Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-233-2013.pdf
PDF · 109.69 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/233/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. č. XXXX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Jozefom Varmusom, advokátom, Advokátska kancelária VARMUS, s. r. o., so sídlom Čadca, ul. Palárikova 83, IČO: proti odporcovi: Mgr. E. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., ul. X. č. XXXX/X, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom, so sídlom E., ul. Q. č, XXXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 11C/94/2008 -309 zo dňa 28. januára 2013, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom č. k. 11C/94/2008 - 309 zo dňa 28. 01. 2013 Okresný súd Čadca určil, že navrhovateľ E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX, je výlučným vlastníkom parcely číslo CKN 11507/1 - trvalý trávnatý porast o výmere 2375 m2 zapísaný na LV číslo XXXX Správy katastra Čadca, katastrálne územie E.. Odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť navrhovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.689,40 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa, a to do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním, z ktorého mal za preukázané, že navrhovateľ splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním za aplikácie ust. § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Vypočutím účastníkov konania, svedkov, ohliadkou na mieste samom, ako aj oboznámením sa s celým radom listinných dôkazov mal prvostupňový súd za preukázané, že spornú nehnuteľnosť užíval navrhovateľ dobromyseľne, pokojne a nerušene od doby ako mu ju darovala jeho matka U. S., a to až do roku 2008, kedy ho začal rušiť v užívaní nehnuteľnosti odporca. Tento v konaní tvrdil, že taktiež cíti byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorú nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. V 301/2008 zo dňa 14. 02. 2008. V konaní vyšlo najavo, že podpísaniu kúpno-predajnej zmluvy predchádzalo osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva právnym predchodcom odporcu X. Q., a to dňa 27. 10. 1995, ktoré bolo spísané do notárskej zápisnice N 285/93, Nz 427/95 na Notárskom úrade v Čadci. V predmetnom osvedčení X. Q. tvrdil, že nehnuteľnosť (z ktorej bola vytvorená parcela predmetu konania) parc. KN č. 11507 - lúka o výmere 4951 m2 nadobudol dedením po nebohej Q. Q. na základe D 488/87. Q. Q. mala nehnuteľnosť užívať na základe reálnej deľby s pozemno-knižnými spoluvlastníkmi, uskutočnenej v dávnej minulosti, a to vo vydelenom stave. Prvostupňový súd však oboznámením sa nielen s dedičským spisom po Q. Q., ale aj z pozemno-knižnou vložkou č. 791 pre kat. úz. E., v ktorej je zapísaná pôvodná pozemno-knižná parc. č. 2185, z ktorej bola vytvorená parc. KN-C č. 11507/1 zistil, že Q. Q. sa medzi pôvodnými pozemno-
knižnými vlastníkmi nenachádza. Za nepravdivé preto považoval tvrdenia právneho predchodcu odporcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním na základe reálnej deľby vo vydelenom stave. Navyše v konaní vypočutí svedkovia potvrdili, že nehnuteľnosť užíval v dávnej minulosti navrhovateľ a predtým jeho matka. Tejto na rozdiel od právneho predchodcu odporcu svedčil aj zápis spoluvlastníckeho práva k pkn parc. č. 2185, ktorý nadobudla v ideálnom podiele po S. D. na základe rozhodnutia sp. zn. D 490/82. Keďže navrhovateľovi viacerí svedkovia potvrdili, že nehnuteľnosť užíval už od dávnej minulosti, boli týmto spochybnené a v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi, následne aj vyvrátené tvrdenia X. Q., že spornú nehnuteľnosť nadobudol on titulom vydržania. X. Q. nemohol titulom dedenia nadobudnúť celú spornú nehnuteľnosť po Q. Q., pretože z predložených dedičských rozhodnutí vyplynulo, že Q. Q. nebola vlastníčkou pozemno-knižnej parc. č. 2185 ani v ideálnom spoluvlastníckom podiele. Keďže X. Q. nededil po svojej matke, nemohol nadobudnúť titulom dedenia ani vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. Pretože v občianskom práve platí zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám mal, čo platí aj pri prevode vlastníctva okresný súd konštatoval, že vlastníkom spornej parcely je navrhovateľ na základe splnenia podmienok vydržania. Odporca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k parcele predmetu konania v zmysle zásady, že od nevlastníka nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti. Aj keď v danom prípade nadobúdateľ vychádzal zo zápisu v katastri nehnuteľnosti, ktorý evidoval ako vlastnícka spornej nehnuteľnosti právneho predchodcu odporcu. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.") v spojitosti s § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. v prospech navrhovateľa, ktorý mal v konaní plný úspech. Okresný súd mu preto priznal náhradu všetkých účelne vynaložených trov spojených s uplatňovaním práva spolu v sume 1.689,40 eur, pozostávajúcich zo zaplatených súdnych poplatkov, ako aj z trov právneho zastúpenia.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podala odporca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej to, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, nesprávne právne posúdenie veci (Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery - pozn. odvolacieho súdu) a napokon to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tiež mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné. V ďalších podrobnostiach uviedol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil výpovede v konaní vypočutých svedkov, konkrétne V. Q.. Neobstojí tiež tvrdenie okresného súdu, že v rámci vykonaného dokazovania mal preukázané, že v dedičskom konaní po poručiteľke S. D., vedenej pod sp. zn. 2D 490/1982 preberateľkou celého majetku sa stala U. S., rod. D., právna predchodkyňa navrhovateľa, ktorá sa stala dedičkou okrem iných aj pkn parc. č. 2185, zapísanej vo vložke č. 791 pre kat. úz. E.. U. S. zdedila v kat. území E. iba dva pozemky z pkn. parcely č. 2185 zapísanej v pkn. vložke č. 791, ktoré súd totožné s EN parcelami č. 6982 a č. 6983 v spoluvlastníckom podiele 1/8-ina. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že u navrhovateľa nebola splnená podstatná náležitosť pre vydržanie, a to dobromyseľnosť. Navyše navrhovateľ v priebehu celého konania nepreukázal reálnu deľbu medzi U. S. a Q. Q.. Od zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu prvostupňový súd sa aj napriek záväzným pokynom krajského súdu nezaoberal oveľa dôslednejšie najmä vlastníckym právom navrhovateľa a odporcu a ich titulmi nadobudnutia, ale vo veci vypočul iba jedného nového svedka, a to V. Q.. Okresný súd svojím rozhodnutím znásobil krivdu, ktorú vykonal navrhovateľ na odporcoch a jeho právnych predchodcoch tým, že vyhovel jeho návrhu. Znásobenie krivdy videl odporca v tom, že po spočítaní jeho výmery na LV č. XXXX táto predstavuje 10365 m2, pričom v súčasnosti vlastní všetky nehnuteľnosti po Q. Q. a X. Q. a výmera navrhovateľa spolu s manželkou a dcérou na LV č. XXXX a č. 11628 predstavuje 15509 m2, pričom sa jedná o podiely po U. S., z čoho dnes vychádza, že odporca vlastní 2/5-inový podiel po predkoch účastníkov, pričom navrhovateľ vlastní až 3/5-inový podiel. Na základe dedičských rozhodnutí by mal byť podiel 3-iny po X. D., t. j. odporca a 1-ina po S. D., t. j. navrhovateľ. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že reálna deľba prebehla iba medzi X. a R. D., pričom nikdy účastníčkou tejto reálnej deľby nebola S. D.. Z predložených máp bolo preukázané, že na jednotlivých pozemkoch je uvedený iba R. D. a X. D., nikde na rozdelených pozemkoch nie je uvedená S. D.. Na
podporu správnosti svojej argumentácie odvolateľ poukázal na celý rad rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zaoberajúcich sa problematikou vydržania (sp. zn. 1Cdo/56/2003, 2Cdo/36/2011 zo dňa 30. 11. 2011, 1Cdo/91/2006, 5Cdo/49/2010, 5Cdo/60/1998) a tiež aj na platnú právnu úpravu upravujúcu otázku vydržania nehnuteľností. Na záver svojho odvolania odvolateľ uviedol, že rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný, pretože súd neodôvodnil prečo sa nestotožnil s jeho argumentmi v predmetnom konaní. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé konanie, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Tiež mal navrhovateľ za to, že v danej veci bola prekážka vec už rozsúdenej (res iudicata).
Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom parc. KN-C č. 11507/1 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2375 m2, zapísanej na LV č. XXXX Správy katastra Čadca pre kat. úz. E., a to s odôvodnením, že odporca nemôže byť jej vlastníkom, pretože túto parcelu nadobudol od nevlastníka, predávajúceho X. Q., na základe kúpnej zmluvy č. V 301/2008 zo dňa 14. 02. 2008. Parc. KN-C č. 11507/1 bola vytvorená z pozemno-knižnej parc. č. 2185, pričom jednou z podielových spoluvlastníkov tejto parcely bola aj právna predchodkyňa navrhovateľa, stará matka S. D.. Po tejto jej spoluvlastnícky podiel nadobudla matka navrhovateľa U. S., rod. D., a to na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 410/82. Matka navrhovateľa na základe predchádzajúcej deľby pozemku previedla na navrhovateľa ústnou darovacou zmluvou spornú parcelu ešte v dávnej minulosti, pričom navrhovateľ nehnuteľnosť aj pokojne, nerušene užíval až do roku 2008. V uvedenom čase sa dozvedel, že si parcelu predmetu konania osvedčil právny predchodca odporcu X. Q. na základe notárskej zápisnice NZ 427/1995 zo dňa 27. 10. 1995. Právny predchodca odporcu X. Q. však v osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva uviedol nepravdivé údaje. Konkrétne, že nehnuteľnosť nadobudol po svojej matke Q. Q. rozhodnutím sp. zn. D 488/87. V citovanom rozhodnutí však neboli prejednané žiadne nehnuteľnosti, teda ani pozemno-knižná parc. č. 2185, z ktorej je sporná parcela vytvorená. X. Q. tak chýbal základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a síce titul. V skutočnosti návrh na prejednanie pozemno-knižnej parc. č. 2185 po svojej matke podal X. Q. až v roku 2004, pričom dedičské konanie v čase podania návrhu na začatie konania nebolo skončené.
Zo skutkového stavu zisteného pred prvostupňovým súdom mal odvolací súd za preukázané už v čase predchádzajúceho rozhodovania (sp. zn. 8Co 182/2011), že v dedičskom konaní po poručiteľke S. D., vedenom pod sp. zn. 2D/490/1982 (č. l. 6 spisu) sa preberateľkou celého jej majetku stala U. S., rod. D., t. j. matka navrhovateľa, ktorá sa stala dedičkou okrem iných aj pkn. parc. č. 2185, zapísanej vo vložke č. 791 pre kat. úz. E.. Z predložených listinných dôkazov bolo preukázané, že sporná parcela KN-C č. 11507/1 bola vytvorená z pozemno-knižnej parc. č. 2185 (č. l. 59 spisu). Na LV č. XXXX, vedenom na Správe katastra Čadca pre kat. úz. E. bol v čase rozhodovania tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu ako vlastník parc. KN-C č. 11507/1 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2375 m2 vedený odporca, a to na základe zmluvy č. V 301/2008 zo dňa 14. 02. 2008 - 295/08 v celosti (č. l. 10, 332 spisu).
Nesporné bolo v konaní preukázané, že prevodu vlastníckeho práva na odporcu predchádzalo osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti formou notárskej zápisnice N 285/93, NZ 427/95 zo dňa 27. 10. 1995 (č. l. 8 spisu), a to v prospech X. Q., t. j. právneho predchodcu odporcu. Menovaný v osvedčení o vlastníkom práve vyhlásil, že sa cíti byť „výlučným vlastníkom pozemno-knižnej parc. č. 2185, vedenej vo vložke č. 791 pre kat. úz. E., ktorú nadobudol dedením po nebohej Q. Q. na základe sp. zn. D 488/87, ktorá nehnuteľnosti užívala na základe reálnej deľby s pkn vlastníkmi v dávnej minulosti vo vydelenom stave. Od uvedeného času ich X. Q. užíva dobromyseľne, nerušene a pokojne".
Z predloženého dedičského rozhodnutia sp. zn. D 488/87 zo dňa 13. novembra 1987 (č. l. 9 spisu) po poručiteľke Q. Q. nebolo preukázané, že by pozemno-knižná parc. č. 2185 bola predmetom dedenia v
prospech X. Q. či už v ideálnom spoluvlastníckom podiele patriacom Q. Q., resp. vo vydelenom stave. Samotný odporca, ktorý spornú nehnuteľnosť kúpil od X. Q. na pojednávaní pred okresným súdom dňa 23. 09. 2009 vypovedal tak, že X. Q. mal získať vlastnícke právo k parcelu predmetu konania na základe dohody ostatných spoludedičov po Q. Q., rod. D.. Tvrdil, že až do smrti S. D. bola nehnuteľnosť užívaná spoluvlastníkmi spoločne (spoločne ju obhospodarovali, užívali) s tým, že po jej smrti došlo k užívaniu „silovým spôsobom, ktoré pretrváva doposiaľ". To znamená, že navrhovateľ zostal bývať v rodičovskom dome s tým, že užíva pozemky na základe vlastného uváženia. Pozemky po Q. Q. neboli reálne vydelené, ale užívali sa po jej smrti až doposiaľ v takomto stave. Odporca tvrdil, že navrhovateľ si nároku svoje vlastnícke právo neoprávnene, pretože v minulosti došlo k reálnej deľbe ešte medzi X. D. a R. D., ktorí boli pôvodní pozemno-knižní vlastníci parc. pkn č. 2185 a od uvedenej deľby sa nehnuteľnosti užívali v podelenom stave dohodnutom medzi menovanými, a to sa týka aj právneho nástupníctva.
V zrušujúcom uznesení zo dňa 29. 11. 2012 sp. zn. 8Co 182/2011 odvolací súd uviedol, že za situácie, kedy tak navrhovateľ, ako aj odporca tvrdili, že im svedčí vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, sa mal prvostupňový súd oveľa dôslednejšie zaoberať tým, či odporca nenadobudol vlastnícke právo od nevlastníka, tak ako to tvrdil navrhovateľ. Navrhovateľ totiž minimálne preukázal to, že časť spornej nehnuteľnosti v ideálnom spoluvlastníckom podiele nadobudla jeho matka v dedičskom konaní po S. D.. Pokiaľ preto aj právny predchodca odporcu X. Q. v osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva tvrdil, že je výlučným vlastníkom spornej parcele na základe dedenia po svojej matke a neformálnej dohody pozemno-knižných spoluvlastníkov, musela by byť v konaní takáto dohoda jednoznačne preukázaná. V uvedenom smere sa však tvrdenia jednotlivých účastníkov, ale aj právneho predchodcu odporcu rozchádzali. Navrhovateľovi viacerí svedkovia potvrdili, že nehnuteľnosť užíval už od dávnej minulosti (X. R., U. S., B. Z., U. I., Q. Z., X. D., X. B. - niektorí svedkovia uviedli, že už od 70-tych rokov minulého storočia). Ani jeden zo svedkov však nepotvrdil, či medzi pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi došlo aj k dohode čo do vlastníckeho práv (t. j. do toho, čo ktorému spoluvlastníkovi pripadne). V rozpore s vyššie uvedenými výpoveďami svedkov boli tvrdenia právneho predchodcu odporcu X. Q. o tom, že nehnuteľnosť užíval dlhodobo nepretržite ako vlastnú, čo zopakoval v podstate aj do notárskej zápisnice. Svedkyňa Mgr. U. W. vo svojej výpovedi síce uviedla, že vlastnícky sporná parcela odjakživa patrila „Q.", avšak nehnuteľnosť užíval navrhovateľ. Samotný odporca vypovedal tak, že k dohode o rozdelení užívania došlo až po smrti S. D.. Napokon tu bolo aj vyjadrenie navrhovateľa v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 4C/529/1993, v ktorom uviedol (tak ako už odvolací súd poznamenal), že jeho právna predchodkyňa a právna predchodkyňa X. Q. neboli s nehnuteľnosťami podelené čo do vlastníctva. Sporným tak v konaní bola existencia neformálnej dohody o rozdelení pozemku (výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania nasvedčovali, že k takejto dohode došlo, otázne bolo kedy a medzi ktorými pôvodnými pozemno-knižnými vlastníkmi) a potom tá skutočnosť, komu parcela pripadla do vlastníctva. Navyše boli zásadným spôsobom aj spochybnené tvrdenia X. Q., že nehnuteľnosť už v dávnej minulosti užíval, pretože z výpovedí celého radu vyššie uvedených svedkov vyplýval pravý opak. Zostalo tiež otázne, či na strane právneho predchodcu odporcu vôbec boli splnené všetky podmienky pre vydanie osvedčenia o vydržaní. Konkrétne, či nehnuteľnosť užíval po zákonom požadovanú dobu 10 rokov ako vlastnú.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho čo uviedli v rámci odvolacieho konania obaja odvolatelia, navrhovateľ i odporca konštatuje, že prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviska procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, riadiac pritom aj pokynom odvolacieho súdu.
Odvolateľ ako odvolacie dôvody uplatnil nesprávne skutkové zistenia, právne posúdenie veci a napokon nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Oboznámiac sa s vykonanými dôkazmi (či už listinnými, výpoveďami účastníkov, svedkov), tak ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach bol aj odvolací súd toho názoru, že navrhovateľ v konaní preukázal všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka. Vydržanie je pritom jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva, o ktorom práva hovoríme vtedy, ak vlastnícke právo nadobúdateľa nie je odvodené od vlastníckeho práva predchodcu (ako je tomu tak napríklad pri kúpnej zmluve). V prípade vydržania ide o spôsob nadobudnutia vlastníctva, pri ktorom sa z oprávneného držiteľa po uplynutí zákonom stanovenej doby stáva vlastník. Hlavným účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Odporca nesprávne v podanom odvolaní uviedol, že navrhovateľ v prejednávanej veci odvodzoval svoje vlastnícke právo len od ústnej darovacej zmluvy od svojej právnej predchodkyne U. S.. V skutočnosti toto právo odvodzoval aj od v dávnej minulosti uskutočnenej neformálnej reálnej deľby pozemno- knižnej parc. č. 2185 zapísanej v pk. vložke č. 791 pre kat. úz. Z. a dedičského konania po S. D. a v nadväznosti na to vydané dedičského rozhodnutia. Odvolací súd bol toho názoru, že tieto ďalšie okolnosti boli objektívne spôsobilé vyvolať u navrhovateľa presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním o to viac, keď spornú nehnuteľnosť dlhodobo užíval, čo v konaní potvrdili viacerí vypočutí svedkovia. Takto prezentovaný záver podľa názoru odvolacieho súdu nie je ani v nesúlade s celým radom rozhodnutí, na ktoré poukazoval odporca v podanom odvolaní. Inak povedané, reálnu deľbu nehnuteľnosti (ktorej existenciu potvrdila vykonaná ohliadka na mieste samom - č. l. 269 spisu a vyplýva aj z výpovedí vypočutých svedkov) a vydané dedičské rozhodnutie považoval odvolací súd za také udalosti v spojitosti s ďalšími, ktoré v časovej súslednosti, aká bola v prejednávanej veci preukázaná, mohli u navrhovateľa odôvodnene vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom sporného pozemku v celosti. S poukazom na uvedené preto nie je možné v plnom rozsahu aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/49/2010, závery ktorého odvolateľ vo svojej argumentácii zdôrazňoval. Navrhovateľ teda pri preukazovaní svojho vlastníckeho práva, pokiaľ sa týka titulu nadobudnutia neuvádzal len ústnu darovaciu zmluvu, ktorej mala predchádzať neformálna dohoda spoluvlastníkov o rozdelení pozemno-knižnej parcely, ale aj dedičské rozhodnutie po právnej predchodkyne S. D.. Odvolateľ nemá pravdu, že v dedičskom rozhodnutí po nebohej S. D. sp. zn. 2D/410/1982 zo dňa 31. 01. 1983 U. S. zdedila z pozemno-knižnej parc. č. 2185 zapísanej v pk vložke č. 791 pre kat. úz. Z. iba 2 pozemky - EN parc. č. 6982 a č. 6983, ktoré nie sú totožné s parcelou predmetu konania. Odvolací súd uvádza, že takáto interpretácia predmetného dedičského rozhodnutia je mylná a nepresná. V dedičskom rozhodnutí sa jednoznačne uvádza, že nehnuteľnosť, doposiaľ vedená v pk kat. úz. E. na meno poručiteľky vo vložke č. 791 parc. č. 2185, ktorej časť je totožná s parc. EN č. 6982 a č. 6987 nadobúda U. S.. Táto sa teda stala podľa dedičského rozhodnutia spoluvlastníčkou pozemno- knižnej parcely a nie jej dvoch vymenovaných častí totožných s parcelami registra EN. V prvom rade rozhodnutie uvádza nadobudnutie pozemno-knižnej parcely, až následne uvádza, že časť z nej je už identifikovaná na v tom čase register EN. Tiež nemožno prisvedčiť odvolateľovi v tom, že od zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu prvostupňový súd doplnil dokazovanie len vypočutím jedného svedka V. Q.. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 16. 10. 2012 vykonal okresný súd na mieste samom ohliadku, na ktorej sa zúčastnili tak účastníci konania, ako aj svedkovia, a to okrem už spomínaného V. Q., Q. Z., U. O., Q. Q., X. Q. a Q. P.. Z nich V. Q. a Q. Z. potvrdili užívanie spornej parcely navrhovateľovi, resp. jeho právnej predchodkyni. Takto isto vypovedali v predchádzajúcom konaní aj ďalší vypočutí svedkovia (X. R., U. S., B. Z., U. I., X. D., X. B.). Q. Q., U. O. zasa vypovedali tak, že spornú nehnuteľnosť užívali právny predchodcovia odporcu. Svedok X. Q. na ohliadke uviedol, že vlastníčkou sporného pozemku bola S. D. (č. l. 273 spisu), teda právna predchodkyňa navrhovateľa. Vo svojej predchádzajúcej výpovedi na pojednávaní dňa 08. 11. 2010 pritom uviedol, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti získal dedením po Q. Q. a táto po X. D., po svojom otcovi. Matka nehnuteľnosť užívala do čias kedy zomrela v roku 1989. Potom túto parcelu mal užívať svedok. Navrhovateľ nehnuteľnosť užíval vtedy, keď zistil svedkovu neprítomnosť. Z takto prezentovaných výpovedí a v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi (či už listinnými resp. výpoveďami svedkov) prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho súdu dospel na poslednom pojednávaní dňa 28. 01. 2013 k správnym skutkovým a právnym zisteniam, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Odvolaciu námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, keďže zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že je povinnosťou prvostupňového súdu vykonať všetky navrhované dôkazy. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne ,
ktoré z označených dôkazov vykoná. V danom prípade už tie dôkazy, ktoré boli doposiaľ vykonané poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie okresného súdu. Pokiaľ ide o konanie vedené na Okresnom súde v Čadci pod sp. zn. 8C/107/2008, na ktoré vo svojom odvolaní poukazoval odporca je potrebné uviesť, že ide o spor medzi tými istými účastníkmi konania, avšak týkajúci sa inej parcely a síce KN-C č. 11507/1 zapísanej v katastri nehnuteľností Správa katastra Čadca pre kat. úz. E.. Nepripojenie si predmetného spisu preto odvolací súd aj napriek predchádzajúcemu usmerneniu nepovažoval s poukazom na zhora uvedené výsledky vykonaného dokazovania za takú vadu konania, ktorá by mala viesť k nesprávnemu rozhodnutiu (Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - pozn. odvolacieho súdu). Naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O. s. p.) v danom prípade bol tiež preukázaný, keďže požadovaným určením sa odstráni stav právnej neistoty na strane navrhovateľa, ktorý sa cíti byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti v celosti, pričom tento stav nekorešponduje s tým, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností. Napokon pokiaľ sa týka odvolacej námietky veci už rozsúdenej, ani túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú s ohľadom na tú skutočnosť, že v konaní (či už sp. zn. 5C 838/1990 resp. sp. zn. 4C 529/1993), na ktoré poukazoval odporca, sa nejednalo o ten istý predmet konania a tiež aj okruh účastníkov. Čo sa týka odvolacích námietok vo vzťahu k trovám konania, odvolací súd uvádza, že v danom prípade predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva ku konkrétnej parc. KN-C, ktorej hodnota je vyčísliteľná. Navrhovateľ si preto prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu správne uplatnil trovy právneho zastúpenia z hodnoty veci podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmeňovaní a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to pri cene za 1 m2 / 1 euro a z hodnoty nehnuteľností pri jej výmere v sume 2.375 eur. To, že v skutočnosti úkony právnej služby nevykonal len súčasný zástupca navrhovateľa JUDr. Jozef Varmus, ale aj JUDr. Stanislav Záhumenský, pričom okresný súd pri priznávaní trov právneho zastúpenia medzi nimi nerozlišoval, odvolací súd nepovažoval za takú vadu, ktorá by mala viesť k vecnej nesprávnosti napadnutého výroku. V konečnom dôsledku sa jedná o vnútorný vzťah medzi navrhovateľom a jeho či už súčasným, resp. bývalým splnomocneným zástupcom, k vyporiadaniu ktorého musí dôjsť medzi nimi. Dôležité je to, že úkony právnej služby, tak ako boli vyčíslené a uplatnené, boli v prejednávanej veci vykonané.
Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. v prospech odporcu, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech a preto by mu patrila náhrad trov odvolacieho konania. Tieto si však neuplatnil a preto mu odvolací súd ich náhradu ani nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .