. -107

námietkam protokolácie zápisnice z 23. septembra 2009 nevyhovel. Krajský súd v Žiline

uznesením z 25. februára 2010 sp. zn. č. l. 116 spisu) odvolanie odporcu

odmietol ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 15. júla 2010 sp. zn. (č. l. 139 spisu) dovolanie proti tomuto uzneseniu

odmietol.

Napokon odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani postupom súdov

nižších stupňov v rozpore s a , čo vyplýva jednak

zo zápisnice o pojednávaná z 28. januára 2013 a rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za rozhodnutie prekvapivé (odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového súdu).

Vo vzťahu k námietke vady konania podľa treba uviesť,

že podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje ustanovenie

, ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu vyplývajúce z čl.

48 ods. 1 a Dohovoru, a to, aby vo veci konal a

rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.

Z obsahu spisu nevyplýva, že by sudkyňa bola nadriadeným

súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon

ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu nižšieho stupňa

(okresného súdu), čo tiež odporca netvrdil. ... Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline

na rok 2013 č. Spr. 595/2012 (str. 16 ods. 2): „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co

vec, v ktorej účastníka konania zastupuje , syn členky senátu

, dôjde k zastupovaniu menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu

práce - bod 11.2. 4., teda senát 8 Co bude zastupovaný senátmi: 6 Co, 5 Co a 10 Co“.

V danej veci navrhovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie

v konaní advokáta plnomocenstvom z 15. júla 2008 (č. l. 4

spisu). Tento poverením zo 7. augusta 2009 poveril advokátskeho koncipienta

na zastupovanie v uvedenej veci, ktorý následne nahliadal do spisu č. l. 74, 75 spisu)

a zúčastnil sa pojednávania na súde prvého stupňa 10. augusta 2009 (č. l. 78 spisu), ktoré

bolo odročené na termín 23. septembra 2009, na ktorom bol prítomný

za advokátsky koncipient na základe substitučného

poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z 23. júna 2010

navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbežné opatrenie

(č. k. ) advokáta . V priebehu ďalšieho

konania vo veci samej naďalej navrhovateľa zastupoval tento advokát a to až do odvolania

plnej moci podaním z 25. apríla 2012 č. l. 237 spisu). Splnomocnením z 25. apríla 2012

(č. l. 239) splnomocnil navrhovateľ na zastupovanie v danej veci (vedenej na Okresnom

14

súde Čadca pod sp. zn. ) advokáta , ktorý ho zastupoval

aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline a ktorého splnomocnil aj na zastupovanie

v dovolacom konaní (splnomocnenie z 4. apríla 2014 č. l. 446 spisu).

Z uvedeného teda vyplýva, že nie je dôvodná ani námietka odporcu o existencii vady

konania podľa .

Odporca namietal aj inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci (, ).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti

by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale

prípustnosť dovolania v zmysle . V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ , lebo ani prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom

konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , , , ).

Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho

konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam

odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov. To isté sa týka aj tzv. inej vady

konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

ktorú možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporcu nemožno

vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení . Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporcu podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustní, odmietol.»

14. Ústavný súd v kontexte oboch napadnutých rozhodnutí poznamenáva, že jeho

úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby

k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. Naopak, úlohou ústavného

súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými

súdmi.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu,

ako ani najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich

právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov

je opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (),

čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ

neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,

16

že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu boli

postihnuté takými závažnými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľa.

15. V nadväznosti na citované odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu,

ako i najvyššieho súdu (bod 12 a 13) ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia

oboch súdov nie sú podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej

svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu, ako i najvyššieho súdu v napadnutých

rozhodnutiach z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktoré sú náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení

a nevykazujú znaky svojvôle. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, ako ani najvyššieho súdu.

16. V poradí druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie

o porušení zásady res iudicata postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

z dôvodu, že predmet konania (ako i samotní účastníci konania) bol skutkovo

totožný s predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. .

17. V záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných sťažovateľom

v sťažnosti si ústavný súd od okresného súdu (na účely nahliadnutia do spisov a posúdenia

otázky predmetu konania okresného súdu v sťažovateľom rozporovaných súdnych

konaniach okresného súdu) zaobstaral podkladové súdne spisy konaní vedených pod sp. zn.

a sp. zn. .

Po nahliadnutí do nich považoval ústavný súd za preukázané, že predmetom konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. bolo určenie, že u odporcu 

nie sú dané podmienky na vydanie osvedčenia podľa zákona Slovenskej národnej

rady č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení

neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom č. k. -44 z 10. marca 1995

návrh navrhovateľov zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení v zmysle ustanovenia

tak, ako to v napadnutom uznesení podrobne rozvádzal i samotný najvyšší súd (bod 13).

Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. , jeho

predmetom bolo rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam,

pričom okresný súd rozsudkom č. k. -309 z 28. januára 2013 určil

2

za výlučného vlastníka parcely č. trvalý trávnatý porast o výmere 2375 m

zapísanej na LV č. Správy katastra Čadca, katastrálne územie navrhovateľa 

.

18. V kontexte uvedeného ústavný súd poznamenáva, že prekážka rozsúdenej veci

(res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prerokovať tá istá vec, pričom o tú

istú vec ide iba v prípade, ak predmetom nového konania je ten istý nárok, respektíve stav,

o akom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa vec týka rovnakého predmetu konania

a tých istých osôb.

S ohľadom na uvedené (bod 17) považoval ústavný súd za nesporné, že minimálne

totožnosť posudzovanej veci ako jedno z kritérií posudzovania podmienok „res iudicata“

nebola v sťažovateľom namietanom prípade zachovaná, a teda o naplnenie prekážky

rozsúdenej veci v sťažovateľom uvedenom prípade (bod 16) jednoznačne nešlo

a sťažovateľom uplatnená druhá sťažnostná námietka vzhľadom na uvedené neobstojí.

19. Pokiaľ ide o tretiu nosnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, a to o jeho

výhradu týkajúcu sa porušenia rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania z dôvodu,

že v čase rozhodovania krajského súdu vo veci bol právnym zástupcom navrhovateľa

, syn sudkyne krajského súdu , ktorá predmetnú vec

rozhodovala ako členka senátu súdneho oddelenia „8Co“, ústavný súd uvádza, že ani táto

námietka sťažovateľa nie je dôvodná a neobstojí.

18

Ústavný súd sa totiž v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v rámci ktorého dovolací súd konštatoval:

«... podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci upravuje

ustanovenie , ktoré zabezpečuje jedno zo základných práv súdneho procesu

vyplývajúce z a Dohovoru, a to, aby vo veci

konal a rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.

Z obsahu spisu nevyplýva, že by sudkyňa bola nadriadeným

súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci, ktorú skutočnosť napokon

ani odporca netvrdil. Nerozhodovala vo veci ani ako sudkyňa súdu nižšieho stupňa

(okresného súdu), čo tiež odporca netvrdil.

Zo samotnej skutočnosti, že sudca koná a rozhoduje vo viacerých právnych veciach

tých istých účastníkov konania (ich právnych predchodcov), nemožno vyvodzovať jeho

pomer k veci, ktorý by mohol viesť k pochybnostiam o jeho nezaujatosti. Preto nemôže byť

dôvodom vylúčenia menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej veci

skutočnosť, že konala v iných (odporcom uvedených) veciach.

Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2013 č. Spr. 595/2012 (str. 16

ods. 2): „ak je pridelená do súdneho oddelenia 8 Co vec, v ktorej účastníka konania

zastupuje , syn členky senátu , dôjde k zastupovaniu

menovaných sudcov priamo podľa tohto rozvrhu práce - bod 11.2.4., teda senát 8 Co bude

zastupovaný senátmi: 6 Co, 5 Co a 10 Co“.

V danej veci navrhovateľ splnomocnil na svoje zastupovanie

v konaní advokáta plnomocenstvom z 15. júla 2008

(č. l. 4 spisu). Tento poverením zo 7. augusta 2009 poveril advokátskeho koncipienta

na zastupovanie v uvedenej veci, ktorý následne nahliadal do spisu

(č. l. 74, 75 spisu) a zúčastnil sa pojednávania na súde prvého stupňa 10. augusta 2009

(č. l. 78 spisu), ktoré bolo odročené na termín 23. septembra 2009, na ktorom bol prítomný

za advokátsky koncipient na základe substitučného

poverenia. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Plnomocenstvom z 23. júna 2010

navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie vo veci návrhu na predbežné opatrenie

(č. k. ) advokáta . V priebehu ďalšieho

konania vo veci samej naďalej navrhovateľa zastupoval tento advokát, a to až do odvolania

plnej moci podaním z 25. apríla 2012 (č. l. 237 spisu). Splnomocnením z 25. apríla 2012

(č. l. 239) splnomocnil navrhovateľ na zastupovanie v danej veci (vedenej na Okresnom

súde Čadca pod sp. zn. ) advokáta , ktorý ho zastupoval

aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline a ktorého splnomocnil aj na zastupovanie

v dovolacom konaní (splnomocnenie z 4. apríla 2014 č. l. 446 spisu).

Z uvedeného teda vyplýva, že nie je dôvodná ani námietka odporcu o existencii vady

konania podľa .»

20. Nad rámec uvedeného ústavný súd napokon dodáva, že ústavným vyjadrením

sťažovateľom predostretej námietky (bod 19) je eventuálne porušenie

(základné právo na zákonného sudcu), ktoré však sťažovateľ v podanej sťažnosti vôbec

nenamietal.

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavno-

procesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov

za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi

ktoré patrí aj vlastnícke právo (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré

je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

20

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľa zaručených a 4 a a 2 v spojení s ,

a 3 , práv podľa a 2 všeobecnej deklarácie, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016